Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 14, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/334/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4411214011
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4411214011.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci navrhovateľky: R. N., nar. XX. XX. XXXX,
bytom Y. nad R. XXX, zastúpená advokátkou JUDr. Luciou Filipkovou, so sídlom Banská Bystrica,
Sládkovičova 26, proti odporcovi: N. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. nad R. XXX, zastúpený advokátkou
JUDr. Natáliou Borsosovou, so sídlom Komárno, Ul. bisk. Királya 6, o určenie spôsobu užívania
spoločných vecí, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 29.
apríla 2013 č. k. 4C/173/2011-143, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o zamietnutí návrhu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nové Zámky (súd prvého stupňa) napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky,

ktorým sa domáhala určenia spôsobu užívania spoločných vecí s odporcom, ktoré nadobudli do
svojho bezpodielového spoluvlastníctva tak, že tieto veci bude užívať výlučne odporca, ktorý bude
povinný navrhovateľke zaplatiť peňažnú náhradu vo výške 400 eur mesačne za užívanie týchto vecí
počnúc dňom 23. 02. 2006 až do vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Následne
navrhovateľka podaním z 28. 09. 2011 návrh v časti poskytnutia peňažnej náhrady vo výške 400 eur
mesačne za obdobie od 23. 02. 2006 do 22. 07. 2008 vzala späť, a preto v tejto časti súd podľa § 96
ods. 1 OSP konanie zastavil. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že manželstvo účastníkov konania bolo

rozvedené rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 5C/164/2005 zo dňa 30. 01. 2006, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 23. 02. 2006. Navrhovateľka podala dňa 21. 04. 2006 návrh na vyporiadanie
BSM, toto konanie sa vedie na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 6C/79/06, pričom konanie
nie je právoplatne ukončené. Vo veci bol dvakrát vynesený rozsudok, ku dňu vyhlásenia rozsudku v
konaní č. 4C/173/2011 sa spis 6C/79/2006 nachádzal na Krajskom súde v Nitre z dôvodu odvolania
navrhovateľky proti rozsudku, a to od 21. 09. 2012. Počas trvania manželstva nadobudli manželia do
bezpodielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. Y. nad R., vedené na LV

č. XXX - parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 180 m2 s rodinným domom súp. č.
226 ako aj vedené na LV č. XXX - parc. č. 3377/2 - záhrady o výmere 758 m2, parc. č. 3377/3 - orná
pôda o výmere 1059 m2 a parc. č. 3378 - ostatné plochy o výmere 444 m2, parcely registra „C“, v
podiele 3/8 k celku. Ďalej nadobudli do vlastníctva hnuteľné veci uvedené v návrhu pod položkami 1.
až 46. Ohľadne vyporiadania týchto vecí, a to nehnuteľností, aj hnuteľných vecí, sa od 21. 04. 2006
vedie konanie pod sp. zn. 6C/79/2006, preto sa dokazovaním ohľadne predmetu BSM účastníkov bližšie
nezaoberal. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na to, že v konaní sp. zn. 5C/164/2005 navrhovateľka

uviedla, že do konca augusta 2004 žila v spoločnej domácnosti s odporcom, potom sa odsťahovala
k staršej dcére I., odvtedy sa do spoločnej domácnosti nevrátila a ani nemala záujem sa vrátiť do
spoločnej nehnuteľnosti s odporcom. Náhradu nákladov stanovených na sumu 400 eur mesačne si
navrhovateľka vyčíslila zo sumy 200 eur, ktorú dávala svojej dcére za bývanie, ako aj sumy 200 eur,ktorú si vyčíslila titulom toho, čoho všetkého sa musela vzdať, že musela z niečoho vyžiť, pretože ju
odporca vymkol z domu. Následne sa domáhala tejto sumy titulom nemajetkovej ujmy za zásah do
jej osobnosti. Z výpovedí oboch účastníkov je zrejmé, že navrhovateľka opustila spoločnú domácnosť

v auguste 2004, následne sa do domácnosti ešte vracala a definitívne ju opustila v novembri 2004.
Medzi účastníkmi nedošlo k žiadnej dohode ohľadne užívania spoločných vecí a ani ohľadne užívania
spoločných nehnuteľností. Navrhovateľka síce tvrdila, že sa chcela s odporcom dohodnúť, ale odporca
ju nikdy nepočúval, avšak tieto tvrdenia navrhovateľky v konaní preukázané neboli. Odporca dal vymeniť
zámok na nehnuteľnosti asi v roku 2005, následne už navrhovateľka do domu nechodila, neprejavila

záujem ani o užívanie hnuteľných vecí, ktoré mali účastníci konania v nehnuteľnostiach. Súd prvého
stupňa právne posúdil vec podľa § 146 ods. 1 OZ a dospel k tomu názoru, že predmetný návrh nebol
podaný dôvodne. V konaní navrhovateľka nevedela súdu preukázať, akým spôsobom žiada, aby súd
upravil užívanie spoločných vecí patriacich do BSM účastníkov konania, navrhovateľka žiadala priznať
finančnúnáhraduvovýške400eurmesačne,pričomtvrdila,ženehnuteľnosti,akoajhnuteľnéveci,ktoré
nadobudli spolu s odporcom, nemohla pre správanie sa odporcu užívať. Toto tvrdenie navrhovateľky

však v priebehu celého konania preukázané nebolo, naopak, bolo preukázané, že navrhovateľka z
vlastnej vôle opustila spoločnú domácnosť v auguste 2004, následne sa do spoločnej domácnosti
vrátila a definitívne ju opustila v novembri 2004. Odvtedy navrhovateľka nemala záujem, okrem jedného
preukázateľného prípadu, sa do nehnuteľnosti vrátiť, a to napriek tomu, že obaja účastníci vlastnia
dva rodinné domy, pričom súd považoval tvrdenie navrhovateľky, že nemohla užívať ani jeden z týchto

domov, za zavádzajúce, pretože podľa vyjadrenia samotnej navrhovateľky, ako aj svedkyne I. sa mohla
vrátiť navrhovateľka do starého rodinného domu účastníkov konania pred dvoma alebo troma rokmi,
odvtedy podľa tvrdenia svedkyne sa tam navrhovateľka stará o záhradu. Samotný nárok navrhovateľky,
ktorým si uplatnila finančnú náhradu za čas neužívania spoločných vecí vo výške 400 eur mesačne,
považoval za nepreskúmateľný, lebo navrhovateľka ani jej právna zástupkyňa nevedeli upresniť v

priebehukonania,zčohopozostávatentonároknavrhovateľky,nevedeliupresniťnazákladeakéhotitulu
sadožadujúpeňažnéhoplneniaazčohopozostávatátopeňažnánáhrada,ktorámalabyťnavrhovateľke
vyplácaná ako nejaká pravidelná mesačná renta, ktorej základ ani príčinnú súvislosť s konaním o
vyporiadanie BSM zistiť nevedel. Navrhovateľka v konaní nepredložila relevantné dôkazy, ktoré by
odôvodňovali a preukazovali jej tvrdenia, produkovala dôkazy len na preukázanie toho, že v spoločných

nehnuteľnostiach nebývala a neužívala hnuteľné veci, ktoré v týchto nehnuteľnostiach zostali. Navyše,
navrhovateľka takisto ako v návrhu na vyporiadanie BSM, aj v tomto konaní, zotrvávala na svojom
stanovisku, v zmysle ktorého nepožadovala vydanie ani jednej z hnuteľných vecí, ktoré tvoria predmet
BSM účastníkov konania, pričom ani v priebehu konania ani predtým nepredložila žiadny dôkaz o tom,
že by odporcu vyzvala nejakým spôsobom k spôsobu užívania vecí patriacich do BSM alebo o tom, že

by žiadala, aby jej odporca umožnil vstup do domu, resp. vydal niektorú z hnuteľných vecí, ktoré odporca
užíva. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že ak ide o takú nezhodu medzi manželmi alebo bývalými
manželmi ohľadne ich práv a povinností vyplývajúcich z BSM, je v kompetencii súdu, aby rozhodol o
spôsobe a rozsahu užívania spoločných vecí, o dispozícii s nimi alebo o spôsobe a rozsahu nákladov
na ne vyložených. Tým, že navrhovateľka sa domáhala v konaní peňažného plnenia, ktorého titul

odvodzovala od spôsobu a rozsahu užívania spoločných vecí, nepodala návrh, ktorým by sa dožadovala
práve určenia spôsobu a rozsahu užívania, navrhovateľka tento návrh podala predčasne bez toho, že by
s odporcom sa pokúsila dohodnúť ohľadne užívania predmetných vecí, z jej strany išlo o jednostranné
konanie, pričom sama prehlásila, že nemá záujem o hnuteľné veci, ktoré v nehnuteľnosti zostali a
nemá ďalej záujem sa do predmetnej nehnuteľnosti vrátiť. Zákon v zmysle cit. zák. ust. predpokladá

rozhodnutie o spôsobe užívania spoločných vecí, pričom zákon žiadnu peňažnú náhradu v prípade
neužívania vecí jedným z manželov alebo bývalých manželov nepriznáva. O tom svedčí aj rozhodnutie
NS SR č. R 23/1983, v ktorom sa rieši otázka striedavého užívania vecí z BSM v čase až do vyporiadania
tohto spoluvlastníctva, keď súd v tomto rozhodnutí ustálil, že v prípade neposkytnutia veci druhému
z manželov je potrebné nariadiť výkon rozhodnutia odobratím vecí a nie ukladaním pokút. O trovách

konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o trovách konania rozhodne
do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti uvedenému rozsudku podala odvolanie navrhovateľka v časti zamietnutia návrhu. Uviedla, že
v konaní preukázala Potvrdením starostky Obce Y. nad R., že sa domáhala vstupu do predmetnej
domovej nehnuteľnosti. Potvrdil to aj N. B. v čestnom prehlásení. Jej nedobrovoľný, t.j. nútený odchod zo

spoločnej domácnosti potvrdila svedkyňa I. I.. Napriek tomu súd prvého stupňa nesprávne konštatoval,
že z vlastnej vôle opustila spoločnú domácnosť. Vytkla súdu prvého stupňa, že nesprávne vyhodnotil
ňou predložené dôkazy a dospel k záveru, že nepreukázala, že odporcu vyzvala, aby jej umožnil užívať
nehnuteľnosť. Namietala, že súd nevypočul ako svedka N.. I., ktorý mohol potvrdiť, že sa chcela sodporcom dohodnúť. Súd prvého stupňa jej neumožnil uplatnenie jej procesných práv ako účastníkovi
konania, neumožnil jej na pojednávaní dňa 29. 04. 2013 vyjadriť sa a ani jej právnej zástupkyni klásť jej
otázky.Poukázalananesprávnetvrdeniesúduprvéhostupňa,ževlastniasodporcomdvenehnuteľnosti.

Žiadna iná domová nehnuteľnosť nie je predmetom BSM. Podľa jej názoru návrh na začatie konania
na určenie spôsobu užívania spoločných vecí je dostatočne určitý a zrozumiteľný. Ohľadne posúdenia
výšky peňažnej náhrady súd prvého stupňa žiadne hodnotenie nevykonal. Uviedla, že konanie o
vyporiadanie BSM sa vedie už viac ako 7 rokov, za celé obdobie neužívala žiadnu zo spoločných vecí
v BSM.

K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril odporca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti potvrdiť. Poukázal na to, že navrhovateľka už v návrhu na vyporiadanie BSM navrhla prikázať
domovú nehnuteľnosť jemu, odsťahovala sa do D., lebo jej lepšie vyhovovalo bývať u dcéry, keďže mala
priateľa z Ostrihomu. Navrhovateľka sa sama na pojednávaní vyjadrila, že odišla sama. Odsťahovala
sa k dcére a odniesla si všetky svoje osobné veci. Nikdy neprejavila záujem vrátiť sa. Spôsob užívania
určila vlastne navrhovateľka, keď ponechala jemu užívať predmetnú nehnuteľnosť a aj v návrhu na

vyporiadanie BSM navrhla nehnuteľnosť prikázať do jeho výlučného vlastníctva. Výlučne on investoval
zo svojich prostriedkov do rekonštrukcie a opráv nehnuteľnosti, platí dane a pôžičky, z ktorých bol
dom kúpený a zrekonštruovaný. Poukázal na to, že navrhovateľka vo svojej výpovedi uviedla, že pred
podaním návrhu na začatie konania ho nevyzvala na dohodu ohľadne užívania spoločných vecí a
výslovne zdôraznila, že nechce užívať žiadnu vec, avšak v písomnom vyjadrení následne už tvrdila, že

sa viackrát snažila s ním dohodnúť na užívaní spoločných vecí. Ak by bola mala navrhovateľka skutočný
záujem o užívanie vecí, bola by podala návrh podstatne skôr. Navrhovateľka má možnosť užívať aj inú
domovú nehnuteľnosť, ktorej je vlastníčkou.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie navrhovateľky (§ 212 ods.
1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP) a dospel k záveru,

že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej zamietajúcej časti vecne správny, preto ho podľa §
219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Koncepcia ust. § 219 OSP vychádza zo zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací
súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa (úplne) správne
argumentačnevysporiadalsoskutkovýmstavomiprávnymposúdením,nemusívyhotovovaťštandardné
rozhodnutie s náležitosťami podľa § 157 ods. 2 OSP, ale sa len obmedzí na konštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie
správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Využitie tohto oprávnenia získava takmer charakter povinnosti
v prípade, ak účastník v odvolaní, ktorého dôvodmi je odvolací súd viazaný (§ 212 ods. 1), uvedie úvahy,
či už vo väzbe na skutkový stav alebo právne posúdenie, s ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal.
Veľakrátideovyjadrenia,ktorésúužreakciounazáveryprvostupňovéhosúdu,pretologickypredstavujú

novú argumentačnú bázu. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako nedeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu
dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec
rozhodujúcu.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne

posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil
(§ 219 ods. 1 OSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvého stupňa uvedenými v
napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude opakovať (§ 219 ods.
2 OSP).
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že v zmysle ustanovení § 143

a nasl. OZ majetok, ktorý manželia nadobudli za trvania manželstva, je ich spoločným vlastníctvom.
Výnimky z tejto zásady sú uvedené buď priamo v zákone, alebo môžu byť uvedené v zmluve, ak ju zákon
pripúšťa. Uzavretím manželstva bezpodielové spoluvlastníctvo manželov spravidla vznikne a zánikom
manželstva zanikne. Ak sa manželstvo uzavrelo, vzniká medzi manželmi v ich majetkovoprávnych
vzťahoch bezpodielové spoluvlastníctvo k veciam nadobudnutým za trvania manželstva. Ide o kogentný

zákonný dôsledok uzavretia manželstva, ktorý manželia nemôžu dohodou vylúčiť (R 42/1972, s. 112
ods. 2). Bezpodielové spoluvlastníctvo nemôže vzniknúť mimo manželstva a ani medzi inými osobami
ako sú manželia, aj keby boli v príbuzenskom vzťahu. Bezpodielové spoluvlastníctvo nemôže vzniknúť
ani medzi druhom a družkou, pretože tu chýba nevyhnutný zákonný predpoklad, ktorým je uzavretiemanželstva; spoluvlastníctvo medzi týmito osobami môže mať iba formu podielového spoluvlastníctva.
Predmetom bezpodielového spoluvlastníctva môže byť „všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva“.
Zákon súčasne vyžaduje, že musí ísť o majetok, ktorý nadobudol niektorý z manželov zákonným

spôsobom za trvania manželstva. Predmetom vlastníctva - a tým i predmetom bezpodielového
spoluvlastníctva - môžu byť zásadne iba veci v právnom zmysle. Na základe širšieho vymedzenia
predmetom bezpodielového spoluvlastníctva môžu byť okrem vecí i práva (pohľadávky) a iné majetkové
hodnoty. Do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patria predovšetkým všetky hmotné veci
(hnuteľné a nehnuteľné), ktoré môžu byť predmetom vlastníctva, bez ohľadu na spôsob nadobudnutia

(zmluva, pôvodné nadobudnutie, vydržanie atď.), ako aj bez ohľadu na to, či majú spotrebný alebo
výrobný charakter, ak boli nadobudnuté za trvania manželstva niektorým z manželov a nie sú zákonom
z tohto spoluvlastníctva vylúčené.
Užívanie veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov upravuje § 144 OZ, ktorý rieši zároveň i
otázku náhrady nákladov vynaložených na tieto veci a nákladov spojených s ich užívaním a udržovaním.
Manželia ako bezpodieloví spoluvlastníci majú v podstate tie isté práva ako individuálni vlastníci s

tým rozdielom, že vykonávajú všetky tieto práva a povinnosti spoločne a ich účasť nie je vymedzená
podielmi. Manželia užívajú vec spoločne, pričom zákon predpokladá, že sa dohodnú na určitom spôsobe
užívania. Takáto dohoda nevyžaduje žiadnu predpísanú formu, môže mať aj konkludentný charakter. Ak
dôjde k nezhode o právach a povinnostiach vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva, rozhodne
súd podľa § 146 OZ na návrh niektorého z nich. Spoločné právo manželov užívať veci patriace do

bezpodielového spoluvlastníctva a spoločná povinnosť uhrádzať náklady na ne trvá, aj keď došlo k
zrušeniu spoločnej domácnosti.
Ustanovenie § 144 OZ o spoločnom užívaní vecí v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov platí i
v prípade, že spoločný majetok manželov síce zanikol, ale nebolo ešte vykonané jeho vyporiadanie.
Súdne konanie o úprave sporných práv a povinností manželov vo vzťahu k spoločnému majetku je

návrhové. Návrh môžu podať iba manželia. Návrh možno podať buď počas trvania manželstva, alebo po
jeho zániku, ak bezpodielové spoluvlastníctvo nebolo ešte vyporiadané a ak neuplynula 3-ročná lehota
uvedená v ustanovení § 149 ods. 4 OZ. Návrhom sa sleduje vydanie konštitutívneho rozhodnutia. Súd
upraví sporný výkon práv a povinností, pričom prihliadne na ustanovenie § 149 ods. 4 OZ. Použitie
právneho prostriedku upraveného v ustanovení § 146 OZ aj po zániku manželstva, a teda po zániku

bezpodielového spoluvlastníctva je možné za použitia § 853 OZ so zreteľom na to, že správa majetku
bývalých manželov sa až do vyporiadania riadi ustanoveniami o bezpodielovom spoluvlastníctve (R
17/1967).
V danej veci účastníci konania boli manželia, ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného
súdu Nové Zámky sp. zn. 5C/164/2005 zo dňa 30. 01. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 23. 02.

2006. Navrhovateľka dňa 21. 04. 2006 podala návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva,
konanie je vedené na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 6C/79/2006. Počas trvania manželstva
účastníci nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti v kat. úz. Y. nad R., vedené na
LV č. XXX ako parcela CKN č. 230/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 180 m2 spolu s domom
súp. č. 226, vedené na LV č. XXX ako parcela CKN č. 3377/2 - záhrady o výmere 750 m2, ako parcela

CKN č. 3377/3 - orná pôda o výmere 1059 m2, ako parcela CKN č. 3378 - ostatné plochy o výmere
444 m2, v podiele 3/8 k celku. Okrem toho účastníci konania nadobudli hnuteľné veci, ktoré spolu
s nehnuteľnosťami užíva výlučne odporca.
Z citovanej zákonnej úpravy bezpodielového spoluvlastníctva vyplýva, že na posúdenie práv a
povinnostízbezpodielovéhospoluvlastníctvamožnopoužiťibaustanoveniatýkajúcesabezpodielového

spoluvlastníctva (§ 143 až § 150 OZ). V uvedených ustanoveniach nie je riešená možnosť náhrady
jedného z bezpodielových spoluvlastníkov voči druhému za nemožnosť užívať predmet bezpodielového
spoluvlastníctva (na rozdiel od právnej úpravy týkajúcej sa podielového spoluvlastníctva). Pre
bezpodielové spoluvlastníctvo je charakteristická bezpodielovosť spoluvlastníckych podielov, teda miera
účasti manželov na právach a povinnostiach vyplývajúcich z BSM nie je vyjadrená podielmi. Z toho

dôvodu nie je preto možné požadovať náhradu, ak predmet BSM užíva iba jeden z bezpodielových
spoluvlastníkov, keďže každý z nich má právo užívať celý predmet BSM, obaja sú spoluvlastníkmi v
celom rozsahu, bez určených podielov. Navrhovateľke nič nebránilo podať návrh na určenie spôsobu a
rozsahu užívania predmetnej nehnuteľnosti bezprostredne po tom, čo podľa jej vyjadrenia jej odporca v
roku 2005 v užívaní začal brániť, a to ešte počas rozvodového konania. O užívanie nehnuteľnosti však

záujem do budúcna nemala, keďže v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva v konaní 6C
79/06 žiada prikázať predmetnú nehnuteľnosť odporcovi už v návrhu podanom v roku 2006.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam je irelevantné, či navrhovateľka odišla zo spoločnej domácnosti
dobrovoľne alebo nie, či sa domáhala, aby jej odporca umožnil nehnuteľnosť užívať. Odvolací súd pretorozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o zamietnutí návrhu ako vecne správny podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Odvolací súd dodáva, že námietka navrhovateľky, že súd prvého stupňa sa mal dopustiť procesného

pochybenia, je nedôvodná. Navrhovateľka bola v konaní riadne súdom prvého stupňa vypočutá, aj
opakovane, zo zápisníc o pojednávaní vyplýva, že bola vypočutá v jej materinskom jazyku za účasti
tlmočníka. Zamietnutie kladenia otázok právnou zástupkyňou navrhovateľky priamo navrhovateľke je
vedením konania, pričom súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania.
Pokiaľ súd prvého stupňa nepotreboval na zistenie skutkového stavu ďalšie vyjadrenia (tvrdenia)

navrhovateľky, ďalšie kladenie otázok nemusel pripustiť.
Podľa § 224 ods. 4 OSP ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým
nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.
Pretože súd prvého stupňa vo výroku napadnutého rozsudku uviedol, že o náhrade trov konania
rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, čo odôvodnil podľa § 151 ods. 3 OSP, o

náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, pretože o nich rozhodne súd prvého stupňa
v rámci rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvého stupňa.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.