Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/47/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216774
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216774.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu
Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 19.09.2013, č. k. 9C/52/2013-43, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 16 odsek
1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1, § 44 odsek 8, odsek 9 zákona č.
233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“). Zo spisu Okresného súdu Levice, sp. zn. 14Er/633/2004 mal preukázané, že v
tomto exekučnom konaní podal oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora na Okresný súd Levice
dňa 25.05.2009. Exekučný súd uznesením č. k. 14Er/644/2004-16 zo dňa 16.11.2009 návrh na zmenu
exekútora zamietol, zastavil exekučné konanie a rozhodol o trovách exekúcie. Oprávnený podal proti
uzneseniu odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté.
Poukázal na skutočnosť, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný
preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu a taktiež súdne konanie o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je kompetentný preskúmavať len Ústavný súd SR na podklade ústavnej
sťažnosti.
Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k zmene exekútora nedošlo v
zákonnej 30 dňovej lehote. Súd neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, zisťoval, či došlo k nedodržaniu
zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či nejaká škoda vôbec
vznikla. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť
na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva.
Uviedol, že od podania návrhu na zmenu exekútora do návrhu na predbežné prejednanie nároku
navrhovateľa neubehli tri roky a tak návrh nie je premlčaný.
Navrhovateľom uvádzaná majetková škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal zníženie svojho majetku.
Návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárne zamietol.

Konštatoval, že majetková ujma nebola navrhovateľom preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty ale aj od okolností, ktoré súd uviedol
v odôvodnení a na základe ktorých nevidel súd dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej
ujmy. Navrhovateľ cestou právneho zástupcu na pojednávaní nevedel nijako konkrétne špecifikovať
problémy v podnikaní navrhovateľa spôsobené údajným nezákonným postupom súdu. Mal za to, že
žiadne škoda nevznikla a ak by aj teoreticky navrhovateľ nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal
jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na zmenu exekútora.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, pretože žiadne nešpecifikoval
a žiadne mu ani nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Tvrdil, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Namietal, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mal v realite. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Záverom uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo
o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214

odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
175 eur z titulu náhrady škody a sumy 331,92 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice, pretože tento nerozhodol o jeho návrhu na
zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku oprávneného, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 4091525 povinným. Nesprávny úradný postup
navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej 30 dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o tomto návrhu, pretože k vydaniu
rozhodnutia došlo až po veľmi dlhej dobe.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Levice sp. zn. 14Er/633/2004 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
26.10.2004 doručená žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Kataríny Baňarovej o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému Z. F., o vymoženie
483,30 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica zo dňa
06.08.2004, N 1475/2004, NZ 63038/2004. Exekučný súd dňa 27.10.2004 pod číslom 5402025610*
vydal poverenie pre súdnu exekútorku Mgr. Katarínu Baňarovú. Dňa 25.05.2009 bol exekučnému súdu
doručený návrh navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby vykonávaním
exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý. Dňa 01.07.2009 exekučný súd vyzval súdnu
exekútorku Mgr. Katarínu Baňarovú na vyjadrenie k návrhu na zmenu súdneho exekútora, na čo súdna
exekútorka reagoval dňa 18.09.2009 a dňa 30.10.2009 zaslala vyčíslenie trov exekúcie. Následne
exekučný súd uznesením zo dňa 16.11.2009, č. k. 14Er/633/2004-16, návrh na zmenu súdneho
exekútora zamietol a exekúciu zastavil. Proti rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 30.12.2010, č. k. 7CoE/85/2010-30 tak, že uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdil v časti výroku o zamietnutí žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vo
výroku o zastavení exekúcie a v časti výroku týkajúcom sa náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora došlo až po uplynutí
zákonnej 30 dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 (v čase začatia exekučného
konania), ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti
oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu
písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované.
Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. OSP v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bol s účinnosťou od 01.09.2005 zmenený i
Exekučný poriadok, okrem iného i jeho ustanovenie § 44, v ktorom sa doterajšie odseky 4 až 6 označili
ako odseky 5 až 7 a § 44 odsek 7 znel: „Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora“. V prechodných
a záverečných ustanoveniach účinných od 01.09.2005 zákon v ustanovení § 238 odsek 1 zakotvoval,
že konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.08.2005, ak odsek 2
neustanovuje inak. Podľa § 238 odsek 2 sa ustanovenia § 34 odsek 1 až 3, § 37 odsek 4 a 5, § 46
odsek 3, § 47 odsek 3, § 58 odsek 5, § 134 odsek 2, § 136 odsek 3 a 4 a § 145 odsek 1 použijú
aj na konania začaté pred 01.09.2005. Znamenalo to potom, že na rozhodnutie o zmene exekútora v
exekučných konaniach začatých pred 01.09.2005, o ktorý prípad ide i v súdenej veci, sa nevzťahovala
zákonná 30 dňová lehota tak, ako to správne ustálil i súd prvého stupňa. Za situácie, že zákonodarca v
danom prípade nestanovoval lehotu na rozhodnutie exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu
exekútora, nemohlo tak dôjsť zo strany exekučného súdu k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote.

Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, pretože po doručení návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora (25.05.2009),
postupujúc v intenciách platného § 44 odsek 6 Exekučného poriadku, vyzval dovtedy výkonom exekúcie
poverenú súdnu exekútorku Mgr. Katarínu Baňarovú na vyjadrenie sa k návrhu (01.07.2009) a následne
po obdržaní jej vyjadrenia (18.09.2009 a 30.10.2009), vo veci rozhodol (16.11.2009). Uvedené zistenia
preukazujú, že v postupe exekučného súdu, s ohľadom na okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť
prieťahy v konaní.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (19.09.2013)
navrhovateľ ani jeho právny zástupca navrhovateľa nezúčastnili. Svoju neúčasť právny zástupca
navrhovateľa ospravedlnil dňa 19.09.2013 o 08.05 hod., pričom však predvolanie mu bolo doručené
v dostatočnom časovom predstihu (02.07.2013). K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie
nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené
skutočnosti súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že zákonodarca v
danom prípade nestanovoval lehotu na rozhodnutie exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu
exekútora, preto odvolací súd konštatuje, že k stavu právnej neistoty namietaného navrhovateľom ani
nemohlo dôjsť. Keďže navyše predmetné exekučné konanie bolo následne právoplatne zastavené
z dôvodu, že navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohlo dôjsť ku vzniku
akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Taktiež i ďalšie skutočnosti,
namietané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu a preskúmavaného rozhodnutia
sa vôbec netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č.
514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže
súd prvého stupňa citoval aj právny predpis v znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.