Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/155/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222446
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adriana Némethová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222446.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a členov senátu
JUDr. Zity Matyóovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 14.04.2014, č. k. 10C/201/2012-46 a
proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 08.07.2014, č. k. 10C/201/2012-68, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 1 písmeno a/ a c/, § 2, § 3 odsek 1 písmeno d/, odsek 2, § 4
odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 6 odsek 1, § 9 odsek 1, odsek 2, § 15 odsek 1, § 16, § 17 odsek 1, odsek
2, odsek 3, § 25 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, § 420 odsek 1 Občianskeho zákonníka, ako i ustanovenia § 41 odsek 2 písmeno d/, §
44 odsek 1, odsek 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a
doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal
od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 781,86 eur, z
dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky, ako exekučného súdu.
Uviedol, že navrhovateľ žiadosťami o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, doručenými
odporcovi postupne od 23.04.2012 do 25.09.2012, požiadal o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody v exekučných veciach, v ktorých vystupuje ako oprávnený, vedených na okresných
súdoch Slovenskej republiky, medzi nimi aj vo veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky. Poukázal
na to, že žaloba o náhradu škody a nemajetkovej ujmy bola podaná súdu pred uplynutím 6 mesačnej
lehoty, ktorá plynula odporcovi na prejednanie nároku, avšak ku dňu rozhodovania súdu o žalobe je
zrejmé, že odporca nárok navrhovateľa neuznal a v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil v
lehote stanovenej zákonom, preto bol súd názoru, že žaloba nie je predčasne podaná.
Poukázal na to, že otázku, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu, je potrebné vždy posúdiť podľa
okolností konkrétneho prípadu, pričom úradný postup nespočíva vo vydaní rozhodnutia a s rozhodnutím
dokonca nemusí vôbec súvisieť. Podmienkou zodpovednosti štátu je vznik škody nesprávnym úradným

postupom, v každom prípade však musí byť daná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním, t. j.
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Súd v tomto prípade neskúmal, či bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože túto otázku je kompetentný
preskúmať ústavný súd na podklade ústavnej sťažnosti.
K námietkam navrhovateľa, že exekučný súd preskúmaval exekučný titul, čo v rámci exekučného
konania nebolo v jeho právomoci a tým spôsobil prieťahy v konaní, keďže poverenie na vykonanie
exekúcie nevydal v zákonnej 15 dňovej lehote, súd poukázal na ustanovenie § 41 odsek 2 písmeno
d/ Exekučného poriadku, podľa ktorého, bolo možné vydať poverenie na základe vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, až neskôr bolo ustanovenie § 41
odsek 2 Exekučného poriadku novelizované tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských súdov. To, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa § 41 odsek
2 písmeno d/ Exekučného poriadku, vyplýva aj z komentára k § 44 odsek 2 Exekučného poriadku.
Mal za to, že exekučný súd už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bol zo zákona oprávnený a povinný preskúmať v zmysle § 44 odsek 2 Exekučného
poriadku, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne, taktiež exekučný
titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, z hľadísk vymedzených v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní. Taktiež uviedol, že lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie sa vzťahuje iba na prípady, keď žiadosti exekútora je možné vyhovieť, t. j., keď je možné vydať
poverenie na vykonanie exekúcie, pričom sa nevzťahuje na rozhodnutie, ktorým sa návrh na vydanie
poverenia zamieta. Rozhodnutie exekučného súdu, ktorý zamietol žiadosť na vydanie poverenia, ako i
konanie pred vydaním rozhodnutia, nevyhodnotil ako nesprávny úradný postup.
Výškou uplatneného nároku predstavujúceho majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu sa nezaoberal,
pretože navrhovateľ nepreukázal základ nároku, a to vznik škody, ako i príčinnú súvislosť medzi
prípadným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, keď nepreukázal existenciu atribútov
v podobe nesprávneho úradného postupu a vzniku škody. Taktiež uviedol, že navrhovateľ dôkazné
bremeno neuniesol.
K vznesenej námietke premlčania zo strany navrhovateľa uviedol, že jeho nárok nie je daný, pretože
o tvrdenej škode sa navrhovateľ dozvedel prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorému bolo
rozhodnutie doručené 14.06.2011, čiže trojročná premlčacia doba by uplynula 15.06.2014, žaloba na
náhradu škody bola podaná 27.09.2012, teda pred uplynutím premlčacej doby.
O trovách konania rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania, keďže mu žiadne trovy
nevznikli, resp. si ich neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
po tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie
na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v
nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením
§ 9 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a
nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len
súdu exekučného. K zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania namietal, že súd mu tak

znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a na
zamietnutie nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Ďalej poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a je jeho povinnosťou aplikovať platné právo,
a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“
faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc
aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne
opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za
vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie poverenia zákonnými možnosťami.
Uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav nesústredenej činnosti súdu,
kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Záverom vyjadril
nesúhlas s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania, uviedol dôvody, prečo k premlčaniu
práva nedošlo a poznamenal, že v tomto prípade mal byť aplikovaný všeobecný právny predpis a to
ustanovenie § 102 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov z dôvodu, že aj pri nesprávnom
úradnom postupe zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zakladá
podmienku uplatniť právo na náhradu škody voči zodpovednej osobe, a to formou písomnej žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (čo navrhovateľ aj učinil) a premlčacia lehota potom
bude plynúť až počnúc dňom uplatnenia tohto práva voči zodpovednému orgánu.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Súd prvého stupňa uznesením č. k. 10C/201/2012-68 zo dňa 08.07.2014 uložil navrhovateľovi
povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za
podané odvolanie, ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, domáhajúc sa
ním jeho zrušenia. Uviedol, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu
rozhodnutia a tým je odôvodnenie a keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové
a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ len hádať. Namietal, že podľa
položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom, teda
ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehala len podanie žaloby na
náhradu škody a spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie
a pod. Uviedol, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd preto nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, a preto nemôže byť vyzvaný na platenie
súdneho poplatku za podané odvolanie. Mal za to, že uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným
rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca
2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007 a taktiež v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne
stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že mu preto bola
v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal a takéto konanie
zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods.
1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 12 ods.
1 a článkom 13 ods. 1 písmeno a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie
legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na článok 59 ods. 2 ústavy vylúčené a súd
je pri výkone svojej rozhodovacej právomoci viazaný článkom 2 ods. 2 a teda platí, že môže konať
iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Navyše, podľa
ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01.10.2012,
konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným
odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku vecne oslobodené.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok i napadnuté uznesenie, ako aj
konania, ktoré im predchádzali. Odvolanie navrhovateľa proti napadnutému rozsudku prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia,
pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné. Taktiež dospel k záveru, že ani odvolanie navrhovateľa proti napadnutému
uzneseniu nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 125
eur z titulu majetkovej škody a sumy 781,86 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 6Er/744/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej
lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, pretože k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo až po
uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac ako 424 dní a vykonaním úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na
zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva
založením prekážky veci rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 6Er/744/2010 vyplýva, že exekučnému súdu bola
dňa 15.07.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej K. Y. o vymoženie
761 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zo dňa 15.04.2010, sp. zn. SR 00447/10. Exekučný súd uznesením zo dňa 24.08.2010, č.
k. 6Er/774/2010-8, zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Proti rozhodnutiu
oprávnený odvolanie nepodal, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 23.08.2011.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 (v čase začatia exekučného
konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 odsek 2 písmeno c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd preto tak, ako i súd prvého stupňa, poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora, sa pre exekučný súd
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu,
aby bola 15 dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol
by to explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku
(§ 44 odsek 8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie poverenia
(15.07.2010), po náležitom preskúmaní, vo veci rozhodol (24.08.2010) po 40. dňoch, (nie 424 dní, ako
uvádzal navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť žiadne prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania, určeného na
deň 14.04.2014 navrhovateľ, ani jeho právny zástupca navrhovateľa nezúčastnili, svoju neúčasť právny
zástupca navrhovateľa ospravedlnil až dňa 11.04.2014 o 16.39 hod. emailom, pričom však predvolanie
mu bolo doručené v dostatočnom časovom predstihu (03.03.2014). K ďalším námietkam navrhovateľa,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie
uvedené zistené skutočnosti súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že
exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v lehote 40 dní,
preto odvolací súd konštatuje, že k rozhodnutiu došlo v primeranej lehote a teda k stavu právnej neistoty
namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané navrhovateľom
v jeho odvolaní sú bez právneho významu, keď tvrdenia v súvislosti s vierohodnosťou údajov, znaleckým
dokazovaním a premlčaním sa preskúmavaného rozhodnutia vôbec netýkajú. Čo sa týka námietok
navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v
tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa citoval právny predpis
v správnom znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

Podľa § 1 odsek 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len „Zákon o súdnych poplatkoch“), súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v
sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 2 odsek 4 Zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.
Podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ Zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním
návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom
navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 odsek 1 Zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom
zo základu poplatku alebo pevnou sumou.
Podľa § 6 odsek 2 Zákona o súdnych poplatkoch ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného
v sadzobníku.
Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7 písm. a) zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20 eur.

Zákonom č. 286/2012 Z. z. sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od 01.10.2012,
ktorým bolo z ustanovenia § 4 odsek 1 vypustené písmeno k/ a v sadzobníku súdnych poplatkoch za
položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je sadzba
poplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch. Z toho vyplýva, že
po 01.10.2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti, a preto
navrhovateľovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2 odsek 1 písmeno a/ Zákona
o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ Zákona o súdnych poplatkoch
poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 odsek 4 Zákona o
súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým obdobne
poplatková povinnosť podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ vzniká podaním odvolania a dovolania.

K námietkam navrhovateľa, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, a preto je
nepreskúmateľné, odvolací súd udáva, že napadnuté uznesenie spĺňa náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 169 odsek 1 OSP (označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci,
výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia) a nenapĺňa tak
intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého
uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným
uvedením nadpisu Odôvodnenie) jednoznačne vyplýva, z akého dôvodu je poplatková povinnosť
uložená, v akej výške a podľa ktorej položky sadzobníka súdnych poplatkov.
K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody a nie i ďalšie
úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., odvolací súd poukazuje na už vyššie citovanú
zákonnú úpravu, kde v Zákone o súdnych poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje
odvolateľa a ani poznámka k položke 7a sadzobníka súdnych poplatkov jeho poplatkovú povinnosť
nevylučuje. Preto uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči rozhodnutiu vo veci samej v konaní
o náhradu škody, tak nedochádza k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej
povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku tak, ako to namieta navrhovateľ
a neobstojí preto ani jeho argumentácia rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007.
Vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo navrhovateľom podané 18.07.2014, bolo potrebné posúdiť vznik
poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z hľadiska prechodného ustanovenia k úpravám
účinným od 01.10.2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Odvolanie navrhovateľa je návrhom
na začatie osobitného konania, a to konania odvolacieho, čím navrhovateľovi vznikla poplatková
povinnosť.
Preto súd prvého stupňa správne navrhovateľovi napadnutým uznesením vyrubil za podané odvolanie
súdny poplatok, aplikujúc tak právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti a správne
stanovil i výšku súdneho poplatku v súlade s položkou 7 písmeno a/ sadzobníka súdnych poplatkov.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správne, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.