Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/100/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220758
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220758.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu

JUDr. Evy Hritzovej a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 9C/317/2012-31 zo dňa 10.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 9C/317/2012-31 zo dňa 10.12.2013 p o t v r d z u j e .

Žalovanému odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa návrhom domáhal od
žalovaného zaplatenia sumy 5.885,91 eura z titulu majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy sumy
1.177,18 eura. Svoj návrh odôvodnil tým, že exekučný súd zapríčinil svojim nelegálnym konaním /
nesprávnym úradným postupom/ vznik škody na strane žalobcu. Žalobca ako oprávnený subjekt navrhol

písomným podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných
dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu navrhovateľ navrhol vykonať pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor
predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom exekučnému súdu a požiadal
ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu

na rozhodnutie, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 16.02.2011,
pričom konanie začalo 28.05.2010 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelení poverenia., t. j.
s omeškaním viac ako 264 dní. Uviedol, že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní
od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Nesprávny úradný postup charakterizoval a/ nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a b/ vykonaním úradného postupu bez splnenia

zákonnýchpodmienok.Exekučnýsúdtým,žesvojimnelegálnympostupomvykonalopätovnéposúdenie
práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup,
formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako
oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere.Na jednej strane existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý
nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty ust. § 41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá
právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie

je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na
zaplatenie istiny s prísl., pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci
právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na
ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského súdu
rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom

konaní. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímnych očakávaní žalobcu, že správnym
a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.

V návrhu ďalej uviedol, že majetková škoda v celkovej výške 5.885,91 eura predstavuje náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného
súdu a nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a prísl. zo strany
exekučného súdu. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces nie je

dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú neprávnym úradným postupom. Potreba
nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie
adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych

očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci vo výške 1.177,18 eura, t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.

Žalovaný v písomnom vyjadrení žiadal návrh zamietnuť. Poukázal na to, že návrh je zmätočný,
keď žalobca síce podal písomný návrh a poukazoval na konkrétne dôkazy, žiadne dôkazy však sám

nepredložil. Nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody. Žalobca nepodnikol žiadne kroky pre
odstránenie neželaného stavu v prieťahoch v konaní. Mal za to, že návrh je podaný predčasne, keď
neuplynula 6 mesačná doba na predbežné prerokovanie nároku, v rámci ktorej žalobca neposkytol
žiadnu súčinnosť, na základe čoho žalovaný nepovažoval nárok za predbežne prerokovaný. Žalobca
podal prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody 23.04.2012, pričom už

27.09.2012 bola súdu doručená žaloba vo veci a je teda zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6
mesačnej lehoty, ale skôr. K samotnému postupu súdu žalovaný uviedol, že prax ukázala, že lehota
na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdny objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, ak exekučný titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Od 01.06.2011
pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia pre uvedené exekučné tituly neplatí. Uviedol, že samotné

nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonania exekúcie je
zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu
najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských
zmlúv. Posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia,

ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny
úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii
nezákonného rozhodnutia. Ďalej poukázal na to, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody, ktorá
mala vzniknúť z existencie prieťahov v súdnom konaní by súd mohol vychádzať len vtedy, ak by tieto
boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenie

sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní, príp. v právoplatnom
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva alebo právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti. Postúpenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie
poverenia, ktoré sa naplno odrazilo v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať

za nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k
záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Poukázal aj na to, že 15-dňová lehota uvedená v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a zo samotnej dikcie zákona vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje
na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia, ale 15 dňová lehota satýka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. K výške majetkovej škody uviedol, že
žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha. Okrem
toho nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Ďalej uviedol, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom.
Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu
na súde. Žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul a to napríklad podaním návrhu na začatie
konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú

v žalobách namieta. Žalobca tak nepreukázal ani vznik škody, ani jej výšku. Žalovaný namietal aj
premlčanie návrhu, keď k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred
marcom 2009, keď 15 dňová lehota na vydanie poverenia uplynula pred dňom 23.04.2009 teda tri
roky pred uplatnením si nároku v rámci predbežného prerokovania veci. Vychádzajúc zo základnej
charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku podľa
odporcu nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Žalovaný mal za to,

že žalobca nepreukázal, že by v namietanom konaní, došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že
by mu vznikla nemajetková ujma, či majetková škoda. K nemajetkovej ujme vo výške 20 % z istiny
a príslušenstva uviedol, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha
podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu, preto považoval za nesprávnu úvahu žalobcu vychádzať
z 20 % z istiny a príslušenstva, lebo nie je podložená akýmkoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou

úvahou. Poukázal na krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou
čiastkou z tvrdenej skutočne škody. V závere poukázal na to, že práve praktiky žalobcu sú vnímané
verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy skonštatovali porušovanie práv
spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu
ochrany právo spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť

využívajúce neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových
osôb. Táto skutočnosť má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu,
lebo súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne
zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú, s tým je spojená vyššie časová náročnosť vykonania
procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na uvedenú považuje žalovaný konanie žalobcu v rozpore

s dobrými mravmi.

Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie, pričom zo spisu sp. zn. 5Er/ 547/2010 Okresného súdu
Levice súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd
15.07.2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom na vykonanie exekúcie

bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.
Bratislava sp. zn. SR 20602/09. Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na
udelenie poverenia uznesením č.k. 5Er/547/2010-13 z 13.01.2011 tak, že žiadosť zamietol. Proti tomuto
rozhodnutiu oprávnený odvolanie nepodal.

Žalobca sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v
zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote ako aj preto, že exekučný súd skúmal opätovne
právo žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup a
formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako
oprávneným a dlžníkom ako povinným.

Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej
resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda
vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. bolo v čase podania žiadosti o udelenie
poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierovnimischválených,akoexekučnéhotitulu.Ažneskôrbolzákonvuvedenejčastinovelizovanýtak,

žeexekučnýmtitulombolivykonateľnérozhodnutiarozhodcovskýchsúdov.Podľažalobcurozhodcovský
rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011.
Novelizácia predmetného ustanovenia by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena
i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj

komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 01.06.2010 k zániku
15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby
preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti exekúcie. Zák. č. 144/2010 Z.z., ktorý novelizoval
exekučný poriadok, sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (ASPI komentárk § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského
rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zhodný názor
vyplývaizrozhodnutiaKSvPrešovesp.zn.6CoE/60/2011z19.05.2011. Prevýkladzákonajepodstatný

úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku. Súd ďalej udáva, že zo slovného a logického výkladu uvedeného ustanovenia
Exekučného poriadku dospel k názoru, že lehote 15 dní sa vzťahuje len na rozhodnutie súdu, ktorým
poverí súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. V ďalšej vete je uvedené, že ak zistí rozpor žiadosti,
alebo návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, žiadosť zamietne, kde však už nie je uvedená žiadna

lehota na rozhodnutie. Takýto výklad je logický aj preto, že pokiaľ súd zistí, že návrh na vykonanie
exekúcie je v rozpore so zákonom, táto činnosť rozhodovacia si vyžaduje jednak zložitejšie právne
posúdenie, čo si vyžaduje aj dlhší čas a jednak aj prípadné zadováženie listinných dôkazov potrebných
pre rozhodnutie. V tomto prípade bola žiadosť o udelenie poverenia súdu doručená 15.07.2010 a
súd rozhodol o tejto žiadosti 13.01.2011. Údaj uvedený v návrhu žalobcu, že exekučný súd rozhodol
o zamietnutí žiadosti o udelení poverenie s omeškaním viac ako 169 dní je nepravdivý. S poukazom

na to, čo súd uviedol vyššie je potom zrejmé, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa
lehota 15 dní nevzťahovala na rozhodnutie o žiadosti na udelenie poverenia v predmetnej exekučnej
veci, keďže exekučným titulom bolo rozhodnutie rozhodcovského súdu a i v prípade, že by sa nejednalo
o rozhodnutie podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, je súd toho názoru že zo samotného znenia ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyplýva to, že lehota 15 dní sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním

exekúcie ( ... , do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, ...)

Súd má za to, že žalobcovi nemohla vzniknúť majetková škoda, akú si uplatňuje pre rozhodnutie súdu s
oneskorením,alevýška,akúsiuplatňuje,bymohlavzniknúťvprípadenezákonnevydanéhorozhodnutia
exekučného súdu, kde však pre vznik základu nároku musí byť nezákonné rozhodnutie zrušené. V

tomto prípade žalobca nepodal proti rozhodnutiu súdu žiadny opravný prostriedok za účelom zrušenia
nezákonného rozhodnutia súdu. V takomto prípade by teda mohol byť daný jednak základ nároku a
jednak príčinná súvislosť so škodou, ak vznikla. Pretože súd dospel k názoru, že na strane žalovaného
konajúceho cestou exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej
nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a

to zodpovednosť žalovaného za škodu.

Pokiaľ ide o nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu, uplatnený žalobou v tomto konaní, túto môže súd
priznať s ohľadom na ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, s prihliadnutím najmä na a/osobu poškodeného,

jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd má za to, že tak, ako
sú v zákone koncipované, tieto sa vzťahujú na poškodeného - fyzickú osobu, okrem písm. b/, podľa
ktorého by mal súd prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo.

Súd ďalej poukazuje na to, že príp. priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi by bolo v rozpore s
ust. § 1 O.s.p., podľa ktorého Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v
občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu

k právam iných osôb, ako aj v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že
práve žalobca, ktorého základ jeho podnikateľskej činnosti je poskytovanie spotrebiteľských zmlúv a
to na základe formulárových zmlúv a všeobecných zmluvných podmienok, ktoré obsahujú celý rad
neprijateľných zmluvných podmienok, s cieľom v neprehľadnej, zložito formulovanými podmienkami
s oslovením tej najzraniteľnejšej skupiny obyvateľstva, ktorá nemôže týmto zmluvnými podmienkami

rozumieť, dosiahnuť zisk, sa domáha v dôsledku porušenia svojich práv súdnej ochrany a nemajetkovej
ujmy. Z množstva exekučných konaní, ktoré sú vedené na všetkých súdoch Slovenskej republiky je súdu
známe, že využíval práve rozhodcovské doložky a o jeho nárokoch rozhodovali rozhodcovské súdy,
ktoré nerešpektovali ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľov a napriek ich povinnosti tieto
skúmať, to nerobili a priznávali žalobcovi aj také plnenia, ktoré boli zjavne neplatné pre neprijateľné

zmluvné podmienky. Je preto zarážajúce, že pri ochrane svojich práv sa striktne domáha ochrany svojich
práv a dôsledného dodržiavania zákona, ale vo svojich zmluvných vzťahoch so svojimi klientmi už taký
dôsledný nebol. Naopak, jeho podnikateľskou činnosťou sa zaoberala aj Európska komisia, ktorá vo
svojomliste,ktorýbolajpripojenýžalovanýmkjehovyjadreniu,uvádza,žeútvaryKomisievsúvislosťamis praktikami žalobcu a ďalšími nebankovými inštitúciami na trhu spotrebiteľských úverov slovenských
spotrebiteľom, poukazujú na problémy v spojitosti s praktikami, ktoré sa týkajú skutočností, že zmluvné
podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili

veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľom
práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Uviedol, že jedným z osobitných
aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom
systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých
sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Súd nepovažoval za potrebné

z hľadiska doplnenia dokazovania vyčkať na znalecký posudok, o ktorý požiadal žalobca, nakoľko súd
vec po skutkovej a právnej stránke vyhodnotil.

S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody súd návrh v plnom rozsahu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,

nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a taktiež zo spisu mu žiadne nevyplynuli.

Z právneho hľadiska súd vec posúdil podľa § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, §
19 ods. 1, 3 z. č. 514/2003 Z. z. a § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2 z. č. 233/1995 Z.z.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom,
nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci.
Žalobca namietal, že prvostupňový súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z., čím súd
de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo

zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Podľa žalobcu súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a nie svojimi úvahami negovať právo
na spravodlivý súdny proces a osobitne právo na prerokovanie veci v primeranom čase. Žalobca preto
žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 OSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku oznámil vopred v zákone stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 OSP).

Rozsudok bol vyhlásený dňa 27.01.2015.

Predmetom odvolacieho konania je napadnutý rozsudok, ktorým prvostupňový súd Okresný súd Nitra

žalobu žalobcu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.
Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vo veci vykonal
dostatočné dokazovanie, riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že postupom prvostupňového
súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Žalobca v odvolaní ostatne ani neuviedol

a nekonkretizoval, v čom, resp. akým postupom súdu mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom.

K aplikácii novej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z.z. odvolací súd
uvádza, že prvostupňový súd vychádzal zo znenia tejto právnej úpravy účinnej v rozhodnom čase,
pričom prvostupňový súd ani nezisťoval, či došlo k prieťahom v konaní. Žalobca naviac vznik škody a

jej výšku nepreukázal, čím sa nenaplnil jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP. V
odvolacom konaní úspešnému žalovanému ich však odvolací súd nepriznal, pretože si ich neuplatnil
(§ 151 ods. 1 OSP).

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.