Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 15, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/733/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217008
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217008.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členov senátu

JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 14.
novembra 2013 č. k. 18C/88/2013-43 a o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nitra
zo dňa 17. februára 2014 č. k. 18C/88/2013-57 v spojení s opravným uznesením zo dňa 9. mája 2014

č. k. 18C/88/2013-58, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.

1, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/, i/, § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995
Z. z. a zisteným skutkovým stavom. Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 10Er/112/2010 zistil, že
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd dňa 28. 04. 2010,
k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie, spísaný dňa 11. 03. 2010. Súd vydal poverenie dňa 02.
11. 2010. Navrhovateľ sa na odporcu obrátil so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, pričom podal návrh na súd skôr, ako uplynula lehota 6 mesiacov od podania tejto žiadosti. Aj keď
bol návrh podaný pred uplynutím 6-mesačnej lehoty, ku dňu rozhodovania súdu o návrhu navrhovateľa

už bolo zrejmé, že odporca neuznal nárok navrhovateľa a v rámci predbežného prerokovania ho
neuspokojil, čo vyplynulo aj z vyjadrenia odporcu, a preto mal súd za to, že v čase rozhodovania súdu
6-mesačná lehota uplynula, teda návrh už nemožno považovať za predčasne podaný. Otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona

č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na
podklade sťažnosti na prieťahy). Prípadné nedodržanie primeranej lehoty automaticky nezakladá nárok
na náhradu škody. Navrhovateľ nepreukázal vznik škody na jeho strane v dôsledku
omeškania súdu pri vydávaní poverenia, navyše, exekučné konanie stále prebieha. Na konštatovanie,ževexekučnomkonaníišlooprieťahy,niejevšeobecnýsúdvtomtokonaníoprávnenýažiadnekonanie,
v ktorom by boli zistené prieťahy v exekučnom konaní, sa neviedlo. Pokiaľ ide o vytýkaný nesprávny
úradný postup v preskúmavaní práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, súd poukázal na ust.

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť
spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Navrhovateľ sa
domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v
zákonnej 15-dňovej lehote, resp. primeranej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom
v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej, resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to
dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že

žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená 28. 04. 2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti 02. 11.
2010, keď udelil poverenie, teda nerozhodol v lehote 15 dní od podania žiadosti o udelenie poverenia.
Súd mal však za to, že súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote nie z dôvodu, že by nepristupoval
zodpovedne k plneniu svojich zákonných povinností, ale z objektívne daného stavu, zabezpečovania
listinných dokladov a neúmerného množstva práce. Škoda nemôže byť uplatnená v nejakej paušálnej

čiastke, ale musí byť preukázané, že práve pre nesprávny úradný postup došlo k výške škody, ktorá
musí byť vyčíslená presne a musí byť preukázaná aj príčinná súvislosť, čo však navrhovateľ nepreukázal
a ku škode neprodukoval ani žiadne dôkazy. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu,
uplatnený v tomto konaní, nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania
zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých

súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. O žiadosti o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi bolo rozhodnuté a na jeho základe je vykonávaná exekúcia. Konštatovať, že vo
veci išlo o prieťah, nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený. Žiadne konanie, v ktorom by boli
zistené prieťahy v konaní sa neviedlo, nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody, a keďže navrhovateľ nepreukázal ani vznik škody, ani spojitosť s

príp. nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia, súd návrh v plnom
rozsahu ako nedôvodne podaný zamietol. Poverenie bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 08. 11.
2010 a za predpokladu, že oprávnený spolupracuje so súdnym exekútorom, mal súd za to, že oprávnený
sa o tejto skutočnosti mohol dozvedieť v nasledujúci deň, teda 09. 11. 2010, kedy mu začala
plynúť 3-ročná premlčacia lehota a keďže navrhovateľ (v exekučnom konaní oprávnený) podal žiadosť

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u odporcu dňa 25. 09. 2012, neuplynula mu lehota
3 rokov, súd preto nepovažoval nárok navrhovateľa za premlčaný. Súd zamietol návrh na doplnenie
dokazovania oboznámením sa so znaleckým posudkom, ktorý si dal navrhovateľ vypracovať, nakoľko
znalecký posudok sa zaoberá výškou škody, súd mal však za to, že v tomto prípade navrhovateľovi
žiadna škoda nevznikla. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý

mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej
lehote a z obsahu spisu je zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol
v merite veci na základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie
je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou

právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie
musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia

§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa
ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou
nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhraduškody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal
k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby

boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte,
že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie
nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty

určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
Vytkol súdu prvého stupňa aj zamietnutie návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania, v dôsledku

čoho mu súd znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku. Zastal názor, že na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody.
Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného
súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Ďalej
uviedol, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd

má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom
štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne
práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť

štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Záverom k posúdeniu námietky premlčania súdom prvého
stupňa uviedol, že s vyhodnotením vznesenej námietky premlčania súdom nesúhlasí. Navrhovateľ sa

o majetkovej škode spočívajúcej v náhrade účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, dozvedel
vtedy, keď nastali skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby
bolo možné určiť výšku škody v peniazoch. Teda až vtedy, keď reálne vynaložil majetkové prostriedky

v spojení s konkrétnou potrebou sanácie stavu omeškania v rozhodovaní a tieto
prostriedky bolo možné určiť konkrétnou sumou v peniazoch. O škode sa preto nemohol dozvedieť
márnym uplynutím zákonnej lehoty určenej k rozhodnutiu súdu, pretože v tom čase žiadne konkrétne
majetkové prostriedky vynaložené neboli. O škode sa nemohol dozvedieť ani v deň spísania podania,
v ktorom poukazuje na prieťahy, pretože v tento deň neboli uzatvorené všetky skutkové okolnosti, z

ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch.
Škodu nebolo možné vyčísliť ani len odhadom, pretože nebolo možné objektívne stanoviť, kedy súd
vydal rozhodnutie, ktorým nesprávny úradný postup ukončí. Moment, kedy sa poškodený dozvedel o
škode, je nutné pre účely posúdenia premlčania spájať s momentom, kedy sa poškodený dozvedel o
vydaní rozhodnutia súdom, ktoré ukončilo nesprávny úradný postup a kedy už viac nebolo mysliteľné,

aby mu v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vznikla majetková škoda.
Navrhovateľ sa o majetkovej ujme, spočívajúcej v porušení práva na rozhodnutie o podanom
návrhu v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, dozvedel až momentom, kedy definované práva prestali byť porušované. Len
vtedysamumoholstaťznámyrozsahporušeniapráv,ktorýbolomožnéodškodniťfinančnousatisfakciou

v konkrétnej výške. Práva prestali byť jednoznačne porušované až vtedy, keď sa navrhovateľ dozvedel o
vydanírozhodnutia,pretožetýmdošlozároveňkukončeniunesprávnehoúradnéhopostupu.Nazáklade
ustanovenia § 17 ods. 2 ZoZŠ možno tvrdiť, že počiatok plynutia premlčacej doby pri nemajetkovej
ujme určuje samotný súd, pretože ten konštatuje v rozsudku samotné porušenie práva až v prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Napadnutým uznesením zo dňa 17. 02. 2014 č. k. 18C/88/2013-57 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil
súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 20 eur (navrhovateľ je oslobodený od platenia SP - § 2 ods. 1, § 5

ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, pol. 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov
pozn. 5 v zmysle § 172 ods. 2).

Opravným uznesením zo dňa 09. 05. 2014 č. k. 18C/88/2013-58 súd prvého stupňa opravil výrok
uznesenia zo dňa 18. 02. 2014 č. k. 18C/88/2013-57 z nesprávne uvedeného: súdny poplatok za

odvolanie, ktorý je 20 eur (navrhovateľ je oslobodený od platenia SP- § 2 ods. 1, § 5 ods. 1 písm. a/ zák.
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, pol. 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov pozn. 5 v zmysle
§ 172 ods. 2), na správne: súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 20 eur ( ol. 7a sadzobníka súdnych
poplatkov, zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch).

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,

že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté
uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže
navrhovateľ len hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za
žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu

podliehalapodaniežalobynanáhraduškody.Spoplatneniunepodliehajúďalšieúkonyvovecisamej,ako
sú odvolanie, dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť
vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s
publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp.

zn. 4Cdo 39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore
s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany
súdu predstavuje zásah do základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm.
a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona o
súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú

poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01. 10. 2002, konanie teda
začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku

vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.

3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa, ako i napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správne potvrdil, keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne
právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného

odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného

skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej

veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní, pričom v prvom rade sa zaoberal
navrhovateľom namietanou vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon bližšie

v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo
všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, zakladá porušenie
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v

primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny

prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS
62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak
by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr.
I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s

dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
ustanovených právnymi normami.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto

dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozsudku citoval len ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu
začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na
vydanie poverenia, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je

táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva
platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom,
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a
teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity. K argumentu o vyvrátení nároku navrhovateľa

konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov navrhovateľa uvedených v návrhu, odvolací súd uvádza,
že súd prvého stupňa zamietnutie nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ktorý
podľa jeho vlastného tvrdenia nemal k dispozícii spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, ale tým, že po vykonaní dokazovania
oboznámením s exekučným spisom Okresného súdu Levice sp. zn. 10Er/112/2010 zistil, že tvrdenie

navrhovateľa, že v tomto konaní došlo k neprávnemu úradnému postupu súdu, pretože rozhodnutie
nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote, ale s omeškaním viac ako deväť mesiacov, je nepravdivé,
pretožežiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciebolapodanánaOkresnomsúdeLevicedňa
28. 04. 2008, pričom exekučný súd dňa 30. 04. 2008 realizoval výzvu na oprávneného, prostredníctvom
súdneho exekútora, za účelom doručenia dokladov relevantných pre rozhodnutie o žiadosti o udelenie

poverenia (Zmluva o úvere uzatvorená s povinným C. J.). Po tom, čo mal exekučný súd k dispozícii
požadovanú zmluvu, doručenú oprávneným súdu dňa 18. 10. 2010, dňa 02. 11. 2010 súd poveril
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave Záhradnícka 62 vykonaním exekúcie. O žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak bolo rozhodnuté na 15. deň od
doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie doručením zmluvy o úvere. K trvaniu stavu právnej neistoty

odvolací súd udáva, že tým, že exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie v lehote 15
dní od doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Keďže konaním exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani

vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Ak teda súd prvého
stupňaznaleckédokazovanievovecinenariadil,riadilsazásadouhospodárnostikonania,pretožetakéto
dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.

Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci správne aplikoval platné právo

a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v súlade s právom na
spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase, preto
úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné. K vyhodnoteniu
námietky premlčania súdom prvého stupňa odvolací súd udáva, že súd prvého stupňa vyhodnotilnárok navrhovateľa za nepremlčaný, s ohľadom na čo sa odvolací súd k tejto časti odvolania bližšie
nevyjadruje, keďže premlčanie nároku navrhovateľa nebolo dôvodom, resp. jedným z dôvodov na
zamietnutie návrhu navrhovateľa.

Z uvedených dôvodov, ako aj s poukazom na skutočnosť, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil
všetky podmienky rozhodujúce pre rozhodnutie súdu o nároku na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj sa správne vysporiadal so všetkými námietkami účastníkov konania,
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,
teda v znení účinnom od 01. 01. 2014 do 30. 06. 2014 (ďalej len citovaného zákona) súdne poplatky
(ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na
návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v
sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí

prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci

samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.
Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len
sadzobník súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa

uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur, odvolací súd sa zaoberal
aj preskúmaním napadnutého uznesenia v spojení s opravným uznesením. K námietke navrhovateľa
uvedenej v odvolaní, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné,
odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako ako rozsudku, je súčasťou
základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na

spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie
rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané
odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov v Zákone o súdnych
poplatkoch, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v
spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu

nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž
poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní
súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie
je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie
alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého

dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky. K tvrdeniu navrhovateľa,
že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak spoplatneniu nepodliehajú ďalšie
úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že tento výklad navrhovateľa ignoruje
ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch, a to § 2 ods. 4 tohto zákona, podľa ktorého poplatníkomje ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a), podľa ktorého poplatková povinnosť vzniká podaním
odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom konaní
vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľa je účelový, v rozpore so zákonom i zámerom zákonodarcu a

viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže
poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie
je. Rozhodnutím súdu prvého stupňa nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich
súdnemu poplatku a použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku, ale len k aplikácii ustanovení
Zákona o súdnych poplatkoch. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukázal na rozsudok NS SR sp. zn.

4Cdo 39/2007, odvolací súd k tomu dodáva, že z tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je stanovená
sadzba súdneho poplatku za určitý druh konania v sadzobníku, teda pokiaľ určité konanie nie je ako
poplatkový úkon uvedené v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť
za odvolacie konanie. V danom prípade však už v čase podania odvolania poplatková povinnosť za
tento druh konania - žaloba na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom bola stanovená. K prechodnému ustanoveniu § 18ca

odvolací súd ešte dodáva, že toto ustanovenie stanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konania
začaté do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012, sa vyberú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. 09. 2012. Keďže v danej veci bolo odvolanie podané dňa 13. 02. 2014, pričom išlo o
súdny poplatok za konanie (odvolacie konanie), pričom bolo podané až po 30. 09. 2012, nešlo ani o
úkon,aniokonaniezačatédo30.09.2012,pretoaksúdprvéhostupňavyrubilnavrhovateľovizapodané

odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je
vecne správne, preto odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak,

že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože si žiadne
trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.