Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 14, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/44/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221943
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221943.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 11. 0.2 013 proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 22.
októbra 2013 č. k. 13C/863/2012-47, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
za ním tvrdený nesprávny úradný postup Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp.
zn. 14Er/455/2010 (u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 2892/2010) proti povinnej L. K., pod sp. zn.
13Er/437/2010 (u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 2507/2010) proti povinnej K. B. a pod sp. zn.

13Er/621/2010 (u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 4649/2010) proti povinnému Z. W.. Navrhovateľ
za nesprávny úradný postup považoval skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom určenej lehote, ale až po jej uplynutí.
Konkrétne v exekučnej veci proti povinnej L. K. vydal poverenie na vykonanie exekúcie až dňa 04. 01.
2011 (s omeškaním viac ako 12 mesiacov), proti povinnej K. B. vydal poverenie na vykonanie exekúcie
až dňa 22. 10. 2010 (s omeškaním viac ako 9 mesiacov) a v exekučnej veci proti povinnému Z. W.
vydal poverenie na vykonanie exekúcie taktiež až 22. 10. 2010 (s omeškaním viac ako 7 mesiacov).

Tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, ktorý mal byť v rozpore s ust. § 44 ods. 2
Exekučnéhoporiadkumalanavrhovateľovivzniknúťmajetkováškoda,ktorúvyčíslilsumou125,-eur,ako
i nemajetková ujma, ktorú vyčíslil zo základu 660,- eur za rok, a to v sume 660,- eur (konanie pôvodne
vedené pod sp. zn. 13C/863/2012 a exekučné konanie pod sp. zn. 14Er/455/2010 proti povinnej L. K.),
majetková škoda v sume 125,- eur a nemajetková ujma v sume 495,- eur (konanie pôvodne vedené pod
sp. zn. 13C/824/2012 a exekučné konanie pod sp. zn. 13Er/437/2010 proti povinnej K. B.) a majetková
škoda v sume 125,- eur a nemajetková ujma v sume 385,- eur (konanie pôvodne vedené pod sp. zn.

13C/825/2012 a exekučné konanie pod sp. zn. 13Er/621/2010 proti povinnému Z. W.). Navrhovateľ
tvrdil, že bezdôvodnou nečinnosťou exekučného súdu vo vyššie uvedených exekučných veciach došlo
k vnútorným zásahom do jeho spoločnosti, k ovplyvňovaniu podnikateľského prostredia a rozhodovania,k porušeniu jeho práv a k strate legitímnych očakávaní, k strate dôvery v právo a spravodlivé riešenie
veci a k vyvolaniu rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky.

Uznesením zo dňa 22. 07. 2013 č. k. 13C/863/2012-25 súd prvého stupňa rozhodol o spojení vecí
vedených pod sp. zn. 13C/863/2012, sp. zn. 13C/825/2012 a sp. zn. 13C/824/2012 na spoločné konanie,
ktoré bude vedené pod sp. zn. 13C/863/2012.

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky vedenom pod sp. zn. 14Er/455/2010

vyplýva, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej L. K.
na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 19. 11.
2009 pod sp. zn. SR 15858/09 bola doručená exekučnému súdu dňa 28. 04. 2010 (exekučné konanie sa
začalo dňa 18. 03. 2010), pričom exekučný súd dňa 04. 01. 2011 vydal poverenie pre súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie proti povinnej na základe návrhu oprávneného (navrhovateľa tomto konaní),
ktoré bolo doručené súdnemu exekútorovi dňa 12. 01. 2011. Vydaniu poverenia však predchádzala

výzva exekučného súdu zo dňa 07. 07. 2010 pre právneho zástupcu oprávneného na zaslanie úverovej
zmluvy,nazákladektorejbolavyhotovenádohodaovyplnenízmenky,pričomoprávnenýžiadanúzmluvu
o úvere zo dňa 18. 12. 2008 spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru predložil až dňa
10. 09. 2010.

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky vedenom pod sp. zn. 13Er/437/2010
vyplýva, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej K. B.
na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 14. 12.
2009 pod sp. zn. SR 21903/09 bola doručená exekučnému súdu dňa 23. 04. 2010 (exekučné konanie sa
začalo dňa 15. 03. 2010), pričom exekučný súd dňa 22. 10. 2010 vydal poverenie na vykonanie exekúcie

proti povinnej na základe návrhu oprávneného (navrhovateľa v tomto konaní), ktoré bolo doručené
súdnemu exekútorovi dňa 29. 10. 2010. Vydaniu poverenia však predchádzala výzva exekučného súdu
zo dňa 14. 06. 2010 pre oprávneného na zaslanie úverovej zmluvy, na základe ktorej vznikol medzi
účastníkmi exekučného konania záväzkový vzťah, pričom oprávnený žiadanú zmluvu o úvere zo dňa
05. 03. 2009 spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru predložil až dňa 23. 09. 2010.

Z fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky vedenom pod sp. zn. 13Er/621/2010
vyplýva, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému Z.
W. na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 13.
01.2010podsp.zn.SR22175/09boladoručenáexekučnémusúdudňa07.06.2010(exekučnékonanie

sa začalo dňa 11. 05. 2010), pričom exekučný súd dňa 22. 10. 2010 vydal poverenie na vykonanie
exekúcie proti povinnému na základe návrhu oprávneného (navrhovateľa v tomto konaní), ktoré bolo
doručené súdnemu exekútorovi. Vydaniu poverenia však predchádzala výzva exekučného súdu zo
dňa 26. 07. 2010 pre právneho zástupcu oprávneného na zaslanie úverovej zmluvy uzavretej medzi
účastníkmi exekučného konania, pričom oprávnený žiadanú zmluvu o úvere zo dňa 26. 08. 2008 spolu

so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru predložil až dňa 10. 09. 2010.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku zároveň konštatoval, že predpokladom vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nesprávnym úradným postupom je
popri nesprávnom úradnom postupe i vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky

musia byť splnené kumulatívne. V predmetnej veci však navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, t. j. Okresného súdu
Nové Zámky spočívajúceho vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie s omeškaním viac ako 12
mesiacov (vo veci vedenej pod sp. zn. 14Er/455/2010 bola žiadosť súdneho exekútora doručená
exekučnému súdu dňa 28. 04. 2010 a súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 04. 01. 2011),

s omeškaním viac ako 9 mesiacov (vo veci vedenej pod sp. zn. 13Er/437/2010 bola žiadosť súdneho
exekútora doručená exekučnému súdu dňa 23. 04. 2010 a súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie
dňa 22. 10. 2010), resp. s omeškaním viac ako 7 mesiacov (vo veci vedenej pod sp. zn. 13Er/621/2010
bola žiadosť súdneho exekútora doručená exekučnému súdu dňa 07. 06. 2010 a súd vydal poverenie
na vykonanie exekúcie dňa 22. 10. 2010).

V zmysle ust. § 41 ods. 2, písm. d/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov bolo v
čase podania žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia možné udeliť poverenie na základevykonateľného rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Toto ustanovenie bolo
novelizované s účinnosťou od 01. 06. 2011 a exekučným titulom sa stali i vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovského súdu. Navrhovateľ tvrdil, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa ust.

§ 41 ods. 2, písm. i/ vyššie citovaného zákona, s čím súd prvého stupňa nesúhlasil. Rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul bol zavedený do ust. § 41 ods. 2 písm. d/ tohto zákona novelou účinnou od
01. 06. 2011, pričom táto novela by bola nadbytočná, ak by sa rozhodcovský rozsudok považoval za
exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. i/ tohto zákona, ktorého sa však žiadna novela Exekučného
poriadku nedotkla. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že od účinnosti zák. č. 144/2010 Z. z. dňa

01. 06. 2010 neexistovala žiadna zákonná lehota na vydanie poverenia pre súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu, pričom táto
novela sa vzťahuje i na konania začaté pred jeho účinnosťou. Navrhovateľ teda neuniesol dôkazné
bremeno tvrdenia o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu, nakoľko nepreukázal, že k
udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie došlo až po uplynutí zákonom (ne)určenej lehoty.
Navrhovateľ si v každej zo spojených vecí uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody v sume po

125,- eur pozostávajúcej z nákladov (na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnancov pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému,
administratívnespracovanieurgencií,poštovnéhoatelekomunikačnýchvýdajov)vynaloženýchvobdobí
ním tvrdeného omeškania exekučného súdu. Vznik tejto majetkovej škody, resp. zmenšenie svojho
majetku o sumu 125,- eur v súvislosti s každou vyššie exekučnou vecou však nepreukázal. Uvedené

znamená, že navrhovateľ nepreukázal vznik skutočnej škody, ani existenciu príčinnej súvislosti medzi
tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadným zmenšením jeho majetku.
Ani prípadný nesprávny úradný postup exekučného súdu bez ďalšieho nemá za následok vznik práva
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, ktorú si navrhovateľ uplatnil v sume 660,- eur (za 12 mesiacov tvrdeného
omeškania), v sume 495,- eur (za 9 mesiacov tvrdeného omeškania a v sume 385,- eur (za 7
mesiacov tvrdeného omeškania), čo odôvodnil tým, že márnym plynutím času boli reálne ohrozené jeho
legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Podľa názoru
navrhovateľa došlo i k vyvolaniu rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (zánik povinného,

riziko jeho insolvencie, strata kontaktu s povinným a pod.). Navrhovateľ v konaní nepreukázal nesprávny
úradný postup exekučného súdu, nakoľko nepreukázal nim tvrdenú dĺžku omeškania exekučného
súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie. Rovnako ako pri vzniku škody je poškodený
povinný nielen tvrdiť, ale i preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na základe
ktorých by bolo možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Doba, ktorá

uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až do
samotného vydania poverenia exekučným súdom, nemohla nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľa
a nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keď exekučným titulom boli
rozsudkyrozhodcovskéhosúdu.Nemožnoprehliadnuťanitúskutočnosť,žeexekučnýsúdpredtým,ako
vydal poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora, požiadal oprávneného v predmetných

exekučných veciach o preloženie úverovej zmluvy uzavretej medzi ním ako veriteľom a povinným ako
dlžníkom. Oprávnený však potrebnú súčinnosť neposkytol v súdom určenej lehote a tým podstatným
spôsobom prispel k oddialeniu posúdenia rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súd prvého
stupňa konštatoval, že navrhovateľ v konaní nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy ako objektívne
zistiteľného stavu, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti, pričom navrhovateľ

neuniesol dôkazné bremeno ani v tejto časti svojho návrhu.
S poukazom na absenciu predpokladov zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, navrhovateľovi potom nevnikol nárok na náhradu škody podľa ust. § 9 ods. 1
vyššie citovaného zákona a ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 17 ods.

2 vyššie citovaného zákona.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovení § 3 ods. 1,
písm. d/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 5 zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých

zákonov, v znení platnom v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie, § 44 ods. 1, 2 a § 45 ods. 1,
2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov.O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi náhradu
trov konania nepriznal, čo odôvodnil tým, že odporca si trovy konania nevyčíslil a ani zo spisu nevyplýva
že by mu nejaké trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu

možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.

Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných

práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanienavrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní

odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 22.
10. 2013 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu

podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli
vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo
veci samej, a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil

iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto
dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,
že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,

ktoré mu mali vzniknúť v exekučných veciach vedených na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn.
14Er/455/2010 (majetková ujma v sume 125,- eur a nemajetková ujma v sume 660,- eur), pod sp.
zn. 13Er/437/2010 (majetková škoda v sume 125,- eur a nemajetková ujma v sume 495,- eur) a pod
sp. zn. 13Er/621/2010 (majetková škoda v sume 125, -eur a nemajetková ujma v sume 385,- eur), a
to všetko z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetných

exekučných veciach spočívajúceho v nedodržaní zákonom stanovenej lehoty na udelenie poverenia pre
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Majetková škoda po 125,- eur podľa tvrdenia navrhovateľa
predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu a rozhodnutím o nej.

Tieto náklady pozostávali podľa navrhovateľa vo všetkých troch prípadoch zo sumy 70,- eur vynaloženej
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému, zo sumy 40,- eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy
15,- eur vynaloženej na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na

poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde. Navrhovateľ v podaných návrhoch tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd
postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia by dodržal zákonom stanovenú lehotu.
Odvolací súd k tomu uvádza, že i keď je nepochybné, že Okresný súd Nové Zámky ako exekučný súdo žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v predmetných exekučných veciach nerozhodol
v zákonom stanovenej lehote 15 dní (v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 14Er/455/2010 vydal
poverenie na vykonanie exekúcie dňa 04. 01. 2011, pričom žiadosť súdneho exekútora mu bola

doručená dňa 28. 04. 2010, v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 13Er/437/1010 vydal poverenie
na vykonanie exekúcie dňa 22. 10. 2010, pričom žiadosť súdneho exekútora mu bola doručená dňa
23. 04. 2010 a v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 13Er/621/2010 vydal poverenie na vykonanie
exekúcie dňa 22. 10. 2010, pričom žiadosť súdneho exekútora mu bola doručená dňa 07. 06. 2010),
z tohto ešte nemožno vyvodiť vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli

ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Je toho názoru, že majetkovú
škodu v sume po 125,- eur vyčíslenú navrhovateľom nemožno považovať za skutočnú škodu, nakoľko
navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom vyčíslená výška
majetkovej škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu Okresného súdu Nové Zámky sp.
zn. 14Er/455/2010, sp. zn. 13Er/437/2010 a sp. zn. 13Er/621/2010, v ktorých sa nenachádzajú žiadne

navrhovateľom tvrdené písomné urgencie adresované exekučnému súdu, čo znamená, že navrhovateľ
žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním tvrdených nákladov spojených s administratívnym
spracovaním textov urgencií, vyhotovovaním urgencií a nákladov spojených s urgovaním a kontrolou
stavu konania na exekučnom súde. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a

príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len
jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na
poškodenom, teda na navrhovateľovi. Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup súdu vo vyššie uvedených exekučných konaniach
vedených na Okresnom súde Nové Zámky, ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na

majetkovú škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil v sume po 125,- eur. Naviac exekučné konania sa ešte
neskončili, nie je teda zrejmý ich výsledok, a navrhovateľ sa potom nemôže domáhať náhrady ním
tvrdenej fiktívnej škody, ktorá mu podľa jeho názoru mala vzniknúť.

V predmetnej veci je potrebné zdôrazniť, že exekučný súd v exekučnej veci vedenej pod sp. zn.

14Er/455/2010 po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo
bolo 28. 04. 2010, vyzval právneho zástupcu oprávneného v podaní zo dňa 07. 07. 2010 na predloženie
zmluvyoúvereuzavretejmedzioprávnenýmakoveriteľomapovinnouakodlžníkom,pričomtátomubola
predložená až dňa 10. 09. 2010 (oprávnený nedodržal lehotu určenú súdom) a poverenie na vykonanie
exekúcie bolo vydané dňa 04. 01. 2011.

V exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 13Er/437/2010 po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, čo bolo 23. 04. 2010, exekučný súd vyzval oprávneného v podaní zo
dňa 14. 06. 2010 na predloženie zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou
ako dlžníkom, pričom táto mu bola predložená až dňa 23. 09. 2010 (oprávnený nedodržal lehotu určenú

súdom) a poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané dňa 22. 10. 2010.

V exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 13Er/621/2010 po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, čo bolo 07. 06. 2010, exekučný súd vyzval právneho zástupcu
oprávneného v podaní zo dňa 26. 07. 2010 na predloženie zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným

ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, pričom táto mu bola predložená až dňa 10. 09. 2010 (oprávnený
nedodržal lehotu určenú súdom) a poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané dňa 22. 10. 2010.

Takto postupoval exekučný súd z dôvodu, že oprávnený ako exekučný titul v každej veci predložil
rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol vydaný na základe zmluvy o úvere, súčasťou ktorej sú i

všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Až v deň predloženia zmluvy o úvere spolu so všeobecnými
podmienkami poskytnutia úveru boli objektívne splnené podmienky na rozhodnutie o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vyššie uvedená okolnosť (potreba vyžiadania
si zmluvy o úvere, súčasťou ktorej sú i všeobecné podmienky poskytnutia úveru) je objektívne spôsobilá
vyvolať predĺženie zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia. Je potrebné starostlivo uvážiť,

či k nedodržaniu lehoty na vydanie poverenia došlo zo subjektívnych alebo objektívnych dôvodov. V
prípade stretu záujmov je potrebné uprednostniť záujem na riadnom výkone spravodlivosti a zákonnosti
exekúcie, hoci i na úkor nedodržania zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie z objektívnych dôvodov.K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 660,- eur (t. j. 660,- eur ročne : 12 mesiacov
x 12 mesiacov navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu v exekučnej veci pod sp. zn.

14Er/455/2010, pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za
primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje sumu 660,- eur ročne), v sume 495,- eur (t.
j. 660,- eur ročne : 12 mesiacov x 9 mesiacov navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu
v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 13Er/437/2010) a v sume 385,- eur (t. j. 660,- eur ročne : 12
mesiacov x 7 mesiacov navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu v exekučnej veci vedenej

pod sp. zn. 13Er/621/2010) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého
stupňa uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré navrhovateľ poukazoval v
podaných návrhoch sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie za zbytočné
prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm.
b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na

doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti
sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i
právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti,
za ktorých k nej došlo. V dôsledku nedodržania zákonom stanovenej lehoty na udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie teda automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh
na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného) ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného
prostriedku nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti,
nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených podnikateľských aktivít a

neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora
v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 14Er/455/2010 bola doručená
exekučnému súdu dňa 28. 04. 2010 a súd vydal poverenie pre súdneho exekútora dňa 04. 01. 2011

(teda nie s omeškaním viac ako 12 mesiacov), v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 13Er/437/2010
bola žiadosť súdneho exekútora doručená exekučnému súdu dňa 23. 04. 2010 a súd vydal poverenie
pre súdneho exekútora dňa 22. 10. 2010 (teda nie s omeškaním viac ako 9 mesiacov) a v exekučnej
veci vedenej pod sp. zn. 13Er/621/2010 bola žiadosť súdneho exekútora doručená exekučnému súdu
dňa 07. 06. 2010 a súd vydal poverenie pre súdneho exekútora dňa 22. 10.2 010

(teda nie s omeškaním viac 7 mesiacov). Vo všetkých vyššie označených exekučných veciach je
potrebné uviesť, že exekučný súd vykonával úkony potrebné k tomu, aby mohol vo veci rozhodnúť a
oprávneného, resp. jeho právneho zástupcu vyzýval na predloženie listinných dokladov (zmlúv o úvere a
všeobecných podmienok poskytnutia úveru), na základe ktorých bol vydaný exekučný titul. Nekonal teda
so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe ako to tvrdí navrhovateľ a túto okolnosť je potrebné vziať

do úvahy ako rozhodujúcu pri rozhodovaní o uplatnenom nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej
ujmy. V predmetných exekučných veciach neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o
dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť
jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), pričom neboli preukázané ani vnútorné zásahy
do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že cieľom primeraného

finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie
prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).
V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd vo vyššie uvedených exekučných veciach dňa 04. 01. 2011 a 22. 10. 2010 (2 x) vydal poverenie
na vykonanie exekúcie. Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 19. 11.

2009, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp.
zn. SR 15858/09 a vydaniu ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere zo dňa 18. 12. 2008
medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a L. K. ako dlžníkom (v exekučnej veci vedenej na
Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 14Er/455/2010), rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa
14. 12. 2009, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní

pod sp. zn. SR 21903/09 a vydaniu ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere zo dňa 05.
03. 2009 medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a K. B. ako dlžníkom (v exekučnej veci
vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13Er/437/2010) a rozsudok rozhodcovského súdu
zo dňa 13. 01. 2010, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. vkonaní pod sp. zn. SR 22175/09 a vydaniu ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere zo dňa
26. 08. 2008 medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a Z. W. ako dlžníkom (v exekučnej veci
vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13Er/621/2010). Rozhodcovský súd vo všetkých

troch prípadoch vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky zakotvenej vo
Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou každej zmluvy o úvere.
Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu
(platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani
nemoholvydaťrozhodcovskýrozsudok(R46/2012),ktorýbybolprávnerelevantnýmexekučnýmtitulom.

S poukazom na uvedené bolo i podľa názoru odvolacieho súdu potrebné preveriť i listinné doklady, ktoré
predchádzali vydaniu exekučného titulu.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi

konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by

došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať

určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza

oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu

predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa
(napr.nevykonanieznaleckéhodokazovania)niejepostupom,ktorýmbymubolaodňatámožnosťkonať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi
konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne aplikoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase
začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa

nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Odvolací súd ďalej uvádza, že súd prvého
stupňa zamietnutie návrhu navrhovateľa odôvodnil tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa
s exekučným spisom Okresného súdu Nové Zámky vedeným pod sp. zn. 14Er/455/2010, exekučným
spisom vedeným pod sp. zn. 13Er/437/2010 a s exekučným spisom tohto súdu vedeným pod sp. zn.
13Er/621/2010 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 12, resp.

viac ako 9 mesiacov a viac ako 7 mesiacov sa nezakladá na pravde a k takejto tvrdenej nečinnosti
nedošlo.

Nazdôrazneniesprávnostirozhodnutiasúduprvéhostupňaodvolacísúddodáva,ženávrhnavykonanie
exekúcie bol v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 14Er/455/2010 u súdneho exekútora spísaný dňa 18.

03. 2010 a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola súdu prvého stupňa doručená až dňa
28. 04. 2010. Exekučný súd o nej rozhodol dňa 04. 01. 2011, keď súdnemu exekútorovi udelil poverenie
na vykonanie exekúcie, ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 12. 01. 2011, pričom v období od
28. 04. 2010 (deň doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie)
do 10. 09. 2010 (deň predloženia žiadanej zmluvy o úvere súdu spolu so všeobecnými podmienkami

poskytnutia úveru) súd nemohol pokračovať v exekučnom konaní práve pre nepredloženie žiadanej
zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré potreboval k svojmu rozhodnutiu.
Z uvedeného potom vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe
a nemohol byť a ani nebol nečinný viac ako 12 mesiacov, ako to tvrdil právny zástupca navrhovateľa
v podanom návrhu, nakoľko vykonával úkony smerujúce k zadováženiu zmluvy o úvere a všeobecných

podmienok poskytnutia úveru.

Návrh na vykonanie exekúcie bol v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 13Er/437/2010 u súdneho
exekútoraspísanýdňa15.03.2010ažiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepovereniabolasúduprvého
stupňa doručená až dňa 23. 04. 2010. Exekučný súd o nej rozhodol dňa 22. 10. 2010, keď súdnemu

exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie, ktoré bolo doručené súdnemu exekútorovi dňa 29.
10. 2010, pričom v období od 23. 04. 2010 (deň doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie) do 23. 09. 2010 (deň predloženia žiadanej zmluvy o úvere súdu
spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru) súd nemohol pokračovať v exekučnom konaní
práve pre nepredloženie žiadanej zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré

potreboval k svojmu rozhodnutiu. Z uvedeného potom vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými
prieťahmi a po veľmi dlhej dobe a nemohol byť a ani nebol nečinný viac ako 9 mesiacov, ako to tvrdil
právny zástupca navrhovateľa v podanom návrhu, nakoľko vykonával úkony smerujúce k zadováženiu
zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru.

Návrh na vykonanie exekúcie bol v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 13Er/621/2010 u súdneho
exekútora spísaný dňa 11. 05. 2010 a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola súdu prvého
stupňa doručená dňa 07. 06. 2010. Exekučný súd o nej rozhodol dňa 22. 10. 2010, keď súdnemu
exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie, ktoré bolo doručené súdnemu exekútorovi, pričom
v období od 07. 06. 2010 (deň doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie) do 10. 09. 2010 (deň predloženia žiadanej zmluvy o úvere súdu spolu so všeobecnými
podmienkami poskytnutia úveru) súd nemohol pokračovať v exekučnom konaní práve pre nepredloženie
žiadanej zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré potreboval k svojmu
rozhodnutiu. Z uvedeného potom vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a poveľmi dlhej dobe a nemohol byť a ani nebol nečinný viac ako 7 mesiacov, ako to tvrdil právny
zástupca navrhovateľa v podanom návrhu, nakoľko vykonával úkony smerujúce k zadováženiu zmluvy
o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Exekučný súd v prípade, ak je ako exekučný

titul predložený rozhodcovský rozsudok je oprávnený a povinný zároveň preskúmať i podklady, ktoré
vydaniu rozhodcovského rozsudku predchádzali a tak tomu bolo i v tomto prípade.
Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací
súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v

konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne
vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie

dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože

si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.