Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, October 11, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 24S/65/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013200533
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6013200533.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov

senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobkyne Štátna ochrana prírody
Slovenskej republiky, Tajovského 28B, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 17 058 520, zastúpenej advokátom
JUDr. Martinom Dianiškom, Slnečná 42, 974 04 Banská Bystrica proti žalovanému Okresný úrad v
Banskej Bystrici, Nám. Ľ. Štúra 1, 975 41 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 2013/00059 zo dňa 13. februára 2013 takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Obvodného lesného úradu v Banskej Bystrici číslo: 2013/00059 zo dňa 13. februára 2013,
ako aj rozhodnutie Obvodného lesného úradu v Revúcej číslo spisu: 179/2011-14 zo dňa 5. novembra

2012 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/, d/, e/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 496,68 Eur a zaplatiť ich právnemu
zástupcovi žalobcu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu v zákonom stanovenej lehote domáhala, aby súd zrušil
rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Obvodného lesného úradu v
Revúcej č. 179/2011-14 zo dňa 5. novembra 2012, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta 2 000,- Eur za
porušenie § 28 ods. 3 zákona o lesoch a § 41 vyhlášky MPSR č. 453/2006 Z.z. o hospodárskej úprave
lesovaochranelesa.Podľatohtorozhodnutiaporušeniacitovanýchzákonnýchustanovenísažalobkyňa
dopustila tým, že v roku 2011 v ochranných pásmach Národných prírodných rezervácií Javorníková a

Veľká Stožka, si nesplnila povinnosti pri ochrane lesa, na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov
z chránených území s piatym stupňom ochrany, v ktorých nebola povolená výnimka orgánom štátnej
správy ochrany prírody a krajiny na vykonanie náhodných ťažieb dreva.

Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že bola napadnutým rozhodnutím a predchádzajúcim postupom správnych
orgánov dotknutá na jej právach, pretože rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom spisov. Podľa žaloby napadnuté rozhodnutie
je nezákonné, pretože formulácia výroku nespĺňa zákonné atribúty pre výrok správneho rozhodnutia,

nakoľko z neho nie je zrejmé, ktoré konkrétne opatrenia žalobkyňa nerealizovala, či neboli realizované
vôbec alebo len čiastočne alebo boli realizované oneskorene, ktoré termíny neboli dodržané, na ktorých
konkrétnychmaloplošnýchchránenýchúzemiachspiatymstupňomochranytietoopatrenianeboli,podľa
názoru žalovaného, vykonané. Nie je z výroku zrejmé, ktoré opatrenia v zmysle zákona o lesoch mali
byť vykonané alebo zabezpečené a v akých termínoch a na ktorých konkrétnych územiach (JPRL)
konkrétnych prírodných rezervácií a na ktorých územiach opatrenia vykonané neboli, ktoré opatrenia
vykonané neboli a aký následok mal nastať ich nevykonaním alebo nezabezpečením žalobkyňou. Tiežnamietala, že výška pokuty nebola zdôvodnená vo vzťahu k jednotlivým konkrétnym opatreniam, ktoré
neboli podľa názoru žalovaného vykonané alebo zabezpečené, ako aj zdôvodnenie výšky pokuty vo
vzťahu k jednotlivým územiam, na ktorých podľa názoru žalovaného neboli vykonané opatrenia, resp.

zabezpečené žalobkyňou. Poukázala pritom na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 24S/141/2010 z
20.09.2011.

Žalobkyňa namietala, že napadnuté rozhodnutie v odôvodnení uvádza rozhodnutie Krajského úradu
životného prostredia v Banskej Bystrici č. 2008/00263-Ko zo dňa 25.02.2008, ktoré bolo vydané na
základe žiadosti o povolenie spracovania kalamity v objeme 1 000 m3 drevnej hmoty na územiach s

piatym stupňoch ochrany Národných prírodných rezervácií Javorníková a Veľká Stožka v roku 2007 a
toto nie je možné používať pre odôvodnenie postupu podľa § 28 ods. 3 zákona o lesoch v roku 2011
v súvislosti s úplne inými jednotkami drevnej hmoty napadnutými škodcami v predmetných chránených
územiach. Toto rozhodnutie žalobkyňu nezaväzovalo postupovať v roku 2011 pri ochrane lesa v
predmetných národných prírodných rezerváciách v intenciách spoločného usmernenia Ministerstva
pôdohospodárstva Slovenskej republiky a Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky na

realizáciu opatrení podľa § 28 ods. 3 zákona o lesoch.

Žalobkyňa ako ďalší dôvod nezákonnosti uplatnila porušenie § 65 ods. 2 zákona o lesoch spočívajúce
v tom, že žalovaný uložil pokutu po uplynutí jednoročnej lehoty, ktorá začala plynúť dňom, keď sa
žalovaný dozvedel o porušení právnych predpisov na úseku lesného hospodárstva a to z podania
Lesov SR, štátny podnik, ktoré mu bolo doručené 19. mája 2011. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky R 42/2005, podľa ktorého uplynutie zákonných lehôt, či už subjektívnych
alebo objektívnych, má z hmotného hľadiska za následok zánik zodpovednosti za daný skutok a
z procesného hľadiska zase procesnoprávne kódexy ukladajú zastaviť z dôvodu uplynutia lehôt už
začaté konanie. Ďalej na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/51/2010, z
ktorého odcitoval, že „I. Rozhodujúcou skutočnosť pre začatie plynutia subjektívnej lehoty na uloženie

sankcie za správny delikt, je skutočnosť, že správny orgán sa dozvedel o porušení zákona. II.
Lehoty na vydanie rozhodnutia o postihu za správny delikt v právnom štáte predstavujú jeden z
mechanizmov obmedzujúcich prieťahy v správnom konaní, ktorý je súčasne prostriedkom ochrany
účastníka správneho konania proti postupu orgánu verejnej moci“. Žalobkyňa tvrdila, že neobstojí
tvrdenie uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že toto bolo vydané v lehote 307 dní odo

dňa, keď sa správny orgán o porušení povinností žalobkyňou dozvedel. Správny orgán sa o porušení
predpisov dozvedel 19.05.2011 a až právoplatnosťou napadnutého rozhodnutia bola žalobcovi uložená
pokuta. Konanie prvostupňové aj druhostupňové tvorí jeden celok, čo vyplýva z ustálenej judikatúry
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyajeskončenéažprávoplatnosťoudruhostupňovéhorozhodnutia.
Žalovaný mal na preklúziu prihliadnuť už pri rozhodovaní o opravnom prostriedku a keďže nestihol

pokutu uložiť v lehote jedného roka mal konanie podľa § 30 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
zastaviť. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/147/2008,
z ktorého odcitoval, že: „zákon o správnom konaní, podľa ktorého žalovaný postupoval, nepozná
zastavenie plynutia prekluzívnej lehoty (či už jej nezačatím, spočívaním, neskončením, či prerušením
jej plynutia). Na zachovanie lehôt nestačí len v rámci nich vydať prvostupňové rozhodnutie, ale je

nevyhnutné, aby toto najneskôr posledný deň uvedených lehôt nadobudlo aj právoplatnosť. Za uloženie
sankcie za správny delikt je možné považovať len také rozhodnutie, ktoré je už v zásade konečné, a
ktorým bola právoplatne uložená povinnosť plniť. Až právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia bola priamo
dotknutá právna sféra povinného subjektu“.

Žalobkyňa tvrdila, že v tomto prípade zanikla jednoročná lehota na uloženie pokuty za spáchanie iného

správneho deliktu a zánikom tejto lehoty zanikla aj zodpovednosť za správny delikt a neprichádza
do úvahy, aby bolo v konaní pokračované, preto mal žalovaný konanie zastaviť podľa § 30 ods. 1
písm. h) zákona č. 71/1967 Zb. ihneď po uplynutí jednoročnej subjektívnej lehoty na uloženie pokuty.
Nezákonnosť postupu spočívala v tom, že po uplynutí tejto lehoty bolo vydané napadnuté rozhodnutie.

Žalobkyňa namietala nezákonnosť napadnutého rozhodnutia aj v tom, že v odôvodnení výšky pokuty

nie je uvedené ani ako boli vyhodnotené jednotlivé kritéria, ktoré je správny orgán v zmysle § 65
ods. 1 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch povinný zobrať do úvahy. Preto napadnuté rozhodnutie trpínepreskúmateľnosťou, nakoľko z neho nie je možné zistiť ako sa v zmysle týchto zákonných kritérií
vysporiadal s argumentáciou žalobcu obsiahnutou v jeho odvolaní.

Žalobca v žalobe uviedol, že napadnutým rozhodnutím bolo potvrdené v poradí tretie rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu, pričom prvým a druhým prvostupňovým rozhodnutím pokuta
uložená nebola.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že napadnutým rozhodnutím bolo potvrdené v poradí tretie
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, pričom predchádzajúce dva boli v rámci odvolacích
konaní zrušené odvolacím správnym orgánom a vec bola vrátená prvostupňovému správnemu orgánu
na nové prejednanie a rozhodnutie. Ďalej, že nezabezpečením opatrení na ochranu v ochranných

pásmach chránených území Národná prírodná rezervácia Javorníková a Národná prírodná rezervácia
Veľká Stožka v roku 2011 sa žalobkyňa opakovane dopustila iného správneho deliktu podľa § 64 písm.
c) zákona o lesoch. Za nezabezpečenie opatrení v roku 2010 jej bola uložená pokuta vo výške 2 000,-
Eur rozhodnutím odvolacieho správneho orgánu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie a
to Krajského lesného úradu v Banskej Bystrici č. 2010/00467 zo dňa 19.11.2011. Zákonnosť tohto

rozhodnutia bola predmetom súdneho prieskumu a potvrdená v súdnom konaní rozhodnutím Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. 23S/4/2011 zo dňa 30.03.2011, ktoré bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho
súdu SR 2Sžp/21/2011 zo dňa 18.04.2012. Ďalej, že žalobkyňa nezabezpečila opatrenia na ochranu
lesa v Národnej prírodnej rezervácii Veľká Stožka ani v roku 2012, za čo jej bola uložená pokuta vo výške
2 000,- Eur, ktorá bola potvrdená rozhodnutím odvolacieho orgánu Krajského lesného úradu v Banskej

Bystricič.2012/00317zodňa05.10.2012.Totorozhodnutiebolopredmetomsúdnehoprieskumu,pričom
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom 23S/146/2012 zo dňa 20.02.2013 žalobu zamietol.

K samotnej žalobe žalovaný uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí rešpektoval postup uvedený
v § 28 ods. 3 zákona o lesoch. Ochranné pásma Národných prírodných rezervácií Javorníková a Veľká
Stožka sú jednoznačne vymedzené zákonom v príslušných právnych predpisoch, pričom poukázal na

§ 17 ods. 7 a § 22 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny. Zákonnosť napadnutého
rozhodnutia preto nemôže ovplyvniť ani námietka žalobkyne, v ktorej poukazuje na nepresnosť
vymedzenia ochranného pásma dotknutých chránených území v návrhu opatrení na ochranu lesa,
ktorá nesúvisí s napadnutým rozhodnutím. K nezrozumiteľnosti výroku pre jeho neurčitosť uviedol, že
obsahuje účelové tvrdenie, pretože v napadnutom rozhodnutí, resp. prvostupňovom rozhodnutí je jasne

časové obdobie, v ktorom došlo zo strany žalobkyne k porušeniu zákona ako aj vymedzenie územia.
Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením konkrétnych ustanovení právnych predpisov, podľa
ktorých bolo rozhodnuté, je formulovaný presne, určito a stručne a úplne vyjadruje vyriešenie veci,
ktorá bola predmetom odvolacieho konania. Takisto odôvodnenie obsahuje všetky skutočnosti, ktoré boli
podkladom rozhodnutia, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnal

s návrhmi a námietkami účastníkov konania.

Žalovaný k námietke žalobkyne, ktorou spochybnila svoju povinnosť zabezpečiť realizáciu opatrení
na ochranu lesa poukázaním na rozhodnutie Krajského úradu životného prostredia v Banskej Bystrici
2008/00263-Ko zo dňa 25.02.2008 o nepovolení výnimky na vykonanie náhodnej ťažby dreva uviedol,
žepodľaspoločnéhousmernenianutnosťrealizácieochrannýchopatrenívlesochvprípadenepovolenia

výnimky zo zakázaných činností zo strany orgánov Štátnej správy ochrany prírody a krajiny trvá dovtedy,
kým nepominie riziko šírenia a premnoženia škodcov. V danom prípade nepominulo ani v roku 2011 a
preto žalobkyňa v nadväznosti na návrhy opatrení na ochranu lesa vyhotovenými príslušnými odbornými
lesnými hospodármi v súlade s § 48 ods. 2 písm. g) zákona o lesoch doručený žalobkyni listom Lesov
SR, štátny podnik OZ Revúca zo dňa 16.09.2010 bola povinná zabezpečiť realizáciu navrhnutých

opatrení preukázateľne aj v roku 2011. Žalobkyni to bolo známe, čo vyplýva aj zo zápisnice z ústneho
pojednávania zo dňa 09.06.2011.

Kžalobnejnámietkeuplynutiaprekluzívnejlehotynavydanierozhodnutiauviedol,žestoutosapodrobne
zaoberal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a vyhodnotil ju ako nedôvodnú. Zotrváva na postupe,
ktorým vyhodnotil plynutie jednoročnej subjektívnej lehoty odo dňa, keď sa dozvedel o nezabezpečeníopatrení na ochranu lesa zo strany žalobkyne a využil postup používaný Krajským súdom v Banskej
Bystrici napríklad v právoplatnom rozsudku 23S/43/2012 zo dňa 26.09.2012.

K námietke nezákonnosti spočívajúcej v neodôvodnení výšky uloženej pokuty uviedol, že táto námietka

je len zmesou rôznych právnych formulácií bez podstatného dopadu na skutočnosť, ktorá bola
rozhodujúca pre uloženie pokuty a to, že žalobkyňa v roku 2011 nezabezpečila opatrenia na ochranu
lesa v ochranných pásmach v Národných prírodných rezerváciách Javorníková a Veľká Stožka ako aj tú
skutočnosť, že k tomu došlo opakovane v období dvoch rokov, čo bolo dôvodom pre uplatnenie postupu
podľa § 65 ods. 4 zákona o lesoch. Ďalej zdôraznil, že pokuta bola uložená v dolnej časti rozpätia a že

forma zdôvodnenia nie je upravená právnym predpisom.

Pokiaľ sa žalobkyňa v žalobe odvolala na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline a Krajského súdu v
Prešove k týmto námietkám uviedol, že sú irelevantné, pretože neboli použité v odvolacom konaní.

Na záver zdôraznil, že ide o v poradí siedmu žalobu na Krajskom súde v Banskej Bystrici, dotýkajúcu
sa problematiky porušenia ustanovenia § 28 ods. 3 zákona o lesoch, pričom správnosť postupu bola
potvrdená rozsudkami Krajského súdu v Banskej Bystrici 23S/4/2011, 23S/9/2012, 23S/146/2012,

pričom prvé dva z nich boli potvrdené aj rozsudkami Najvyššieho súdu SR a to 2Sžp/21/2011 a
2Sžp/23/2012. Navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p.
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a
z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní

dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

Súd z obsahu správneho spisu zistil, že Lesy Slovenskej republiky listom doručeným Obvodnému
lesnému úradu Revúca dňa 15.09.2011 upozornili na nedodržanie legislatívy na úseku lesného
hospodárstva zo strany žalobkyne. Podľa upozornenia žalobkyňa vykonala verejné obstarávanie na
službu pre realizáciu opatrení vyplývajúcich z § 28 ods. 3 zákona č. 326/2002 Z.z. o lesoch a

vyhodnotila ponuku oznamovateľa ako prijatú, avšak neuzatvorila zmluvu o dielu s oznamovateľom.
Žalobkyňa je povinná vykonať ochranné opatrenia, ktoré v agrotechnických termínoch vykonané neboli
a nebolo dodržané ani spoločné usmernenie o vykonaní týchto opatrení. Prvostupňový správny orgán
rozhodnutím z 30.08.2011 rozhodol tak, že nedošlo k porušeniu § 28 ods. 3 zákona o lesoch a preto
neukladá pokutu. Rozhodnutie bolo zrušené na základe odvolania Lesov SR, štátny podnik rozhodnutím

žalovaného č. 2011/00460 zo dňa 09.12.2011. Následne prvostupňový správny orgán rozhodnutím z
31.05.2012 rozhodol zhodne ako prvým rozhodnutím a to, že nedošlo k porušeniu § 28 ods. 3 zákona
o lesoch a neukladá pokutu. Toto rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím žalovaného č. 2011/00460
zo dňa 09.12.2011 a to na základe odvolania Lesov Slovenskej republiky, štátny podnik na základe
odvolania Lesov Slovenskej republiky, štátny podnik. Následne prvostupňový správny orgán Obvodný

lesný úrad v Revúcej rozhodnutím číslo spisu: 179/2011-14 zo dňa 5.11.2012 rozhodol o tom, že ukladá
žalobkyni pokutu 2 000,- Eur za porušenie § 28 ods. 3 zákona o lesoch a § 41 vyhlášky č. 453/2006 Z.z.
o hospodárskej úprave lesa a o ochrane lesa. Uviedol, že porušenia citovaných zákonných ustanovení
sa žalobkyňa dopustila tým, že v roku 2011 v ochranných pásmach Národných prírodných rezervácií
JavorníkováaVeľkáStožkasinesplnilapovinnostipriochranelesanazabráneniešíreniaapremnoženia

škodcov z chránených území s piatym stupňom ochrany, v ktorých nebola povolená výnimka orgánov
Štátnej správy ochrany prírody a krajiny na vykonanie náhodných ťažieb dreva.

Prvostupňové rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že podľa predchádzajúceho zrušovacieho rozhodnutia
odvolacieho orgánu a to rozhodnutia č. 2012/00300 z 05.10.2012 tento dospel k záveru, že žalobkyňa
bola preukázateľne zodpovedná za zabezpečenie realizácie ochranných opatrení aj v roku 2011.

Odvolací orgán už v predchádzajúcom konaní upozornil prvostupňový správny orgán, že podľa
spoločnéhousmerneniaministerstiev1586/2008-700a14037/2007-sopzodňa28.03.2008narealizáciu
opatrení podľa ustanovenia § 28 ods. 3 zákona o lesoch, nutnosť realizácie ochranných opatrení
v prípade nepovolenia výnimky zo zakázaných činností zo strany orgánov Štátnej správy životnéhoprostredia trvá dovtedy, kým pominie riziko šírenia škodcov. Opatrenia na ochranu lesa podrobne
upravuje § 41 vyhlášky č. 453/2006 Z.z.. Ďalej uviedol, že rešpektujúc názor odvolacieho orgánu musel
rozhodnúť tak, že uložil žalobkyni pokutu, pričom pri jej ukladaní postupoval podľa § 65 ods. 1 zákona

o lesoch a uložil ju v spodnej hranici jej výšky.

Na základe odvolania žalobcu Obvodný lesný úrad v Banskej Bystrici zamietol odvolanie a rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu potvrdil. K odvolacej námietke o tom, že povinnosti v daných
územiach mali Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, pretože nepožiadali o výnimku na vykonanie
náhodnej ťažby v dotknutých chránených územiach uviedol, že táto námietka je neopodstatnená.

Poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie rešpektovalo postup uvedený v § 28 ods. 3 zákona o lesoch
a vychádzalo z obsahu spoločného usmernenia pri rešpektovaní § 17 ods. 7 a § 22 ods. 6 zákona č.
543/2002Z.z.oochraneprírodyakrajiny,akoajobsah§41vyhláškyohospodárskychúpraváchlesa ao
ochrane lesa, ktorý konkretizuje ochranné opatrenia v lesoch. Z týchto predpisov ako aj návrhov opatrení
na ochranu lesa v ochranných pásmach Národných prírodných rezervácií Javorníková a Veľká Stožka,
ktorýbolvyhotovenýpríslušnýmiodbornýmilesnýmihospodármivsúlades§48ods.2písm.g)zákonao

lesoch doručené žalobkyni preukázateľne vyplýval konkrétny postup pri realizácii ochranných opatrení v
lesoch v ochranných pásmach dotknutých chránených území ako aj povinnosť žalobkyne tieto opatrenia
v roku 2011 zabezpečiť. Výrok rozhodnutia je formulovaný presne, určito, stručne a vyjadruje vyriešenie
veci, ktorá je predmetom správneho konania. Jednoznačne bolo vymedzené územie, nakoľko ochranné
pásma v Národných prírodných rezervácií Javorníková a Veľká Stožka sú vymedzené v príslušných

právnych predpisoch a preto námietka o nepresnosti vymedzenia v návrhu opatrení na ochranu lesa
nemôže ovplyvniť zákonnosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia. K odvolacej námietke, že v
napadnutom rozhodnutí nie je uvedené rozhodnutie, ktorým nebola povolená náhodná ťažba uviedol,
že ide o rozhodnutie Krajského úradu životného prostredia v Banskej Bystrici č. 2008/00263-Ko zo
dňa 25.02.2008. Podľa spoločného usmernenia nutnosť realizácie ochranných opatrení v Lesoch trvá

dovtedy, kým nepominie riziko šírenia a premnoženia škodcov. Toto riziko v predmetných prírodných
rezerváciách v roku 2011 nepominulo a preto bola žalobkyňa povinná zabezpečiť realizáciu navrhnutých
opatrení aj v roku 2011. Zo stanoviska žalobkyne zo dňa 09.06.2011 vyplýva, že žalobkyni to bolo známe
a boli jej známe aj všetky jej zákonné povinnosti pri zabezpečovaní ochranných opatrení v lesoch v
predmetných chránených územiach v roku 2011.

K námietke neurčitosti odôvodnenia výšky pokuty uviedol, že nie je pravdou, že nebolo pri ukladaní
pokuty prihliadnuté na závažnosť, spôsob a čas trvania, možné následky porušenia povinnosti, čoho
dôkazom je konštatovanie v prvostupňovom rozhodnutí, že pokuta bola uložená v dolnej časti rozpätia
vymedzeného v § 64 zákona o lesoch. Takisto námietku o tom, že mu bola odňatá možnosť konať pred
správnym orgánom vyhodnotil ako neopodstatnenú, čo potvrdzuje to, že v prvostupňovom konaní mu

bolodoručenéoznámenieozačatíkonaniaakoajoznámenieonariadeníústnehopojednávania,ktorého
sa žalobkyňa zúčastnila.

Námietku nezákonnosti rozhodnutia pre prekročenie lehoty uvedenej v § 65 ods. 2 zákona o lesoch
vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretože po zohľadnení jednotlivých okolností, ktoré mali vplyv na
plynutie lehoty odvolací správny orgán zistil, že jednoročná subjektívna lehota plynula v období od

19.05.2011 do 30.08.2011 (102 dní), od 09.12.2011 do 31.05.2012 (174 dní) a od 05.10.2012 do
05.11.2012 (31 dní). To znamená, že rozhodnutie bolo vydané v jednoročnej lehote, keďže spolu je to
len 307 dní. Uviedol, že pritom uplatnil postup, aký je používaný Krajským súdom v Banskej Bystrici v
právoplatnom rozsudku č. 23S/43/2012 zo dňa 26.09.2012. Uzavrel, že námietky uvedené v odvolaní
boli len účelovou snahou zbaviť sa zodpovednosti za porušenie povinností vyplývajúcich z § 28 ods.

3 zákona o lesoch.

Podľa § 11 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny (1) Územnou ochranou prírody a
krajiny (ďalej len "územná ochrana") podľa tohto zákona sa rozumie ochrana prírody a krajiny na území
Slovenskej republiky alebo jeho časti. (2) Pre územnú ochranu sa ustanovuje päť stupňov ochrany.
Rozsah obmedzení sa so zvyšujúcim stupňom ochrany zväčšuje.Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, ak to vyžaduje záujem ochrany
národného parku, chráneného areálu, prírodnej rezervácie alebo prírodnej pamiatky, orgán ochrany
prírody vyhlási ich ochranné pásmo, a to spôsobom, akým sa podľa tohto zákona vyhlasuje príslušné

chránené územie.

Podľa § 17 ods. 7 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, ak ochranné pásmo prírodnej
rezervácie ( § 22) alebo ochranné pásmo národnej prírodnej rezervácie ( § 22 ods. 2) nebolo vyhlásené
podľa odseku 3, je ním územie do vzdialenosti 100 m smerom von od jej hranice a platí v ňom tretí
stupeň ochrany ( § 14).

Podľa § 28 ods. 1 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch, obhospodarovateľ lesa je povinný vykonávať

preventívneopatreniascieľompredchádzaťpoškodeniulesaavykonávaťochrannéaobrannéopatrenia
pred škodami spôsobovanými škodlivými činiteľmi, najmä a) zabezpečiť zisťovanie a evidenciu výskytu
a vývoja škodlivých činiteľov, a nimi spôsobeného poškodenia lesa; pri ich nadmernom výskyte
bezodkladne informovať orgán štátnej správy lesného hospodárstva a orgán štátnej odbornej kontroly
ochrany lesa ( § 29), b) vykonávať preventívne opatrenia na zabránenie nadmerného rozšírenia

biotických škodlivých činiteľov, zabezpečenie stability a odolnosti lesných porastov, c) prednostne
odstraňovať z lesných porastov choré a poškodené stromy, ktoré môžu byť zdrojom zvýšenej početnosti
biotických škodlivých činiteľov okrem území s piatym stupňom ochrany, d) uprednostňovať šetrné
postupy a prípravky na ochranu lesa s osobitným dôrazom na biologické a biotechnické postupy
pri ochrane pred škodami spôsobovanými biotickými škodlivými činiteľmi, e) hospodáriť v lesoch

pod vplyvom imisií podľa hospodárskych opatrení konkretizovaných v programoch starostlivosti o
lesy tak, aby sa zmiernili negatívne dôsledky ich pôsobenia, f) vykonávať opatrenia na zamedzenie
škôd spôsobených zverou, g) vykonávať preventívne opatrenia proti vzniku lesných požiarov, 42), h)
hospodáriť v lese tak, aby neohrozil lesy iných vlastníkov, i) plniť ďalšie opatrenia pri ochrane lesa
uložené orgánom štátnej správy lesného hospodárstva alebo orgánom štátnej odbornej kontroly ochrany

lesa ( § 29).

Podľa § 28 ods. 2 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch, v prípade ohrozenia lesov alebo škôd spôsobených
škodlivými činiteľmi je obhospodarovateľ lesa povinný na svoje náklady neodkladne vykonať opatrenia
na odvrátenie ohrozenia lesov a odstránenie následkov škôd; v chránených územiach s piatym stupňom
ochranymátútopovinnosťlenponadobudnutíprávoplatnostirozhodnutiaorgánuštátnejsprávyochrany

prírody a krajiny o povolení výnimky. 32),

Podľa § 28 ods. 3 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch, opatrenia na zabránenie šírenia a premnoženia
škodcov z chránených území s piatym stupňom ochrany, v ktorých nebola povolená výnimka orgánu
štátnej správy ochrany prírody a krajiny na vykonanie náhodnej ťažby, zabezpečí v ochranných pásmach
území s piatym stupňom ochrany organizácia ochrany prírody a krajiny. 43) Vlastník, správca a

obhospodarovateľ lesa je povinný strpieť vykonanie týchto opatrení.

Podľa § 29 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch, (1) Orgánom štátnej odbornej kontroly ochrany lesa je
právnická osoba zriadená ministerstvom alebo jej organizačný útvar (ďalej len "lesnícka ochranárska
služba"), ktorá vykonáva kontrolu plnenia povinností pri ochrane lesa, účinnosti opatrení vykonaných
podľa tohto zákona a kontrolu zdravotného stavu lesa. (2) Lesnícka ochranárska služba a) monitoruje

zdravotný stav lesa 44) a výskyt škodlivých činiteľov, b) vypracúva prognózy vývoja škodlivých činiteľov
a vydáva signalizačné správy, c) plní úlohy podľa osobitného predpisu. 45), d) vykonáva expertíznu,
poradenskú a vzdelávaciu činnosť pri ochrane lesa, e) posudzuje projekty ozdravných opatrení na
hospodárenie v lesoch pod vplyvom imisií, f) ukladá obhospodarovateľovi lesa opatrenia na odstránenie
zistených nedostatkov pri ochrane lesa [( § 28 ods. 1 písm. i)], g) poskytuje údaje pre tvorbu

informačného systému lesného hospodárstva ( § 45). (3) Výsledky kontroly podľa odseku 1 a uložené
opatrenia podľa odseku 2 písm. f) predkladá lesnícka ochranárska služba orgánu štátnej správy lesného
hospodárstva. (4) Vlastník, správca a obhospodarovateľ lesa je povinný umožniť lesníckej ochranárskej
službe na lesných pozemkoch a v lesných porastoch zriadiť a využívať dočasné skusné plochy a trvalé
skusné plochy na zisťovanie zdravotného stavu lesa a vplyvu škodlivých činiteľov na lesy. Tým nie súdotknuté všeobecné predpisy o náhrade škody. 35), (5) Odvolanie proti rozhodnutiu podľa odseku 2
písm. f) nemá odkladný účinok.

Podľa § 64 písm. c) zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch, orgán štátnej správy lesného hospodárstva uloží

pokutu od 165,96 Eur (5 000 Sk) do 99 581,756 Eur (3 000 000 Sk) právnickej osobe alebo fyzickej
osobe - podnikateľovi, 92), ktorá neplní povinnosti alebo opatrenia orgánov štátnej správy lesného
hospodárstva alebo lesníckej ochranárskej služby pri ochrane lesa ( § 28 a 29),

Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch, pri ukladaní pokuty a určení jej výšky podľa §
64 sa prihliada najmä na závažnosť, spôsob a čas trvania a možné následky porušenia povinností, na
spoluprácu a prístup právnických osôb alebo dotknutých fyzických osôb - podnikateľov k odstraňovaniu

následkov a k prijatým opatreniam.

Podľa § 65 ods. 2 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch pokutu podľa § 63 a 64 možno uložiť do jedného roka
odo dňa, keď sa orgán štátnej správy lesného hospodárstva o porušení dozvedel, najneskôr však do
troch rokov, a ak ide o porušenie povinností vlastníka, správcu alebo obhospodarovateľa lesa, najneskôr
do desiatich rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.

Podľa § 65 ods. 4 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch tomu, kto opakovane poruší počas troch rokov
od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o uložení pokuty povinnosť, za ktorú mu bola pokuta už
uložená, alebo nevykoná opatrenia podľa odseku 3, sa uloží ďalšia pokuta až do dvojnásobku hornej
hranice pokuty podľa § 63 a 64.

Podľa § 66 písm. h) zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch, všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá

ministerstvo, ustanoví podrobnosti o zásadách ochrany lesa pred vplyvom imisií, abiotických a biotických
škodlivých činiteľov, opatreniach na ochranu lesov vrátane ochrany lesa pred požiarmi ( § 28),

Podľa § 67 ods. 1 zákona č. 326/2005 Z.z., na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní, 12) ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 1 písm. m) vyhlášky č. 453/2006 Z.z. o hospodárskej úprave lesov a o ochrane lesa, táto

vyhláška ustanovuje podrobnosti o hospodárskej úprave lesov a o ochrane lesa, najmä o zásadách
ochrany lesa pred vplyvom imisií, abiotických a biotických škodlivých činiteľov a o opatreniach na
ochranu lesov vrátane ochrany lesa pred požiarmi.

Podľa § 41 ods. 1 vyhlášky č. 453/2006 Z.z. o hospodárskej úprave lesov a o ochrane lesa opatreniami
na ochranu lesa sa zabezpečuje sledovanie zdravotného stavu lesa, zisťovanie a identifikácia škodlivých

činiteľov a ich vývoja s cieľom zabezpečenia stability a odolnosti lesov a vytváranie podmienok a
predpokladov na obmedzenie výskytu a pôsobenia škodlivých činiteľov, zmiernenie následkov ich
pôsobenia a na obranu proti nim.

Podľa § 42 ods. 1 vyhlášky č. 453/2006 Z.z. o hospodárskej úprave lesov a o ochrane lesa opatreniami
na ochranu lesa pred pôsobením abiotických škodlivých činiteľov sú opatrenia pri výchove lesa a obnove

lesa, najmä a) podpora odolnejších drevín a stromov tak, aby sa ich podiel v lesnom poraste zvyšoval;
v obnove lesa postupovať proti smeru prevládajúcich vetrov, b) vykonávanie prečistiek a prebierok so
zameraním na zlepšenie druhovej a priestorovej štruktúry a zvýšenie odolnosti lesných porastov najmä
vo veku do 50 rokov, c) udržiavanie priaznivých statických parametrov cieľových stromov, ktorými sú
vyšší podiel koruny z celkovej výšky stromov a nižší štíhlostný kvocient, d) zabránenie poškodzovaniu

stromov zverou a mechanickým poškodením pri ťažbe a približovaní, včasné ošetrenie poranených
cieľových stromov.Podľa § 43 ods. 5 vyhlášky č. 453/2006 Z.z. o hospodárskej úprave lesov a o ochrane lesa, opatrenia
na zabránenie šíreniu a premnoženiu škodcov z chránených území s piatym stupňom ochrany, v
ktorýchnebolanáhodnáťažbapovolená,sazabezpečujúpodľanávrhuhospodára,ktorýposúdilesnícka

ochranárska služba.

Podľa § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní výrok obsahuje rozhodnutie vo veci
s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o
povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na
plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

Výrok rozhodnutia o správnom delikte je zložený z rozhodnutia o tom, že účastník konania svojím

konaním alebo opomenutím plnenia povinností naplnil objektívnu stránku iného správneho deliktu,
t.j. o tom, že a akým konaním spáchal iný správny delikt a z rozhodnutia o tom, aká sankcia sa
mu za spáchanie tohto iného správneho deliktu ukladá. Správne rozhodnutie musí byť vo výroku
určité, konkrétne a zrozumiteľné, nakoľko sa ním rozhoduje o právach a povinnostiach alebo o
právom chránených záujmoch fyzických či právnických osôb. Nevyhnutnými náležitosťami výroku o

inom správnom delikte, keďže ide o rozhodnutie v oblasti správneho trestania je popis skutku s
uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania s takou špecifikáciou, ktorá je nevyhnutná na to, aby
nemohol byť daný skutok zamenený s iným skutkom a ktorá tým zabráni prípadnému opakovanému
postihu. Uvedenou problematikou náležitostí výroku o inom správnom delikte sa zaoberal vo viacerých
svojich rozhodnutiach Najvyšší súd Slovenskej republiky. Súd preto k otázke dostatočnej určitosti a

zrozumiteľnosti výroku správneho rozhodnutia o inom správnom delikte odkazuje na argumentáciu
obsiahnutú v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/28/2007, z ktorého cituje
nasledovné: „Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené
konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny, aby nevznikli
pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania. Najvyšší súd pri posudzovaní veci vychádzal

z nasledovných východísk. V rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie
právna teória rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, ďalšej špecifikácii ešte správne
disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie
alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými
druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch

skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov,
ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou
povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o
postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že
formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu

medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií,
vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len
vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany
jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza
výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu

a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa. Z týchto hľadísk je potrebné
vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava
je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa trestného zákona musí výrok
rozsudkupresneoznačovaťtrestnýčin,ktoréhosatýka,atonielenzákonnýmpomenovanímauvedením
príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade

i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený i iným. U priestupkov je obdobná
právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta
a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov
však takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok
(§ 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.), podľa ktorého výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci s

uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté, poprípade tiež rozhodnutie o
povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť plnenia,
určí správny orgán na to lehotu. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom
delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s
iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku. V

rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktochje nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len
konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,
prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s

iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia
prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej,
pre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané
rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopostil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé
skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny

skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o
tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti
rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov
konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná
časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či
sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou. Záver o

nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového a miestneho)
plne korešponduje i medzinárodným záväzkom SR. Je potrebné pripomenúť, že i na rozhodovanie o
iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných
slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.). Keď Dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza „akékoľvek
trestné obvinenie“, je potrené poskytnúť záruku tomu kto je obvinený v trestnom konaní ako aj v

správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto vykladá Dohovor stabilne i
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Z vyššie uvedeného potom je potrebné vyvodiť, že výrok
rozhodnutia o inom správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu
jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť
zamenený iným. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne

poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku).“

V tomto prípade časové a miestne vymedzenie spáchaného skutku spĺňa kritéria určitosti a
zrozumiteľnosti. Je to z neho nepochybné, nakoľko časové obdobie rok 2011 nie je zameniteľné
s inými, ani ochranné pásma Národných prírodných rezervácií Javorníková a Veľká Stožka nie sú
zameniteľné s iným územím. Je tomu tak vzhľadom na to, že ochranné pásmo prírodných rezervácií

ako vyplýva z citovaného § 17 ods. 3 a 7 zákona č. 543/2002 Z.z. je územie určené buď rozhodnutím,
alebo ide o územie v šírke 100 m od hranice chráneného územia s piatym stupňoch ochrany prírody.
Žalobkyňa požaduje ešte bližšiu špecifikáciu vzhľadom na to, že v návrhu opatrení jej mali byť uložené
povinnosti aj v inom území ako v ochrannom pásme, čo však nie je potrebné, nakoľko pokuta jej
nebola uložená za nesplnenie povinnosti v inom ako ochrannom pásme. Spôsob spáchania skutku,

ktorý mal spočívať v nečinnosti, t.j. v opomenutí určitých povinných konaní je však vymedzený len
všeobecne a to tak, že porušenia citovaných zákonných ustanovení sa žalobkyňa dopustila tým, že
v určitom čase, v určitom mieste nesplnila povinnosti na zabránenie šírenia premnoženia škodcov z
chránených území s piatym stupňom ochrany, v ktorých nebola povolená výnimka orgánom štátnej
správy ochrany prírody a krajiny na vykonanie náhodných ťažieb dreva. To znamená len tým, že

nesplnila povinnosti na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov z chránených území s piatym
stupňom ochrany. Takéto vymedzenie spôsobu spáchania iného správneho deliktu pre chýbajúci opis
opomenutých povinností spôsobuje neurčitosť výroku a tým jeho nezrozumiteľnosť. Súd k takémuto
záveru dospel nasledovnou úvahou: Zákon o lesoch pre žalobkyňu v citovanom § 28 ods. 3 neukladá
konkrétne povinnosti spočívajúce v zozname opatrení, ktoré má zabezpečiť za účelom ochrany lesa.

Zo znenia tohto ustanovenia bez najmenších pochýb jasne vyplýva, že povinnosť zabezpečiť opatrenia
na zabránenie šíreniu škodcov možno splniť zabezpečením rôznych druhov konkrétnych činností,
ktoré budú závislé vždy od konkrétneho stavu škodcov na územiach s piatym stupňom ochrany.
Zákon o lesoch v splnomocňovacích ustanoveniach, konkrétne v citovanom § 66 písm. h) splnomocnil
ministerstvo na vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorým upraví podrobnosti o zásadách ochrany

lesa pred vplyvom imisií, abiotických a biotických škodlivých činiteľov, opatreniach na ochranu lesa
vrátane ochrany lesa pred požiarmi (§ 28). Na základe tohto splnomocnenia ministerstvo vydalo
vykonávací predpis a to vyhlášku č. 453/2006 Z.z. o hospodárskych úpravách lesov a ochrane lesa,
ktorej predmetom úpravy v zmysle citovaného § 1 písm. m) sú aj podrobnosti o opatreniach na ochranu
lesov. Tieto sú upravené v časti ochrana lesa v § 41 až § 46. Nie všetky z tam uvedených opatrení

na ochranu lesa možno považovať zároveň za opatrenia určené na zabránenie šíreniu a premnoženiu
škodcov z chránených území s piatym stupňom ochrany. V chránených územiach, tak ako vyplýva zúpravy územnej ochrany, ktorá bola zavedená zákonom č. 534/2000 Z.z. a z citovaného § 11 existujú
zákonné obmedzenia pre vykonávanie činností, ktoré sú určené v záujme ochrany prírody. Niektoré z
tých činností je možné vykonať len na základe osobitného súhlasu orgánu ochrany prírody. Zákon na

žalobkyňu preniesol len tie z povinností týkajúce sa ochrany lesa, ktorými sa zabezpečí ochrana lesa
pred šírením škodcov z území s piatym stupňom ochrany, kde nebola povolená ťažba. V zmysle § 43
ods. 5 vyhlášky č. 453/2006 Z.z. žalobkyňa tak ale nemôže robiť svojvoľne, ale je povinná zabezpečovať
opatrenia na zabránenie šíreniu a premnoženiu škodcov z chránených území s piatym stupňom ochrany,
v ktorých nebola náhodná ťažba povolená, podľa návrhu hospodára, ktorý posúdi lesnícka ochranárska

služba. Z uvedeného vyplýva, že existujúca právna úprava výber opatrení potrebných na zabránenie
šírenia škodcov z území s piatym stupňoch ochrany zveruje do rúk odbornej správy lesov, konkrétne
odborného lesného hospodára, ktorým je v zmysle § 47 ods. 1 zákona o lesoch fyzická osoba, ktorá
je odborne spôsobilá na výkon činností uvedených v § 48 a zapísaná v registri odborných lesných
hospodárov, ktorý vedie príslušný orgán štátnej správy lesného hospodárstva a lesníckej ochranárskej
služby, ktorá je v zmysle § 29 ods. 1 orgánom štátnej odbornej kontroly ochrany lesa. Žalobkyňa, ako

taká, má zo zákona len povinnosť, aby opatrenia, ktoré uvedené subjekty určili, zabezpečila. Na tom
nič nemení skutočnosť, že podľa Spoločného usmernenia sa ministerstvá zhodli na tom, že žalobkyni
zároveň ukladajú povinnosť vypracovať identifikáciu území, ktoré spĺňajú podmienky podľa § 28 ods.
3 zákona o lesoch a to ako podklad pre vypracovanie návrhu opatrení a to vždy do 31.08. v roku. Z
obsahuodôvodnenínapadnutýchrozhodnutínevyplýva,ktorékonkrétnenávrhyopatreníbolipodkladom

rozhodnutia. Navyše v správnom spise sa nachádza len návrh opatrení označený ako realizačný
projekt na zabránenie šírenia a premnoženia podkôrneho hmyzu z chránených území s piatym stupňom
ochrany, aktualizácia zo dňa 16.09.2011 pre chránené územie Národnú prírodnú rezerváciu Veľká
Stožka. Je nepodstatné, či si žalobkyňa bola vedomá porušovania svojich povinností vo vzťahu k tomu,
či je výrok dostatočne určitý.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že výrok neobsahujúci konkretizáciu skutku vymenovaním opatrení
určených v zmysle § 43 ods. 5 vyhlášky č. 453/2006 Z.z., ktoré bola žalobkyňa povinná v roku 2011
v ochranných pásmach území s piatym stupňoch ochrany národných prírodných rezervácií, ako je
uvedené vyššie, zabezpečiť nie je preskúmateľný pre jeho neurčitosť. Súd preto dospel k záveru,
že napadnuté rozhodnutie so žalobou uplatneného dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti výroku

napadnutého rozhodnutia nie je v súlade so zákonom pre jeho nepreskúmateľnosť.

Takisto žalobou uplatnená námietka nezákonnosti rozhodnutia vydaného po uplynutí jednoročnej
lehoty na uloženie pokuty je dôvodná. Žalobca správne argumentoval a svoju argumentáciu oprel o
rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, že lehota na uloženie sankcie sa neprerušuje ani nespočíva.
S výnimkou prípadu, kedy rozhodnutie o uložení sankcie bolo predmetom preskúmavania v súdnom

konaní a kedy v zmysle § 246d O.s.p. táto lehota od začatia súdneho konania až do jeho právoplatného
skončenia neplynie. Zákon o lesoch v citovanom § 65 ods. 2 jasne stanovil jednoročnú subjektívnu
lehotu, v ktorej správny orgán je oprávnený rozhodnúť tak, že uloží sankciu za iný správny delikt. Medzi
účastníkmi nebolo sporné, že prvý deň tejto lehoty začal plynúť 20. mája 2011. Uplynula preto 20. mája
2012. Zákon nepozná ani prerušenie, ani spočívanie tejto lehoty. Žalobkyni bola pokuta uložená až

rozhodnutím Obvodného lesného úradu v Revúcej zo dňa 5. novembra 2012. Z uvedeného vyplýva,
že pokuta bola uložená až potom, ako správnemu orgánu uplynula jednoročná lehota do ktorej mohol
uložiť, teda až po 20.05.2012. Z uvedeného vyplýva, že správny orgán rozhodol o uložení pokuty vtedy,
keď už oprávnenie na jej uloženie zo zákona zaniklo.

Pokiaľ žalobkyňa namietala nezákonnosť rozhodnutia spočívajúcu v tom, že žalovaný v odôvodnení

rozhodnutia neuviedol dôvody pre výšku uloženej sankcie súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie trpí namietanou vadou. V zmysle § 47 ods. 3 správny orgán v odôvodnení rozhodnutia
musí uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako
sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Je treba prisvedčiť žalobkyni, že výška pokuty bola odôvodnená len tým, že správny orgán postupoval
v súlade s ustanovením § 65 ods. 1 zákona o lesoch, preto uložil pokutu v spodnej hranici jej výšky a
žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí aj tým, že nie je pravdou, že správny orgán pri ukladaní pokuty
neprihliadal na závažnosť, spôsob, čas trvania, možné následky porušenia povinnosti, čoho dôkazom jekonštatovanie uvedené v odôvodnení rozhodnutia. Žalovaný ešte zdôraznil, že pokuta bola uložená po
zohľadnení faktorov vymedzených v § 65 ods. 1 zákona o lesoch v dolnej časti rozpätia. Z uvedeného
vyplýva, že výška pokuty bola odôvodnená bez toho, aby žalovaný skutočnosti, ktoré boli určujúce

pre určenie výšky pokuty, vôbec konkretizoval a aby ich vôbec nejako vyhodnotil. Z odôvodnenia
výšky pokuty v žiadnom prípade nie je možné rozpoznať úvahu, ktorou sa tak prvostupňový ako aj
druhostupňový orgán vo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré mal pri určovaní výšky pokuty hodnotiť,
spravoval.

Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaný rozhodol o uložení pokuty po uplynutí

zákonnej lehoty, v ktorej mu zákon takéto oprávnenie dáva a tiež k tomu, že napadnuté rozhodnutie trpí
nepreskúmateľnosťou pre nezrozumiteľnosť výroku a tiež pre nedostatok dôvodov k stanovenej výške
pokuty a preto napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil v zmysle § 250j ods. 2 písm. a), d),
e) O.s.p..

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k O.s.p., podľa ktorého má právo na náhradu trov konania
ten účastník konania, ktorý bol v konaní celkom alebo v časti úspešný. Žalobca bol v konaní úspešný,

preto mu súd priznal náhradu trov vo vyúčtovanej výške 496,68 Eur. Žalobca si trovy vyúčtoval podľa §
11 ods. 4 a § 14 ods. 1 písm. a), b) a c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb a to vo výške 130,16 Eur za každý z úkonov právnej služby + 7,81 Eur
režijný paušál zvýšené o DPH 27,59 Eur, t.j. za jeden úkon právnej služby vrátane režijného paušálu a
DPH 165,56 Eur, spolu za 3 úkony právnej služby a to príprava a prevzatie zastúpenia, podanie žaloby

a účasť na súdnom pojednávaní dňa 11.10.2013. Vzhľadom na to, že žalobca vyúčtoval trovy v súlade
s vyhláškou č. 655/2004 Z.z., súd mu priznal ich náhradu v uplatnenej výške 496,68 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo,
na tunajšom súde. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo
rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v §
221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a/), f/ rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.