Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, May 29, 2013

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 25C/139/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111228584
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2013:1111228584.5

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Patriciou Skotnickou v právnej veci navrhovateľa I. S., J. E.
D., Š.P. XXXX/X, proti odporcovi Sociálnej poisťovni, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 8-10,
zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave, Námestie Biely kríž 3, o
náhradu straty na zárobku, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta.

Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom podaným na Okresný súd Humenné, neskôr postúpeným na Okresný súd
Bratislava I, v znení podania zo dňa 01.03.2005, domáhal voči odporcovi zaplatenia náhrady straty
na zárobku v sume 1.967,37 Eur (59.269,-Sk) spolu s príslušenstvom, ktorý návrh rozšíril písomným
podaním zo dňa 22.01.2008 a žiadal zaviazať odporcu i na vyplácanie úrazovej renty v sume 357,40 Eur

(10.767,-Sk) od 01.01.2004 do budúcna, s prihliadnutím na valorizácie. Dôvodil, že od roku 1988 trpí
chorobou z povolania, pričom po jej zistení bol u bývalého zamestnávateľa - spoločnosti Vihorlat š.p.,
neskôr Vihorlat a.s., uznaný za pracovníka so zmenenou pracovnou schopnosťou a preraďovaný na
iné pracoviská. Hoci jeho pracovný pomer skončil dňa 11.02.2002 z dôvodu zrušenia jeho pracovného
miesta, bývalý zamestnávateľ mu i naďalej vyplácal v plnej výške rozdiel medzi zárobkom, ktorý
dosahoval pred vznikom choroby z povolania a mzdou, ktorú poberal po preradení, a to až do novembra

2002 v sume á 357,40 Eur (10.767,-Sk) netto. V dôsledku zrušenia zamestnávateľa a jeho výmazu z
obchodného registra ku dňu 08.03.2004, prevzala záväzky týkajúce sa výplat náhrady straty na zárobku
Sociálna poisťovňa, ktorá mu však poukázala za obdobie od decembra 2003 (zrejme mal navrhovateľ
na mysli 12/2002 -pozn. súdu) do 01.01.2004 sumu nižšiu ako mu patrila. Preto sa navrhovateľ domáhal
doplatenia náhrady straty na zárobku spätne za 13 mesiacov počnúc od decembra 2002, spolu vo výške
1.967,37 Eur (59.269,-Sk) ako rozdielu medzi valorizovaným zárobkom pred vznikom škody a príjmom v

súčasnosti, ktorý pozostával iba z úrazovej renty v sume 191,76 Eur (5.777,-Sk). Zároveň sa navrhovateľ
domáhal aj priznania úrazovej renty počnúc od 01.01.2004 v sume á 357,40 Eur (10.767,-Sk).

- 2 -

Odporca s návrhom navrhovateľa nesúhlasil a považoval ho za nedôvodný. Ku zmene výšky vyplácanej
náhrady za stratu na zárobku od decembra 2002 a následne úrazovej renty vyplácanej od 01.01.2004
pristúpil v súlade s ustanovením § 260 ods. 1 a § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení a vyplatil navrhovateľovi úrazovú rentu v sume, v akej mu zo zákona patrila, nie v sume,

v akej mu ju dovtedy vyplácal bývalý zamestnávateľ. Nesprávne určená výška náhrady za stratu na
zárobku zamestnávateľom totiž neoprávňuje navrhovateľa požadovať od odporcu, ktorý sa stal počnúc
od 01.01.2004 správcom finančných prostriedkov určených na vyplácanie úrazových rent, vyplácanienáhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 93/2003. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pracovným
úrazom alebo chorobou z povolania je síce zodpovednosťou objektívnou, t.j. bez ohľadu na zavinenie,

avšak zamestnávateľ hradí len takú škodu, ktorá poškodenému zamestnancovi vznikla chorobou z
povolania, teda v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom. Skutočnosť, že sa poškodený zamestnanec
nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobou z povolania zníženej
pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, nie je totiž spôsobená v príčinnej súvislosti
s chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce. Odporca teda pri vyplácaní náhrady straty na

zárobku po skončení pracovnej neschopnosti navrhovateľa postupoval presne v súlade so zákonom a
ostatnými platnými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na danú problematiku. Odporca vo vyjadrení k
návrhu poukázal na jeho nesprávne označenie navrhovateľom, keď navrhovateľ žaloval subjekt, ktorý
nedisponoval pasívnou legitimáciou v spore.

Súd vykonal vo veci dokazovanie a rozsudkom zo dňa 05.02.2008, č.k. 14C 28/2005-46, návrh
navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Mal za to, že medzi

navrhovateľom a odporcom existoval vzťah založený príslušnými ustanoveniami zákona č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení, z dôvodu ktorého mal navrhovateľ žiadať o preskúmanie rozhodnutí odporcu o
výške náhrady straty na zárobku. Vzhľadom na to, že tieto rozhodnutia odporcu nadobudli právoplatnosť
a odporca na ich základe plnil, považoval súd návrh navrhovateľa za nedôvodný.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 12.06.2009, sp. zn. 14Co

414/2008, rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd považoval
rozsudoksúduprvéhostupňazanepreskúmateľný,predčasný,keďvychádzalznedostatočnéhozistenia
skutkového stavu veci. Zároveň súd zaťažil konanie procesnou vadou spočívajúcou v neustálení okruhu
účastníkov konania, keď konal na strane odporcu s niekým, kto sám podľa vlastného vyjadrenia
nedisponoval právnou subjektivitou.

Viazaný odôvodnením uznesenia odvolacieho súdu konajúci súd uznesením zo dňa 01.03.2010 vyzval
navrhovateľa na správne označenie účastníka konania vystupujúceho na strane odporcu a keďže
navrhovateľ, hoci reagoval na predmetnú výzvu súdu, neoznačil účastníka konania na strane odporcu
tak, aby tento zodpovedal zákonnej úprave a disponoval právnou subjektivitou, súd uznesením zo
dňa 06.04.2010, č.k. 14C 28/2005-70, v spojení s opravným uznesením zo dňa 10.05.2010, č.k. 14C

28/2005-75, konanie zastavil z dôvodu nedostatku procesných podmienok, za ktorých môže o veci
konať.

- 3 -

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.05.2011, sp. zn. 14Co
255/2010, uznesenie okresného súdu zo dňa 10.05.2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie. Mal za to, že z označenia odporcu tak ako ho opravil navrhovateľ je zrejmé, že odporcom v
konaní je Sociálna poisťovňa ako právnická osoba so sídlom v Bratislave, Ul. 29 augusta 8-10, a teda
sa nejedná o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť; nebol potom dôvod na
zastavenie konania.

Konajúci súd uznesením zo dňa 03.08.2011, č.k. 14C 28/2005-85, vylúčil na samostatné konanie návrh

navrhovateľa v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu 1.967,37 Eur (59.269,-
Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 01.01.2004 do zaplatenia. Konanie
v časti návrhu o uloženie povinnosti odporcovi vyplácať navrhovateľovi úrazovú rentu vo výške 357,40
Eur mesačne počnúc od 01.01.2004 s prihliadnutím na valorizáciu súd zastavil, a po právoplatnosti
uznesenia vec postúpil Sociálnej poisťovni, ul. 29. augusta 8-10, Bratislava na ďalšie konanie a

žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania v súvislosti so zastavením konania.
S poukazom na ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení dospel súd k záveru, že
navrhovateľnávrhomnauloženiepovinnostiodporcovivyplácaťmuúrazovúrentupočnúcod01.01.2004s prihliadnutím na valorizáciu žiadal o rozhodnutie o takej otázke, na prejednanie ktorej nemá súd
právomoc, nakoľko orgánom oprávneným na rozhodnutie o nej je len Sociálna poisťovňa.

Po právoplatnosti uznesenia súdu, ktorým vylúčil návrh navrhovateľa na uloženie povinnosti odporcovi

zaplatiť mu sumu 1.967,37 Eur (59.269,-Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej
sumy od 01.01.2004 do zaplatenia na samostatné konanie bola vec novo zapísaná a bola jej pridelená
spisová značka 25C 139/2011.

Odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 10.08.2012 doplnil, že prevzal výplatu plnenia týkajúceho sa
náhrady straty na zárobku v zmysle § 272 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení od bývalého
zamestnávateľa, resp. v tom čase už správcu konkurznej podstaty úpadcu Vihorlat, Snina, a.s. spolu s

1/ potvrdením o priemernom zárobku navrhovateľa pred vznikom škody zo dňa 08.01.2004, z ktorého
vyplýva, že priemerný mesačný zárobok navrhovateľa v roku 1988 činil 4.381,-Sk (145,42 Eur) (č.l.104),
2/ potvrdením o hrubej mzde za mesiace september, október, november 2001, podľa ktorého hrubá
mzda navrhovateľa za mesiac september 2001 predstavovala sumu 5.406,-Sk (179,45 Eur), za mesiac
október 2001 sumu 6.218,-Sk (206,40 Eur) a v mesiaci november 2001 sumu 5.948,-Sk (197,44 Eur),

spolu za predmetné obdobie zodpovedala hrubá mzda navrhovateľa sume 17.572,-Sk (583,28 Eur),
3/ kalkuláciou náhrady straty na zárobku a 4/ potvrdením o evidencii navrhovateľa na úrade práce
a o poberaní podpory v nezamestnanosti. Počas doby zamestnania bývalý zamestnávateľ doplácal
navrhovateľovi náhradu za stratu na zárobku podľa vtedy platných právnych predpisov a vykonával
i príslušné valorizácie, keď pôvodný zárobok pred vznikom škody zamestnávateľ určil sumou 4.381,-

Sk (145,42 Eur), tento valorizoval v rozsahu celkom o 180,4%, čo ku dňu 31.12.2003 zodpovedalo
sume 12.284,-Sk (407,75 Eur). Navrhovateľ nebol poberateľom invalidného dôchodku, preto odporca
od pôvodného zárobku pred vznikom škody odpočítaval len aktuálny zárobok dosiahnutý u bývalého
zamestnávateľa po zistení choroby z povolania a skončení pracovnej neschopnosti, ktorý predstavoval
sumu 5.857,-Sk (194,42 Eur). Náhrada straty na zárobku navrhovateľa ako rozdiel medzi hrubým

zárobkom navrhovateľa pred vznikom škody a jeho

- 4 -

priemerným zárobkom po ukončení pracovnej neschopnosti potom predstavovala v období od 12/2002
do 06/2003 sumu mesačne v hrubom á 6.020 Sk (199,83 Eur) a v období od 07/2003 do 12/2003 sumu
mesačne v hrubom á 6.427,-Sk (213,34 Eur) (č.l. 106). Odporca vyplatil navrhovateľovi v zmysle § 285

ods. 1 písm. g) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení za obdobie od 01.12.2002 do 30.12.2003
doplatok náhrady straty na zárobku v sume 80.702,-Sk (2.678,82 Eur).

Súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom po vykonaní dokazovania dňa 29.05.2013 v prítomnosti
navrhovateľa a právneho zástupcu odporcu vyhlásil rozsudok vo veci samej.

Súd doplnil vo veci dokazovanie, a to výsluchom navrhovateľa, oboznámil sa s písomnými vyjadreniami

a ústnymi prednesmi odporcu a jeho právnej zástupkyne, oboznámil sa i s listinnými dôkazmi, a to
hlásením choroby z povolania, potvrdeniami o zárobku navrhovateľa, oznámením Okresného súdu
Prešov z 16.03.2004 a Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.01.2004, vyjadrením odporcu zo
dňa 03.08.2004, 13.04.2004, oznámením správcu konkurznej podstaty Vihorlat a.s. Snina, prihláškou
navrhovateľa do konkurzu, potvrdením o zúčtovaných a vyplatených príjmoch navrhovateľa zo dňa

30.01.2003, rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, lekárskou správou a posudkom C.. M., potvrdeniami o
zárobku navrhovateľa, žiadosťami o prijatie do zamestnania, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 12Co 4/90, úpravou náhrady straty na zárobku zo dňa 20.11.1991, pracovnou zmluvou navrhovateľa
a dohodou o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 11.02.2002, výplatnými páskami navrhovateľa za
kalendárny rok 2001, mzdovým listom navrhovateľa, priebehom zamestnania navrhovateľa, absenčnou

kartou navrhovateľa, vyjadrením Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné zo dňa 11.12.2012,
ponukou pracovného miesta zo dňa 04.02.2008, potvrdením o vyplatených dávkach v nezamestnanosti,
dokladmi navrhovateľa ohľadne jeho zdravotného stavu, ako aj ostatným obsahom spisu.Súd poučil účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o povinnosti predložiť a označiť potrebné
dôkazy, ktoré v konaní žiadajú vykonať, a to písomne v predvolaní na pojednávanie. Skutkové zistenia
nadobudnuté vykonaným dokazovaním potom súd zhodnotil v rozsahu potrebnom pre posúdenie

rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k podstate veci a vzhľadom na charakter sporového konania
uzavrel, že nie je opodstatnené výnimočne nariaďovať ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity
účastníkov konania, keďže skutkový stav, na základe ktorého súd rozhoduje v sporovom konaní,
ovládanom zásadou kontradiktórnosti, má byť výsledkom dôkaznej aktivity a snahy účastníkov konania,
ktorí majú hlavnú zodpovednosť za zistenie skutkového stavu a preukázanie svojich tvrdení a aktivita

súdu v rámci dokazovania sa obmedzuje na rozhodovanie, ktoré z označených dôkazov účastníkmi
konania vykoná, a preto súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené ( § 120 ods. 1,4 O.s.p. ).
Skutkový stav je nasledovný:

Dňa 27.10.1970 uzatvoril navrhovateľ s národným podnikom Vihorlat Snina pracovnú zmluvu, na
základe ktorej sa zaviazal vykonávať prácu nástrojára počnúc od 01.07.1971. Podľa hlásenia choroby z
povolaniabolanavrhovateľovidňa28.04.1988zistenáchorobazpovolania-Asthmabronchiale(č.l.107).

Pred vznikom choroby z povolania bol čistý mesačný zárobok navrhovateľa 3.661,-Kčs, od 01.07.1991
jeho priemerný zárobok zodpovedal sume 4.100,-Kčs.

- 5 -

Navrhovateľovi bol dňa 30.09.1988 priznaný charakter občana so zmenenou pracovnou schopnosťou
(č.l. 161), s tým, že nesmel vykonávať práce v prostredí s chemickými výparmi a v prašnom prostredí (č.l.

118). Navrhovateľ po zistení choroby z povolania vykonával prácu ako strážny, prevádzkový zámočník
na pracovisku údržby bytového fondu (č.l. 129), pričom naposledy bol zaradený na funkciu domovník
- údržbár. Pracovný pomer navrhovateľa v spoločnosti Vihorlat, a.s. Snina v konkurze zanikol dohodou
o rozviazaní pracovného pomeru a o poskytnutí odstupného zo dňa 11.02.2001 dňom 11.02.2001, a to
so zreteľom na organizačné zmeny spočívajúce v zrušení jeho pracovného miesta a jeho nadbytočnosť

(č.l. 131, 134). Z dôvodu nevyplatenia pracovných nárokov si navrhovateľ formou prihlášky do konkurzu
na majetok úpadcu Vihorlat a.s. Snina v konkurze uplatnil listom zo dňa 21.02.2003 nárok na náhradu
za stratu na zárobku v sume 21.534,-Sk (714,80 Eur) za mesiace december 2002 a január 2003 (č.l.
19), pričom správca konkurznej podstaty navrhovateľa s jeho nárokom odkázal na Sociálnu poisťovňu v
Humennom, keď konkurz na úpadcu bol zrušený pre nedostatok majetku (č.l.18). Obchodná spoločnosť

Vihorlat, a.s. Snina bola vymazaná z obchodného registra dňom 08.03.2004 (č.l. 12).

V súvislosti s chorobou z povolania sa navrhovateľ domáhal odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Okresný súd Humenné rozsudkom zo dňa 10.10.1999, č.k. 4C 299/89-33, zaviazal
zamestnávateľa Vihorlat, š.p. Snina na plnenie v sume 2.250 Kčs, pričom Krajský súd v Košiciach
rozsudkom zo dňa 15.02.1990, sp. zn. 12Co 4/90, ho zaviazal i na zaplatenie sumy 6.750 Kčs a

v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že u
navrhovateľa existovali dôvody hodné osobitného zreteľa, keď choroba z povolania zistená v pomerne
mladom veku bude navrhovateľovi v budúcnosti brániť v možnosti výberu zamestnania, športového a
spoločenského vyžitia, v starostlivosti o rodinu.

Navrhovateľ vo svojej výpovedi zotrval na dôvodnosti nároku na zaplatenie sumy 1.967,37 Eur ako

náhrady straty na zárobku, ktorá mu nebola vyplatená za obdobie od 01.12.2002 do 31.12.2003, keď
správca konkurznej podstaty úpadcu Vihorlat, a.s. Snina mu po skončení pracovného pomeru vyplácal
náhradu straty na zárobku v sume 357,40 Eur mesačne, ako zárobok, ktorý dosahoval pred vznikom
škody s príslušnou valorizáciou. Navrhovateľ dokladom o výplate tejto sumy nedisponoval. Navrhovateľ
sa stotožnil a nerozporoval výšku valorizovaného zárobku pred vznikom škody ustálenú odporcom v

období od 01.07.2002 do 30.06.2003 v sume 394,24 Eur (11.877,-Sk), od 01.07.2003 do 31.12.2003
v sume 407,75 Eur (12.284,-Sk), nerozporoval ani výšku priemerného zárobku vypočítanú odporcom
v mesiacoch september až november 2011 v sume 194,42 Eur (5.857,-Sk), celkovú sumu, ktorú mu
uhradil odporca v období od decembra 2002 do decembra 2003 ako náhradu straty na zárobku vo
výške 2.678,82 Eur (80.702,-Sk). Navrhovateľ ďalej uviedol, že po zistení choroby z povolania pracoval

na rôznych pracovných pozíciách, naposledy ako domovník, mimo podniku bývalého zamestnávateľa,pričom jeho pracovný čas predstavoval 40 hodín týždenne. K ukončeniu pracovného pomeru došlo z
dôvodu zrušenia jeho pracovného miesta z organizačných dôvodov a on bol donútený uzavrieť dohodu
o rozviazaní pracovného pomeru. Po skončení pracovného pomeru s bývalým zamestnávateľom sa

prihlásil na úrade práce v Snine, kde je prihlásený do dnes, nebol mu priznaný invalidný dôchodok.
Absolvoval školenie týkajúce sa hľadania zamestnania a snažil sa zamestnať, najmä vo funkcii
domovník, avšak keď ukáže potvrdenie o tom, že trpí chorobou z povolania, nik ho nechce zamestnať,
nemôže totiž pracovať v prašnom

- 6 -

prostredí, s chemikáliami, toxickými látkami, farbami a lakmi. Dňa 24.01.2008 sa uchádzal o prácu

správcu budovy bývalej slobodárne, avšak mesto Snina nemalo a nemá vytvorené pracovné miesto
na túto činnosť, preto jeho žiadosti nevyhovelo. O zamestnanie sa uchádzal i na základe ponuky
pracovného miesta (č.l. 166), avšak bezúspešne. Jediným jeho príjmom je potom úrazová renta, ktorú
mu vypláca odporca, v súčasnosti vo výške 317 Eur mesačne.

Z oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné, pracovisko Snina, zo dňa 11.12.2012 (č.l.

150) súd zistil, že navrhovateľ je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie počnúc od 12.02.2002
a jeho evidencia trvá. Navrhovateľ po celý čas spolupracuje s úradom a plní si všetky zákonom
predpísané aktivity. Úrad pre neho zrealizoval dva krát aktivitu odborné poradenstvo, a to v období od
06.09.2008 do 12.01.2009 a od 06.11.2009 do 08.03.2010, dvakrát ho formou odporučeniek zaslal k
zamestnávateľom, a to dňa 04.02.2008 do firmy RMR Slovensko, Snina na profesiu skladník, kde nebol

zo strany zamestnávateľa prijatý a dňa 03.08.2006 do firmy M.Burda - Lagúna Štýl, Snina na profesiu
skladník, kde ho rovnako neprijali bez udania dôvodu. Úrad pre neho nerealizoval žiadne rekvalifikačné
kurzy a školenia. Úrad navrhovateľa pri pravidelných kontaktoch informuje o miestach v susedných
okresoch, keďže v regióne je obrovský nedostatok pracovných príležitostí. Navrhovateľ sa zúčastnil i
menších obecných služieb pre mesto Snina v období od 10.07.2003 do 09.09.2003.

Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 17.09.2007 súd zistil, že zamietla žiadosť navrhovateľa o
invalidný dôchodok, keď miera poklesu navrhovateľa vykonávať zárobkovú činnosť predstavovala 15%
a pre účely zákona č. 461/2003 Z.z. je za osobu invalidnú považovaná osoba, ktorej pre dlhodobo
nepriaznivý zdravotný stav pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou
fyzickou osobou predstavuje viac ako 40% (č.l.55).

Odporca vo svojich písomných vyjadreniach a ústnych prednesoch prostredníctvom splnomocnenej
zástupkyne, resp. právnej zástupkyne namietal dôvodnosť nároku navrhovateľa, ktorý sa domáhal
zaplatenia čiastky, ktorá mu nemala byť zo strany správcu konkurznej podstaty vôbec vyplatená.
Navrhovateľ pritom nerozporoval tak spôsob výpočtu náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti, ako ani jeho úhradu odporcom v sume 2.678,82 Eur. Odporca pri stanovení výšky

náhrady straty na zárobku primárne vychádzal z podkladov od bývalého zamestnávateľa, mzdový list
navrhovateľa nemal k dispozícii, pričom bral do úvahy, že škoda spočívajúca v strate na zárobku
predstavuje rozdiel medzi zárobkom zamestnanca pred vznikom škody a zárobkom po zistení choroby
z povolania, ku ktorému je potrebné pripočítať prípadný invalidný dôchodok poskytovaný z toho istého
dôvodu, tak aby výpočet skutočne predstavoval reálnu škodu. Ak by navrhovateľovi neodpočítal od

pôvodného zárobku pred vznikom škody jeho aktuálny zárobok, výpočet náhrady straty na zárobku
by nebol objektívny. Okolnosť, že navrhovateľ je bez práce, nezamestnaný a jeho sociálne pomery sa
zhoršili, nakoľko nemá príjem z vlastnej zárobkovej činnosti, nie sú v príčinnej súvislosti s chorobou
z povolania a z hľadiska odškodnenia choroby z povolania na ne nemožno prihliadnuť. To, že sa
navrhovateľ nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobou z povolania

zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, je spôsobené situáciou na trhu
práce, nie chorobou z povolania.

- 7 -Podľa § 195 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len "Zákonník práce") za škodu
spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec
pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z

povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o
sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených.

Podľa § 198 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého
sa zistila choroba z povolania, má nárok v rozsahu, v ktorom zamestnávateľ zodpovedá za škodu, na
poskytnutie náhrady zastratu na zárobku alebo stratu na dôchodku.

Podľa § 201 ods. 1 Zákonníka práce náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti

alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej sume, aby spolu
s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného
invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa
rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca,
ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.

Podľa § 272 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení Sociálna poisťovňa od 1. januára 2004
preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri
pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993 a od zamestnávateľa,
ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002
vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania.

Podľa § 272 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení nároky na výplatu plnení uvedených
v odseku 1 sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Ak nárok na výplatu týchto
plnení trvá aj po 31. decembri 2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003.

Podľa § 272 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v konaniach o náhrade za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o

náhrade za stratu na dôchodku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. decembra 2003, sa po tomto
dni rozhodne za obdobie do 31. decembra 2003 podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 a za
obdobie po 31. decembri 2003 ako o úrazovej rente podľa tohto zákona. To platí aj na konanie o týchto
náhradách, na ktoré vznikol nárok pred 1. januárom 2004 a žiadosť o ich priznanie a vyplácanie bola
podaná po 31. decembri 2003.

Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ
zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období.

- 8 -

Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci

štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,
ak tento zákon neustanovuje inak.

Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na § 132 O.s.p.
a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.V danom prípade je predmetom konania nárok navrhovateľa na náhradu straty na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti za obdobie od 01.12.2002 do 31.12.2003, t.j. za obdobie po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce; tento nárok je potrebné preto posúdiť podľa

ustanovení Zákonníka práce v znení účinnom od 01.04.2002 do 31.12.2003.

Medzi predpoklady zodpovednosti zamestnávateľa voči zamestnancovi za škodu vzniknutú chorobou
z povolania v zmysle § 195 Zákonníka práce patria: 1/ choroba z povolania vzniknutá za stanovených
pracovných podmienok, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi chorobou z povolania a vznikom
škody. Tieto predpoklady musia byť splnené kumulatívne, t.j. súčasne a preto, ak chýba ktorýkoľvek z

nich, nárok na náhradu straty na zárobku nevzniká.

Chorobou z povolania je choroba, vznikajúca nepriaznivým pôsobením chemických, fyzikálnych,
biologických alebo iných škodlivých vplyvov práce a pracovného prostredia na zamestnanca za
podmienok uvedených v zozname chorôb z povolania pri plnení pracovných úloh alebo v priamej
súvislosti s ním. Za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ,
u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z

ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý.

Škoda, ktorá vzniká následkom choroby z povolania môže spočívať v strate na zárobku poškodeného
zamestnanca po skončení pracovnej neschopnosti. Ku strate na zárobku dochádza preto, že pracovná
schopnosť zamestnanca bola následkom choroby z povolania obmedzená (dočasne alebo trvale)
alebo zanikla, a účelom náhrady za stratu na tomto zárobku je poskytnutie primeraného odškodnenia

zamestnancovi, ktorý nie je schopný v dôsledku zdravotného postihnutia spôsobeného chorobou z
povolania dosahovať taký zárobok, aký mal pred poškodením.

O vzťah príčinnej súvislosti medzi stratou na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a chorobou z
povolaniaidevtedy,akvzniklatátoškodanásledkomchorobyzpovolania,t.j.bezchorobyzpovolaniaby
strata na zárobku tak, ako vznikla, nenastala. Strata na zárobku nevzniká poškodenému zamestnancovi

len vtedy, ak sa po skončení pracovnej neschopnosti znovu zamestnal u pôvodného zamestnávateľa
a vykonával tam inú, menej platenú prácu, prípadne po skončení pracovného pomeru sa zamestnal u
iného zamestnávateľa, kde dosahoval nižší zárobok, než pred zistením choroby z povolania, ale aj vtedy,
ak zamestnanec po vzniku škodnej udalosti stratil vôbec možnosť zamestnať sa. Ku škode vo forme
straty na zárobku dochádza totiž nielen za predpokladu poklesu zárobku, ale nepochybne aj pri úplnej

strate zárobku, v oboch prípadoch za predpokladu, že ku škode došlo výlučne v dôsledku ochorenia
chorobou z povolania (k tomu aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 67/2008).

- 9 -

I keď zodpovednosť za škodu spôsobenú chorobou z povolania je zodpovednosťou objektívnou (bez
ohľadu na zavinenie), ako bolo vyššie uvedené, je zamestnávateľ povinný nahradiť len takú škodu,

ktorá poškodenému zamestnancovi vznikla chorobou z povolania, t.j. v príčinnej súvislosti s chorobou
z povolania. Skutočnosť, že poškodený zamestnanec sa nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré
by zodpovedalo jeho pracovným úrazom zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných
miest, nie je spôsobená v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce. (k tomu
ajrozhodnutieNSSRsp.zn.3Cdo80/2005).Ikeďjezamestnanecpretentonedostatokbezpráceajeho

sociálnepomerysavdôsledkutoho,ženemápozisteníchorobyzpovolaniapríjemzvlastnejzárobkovej
činnosti, zhoršili, nemožno na tieto okolnosti z hľadiska odškodnenia choroby z povolania prihliadnuť,
nakoľko nie sú v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Je tomu tak z dôvodu, že nedostatok
vhodných pracovných príležitostí je objektívnou okolnosťou a postihuje všetkých zamestnancov bez
ohľadu na to, či ich pracovná spôsobilosť bola znížená chorobou z povolania alebo z iných príčin. Preto

z dôvodu zodpovednosti za škodu pri chorobe z povolania nemôže byť zamestnancovi nahradená ujma,
spočívajúca v tom, že tento zamestnanec nemôže pre nedostatok vhodných pracovných miest mať
príjem z vlastnej zárobkovej činnosti (k tomu aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 93/2003). Náhrada
za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (pri uznaní čiastočnej invalidity) vyjadruje
nespôsobilosť zamestnanca dosahovať pre následky choroby z povolania rovnaký zárobok ako predpoškodením. Tým, že pre nedostatok vhodných pracovných príležitostí nemá po zistení choroby z
povolania poškodený žiadny príjem, sa na tomto účele poskytovania náhrady za straty na zárobku nič
nemôže meniť, lebo inak by zamestnancovi bola odškodňovaná ujma, na úhradu ktorej náhrada za stratu

na zárobku nemôže slúžiť; hmotné zabezpečenie osôb, ktoré sa ocitli bez práce, upravujú osobitné
predpisy. Opačný výklad by totiž nezodpovedal zmyslu a účelu ustanovenia § 201 Zák. práce v znení
do 31. decembra 2003, lebo zamestnancovi by bola odškodňovaná ujma, k úhrade ktorej náhrada za
stratu na zárobku nemôže slúžiť (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára
2005 sp. zn. 152/2004).

Je na poškodenom preukázať, že po skončení pracovnej neschopnosti sa chcel stať osobou zárobkovo
činnou, k čomu nedošlo len v dôsledku poškodenia jeho zdravia chorobou z povolania.

V danom prípade navrhovateľ preukázal existenciu zodpovednosti bývalého zamestnávateľa Vihorlat,
a.s.Sninazachorobuzpovolania,ktorábola zistenávroku1998,keďpreukázal,žechorobazpovolania
u neho vznikla práve počas trvania pracovného pomeru k bývalému zamestnávateľovi, a preto tento
v zmysle § 195 ods. 4 Zákonníka práce za ňu zodpovedá. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že

v dôsledku choroby z povolania sa navrhovateľ stal osobou so zmenenou pracovnou schopnosťou,
nemohol vykonávať pôvodnú prácu a bol preradený do funkcie strážnika, neskôr domovníka a údržbára,
na ktorej pozícii dosahoval nižší zárobok ako pred vznikom choroby z povolania, a teda na jeho strane
došlo k poklesu zárobku. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo a medzi účastníkmi konania
nebolosporné,žebývalýzamestnávateľvyplácalnavrhovateľovináhradustratynazárobku(viďvýplatné

pásky navrhovateľa) ako rozdiel medzi zárobkom pred vznikom choroby z povolania a zárobkom, ktorý
dosahoval po preradení na inú prácu, keď navrhovateľovi nevznikol nárok a nebol mu priznaný invalidný,
ani čiastočný invalidný dôchodok. Pracovný pomer u bývalého zamestnávateľa

- 10 -

navrhovateľ ukončil dohodou ku dňu 11.02.2002, keď mu správca konkurznej podstaty oznámil

nadbytočnosť z dôvodu organizačných zmien a zrušenia jeho pracovnej pozície. Je zrejmé, že
skončenie pracovného pomeru navrhovateľa nebolo vyvolané chorobou z povolania navrhovateľa,
keď príčinou rozviazania pracovného pomeru boli práve organizačné zmeny, ktoré nastali u bývalého
zamestnávateľa, pričom na strane navrhovateľa nedošlo k podstatnej zmene pomerov majúcich základ v
chorobe z povolania a jeho zdravotnom stave. I po ukončení pracovného pomeru bývalý zamestnávateľ

navrhovateľovi vyplácal náhradu straty na zárobku, podľa zhodného tvrdenia účastníkov konania vo
výške zodpovedajúcej jeho priemernému zárobku pred vznikom škody, s príslušnou valorizáciou. V
dôsledku zrušenia zamestnávateľa prebrala podľa ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. (§ 272 v spojení
s § 285 ods. 1) výplatu náhrad za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti Sociálna
poisťovňa, t.j. odporca, ktorý na základe dostupných podkladov od bývalého zamestnávateľa pristúpil k

výplate náhrady za stratu na zárobku ako rozdielu medzi zárobkom navrhovateľa pred vznikom škody a
tzv. fiktívnym zárobkom navrhovateľa, ktorý dosahoval naposledy u bývalého zamestnávateľa.

Po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci, so zreteľom i na ustálenú judikatúru je súd tej
mienky, že postup odporcu pri vyplácaní náhrady straty na zárobku navrhovateľa bol správny.

Ako bolo vyššie uvedené, i keď zodpovednosť zamestnávateľa za škodu vzniknutú chorobou z povolania

je zodpovednosťou objektívnou, t.j. bez ohľadu na zavinenie, je zamestnávateľ povinný nahradiť len
takú škodu, ktorá poškodenému zamestnancovi vznikla chorobou z povolania, t.j. v príčinnej súvislosti
s chorobou z povolania. Je zrejmé, že navrhovateľ po vzniku choroby z povolania pracoval i naďalej u
zamestnávateľa a vykonával práce zodpovedajúce jeho zdravotnému stavu, a to až do času skončenia
pracovného pomeru z organizačných dôvodov, a teda nie z dôvodov viažucich sa k jeho zdravotnému

stavu a chorobe z povolania. Navrhovateľ si po rozviazaní pracovného pomeru hľadal prácu, túto
nenašiel, a to vzhľadom na nedostatok pracovných príležitostí v regióne. Z vyjadrenia Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Humenné, pracovisko Snina (č.l. 150) vyplýva, že úrad uskutočnil ponuku
dvoch pracovných miest pre navrhovateľa, keď ho formou odporučeniek poslal k potenciálnemu
zamestnávateľovi, na miesto skladníka, na ktoré však navrhovateľ nebol prijatý bez udania dôvodu,

pričom úrad práce kontaktoval navrhovateľa a informoval ho aj o pracovných miestach v susednýchokresoch, keďže v regióne, v ktorom navrhovateľ býva je obrovský nedostatok pracovných príležitostí.
Z vyjadrenia navrhovateľa na pojednávaní súdu a z ním predloženého potvrdenia mesta Snina zo dňa
24.01.2008 (č.l. 113) vyplynulo, že navrhovateľ sa uchádzal o pracovné mesto správcu budovy bývalej

slobodárne, avšak mesto Snina nemalo a nemá vytvorené pracovné miesto na túto činnosť, a preto
jeho žiadosti nevyhovelo. Je teda zrejmé, že navrhovateľ sa nemohol zamestnať v zamestnaní, ktoré
by zodpovedalo jeho chorobou z povolania zníženej pracovnej schopnosti pre nedostatok pracovných
miest, ktorá skutočnosť však nebola spôsobená chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce. Ide
o objektívnu okolnosť postihujúcu všetkých zamestnancov. Pokiaľ navrhovateľ predložil potvrdenie o

ponuke pracovného miesta v spoločnosti RMR Slovensko s.r.o. a s poukazom naň žiadal o náhradu
straty na zárobku vo výške priemerného zárobku pred vznikom škody, súd udáva, že z neho je zrejmé,
že pracovné miesto nastavovač a obsluha kovoobrábacích strojov, o ktoré sa navrhovateľ uchádzal,
bolo vzhľadom na charakter choroby z povolania pre neho nevhodným miestom. Na náhradu škody vo
forme straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti by vznikol

- 11 -

navrhovateľovi nárok len v tom prípade, ak by dosahoval v zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho
chorobou z povolania zníženej pracovnej schopnosti nižší zárobok než ten, ktorý dosahoval pred
vznikom škody. Zamestnanie, ktoré si navrhovateľ vybral však jeho zdravotnému stavu nevyhovovalo,
a to, že pre nedostatok iných pracovných miest, zodpovedajúcich kvalifikačným a zdravotným
predpokladom navrhovateľa si navrhovateľ nenašiel iné zamestnanie, nie je v príčinnej súvislosti s jeho

chorobou z povolania, a preto ani nezakladá nárok na náhradu škody, tak ako si ju navrhovateľ v konaní
uplatnil (k tomu rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 67/2008, 3Cdo 93/2003).

Pokiaľ išlo o samotnú náhradu straty na zárobku vyplácanú odporcom v období od decembra 2002
do decembra 2003 a jej výšku, z vykonaného dokazovania a zhodných vyjadrení účastníkov konania
vyplynulo, že priemerný zárobok navrhovateľa pred vznikom škody spolu s valorizáciou dosahoval v

období od 01.12.2002 do 30.06.2003 sumu 11.877,-Sk (394,24 Eur) a v období od 01.07.2003 do
31.01.2003 sumu 12.284,-Sk (407,75 Eur). I keď navrhovateľ nerozporoval jeho zárobok po preradení
na prácu domovníka v sume určenej odporcom 5.857,Sk (194,20 Eur), ktorú odporca odpočítal od jeho
zárobku pred vznikom škody ako tzv. fiktívny zárobok navrhovateľa, súd sa nestotožnil so spôsobom
jeho výpočtu (hrubá mzda za mesiace september, október a november 2001 v sume 17.572,-Sk / 3

mesiace = 5.857,-Sk), keďže tento nezodpovedal spôsobu výpočtu podľa ustanovení Zákonníka práce.

Z ustanovenia § 201 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2003 výslovne nevyplýva, akým
spôsobom a za aké obdobie sa určí zárobok zamestnanca po zistení choroby z povolania a skončení
pracovnej neschopnosti. Vzhľadom k tomu, že náhrada za stratu na zárobku sa vypláca pravidelne
raz mesačne (§ 217 ods. 3 ZP), treba pri určení výšky náhrady za stratu na zárobku po skončení

práceneschopnosti alebo pri uznaní čiastočnej invalidity vychádzať zo zárobku zamestnanca, ktorý
dosiahol v mesiaci, za ktorý sa náhrada poskytuje (k tomu rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 93/2003).

Ak zamestnanec nevykonáva prácu, ktorá je rozhodná pre určenie jeho zárobku po zistení choroby
z povolania, vychádza sa pri určení výšky náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti z iných skutočností, napríklad z priemerného zárobku, ktorý mohol dosiahnuť v práci,

ktorá mu bola zaistená, z priemerného zárobku jeho spolupracovníkov vykonávajúcich rovnakú prácu.
Rovnako možno postupovať v prípade, ak zamestnanec prestal vykonávať prácu, ktorú vykonával po
zistení choroby z povolania, pretože pracovný pomer ukončil dohodou a pre nedostatok vhodných
pracovných príležitostí nepracuje vôbec (ako v prejednávanej veci). Keďže zamestnanec nepracuje
vôbec je potrebné zárobok po zistení choroby z povolania stanoviť spôsobom vyhovujúcim zmyslu a

účelu ustanovenia Zákonníka práce. Tomu zodpovedá i postup, podľa ktorého sa zárobok po zistení
choroby z povolania určuje podľa priemerného zárobku stanoveného ku dňu, v ktorom zamestnanec
prestal vykonávať prácu rozhodnú pre určenie jeho zárobku po zistení choroby z povolania (k tomu
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21Cdo 732/2003).Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ ukončil
pracovný pomer u bývalého zamestnávateľa dohodou dňa 11.02.2002, súd pri ustaľovaní priemerného
zárobku navrhovateľa aplikoval ustanovenia § 134 a nasl. Zákonníka

- 12 -

práce a za rozhodné obdobie pre určenie priemerného zárobku navrhovateľa považoval kalendárny
štvrťrok predchádzajúci tomu, v ktorom navrhovateľ ukončil pracovný pomer, t.j. štvrtý kalendárny
štvrťrok 2001. Súd z dostupných listinných dôkazov (keďže iné listinné dôkazy sa nepodarilo súdu
napriek iniciatíve zabezpečiť -pozn. súdu), ktoré mal k dispozícii, a to výplatných pások navrhovateľa
za jednotlivé kalendárne mesiace roka 2001 (č.l. 124a-124c, 187-192), absenčnej karty navrhovateľa

(č.l.133) zistil, že priemerný zárobok navrhovateľa za obdobie 4.(štvrtého) štvrťroku 2001 ako
rozhodného štvrťroku predstavoval 5.878,-Sk (195,11 Eur). Navrhovateľov hrubý príjem v mesiaci
október 2001 predstavoval sumu 5.408,-Sk (179,51 Eur) a navrhovateľ v tomto mesiaci odpracoval spolu
20 pracovných dní, v mesiaci november 2001 predstavoval sumu 5.408,-Sk (179,51 Eur) a navrhovateľ
odpracoval rovnako 20 pracovných dní a v mesiaci december 2001 bol hrubý zárobok navrhovateľa

3.245,-Sk (107,71 Eur) a navrhovateľ odpracoval 12 pracovných dní, čo predstavuje pri 40 hodinovom
pracovnom týždni (č.l.157) spolu 416 hodín.

Hodinový zárobok navrhovateľa bol určený sumou 33,80,-Sk (1,12 Eur)/hodina, keď súd zrátal mzdu za
každý mesiac rozhodného obdobia a vydelil ju počtom odpracovaných hodín (5.408 + 5.408 + 3.245,-
Sk : 416 = 33,80,- Sk/hod.).

Priemerný mesačný zárobok navrhovateľa bol určený sumou 5.878,-Sk (195,11 Eur), a to vynásobením
hodinovej mzdy navrhovateľa vo výške 33,80,-Sk (1,12 Eur) s koeficientom zodpovedajúcim 40 -
hodinovému týždňovému úväzku vo výške 173,92, ktorú výslednú sumu 5.878,496 Sk (195,13 Eur) súd
zaokrúhlil na celé koruny nahor (§ 130 ods. 1 ZP v znení do 2008).

Na základe vyššie uvedeného navrhovateľovi patrí náhrada straty na zárobku za obdobie od 01.12.2002

do 31.12.2003,

- od 01.12.2002 do 30.06.2003 v sume á 5.999,-Sk (199,13 Eur), ako rozdiel medzi zárobkom
navrhovateľa pred vznikom škody spolu s valorizáciou v sume 11.877,-Sk (394,24 Eur) a zárobkom po
skončení pracovnej neschopnosti v sume 5.878,-Sk (195,11 Eur), teda á 5.999,-Sk (199,13 Eur) x sedem
mesiacov, spolu 41.993,-Sk, t.j. 1.393,91 Eur,

-od 01.07.2003 do 31.12.2003 v sume á 6.406,-Sk (212,64 Eur) ako rozdiel medzi priemerným zárobkom
navrhovateľa pred vznikom škody s valorizáciou v sume 12.284,-Sk (407,75 Eur) a zárobkom po
skončení pracovnej neschopnosti v sume 5.878,-Sk (195,11 Eur), teda á 6.406,-Sk (212,64 Eur) x 6
mesiacov, spolu 38.436,-Sk, t.j. 1.275,84 Eur.

Celková náhrada straty na zárobku navrhovateľa po skončení pracovnej neschopnosti potom

predstavuje sumu 41.993,-Sk (1.393,91 Eur) + 38.436,-Sk (1.275,84 Eur), spolu 80.429,-Sk, t.j. 2.669,75
Eur. Z vykonaného dokazovania a zhodných vyjadrení účastníkov vyplynulo, že odporca navrhovateľovi
titulom náhrady straty na zárobku v období od decembra 2002 do decembra 2003 vyplatil spolu sumu
80.702,-Sk (2.678,82 Eur), a teda v porovnaní s výškou náhrady straty na zárobku, ktorá mu patrila, mu
odporca vyplatilviac.Vzhľadom na tieto skutočnosti, súd posúdil návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal

voči odporcovi zaplatenia sumy 1.967,37 Eur s prísl. z titulu vyplatenia náhrady straty na zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 01.12.2002 do 31.12.2003 za nedôvodný a v celom
rozsahu ho zamietol.

- 13 -

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov

potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,

ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Ide o zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady
zodpovednosti za výsledok, i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené
tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania, by mohla v konkrétnych prípadoch
viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť
rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov

konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal právo na náhradu
trov konania. Predpokladom jeho použitia je, existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre
nepriznanie náhrady trov inak úspešnému účastníkovi a existencia výnimočnosti daného prípadu. K
dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej
procesnej situácie. Tento dôvod je teda daný charakterom tohto konania (konanie o určenie otcovstva,

ak maloletý žalobca nemal úspech) alebo charakterom procesnej situácie (napr. zmena zákonnej
úpravy, ak žalovaný ako laik, v konaní o určenie právneho vzťahu, nemohol posúdiť zdravotný stav
scudziteľa so zreteľom na jeho spôsobilosť na právne úkony). Dôvody hodné osobitného zreteľa sa
môžu týkať sociálnej situácie účastníkov. V takomto prípade je potrebné pri posudzovaní okolností
hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých)

účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého
majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba brať tiež také
okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 150 ods. 1 O.s.p., keď navrhovateľa, ktorý nemal úspech vo
veci a jeho návrh súd v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný, nezaviazal na náhradu trov konania

odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, keď dospel k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre
ktoré odporcovi náhrada trov konania nepatrí. Súd pritom prihliadal na majetkové, sociálne, osobné a
zárobkové pomery navrhovateľa, keď z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ trpí chorobou
z povolania, je občanom so zmenenou pracovnou schopnosťou a mierou poklesu vykonávať zárobkovú
činnosť v rozsahu 15%, je dlhodobo nezamestnaný, evidovaný na úrade práce, pričom nepoberá dávku

v nezamestnanosti a jeho preukázaným jediným príjmom je úrazová renta vyplácaná práve zo strany
Sociálnej poisťovne, t.j. zo strany odporcu, v sume 317,20 Eur mesačne. Súd pritom vzal zreteľ i na
to, že navrhovateľa viedlo k podaniu žaloby presvedčenie vychádzajúce z konania a správania sa
správcu konkurznej podstaty bývalého zamestnávateľa, ktorý mu vyplácal náhradu straty na zárobku
v inom rozsahu ako odporca, ktorej výška náhrady (podľa zhodného vyjadrenia účastníkov konania)

zodpovedala sume priemerného zárobku navrhovateľa pred vznikom škody.

- 14 -

Zároveň, pokiaľ ide o odporcu súd zohľadnil, že otázka povinnosti odporcu ako verejnoprávnej inštitúcie
poverenej výkonom nemocenského, úrazového, dôchodkového, garančného poistenia a poistenia v
nezamestnanosti, hájiť na súde správnosť svojho postupu pri vyplácaní náhrady straty na zárobku

predstavuje súčasť povinností vyplývajúcich z bežnej agendy odporcu, ktorej financovanie a personálne
vybavenie má odporca zabezpečené v rámci svojho rozpočtu (k tomu i rozhodnutie vrchného súdu
v Prahe, č.j. 6A 90/1996-23). Nemožno potom spravodlivo požadovať od navrhovateľa, aby hradil
náklady vzniknuté tým, že odporca splnomocnil na zastupovanie advokáta, hoci sám mal a má vytvorené
všetky podmienky a bol vybavený i personálne na hájenie svojich práv, keď prvých pojednávaní súdu v

predmetnej veci sa zúčastnili poverení zamestnanci odporcu s právnickým vzdelaním.

Poučenie:

P o u č e n i e :Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jehodoručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno

odôvodniť len tým, že :

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,

ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Akpovinnýdobrovoľnenesplníto,čomuukladávykonateľnésúdnerozhodnutie,oprávnenýmôže podať

návrh na výkon exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.

V Bratislave, 29. mája 2013 Mgr. Patricia Skotnická

sudkyňa

za správnosť:

Henčeková A.