Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 13, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/135/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200864
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kuruc

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7012200864.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kuruca, členov senátu

JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Juraja Tymka, v právnej veci žalobcu AGROBARA, s.r.o., Veľká Bara
č.69, zast. advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Moldavská cesta 21/A, Košice, proti žalovanému
Finančnému riaditeľstvu SR, Lazovná č.63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.
1020503/1/537041-1023235/2012/5309 zo dňa 06.06.2012, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 23.07.2012 osobne podanou na Krajskom súde v Košiciach dňa 25.07.2012 sa
žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/537041-1023235/2012/5309 zo dňa

06.06.2012, ktorým žalovaný podľa § 48 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
v nadväznosti na ustanovenie § 165 ods.2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok)
potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/23672/11/Kaš zo dňa
22.09.2011. Uvedeným dodatočným platobným výmerom vydaným podľa § 44 ods.6 písm.b/ bod 1
zákona č. 511/1992 Zb. nebol žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty priznaný nadmerný
odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 26.570,82 eur. Dodatočný
platobný výmer bol vydaný na základe výsledkov kontroly na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na
vrátenie odpočtu vykonanej Daňovým riaditeľstvom SR, ktoré boli uvedené v protokole o kontrole č.

I/332/16648-79480/2011/Meli zo dňa 01.08.2011.

Správca dane konštatoval, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane
zfaktúryinternéč.FP100006oddodávateľaO.S.-VENIKOM,s.r.o.zanákup2358qsena,950qslamy,
2300 q siláže a 318 560 kusov kukurice v strukovom stave - daň z pridanej hodnoty 23.606,82 eur a z
faktúry interné číslo FP 100007 od dodávateľa TOKAJ&CO, s.r.o. za nákup 1200 ton maštaľného hnoja
- daň 2.964,- eur. Správca dane uviedol, že žalobca v súvislosti s uvedenými obchodmi nepreukázal
existenciu práva na odpočítanie dane a ani použitie uvedených tovarov na svoje účely ako platiteľ, čím

porušil ustanovenie § 49 ods.1,2 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z.

Správca dane uviedol, že žalobca ku kontrole oprávnenosti nároku na nadmerný odpočet v zmysle
upovedomenia o začatí daňovej kontroly predložil iba časť dokladov. Kontrolná skupina výzvou zo
dňa 20.12.2010 žiadala od žalobcu predložiť zmluvy (obchodné, o nájme nehnuteľností a skladových
priestorov,opôžičke)skladovékartyapohybynanichzafakturovanékomodity,listyvlastníctva, dokladypreukazujúce prepravu tovaru a doklady preukazujúce identitu osôb manipulujúcich s predmetnými
komoditami a súčasne žalobcu vyzvala na poskytnutie vysvetlení k jednotlivým komoditám v zmysle
dodávateľských faktúr (účel nákupu, pôvod tovaru, skladovanie, preprava, manipulácia s komoditami).

Na túto výzvu a ani na opakovanú výzvu zo dňa 29.03.2011 žalobca nereagoval. Kontrolná skupina
počas výkonu daňovej kontroly zistila, že žalobca nemá žiadnych zamestnancov, žiadny investičný
majetok, dopravné prostriedky, neúčtuje žiadne režijné náklady súvisiace s podnikaním (spotreba vody,
elektrickej energie, plynu, náklady na telefón, náklady na pohonné hmoty, nájom nie je fakturovaný,
nákupy a predaje boli realizované bez prepravy, pretože v účtovných dokladoch nie sú vykázané žiadne

prepravné náklady, faktúry a dodacie listy neobsahujú informácie o preprave ani o mieste dodania.
Žalobca v roku 2010 v daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty vykazoval len nadmerné odpočty
v sumách od asi 26 tisíc do 90 tisíc eur. V priebehu roku 2009 nevznikla žalobcovi na dani z pridanej
hodnoty ani raz daňová povinnosť a na dani z príjmu právnických osôb za rok 2009 vykázala spoločnosť
stratu 6.024.813,16 eur.

Kontrolná skupina v súvislosti s fakturáciou komodít seno, slama, siláž a kukurica v strukovom stave

nahliadla do spisových zložiek z kontrol vykonávaných u daňového subjektu AGROBARA, s.r.o. (úradný
záznam zo dňa 14.03.2011 a zápisnica z ústneho pojednávania zo dňa 10.03.2010). Do zápisnice z
ústneho pojednávania konateľ spoločnosti AGROBARA, s.r.o. A.. O. S. uviedol, že hlavnou činnosťou
spoločnosti AGROBARA, s.r.o. je poľnohospodárska výroba - chov hovädzieho dobytka a farmársky
chov poľovných zvierat, hovädzí dobytok na základe nájomnej zmluvy sa chová na hospodárskom dvore

Oborín, ktorý patrí spoločnosti NAFT-SM Gastro Slovakia, s.r.o. a poľovné zvieratá na farme Veľaty, o
zvieratá sa stará spoločnosť JOMADO, s.r.o. a sám A.. O. S., vykonané práce pritom nie sú podchytené
v účtovníctve platiteľa, spoločnosť AGROBARA, s.r.o. nemá zamestnancov, okrem hovädzieho dobytka
a chovaných poľovných zvierat nemá iný majetok, pričom podľa predloženej evidencie bol k 31.01.2010
stav hovädzieho dobytka 20 kusov a poľovnej zveri 353 kusov. K uvedeným tvrdeniam kontrolná skupina

zistila, že spoločnosť AGROBARA, s.r.o. nemohla mať vo výpise z obchodného registra uvedenú
činnosť v predmete činnosti. Podľa Centrálnej evidencie hospodárskych zvierat AGROBARA, s.r.o. ku
dňu 30.06.2010 mala registrovaný hovädzí dobytok v počte 5 kusov, pričom podľa údajov Ústredného
kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho Bratislava farma Oborín daňového subjektu
AGROBARA, s.r.o. ku dňu 14.06.2010 bola fyzicky bez zvierat. Pri miestnom zisťovaní dňa 24.01.2011

na hospodárskom dvore Oborín (chov hovädzieho dobytka) bolo zistené, že býky v počte asi 30 až
40 kusov patriace O. S. sa tu nachádzali len do marca 2009. Tieto skutočnosti uviedol A.. Y., ktorý v
roku 2006 daroval maštaľ a kôlňu na seno spoločnosti NAFT-SM Gastro Slovakia, s.r.o. Maštaľ bola v
dezolátnom stave, a preto ju A.. S. zbúral. Ohliadkou maštale bolo zistené, že je bez napojenia na vodu
a elektrickú energiu, kôlňa bola bez zásob. Z odpovede ÚKSUP-u zo dňa 29.03.2011 bolo zistené, že

žalobca v rokoch 2008 až 2011 sa nenachádzal v evidencii ako producent hospodárskych hnojív, hoci
táto povinnosť pre žalobcu viesť evidenciu vyplývala zo zákona č. 136/2000 Z.z.

Kontrolná skupina v záujme overenia pôvodu krmív, ich dodania a vzniku daňovej povinnosti nahliada
do spisovej zložky dodávateľa - O. S. - VENIKOM, s.r.o., z ktorej zistila, že dodávateľ nie je registrovaný
ako prvovýrobca krmív, nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, dopravné prostriedky, nepredložil nájomné

zmluvy ani listy vlastníctva k pozemkom, skladovacím priestorom, nemal zamestnancov, neúčtoval
žiadne prevádzkové náklady, platby uskutočňoval iba v hotovosti a obchodoval najmä zo spoločnosťami
prepojenými osobou O.. Na predložených skladovacích kartách O. S. - VENIKOM, s.r.o. ohľadne
komodít seno, slama, siláž a kukurica v strukovom stave za rok 2009 uviedol k 31.12.2009 nulové
konečné zostatky a v roku 2010 nebol uvedený žiaden príjem. Preto ani nemohol byť uskutočnený

predaj tovarov uvedených vo faktúre č. 150710/V1 pre žalobcu. Z toho vyplýva, že O. S. - VENIKOM,
s.r.o. nemal vytvorené technické, materiálne, finančné a ani personálne podmienky na vykonávanie
poľnohospodárskej výroby a pestovanie plodín. Nedošlo a ani nemohlo dôjsť k pestovaniu a produkcii
krmív a ani k spracovaniu siláže a ich následnému predaju a tým k uskutočneniu zdaniteľného obchodu a
vzniku daňovej povinnosti. Z dôvodu preukázania nadhodnotenia priamych nákladov na jedno chované

zviera vypočítala kontrolná skupina dennú kŕmnu dávku, pričom vychádzala z evidencie stavu zvierat
k 31.01.2010 a z údajov CEHZ, teda z počtu 358 kusov (päť kusov hovädzí dobytok a 353 kusov
poľovná zver). Priame náklady na jedno chované zviera a deň na základe týchto údajov predstavujú
sumu 13,33 eur. Z porovnania priamych nákladov na jedno zviera/deň u žalobcu a poľnohospodárskych
družstvách, v ktorých bolo vykonané miestne zisťovanie, je zrejmé, že došlo k nadhodnoteniu týchto

priamych nákladov 6,35 krát, 8,28 krát resp. 16,66 krát. Z toho vyplýva, že ceny stanovené medzipersonálne prepojenými spoločnosťami O. S. nie sú odrazom reálnej trhovej hodnoty, boli stanovené
umelo za účelom odčerpania dane z pridanej hodnoty zo štátneho rozpočtu.

Kontrolná skupina vykonáva šetrenie aj ohľadne fakturácie komodity maštaľný hnoj. V súvislosti s

touto komoditou žalobca predložil kúpnu zmluvu zo dňa 29.03.2010 uzavretú medzi predávajúcim a
AGROBARA, s.r.o. zastúpená konateľom O. S. a kupujúcim TOKAJ&CO, s.r.o. zastúpená konateľom
L.. O. Z.. Predmetom tejto zmluvy bol predaj maštaľného hnoja v množstve 1200 ton. V záverečných
ustanoveniach tejto zmluvy bolo dohodnuté, že kupujúci má právo písomne požadovať od predávajúce
prevzatie tovaru a zaplatenie kúpnej ceny podľa zmluvy, pokiaľ predávajúcemu vráti tovar (spätný

predaj). Žalobca predložil písomné uplatnenie práva spätného predaja zo dňa 30.07.2010 vystaveného
spoločnosťou TOKAJ&CO, s.r.o. pre žalobcu, v ktorom sa uvádza, že spoločnosť TOKAJ&CO, s.r.o.
týmto písomne uplatňuje právo spätného predaja v zmysle článku 4 kúpnej zmluvy zo dňa 29.03.2010.
Tovar z citovanej zmluvy v množstve 1200 ton sa nachádza na mieste dodania uvedenom v kúpnej
zmluve, pretože kupujúci do dňa uzavretia zmluvy o spätnom predaji tovar a ani jeho časť nevyskladnil,
odovzdával ho tým späť predávajúcemu. Kúpna zmluva zanikla dňom 31.07.2010. Kontrolná skupina

zistila, že tento tovar bol v zdaňovacom období marec 2010 vo vlastníctve spoločnosti žalobcu a
fakturovaný pre spoločnosť TOKAJ&CO, s.r.o. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu a dodanie tovaru
deklarovaného faktúrou žalobca pri daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie marec 2010 nepreukázal.
Vysvetlenie k preverovanej faktúre č. 101100579 žalobca neposkytol, na štyri výzvy kontrolnej skupiny
nereagoval. Pri miestnom zisťovaní dňa 24.01.2011 na poľnohospodárskom dvore Oborín bolo zistené,

že len do marca 2009 sa tu nachádzali býky v počte 30 až 40 kusov, pričom maštaľný hnoj pochádzajúci
od býkov ostal na tomto poľnohospodárskom dvore. Podľa vyjadrenia Plemenárskych služieb SR, š.p..
pobočka Prešov jedno zviera vyprodukuje denne asi 25 kg maštaľného hnoja. Žalobca sa v rokoch
2008 až 2011 nenachádzal v evidencii ako producent hospodárskych hnojív. ÚKSUP na výzvu kontrolnej
skupiny uviedol, že počet hospodárskych zvierat ku koncu roka 2008 bol 24 kusov, ku konca roka

2009 20 kusov a k 14.06.2010 bola farma Oborín patriaca žalobcovi fyzicky bez zvierat. Táto odborná
inštitúcia uviedla odborný odhad objemu produkcie hnoja. Podľa týchto prepočtov mohlo byť v roku 2010
vyprodukovaných maximálne 40 ton maštaľného hnoja a v rokoch 2008 až 2010 maximálne 462 ton.
Táto produkcia je teda oveľa nižšia ako deklaroval žalobca na faktúre pre spoločnosť TOKAJ&CO,
s.r.o. v zdaňovacom období marec 2010 a následne na faktúre od TOKAJ&CO, s.r.o. pre žalobcu v

zdaňovacom období júl 2010, predmetom ktorej bolo dodanie 1200 ton maštaľného hnoja. Správa dane
v tejto súvislosti konštatoval, že v tomto prípade išlo len o fakturáciu tovaru bez jeho reálneho dodania.

Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer správcu
dane zo dňa 22.09.2011. Zosumarizoval skutkový stav zistený daňovou kontrolou a uvedený v
dodatočnom platobnom výmere. Poukázal na zákonnú úpravu vzniku daňovej povinnosti (§ 19 zákona

č. 222/2004 Z.z.), predpoklady uplatnenia a práva platiteľa dane na odpočítanie dane (§ 49 citovaného
zákona) a formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie dane (§ 51 ods.1 písm.a/ citovaného
zákona). Pretože zákon o dani z pridanej hodnoty určil pre dokazovanie vzniku nároku na odpočítanie
dane prísnejšie podmienky pre dokazovanie, majú sa zo strany platiteľa dodržať, keďže dôsledky z
iného postupu dopadajú na platiteľa dane. V daňovom konaní je ťažisko dôkazného bremena na

daňovom subjekte (§ 29 ods.8 zákona č. 511/1992 Zb.). Pre vznik práva na odpočítanie dane z
pridanejhodnotynepostačujelenexistenciakonkrétnejfaktúry,alejenevyhnutnésplniťajhmotnoprávne
podmienky. Dôkazná povinnosť pre daňovníka - platiteľa dane nie je iba povinnosťou, ale aj významným
právom, ktoré žalobca nevyužil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o
skutočnostiach uvedených na faktúrach od daňových subjektov O. S. - VENIKOM, s.r.o. a TOKAJ&CO,

s.r.o., nepreložil požadované dôkazy a nepodal vysvetlenia ani vyjadrenia v zmysle zaslaných výziev zo
dňa 20.12.2010, 20.01.2011, 17.02.2011 a 29.03.2011.

Žalovaný reagoval na všetky odvolacie námietky žalobcu. Neakceptoval námietku žalobcu, podľa
ktorého v procese daňovej kontroly došlo k porušeniu princípu proporcionality a neprimeranému
dôkaznému zaťažovaniu kontrolovaného daňového subjektu, ktorý využil právo slobodne podnikať.

Žalovaný uviedol, že nespornou skutočnosťou je, že O. S. Z.. je spoločníkom a konateľom niekoľkých
desiatok obchodných spoločností , ktoré uskutočňovali medzi sebou ako platitelia dane z pridanej
hodnoty zdaniteľné plnenia. Konateľ žalobcu konal aj za ďalšie obchodné spoločnosti a ako konateľ
vykonáva v týchto spoločnostiach aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Bol podľa vlastného vyjadrenia v celom reťazci svojich
obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preberaným skutočnostiam mohol iba on podať
vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, a preto bol súbežný výkon daňových kontrol u

viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme najúplnejšieho zistenia skutkového stavu. Súbežné
vykonávanie daňových kontrol u daňových subjektov prepojených osobou O. S. Z.. nedošlo k porušeniu
právnych predpisov. Cieľom takéhoto postupu bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav. Nie daňové
orgány vytvorili tento stav, ako to tvrdí žalobca, ale daňový subjekt tým, že zvolil takúto formu svojho
podnikania (cez množstvo spoločností prepojených jeho osobu), úmyselne vytvoril stav, pri ktorom

znepriehľadnil toky tovarov, služieb, financií, faktúr a dokladov. O.Á. S. Z.. mohol svoje spoločnosti
personálne obsadiť tak, aby mohli poskytovať informácie a dokladky v krátkom časovom priestore a
tým uplatniť svoje práva, ktoré im prislúchali, alebo mohol využiť možnosť inštitút splnomocneného
zástupcu. Nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol daňových subjektov takto
personálne prepojených osobou O. S. Z.. vychádzala z potreby preukázania reálnosti uskutočnených
obchodov, ktorá bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých

bol A.. O. S. Z.. konateľom. Snahou kontrolného orgánu bolo zistiť pôvod tovaru, cez ktorú obchodnú
spoločnosť sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy a cez ktorú spoločnosť tovar opustil tento
reťazec spoločností. Takýto postup bol preto v súlade so zásadou proporcionality. Žalovaný námietku
odvolávajúceho sa o nezákonnosti postupu daňového orgánu z dôvodu, že jeho konateľ je nadmerne
zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami daňových subjektov, ktoré sú personálne

prepojené osobou konateľa, považuje za neopodstatnené. Z namietaného princípu proporcionality
nevyplýva, že by daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj v ďalších spoločnostiach, mal byť
zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom v iných spoločnostiach. Podľa
žalovaného zo spisového materiálu vyplýva, že kontrolný orgán nezaťažoval žalobcu viac ako bolo
nevyhnutné pre správny výkon daňovej kontroly, cieľom ktorej bolo úplne zistiť skutkový stav a správnu

výšku dane.

Žalovaný nesúhlasil s odvolacím tvrdením žalobcu, podľa ktorého totožnosť osoby O. S. Z.. ako
spoločníka, resp. ako konateľa viacerých obchodných spoločností je ťažiskovým a jediným dôkazom,
na základe ktorého bol vydaný odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer. Správca dane z
dôvodu odstránenia pochybností o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov v zmysle predmetných

faktúr opakovane vyzýval žalobcu na predloženie dokladov uvedených vo výzvach a na podanie
vysvetlení. Žalobca žiadne doklady nepredložil, nesplnil povinnosť úzko spolupracovať so správcom
dane. Nepreukázal vierohodnosť a správnosť povinných evidencií a záznamom ním vedených a svojim
konaním neumožnil správcovi dane preveriť všetky skutočnosti týkajúce sa predmetných zdaniteľných
obchodov. Správca dane z uvedeného dôvodu preveroval nielen reálnosť výkonu deklarovanej

podnikateľskej činnosti žalobcu, ale vyžiadal aj vyjadrenia orgánov, organizácií a tretích osôb, ktoré
vedú evidencie v súvislosti s chovom hovädzieho dobytka a vykonal miestne zisťovania na farmách a
v priestoroch, kde mala byť vykonávaná hospodárska činnosť. Správca dane obchodné vzťahy medzi
uvedenými spoločnosťami vyhodnotil tak, že nebolo preukázané fyzické dodanie fakturovaných tovarov,
t.j. zdaniteľné obchody deklarované predmetnými faktúrami neboli reálne uskutočnené, čím nevznikla

daňová povinnosť a nevzniklo ani právo na odpočítanie dane. Z odôvodnenia dodatočného platobného
výmeru nevyplýva, že by bol správca dane vyhodnotil personálne prepojenie obchodných spoločností
ako protiprávne. Hodnotením a analýzou všetkých získaných dôkazov správca dane konštatoval, že
v danej veci personálne prepojenie umožnilo vznik čisto umelej situácie, ktorá umožnila žalobcovi
uplatnenie práva na odpočítanie dane.

Odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávnej aplikácie § 71 ods.6 zákona č. 222/2004 Z.z. hodnotil
žalovaný ako neopodstatnenú, pretože v dodatočnom platobnom výmere správca dane za zdaňovacie
obdobie júl 2010 toto ustanovenie neaplikoval. Taktiež je neopodstatnená námietka o nevyhodnotení a
nevyvodení záveru z odberateľských faktúr, keďže v napadnutom dodatočnom platobnom výmere nie
sú odberateľské faktúry uvedené.

K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie
dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk, žalovaný uviedol, že zistenia z vykonaných
daňových kontrol nenasvedčujú tomu, že účelom podnikania daňového subjektu bolo dosahovanie
zisku. Spoločnosti personálne prepojené osobou O. S. Z.. pri vzájomných deklarovaných dodávkachtovaru (vystavením faktúr bez uskutočnenia dodania) vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa
pri posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ javila ako skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení
celej štruktúry vzťahov išlo len o fiktívnu ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu (celková hodnota

nákupu prevyšovala hodnotu predaja). V kolobehu tovarov medzi jednotlivými personálne prepojenými
spoločnosťami sa samotná podstata dane z pridanej hodnoty stratila, pretože kontrolovaný daňový
subjekt ako aj jeho obchodní partneri prepojení osobou O. S. Z.. v kontrolovanom zdaňovacom období
ako aj v ostatných zdaňovacích obdobiach v daňových priznaniach vykazovali len nadmerné odpočty a
počascelejdobyobchodovanianebolo preukázané,žebyjednotlivétovarybolispotrebovanékonečným

spotrebiteľom, ktorého spotreba by mala za následok odvod dane na výstupe aj do štátneho rozpočtu.

K námietke žalobcu, podľa ktorého správca dane neoboznámil daňový subjekt s dokazovaním a nedal
mu reálnu možnosť brániť sa voči tvrdeniam správcu dane, žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal
samotnú realizáciu zdaniteľných obchodov medzi ním a dodávateľom, a to napriek tomu, že konateľom
žalobcubolO.S.,ktorýbol ajkonateľomdodávateľa,čímnepreukázal,žefakturovanýtovarbolskutočne
dodaný iným platiteľom dane. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepredložil dostatočné dôkazy,

ktoré by deklarované dodávky tovaru zachytili čo do priebehu a výsledku, nepreukázal vierohodnosť
a pravdivosť svojich tvrdení o realizovaní obchodov v spoločnostiach prepojených osobou O. S..
Vzhľadomnapasivitužalobcusprávcadanezabezpečildôkazyodtretíchosôbazospisovýchmateriálov
zainteresovaných v spoločnosti, u ktorých boli vykonávané daňové kontroly. Povinnosťou správcu dane
nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by daňový subjekt uplatniť pred nárokovaním odpočítania

dane,alejejehopovinnosťoutietonároky prejednaťaumožniťdaňovémusubjektupreukázaťexistenciu
nároku dôkazmi.

Dodatočný platobný výmer správcu dane podľa žalovaného obsahuje všetky náležitosti uvedené v § 30
zákona č. 511/1992 Zb. Preto námietky žalobcu o nepreskúmateľnosti dodatočného platobného výmeru
nie sú dôvodné.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci
žalovanému na ďalšie konanie. Tvrdil, že na výzvu správcu dane predložil relevantné účtovné doklady k
daňovej kontrole za príslušné zdaňovacie obdobie. Napriek tomu bol opätovne vyzývaný správcom dane
na predloženie dokladov a podanie vysvetlení, a to už v čase, kedy sa už vtedajší štatutárny zástupca
spoločnosti nachádzal vo väzbe a dokumenty žalobcu a subjektov personálne prepojených A.. O. S.

boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonávaných domových prehliadok. Žalobca
namietal, že jeho doklady boli zaistené hromadne bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho
protokolu a daňový subjekt do dnešného dňa nemá vedomosť, aké doklady mu boli odňaté. Zaistenie
dokladov žalobcu je úkonom trestného konania, o ktorom mala byť bezprostredne po ňom spísaná
zápisnica, ktorá mala obsahovať všetky náležitosti v zmysle § 58 zákona č. 301/2005 Z.z. (Trestný

poriadok).PrizaistenídokladovbolaprítomnáA..V.U., ktorápredaňovýsubjektspracovalaúčtovníctvo,
ale podľa jej udania jej nebola odovzdaná žiadna kópia zápisnice o predmetnom úkone. Súčasnej
konateľke žalobcu policajné orgány odmietli vydať kópiu tejto zápisnice z dôvodu, že nie je procesnou
stranou v trestnom konaní vedenom proti bývalému konateľovi žalobcu A.. O. S..

Nemožnosť si splniť výzvy správcu dane na predloženie dôkazov preukazujúcich uskutočnenie

zdaniteľných plnení bola spôsobená aj tým, že žalobcu zastupovala advokátska kancelária Kolesár
a partneri, s.r.o., pričom toto zastúpenie zaniklo dňa 30.05.2011 smrťou štatutárneho zástupcu. Do
dňa podania žaloby žalobcovi napriek opakovaným výzvam uvedenou advokátskou kanceláriou neboli
vydané odovzdané podklady.

Podľa žalobcu je žalobou napadnuté rozhodnutie neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné, pretože

nezodpovedá ustanoveniam § 30 ods.1,3 a § 46 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. Podľa žalobcu
odôvodnenie obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že
správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom.Žalobca ďalej namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti v zmysle § 2 ods.2 zákona č. 511/1992
Zb. zo strany správcu dane a nerešpektovanie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné
princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy SR. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR,

v zmysle ktorej povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv
tým subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo poskytnúť
žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť dôkaznú povinnosť, nevytvárať stav, ktorým sa
žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom.
SúčasťouzámeružalovanéhozaťažiťžalobcuaspoločnostipersonálneprepojenéA..O.S.boliajstovky

výziev, miestne zisťovanie ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť A.. O. S. ako
osoby nezastupiteľnej a vyžadovali od neho tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom
tejto skutočnosti je aj napr. fakt, že 30.03.2010 bolo A.. O. S. doručených 13 protokolov o výsledku
daňovej kontroly v 12 obchodných spoločnostiach personálne prepojených jeho osobou. V septembri
2009 sa u subjektov personálne prepojených A.. O. S. vykonávalo viac ako tristo daňových kontrol.

Podľa žalobcu ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie, je

totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľnýchplnení.Výlučné konštatovanie,žedeklarovanézdaniteľnéobchodysauskutočňovalimedzi
spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa, priamo ani nepriamo bez
ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. A.. O. S. v súlade s článkom 2 ods.3
Ústavy SR bol oprávnený založiť si viacero obchodných spoločností. Tým neporušil žiadne zákonné

ustanovenie, naopak využil právo slobodne podnikať. Teda skutočnosť, že A.. O. S. bol štatutárnym
zástupcom viacerých obchodných spoločností mu nemôže byť na ťarchu, čo ale nekorešponduje s
postupom daňového úradu.

Žalobca ďalej uviedol, že jeho aktivity ako aj aktivity ďalších spoločností nemožno označiť za
fiktívne, ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty. Nie je zakázané obchodovať s

personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi, ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred
bezhotovostným platobným stykom. Skutočnosť, že žalobca neúčtuje o režijných nákladoch ( vodné,
stočné, spotreba elektrickej energie), neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá
vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných plnení. Keďže A.. O. S. riadil
ako štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby každá z týchto

spoločností bola osobitne odberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne
ďalších služieb, ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Tieto
podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu. Z faktu, že si žalobca neúčtoval
prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne, že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je
možné automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.

S poukázaním na rozsudok súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax“ žalobca uviedol,
že žalovaný dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový správny orgán, a to, že hlavným cieľom
predmetným plnením bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby žalobca mal reálnu
možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam.

Žalobca mal výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že A.. O. S. ako bývalý konateľ a spoločník

žalobcu ako aj iných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe.
Obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti personálne prepojené osobou A.. O. S. sú samostatnými
právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi ako aj od osôb, prostredníctvom
ktorých konajú. Pripustil možnosť vzniku drobných nedostatkov pri veľkom rozsahu podnikateľskej
činnosti spoločnosti personálne prepojených A.. O. S., ale tieto pochybenia mohli viesť iba k uloženiu

sankcie za porušenie právnych predpisov. Nemohli viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody
neboli uskutočnené. Žalobca nepovažoval za preukázaný a ani riadne odôvodnený záver správcu
dane, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, t.j. že prostredníctvom dodávky tovaru fiktívnej hodnoty a
fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril A.. O. S. podmienky, na základe ktorých získal
neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania. Žalobca zvyšoval objem

realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti boli následne investované do zveľaďovania
spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti, išlo len oúčtovnústratu(spôsobenúnapr.podpisminadobudnutéhomajetku). Napokonžalobcavytýkalsprávcovi
dane nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne vyhodnotenie zistených skutočností.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 08.11.2012 navrhol žalobu zamietnuť.

Konštatoval, že daňová kontrola bola u žalobcu začatá dňom 26.10.2010 a ukončená 20.09.2011.
Správca dane adresoval žalobcovi štyri výzvy na predloženie dokladov a podanie vysvetlení, hoci táto
povinnosť pre žalobcu vyplynula z ustanovení § 15 ods.6 a § 29 ods.8 zákona č. 511/1992 Zb. Na
splnenie tejto povinnosti mal v priebehu daňovej kontroly žalobca dostatočný časový priestor. Konateľ
žalobcu - O. S. bol do väzby vzatý dňom 01.03.2011, pričom tri výzvy na predloženie dokladov a
poskytnutie vysvetlení boli doručené žalobcovi ešte pred vzatím jeho konateľa do väzby. V súvislosti

s predmetnými výzvami sa O. S. v dňoch 11.01.2011 a 11.02.2011 dostavil na Daňové riaditeľstvo SR
Banská Bystrica, ale požadované doklady nepredložil a ani neposkytol žiadne vysvetlenia. Vzatie
O. S. do väzby nie je dôvodom, aby žalobca nemohol reagovať na výzvy kontrolnej skupiny a
podávať požadované vyjadrenia a vysvetlenia týkajúce sa deklarovaných obchodov. Daňové orgány
nezodpovedajú za porušenie povinnosti vyplývajúcich z právneho vzťahu uzatvoreného medzi žalobcom

a advokátskou kanceláriou Kolesár a partner, s.r.o. a tiež za postup orgánov činných v trestnom konaní.
Tieto skutočnosti nemajú vplyv na plnenie povinností žalobcu vyplývajúcich pre neho z jednotlivých
ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. a zákona č. 511/1992 Zb.

Žalovaný neakceptoval žalobnú námietku podľa ktorej žalovaný pri svojom rozhodovaní nerešpektoval
ustanovenie § 30 ods.3 a § 48 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného zodpovedalo

ustanoveniu § 30 ods.3 citovaného zákona, pričom žalovaný ako odvolací orgán sa vyporiadal so
všetkými námietkami uvedenými v odvolaní tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 48 ods.6 citovaného
zákona.

Žalovaný neakceptoval námietku žalobcu, podľa ktorého v procese daňovej kontroly došlo k porušeniu
princípu proporcionality a neprimeranému dôkaznému zaťažovaniu žalobcu. Prioritnou úlohou orgánu

daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia daní, za splnenia
zákonných podmienok tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu a tým naplnili jeho príjmovú časť. Jednou
z foriem realizácie tejto úlohy ja aj výkon daňovej kontroly upravenej v § 15 zákona č. 511/1992 Zb.
Daňové kontroly sú vykonávané podľa každoročných plánov kontrol, pri spracovaní ktorého sa prihliada
na potrebu výkonu kontroly u toho ktorého daňového subjektu. V prípade platiteľov DPH je to napr.

aj vykazovanie vysokých nadmerných odpočtov v daňových priznaniach. Spoločnosti majetkovo a
personálne prepojené osobou O. S. pravidelne vykazovali v daňových priznaniach nadmerný odpočet,
preto u týchto spoločností správca dane vykonal kontroly zamerané na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu. Vzhľadom k tomu, že A.. O. S. bol konateľom, prípadne splnomocneným
zástupcom vo viacerých spoločnostiach (viac ako 50), pričom za každú spoločnosť konal sám, a to

nielen ako konateľ, ale zabezpečoval realizáciu obchodných operácií v rámci celého reťazca, pre
splnenie účelu kontroly správca dane vykonal súbežne viaceré kontroly. Správca dane pri výkone týchto
kontrol postupoval v súlade s ustanovením § 15 zákona č. 511/1992 Zb., umožnil žalobcovi v rámci
kontroly uplatniť práva ustanovené v odstavci 5 tohto ustanovenia a žalobcovi bola daná takisto možnosť
splniť si svoje povinnosti vyplývajúce pre neho z ustanovenia § 15 ods.6 citovaného zákona. Nebolo

zámeromsprávcudanezaťažiťžalobcuaspoločnostipersonálneprepojenéosobouA..O.S.vyžiadaním
veľkého počtu dokladov, ale zámerom správcu dane ako jeho povinnosťou bolo dbať, aby skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Do situácie, na ktorú
žalobca poukazuje v žalobe (maximálne zaťaženie žalobcu) sa daňový subjekt dostal sám založením
väčšieho množstva spoločností, pričom v každej z týchto spoločností bol konateľom a z titulu tohto

postavenia prevzal na seba aj povinnosť predkladania dôkazných prostriedkov za jednotlivé spoločnosti
ako aj vykonávanie všetkých procesných úkonov voči správcovi dane.

Za neopodstatnenú považoval žalovaný námietku žalobcu, podľa ktorého z napadnutého rozhodnutia
správcu dane vyplýva, že ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane
svoje rozhodnutie, je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými

došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení. Z dodatočného platobného výmeru ako aj z rozhodnutiažalovaného vyplýva, že kontrolná skupina v rámci kontroly vykonala rozsiahle dokazovanie zamerané na
preverenie dodania sena, slamy, siláže a kukurice v strukovom stave od spoločnosti O. S. - VENIKOM,
s.r.o. a dodania maštaľného hnoja spoločnosťou TOKAJ&CO, s.r.o. V tomto prípade bol žalobca, ktorý

neuniesol dôkazné bremeno. Na už uvedené štyri výzvy žalovaný nereagoval. Išlo pritom o konkrétne
skutočnosti, ktoré mali preukázať pravdivosť a vierohodnosť údajov na sporných faktúrach (dodanie,
skladovanie, preprava a manipulácia s uvedenými komoditami ako aj účel ich nákupu). Žalobcovi
nevznikli žiadne prevádzkové náklady súvisiace s podnikateľskou činnosťou, v účtovných dokladoch
nie sú vykázané prepravné náklady, napriek existencii nájomných zmlúv nájom nie je fakturovaný.

Žalobca nezamestnával pracovníkov. Podľa výpisu z obchodného registra chov hovädzieho dobytka
ako aj poľovných zvierat nemá v predmetne činnosti (potreba krmiva) a tiež v rokoch 2008 až 2011
sa nenachádzal v evidencii ako producent hospodárskych hnojív. Zo zistení u dodávateľa krmiva O.
S. - VENIKOM, s.r.o. bolo zistené, že nemal vytvorené technické, materiálne, finančné ani personálne
podmienkynavykonávaniepoľnohospodárskejvýrobyapestovanieplodín.Analýzoupriamychnákladov
na jedno chovné zviera bolo zistené, že výška kŕmnej dávky ako aj jej cena boli nereálne a došlo k

niekoľkonásobnému nadhodnoteniu týchto priamych nákladov. V prípade dodávky maštaľného hnoja
spoločnosťou TOKAJ&CO, s.r.o. bolo na spornej faktúre vykázané vyššie množstvo vyprodukovaného
maštaľného hnoja (1200 ton) oproti výpočtu produkcie ÚKSUP (za rok 2010 40 ton a za rok 2008 až
2010 maximálne 462 ton). Žalobca vykazoval v roku 2010 v daňových priznaniach k dani z pridanej
hodnoty len nadmerné odpočty v sumách od asi 26 tisíc do 90 tisíc eur, na dani z príjmov právnických

osôb vykazuje žalobca stratu 6.024.813,60 eura. Tieto skutočnosti preukazujú, že v prípade takéhoto
konaniažalobcuvreťazcivzájomneprepojenýchfiriemnebolvytvorenýpredpokladekonomickejčinnosti
v rozsahu ako to deklaroval v daňovom priznaní. Obchodné operácie sa javia ako účelové a neboli
vytvorené za ekonomickým účelom, ale výlučne s cieľom získania daňovej výhody - odpočítania dane
z pridanej hodnoty. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu

Českej republiky č. Afs 61/2008 z 27.11.2008, podľa ktorého za dodanie tovaru v zmysle zákona o DPH
nemožnopovažovaťumelovytvorenétransakcie,ktoréfaktickydodanietovarovlenpredstierajúaztakto
vykázaných transakcií nie je možné ani úspešne uplatniť nárok na odpočet dane v zmysle § 49 ods.1
a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. Právo nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná
hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie než práve získanie nároku na odpočet dane.

Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, absentujú
akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom,
nemožno považovať inak len za zneužitie objektívneho daňového práva.

Žalovaný ďalej uviedol, že nespochybnil skutočnosť, že Obchodný zákonník umožňuje p. O. S.
založiť viac spoločností. Z ustanovení § 19a ods.1 a § 20 ods.1,2 Obchodného zákonníka vyplýva,

že právne úkony A.. O. S. ako štatutárneho orgánu, resp. splnomocneného zástupcu sú právnymi
úkonmi jednotlivých spoločností ako právnických osôb. V prípade spoločnosti personálne prepojených
A.. S., kde konateľom a spoločníkom tá istá osoba, ktorá konala za tieto obchodné spoločnosti a
vykonávala aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami
týchto spoločností, je zavádzajúce tvrdenie, že ide o samostatné právne subjekty odlišné od osôb, ktoré

sú ich spoločníkmi, ako aj od osôb prostredníctvom ktorých konajú.

K žalobným námietkam ohľadne skutočností, že daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie
dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk a že neúčtovanie režijných nákladov neznamená,
že daňový subjekt žiadnu činnosť reálne nevykonával a tvrdeniam o fungovaní personálne prepojených
spoločností vo forme blízkej holdingu, žalovaný uviedol, že zistenia z vykonaných kontrol v spoločnosti

personálne prepojených osobou A.. O. S. preukázali, že účelom obchodných transakcií realizovaných
medzi týmito spoločnosťami nie je dosiahnutie zisku. Žalobca ako aj jeho obchodný partneri v
kontrolovanom zdaňovacom období ako aj v ostatných rokoch daňových priznaniach k dani z pridanej
hodnoty vykazovali prevažne nadmerné odpočty a na dani z príjmu právnickej osoby daňové straty.
Žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou činnosťou režijné náklady vôbec nevznikali

(odpovede dodávateľov energií, vody, plynu, pričom žalobca nezamestnával zamestnancov a nemal
tak mzdové náklady. Výsledky kontrol vykonávaných v spoločnostiach prepojených osobou A.. O.Á.
S. preukazujú, že okrem spoločnosti JOMADO, s.r.o., ktorá účtovala mzdové náklady (zamestnávala
pracovníkov v pracovnoprávnom vzťahu) žiadnej z týchto spoločností nevznikli režijné náklady, a preto
nemožno hovoriť o fungovaní spoločnosti vo forme blízkej holdingu.Súdvkonanípodľa§247anasl.O.s.p.beznariadeniapojednávania(zasplneniapodmienokuvedených
v § 250f ods.2 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi
spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

V daňovom priznaní k pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 si žalobca uplatnil odpočítanie
dane podľa § 51 ods.1 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z. v sume 26.570.82 eur. Právo na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty si žalobca uplatnil z dodávateľských faktúr interné číslo FP 100006 od
dodávateľa O. S. - VENIKOM, s.r.o. za dodávku 2358 q sena, 950 q slamy, 2300 q siláže a 380.560
kusov kukurice v strukovom stave a z dodávateľskej faktúry interné č. FP 10007 za dodávku 1200 ton

maštaľného hnoja od dodávateľa TOKAJ&CO, s.r.o.

Výzvami zo dňa 20.12.2010, 20.01.2011, 17.02.2011. a 29.03.2011, ktoré boli doručené žalobcovi
v dňoch uvedených v dodatočnom platobnom výmere Daňového úradu Kráľovský Chlmec zo
dňa 22.09.2011, bol žalobca vyzvaný na predloženie dôkazov preukazujúcich tvrdenia žalobcu v
predložených dokladoch a podanie vysvetlení. Žalobca na tieto výzvy nepredložil žiadne dôkazy k svojim
tvrdeniam a tiež nepodal žiadané vysvetlenia k žiadaným skutočnostiam.

Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Východ Košice, v
liste č. ČVS: PPZ-152/BPK-V-2010 z 23.12.2011 oznámilo konateľke žalobcu W. N., že v dňoch
01.03.2011 a 02.03.2011 boli vykonané domové prehliadky v spoločnostiach, ktorých konateľom bol
O. S.. Na uvedených prehliadkach boli prítomní zamestnanci spoločnosti, ktorí podpisovali zápisnice z
vykonaných prehliadok a kópie týchto zápisníc prevzali. Zápisnice boli taktiež odovzdané obvinenému

O. S. a v tom čase zvoleným obhajcom.

Podľa § 49 ods.1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odstavca 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods.2 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z.).

V zmysle § 71 ods.1,6 zákona č. 222/2001 Z.z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre
zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť
faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný

platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods.2 zákona č. 511/2002 Z.z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti
s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia si povinnosti v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 165 ods.2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) daňové konanie začaté a

právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 26.570,80 eur na základe dodávateľských
faktúr od dodávateľov O. S. - VENIKOM, s.r.o. a TOKAJ&CO, s.r.o.

Uskutočnený nákup tovaru od už uvedených dodávateľov žalobca preukazoval iba dodávateľskými

faktúrami a pokladničnými dokladmi (výdavkové a príjmové pokladničné doklady), pričom všetky faktúry
ajpokladničnédokladyvystavovalA..O.S.Z..Súdsastotožňujesozávermisprávcudaneažalovaného,že posudzovanie plnenia transakcií týkajúcich sa komodít uvedených v sporných faktúrach nesledovali
skutočný obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo
štátneho rozpočtu.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že výzvam správcu dane na predloženie dokladov
a podanie vysvetlení nemohol vyhovieť, pretože v tom čase sa už jeho štatutárny zástupca nachádzal
vo väzbe a dokumenty daňového subjektu a subjektu personálne prepojených osobou A.. O. S. boli
zaistené orgánmi činnými v trestom konaní v rámci vykonaných domových prehliadok.

Kontrola na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 bola začatá 26.10.2010 a ukončená 20.09.2011. Vtedajší

konateľ žalobcu A.. O.Š. S. Z.. bol vzatý do väzby dňa 01.03.2011. Do dňa vzatia vtedajšieho
konateľa žalobcu do väzby mal žalobca dostatočný časový priestor na preukázanie uskutočnených
sporných zdaniteľných obchodov. Konateľ žalobcu bol vyzvaný výzvami zo dňa 20.12.2010, 20.01.2011
a 17.02.2011, t.j. do jeho vzatia do väzby opakovane na predloženie dôkazov a podanie vysvetlení
k sporným zdaniteľným obchodom. Žalobcovi bola doručená aj ďalšia výzva zo dňa 29.03.2011.

Na tieto výzvy kontrolného orgánu realizujúceho výkon daňovej kontroly žalobca nereagoval, preto
možno súhlasiť s konštatovaním žalovaného, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly nebol
ukrátený na svojich právach uvedených v § 15 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. Nesplnenie povinnosti
žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu v zmysle § 15 ods.6 písm.e/ zákona č. 511/1992
Zb. (povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce

tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu) nie je možné ospravedlniť a tolerovať s poukázaním na
nesplnenie si povinnosti zo strany advokátskej kancelárie, ktorú žalobca poveril svojim zastupovaním v
daňovomkonaní.Vzťahmedzizástupcom(advokátskakanceláriaKolesáapartneri,s.r.o.,Púpavová61,
Bratislava) a zastúpeným (žalobcom) je súkromnoprávnym vzťahom, ktorý priamo nedopadá na vzťah
orgánu verejnej moci (kontrolný orgán realizujúci daňovú kontrolu) a kontrolovaný daňovým subjektom

(žalobca) upraveným zákonom č. 511/1992 Zb. ako normou verejného práva.

K žalobnej námietke týkajúcej sa nerešpektovania ustanovenia § 58 zákona č. 301/2005 Z.z. v súvislosti
so zaistením dokladov žalobcu pri domovej prehliadke v dňoch 01.03.2011 a 02.03.2011 súd uvádza,
že v tomto konaní nie je neoprávnený posudzovať zákonnosť postupu policajných orgánov v súvislosti
s výkonom domovej prehliadky. Naviac už z uvedeného listu vyšetrovateľa policajného zboru zo dňa

23.12.2011 vyplýva, že kópie zápisníc zo zaistení dôkazov boli odovzdané zamestnancom spoločnosti,
obvinenému O. S. a jeho obhajcom. Neposkytnutie informácií požadovaných terajšou konateľkou
žalobcu orgánmi polície nemá právny význam z pohľadu splnenia si dôkaznej povinnosti zo strany
žalobcu, pretože terajšia konateľka žalobcu žiadal poskytnúť tieto informácie až po ukončení daňovej
kontroly (daňová kontrola bola ukončená dňom 20.09.2011).

Ako nedôvodnú hodnotí súd žalobnú námietku, v zmysle ktorej rozhodnutie žalovaného neobsahuje
dostatok dôvodov, je nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám v zmysle § 30 ods.1, 3 zákona č.
511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje konštatovanie skutkového stavu zisteného vykonanou
daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval z pohľadu žalobcom
uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa

žalovanýpodrobnevyporiadalsjednotlivýmiodvolacíminámietkami.Žalovanývnapadnutomrozhodnutí
uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, zdôvodnil, akými úvahami bol
vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť a ani
realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods.2 zákona

č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol O. S. Z.. vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť
požiadavky zamestnancov správcu dane a svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V
dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že

týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení §2 ods.2 zákona č. 511/2992 Zb., ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1
Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom ( účelom) sledovaným
štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods.2 Charty základných práv v EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú
základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi súdneho dvora EÚ ako aj
Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;

prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;
použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.

Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba
sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,
ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za
uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným ale menej zaťažujúcim
prostriedkom“.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL. ÚS 67/07 tak, že

„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné
len vtedy ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, Ž. O. S. Z.. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných
spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody.
Vtedajší konateľ žalobcu O. S. Z.. súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti
súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa
vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým

preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme
najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.

Tento dôvod súbežného výkonu daňových kontrol u viacerých obchodných spoločností, ktorých
spoločníkom a konateľom bol O. S. Z.., bol dostatočne zdôvodnený v dodatočnom platobnom výmere

správcu dane ako aj v rozhodnutí žalovaného.

Žalobca ako daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných
spoločností, nemohol byť z tohto dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie
je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Žalobca preto nemôže namietať nezákonnosť
postupu správcu dane len z dôvodu, že jeho konateľ je nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi

daňovými kontrolami daňových subjektov - obchodných spoločnostiach, ktoré sú personálne prepojené
osobou konateľa. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových
subjektov takto personálne prepojených osobou O. S. Z.. žalovaný ako aj správca dane zdôvodnili.Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci
spoločnosti, v ktorých O. S. Z.. bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto
bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností,

v ktorej je O. S. Z.. konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť
opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou
proporcionality. Cieľom (účelom) sledovaným štátom bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu žalobcovi so štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto
účelu bolo potrebné a nevyhnutné - dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom

kontrolvreťazciobchodnýchspoločnostípersonálneprepojenýchosobouO.S.Z..,aleniesamostatnými
izolovanými daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností.

O. S. Z.. ako konateľ žalobcu a konateľ ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý toho, že
pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť
uplatnených nárokov predmetov daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto
daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenie.

Nemožno preto akceptovať námietku týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných daňových
kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol A.. O. S. Z.. Veľkému počtu spoločností
personálne a majetkovo prepojených osobou O. S. Z.. musel zodpovedať aj počet daňových kontrol.

Je nesporné, že O. S. Z.. založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať
ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov

daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Z rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva záver tvrdený žalobcom,
podľa ktorého jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť O. S.
Z.. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo v uskutočnení predmetných
zdaniteľných plnení. Zamestnanci Daňového riaditeľstva SR vykonávajúci daňovú kontrolu vykonali

veľmi rozsiahle dokazovanie v záujme zistenia, či došlo k sporným zdaniteľným plneniam. Žalobca
nakúpil tovary v rámci zdaniteľných plnení deklarovaných už uvedenými faktúrami. Žalovaný svoj záver
o fiktívnosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení nevyvodil iba zo skutočností, že žalobca
neúčtoval o režijných nákladoch (vodné, stočné, spotreba elektrickej energie, plyn a pod.). Týmito
zisteniami popri iných dôkazoch dokumentoval, že žalobca nevykonával aktívnu podnikateľskú činnosť,

ale podnikateľské aktivity iba predstieral.

Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane, podľa ktorého obchodné spoločnosti založené A.. O. S.
Z.. nepodnikajú štandardným spôsobom a podnikateľskú aktivitu iba predstierajú v záujme získania
daňových výhod - čerpania nadmerných odpočtov. Tieto závery správcu dane ako aj žalovaného
mohol žalobca vyvrátiť navrhnutím a predložením dôkazov, ktoré by preukázali reálnosť predmetných

plnení. Argumentácia žalobcu závermi rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 je podľa názoru
súdu neadekvátna, pretože konateľ žalobcu O. S. Z.. je konateľom vo všetkých svojich obchodných
spoločnostiach, ktoré boli zapojené do obchodného reťazca s tovarom a službami, a preto objektívne
musel mať vedomosť o tom, že ide o fiktívne obchody s cieľom získať daňovú výhodu.

Úvahy žalovaného v skutočnosti, že A.. O. S. Z.. ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu ako aj iných

obchodných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe sú plne
odôvodnené za situácie, keď A.. O. S. Z.., ako to výslovne sám zdôrazňoval, výlučne sám uzatváral
obchody medzi daňovými subjektmi, ktorých bol konateľom , dodanie tovaru fakturoval, uhrádzal a
prijímal platby za tovary a služby a zabezpečoval všetky organizačné a výrobné činnosti spojené spodnikaním. Je nesporné, že jednotlivé obchodné spoločnosti sú samostatnými právnymi subjektmi,
ale všetky popísané činnosti realizoval výlučne A.. O. S. Z..

Žalobca v podanej žalobe namietal, že z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a

nemal zamestnancov, prípadne nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné vyvodiť, že
uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne, pretože podnikateľské subjekty prepojené osobou
O. S. Z.. fungovali vo forme blízkej holdingu. Žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou
činnosťou režijné náklady vôbec nevznikali, čo potvrdili odpovede dodávateľov energie, vody, plynu
a nezamestnával zamestnancov, čiže nemal mzdové náklady. Výsledky kontrol vykonávaných v
spoločnostiach prepojených osobou A.. S. preukazujú, že okrem spoločnosti JOMADO, s.r.o., ktorá

účtovala mzdové náklady (zamestnávala pracovníkov v pracovnoprávnom vzťahu) žiadnej z ďalších
spoločnostínevznikalirežijnénáklady,pretonemožnohovoriťofungovanížalobcuaďalšíchobchodných
spoločností prepojených osobou O. S. vo forme blízkej holdingu.

Pretože rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so zákonom, súd
žalobu podľa § 250j ods.1 O.s.p. zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.1
O.s.p.).

Vo veci rozhodol senát pomerom hlasov 3:0

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v

Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.