Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/510/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714204489
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2714204489.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Bratislava, Pribinova
25, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Bratislava, Kubániho
16, proti povinnej: M. Y., nar. XX. D. XXXX, bytom F., K. XXXX/XX, o 339,83 eur s príslušenstvom, o
odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Skalica zo 4. augusta 2014 č. k. 7Er/135/2014-26,
EX 973/2014 (správne len „7Er/135/2014-22") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Júliusa Rosinu
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (inak žiadosť z 15. júla 2014 sp. zn. EX 973/2014). Toto
rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien
a doplnení, čiže exekučného poriadku), § 52, § 53 ods. 1, 2 a 5 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho

zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 písm.
a/ a § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZoRK (zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších zmien a doplnení) a čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 1 písm. q/ Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len
„smernica“), vecne potom záverom o neprijateľnosti a neplatnosti zmluvnej podmienky reprezentovanej
samostatnou rozhodcovskou zmluvou (zmluvou č. 8500006144 z 9. augusta 2011), uzavretou spolu so

zmluvou o úvere. Dojednanie spôsobovalo podľa súdu prvého stupňa značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa, ak smerovalo k vylúčeniu možnosti prejednania
veci všeobecným (rozumej nie rozhodcovským) súdom a takto i k povinnosti spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu (nerozhodno pred ktorým z rozhodcovských súdov uvedených v zmluve) v
prípade iniciovania sporu veriteľom (čo inak v praxi býva pravidlom); pričom takto nešlo považovať ani
rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul. Nerozhodné pritom bolo, že zmluva sa nachádzala

na samostatnom formulári, ak aj tento bol vopred pripravený oprávnenou bez možnosti povinného
ovplyvniť jej obsah, povinným bola podpísaná spolu so zmluvou o úvere a nebolo tu žiadnej zmienky o
poučení povinného (ako spotrebiteľa) o rozdiele medzi štátnym a rozhodcovským súdom (resp. súdnym
procesom).

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na zrušenie uznesenia a vrátenie
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala nesprávnosťou právneho posúdenia veci, majúc

predovšetkým za to, že samostatná rozhodcovská zmluva tu bola individuálne vyjednaná a preto
nemôže mať charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky a ani z dostupnej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie (SD) či vnútroštátnych slovenských súdov vo veciach ochrany spotrebiteľa nemožno
vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nepodaním
žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej zmluvy, resp.
neodstúpením od takejto zmluvy). Výhrady súdu prvého stupňa voči rozhodcovskej zmluve potom podľa

nej právne opodstatnenými, ak výber jednej z alternatív riešenia sporov je na žalobcovi a tým môže byťpodľa okolností prípadu i spotrebiteľ; pričom za nekalú i s prihliadnutím k relevantnej judikatúre SD aj
úprave v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. by šlo považovať len doložku (resp. zmluvu) nútiacu spotrebiteľa
spory riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní neupravenom právnymi predpismi (o aký prípad tu ale pre

odkaz v zmluve na ZoRK nejde) a aj keby to tak nebolo, nemožno tu usúdiť na neplatnosť rozhodcovskej
doložky (?) ako celku.

Povinná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom

predpokladanýprípadpotrebyprejednávaniaajtakejtovecinapojednávaníodvolaciehosúdu)adospelk
záveru,ženapadnutéuznesenietrebapovažovaťzasprávneanámietkyvočinemuzostranyoprávnenej
tak logicky za nedôvodné.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal ani v tejto veci dôvod (a to napriek presne opačnému názoru
oprávnenej), pre ktorý by nemohol súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa

na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého
uznesenia. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť (objektívnu z pohľadu
schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom
výsledku konania) takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo i
len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne

(prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol zároveň i relatívne rovnako podrobne
vyargumentovaný nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba
vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon v každej odvolacím
súdom prejednávanej veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni
uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo), odvolací súd považuje za potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 O.

s. p. in fine) ešte toto :

Už súdom prvého stupňa správne použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého
paragrafu) zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti

poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti
v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je
zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne-(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve
opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej
súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň

žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z
celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o
udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie
opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu
už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne

nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).

Stále preto treba trvať i na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd
nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu.
Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde podstatným
je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma

žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul
predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim,
že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - vynímajúc z toho možnosť podania žaloby o
zrušenierozhodcovskéhorozsudku-zaoberaťnajskôrvštádiuudeľovaniapovereniaexekútorovi);môže
mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti

možno akceptovať potenciálnu námietku, že tu z pohľadu dopracovania sa oprávneného k vymoženiupohľadávky ide o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel
zásadný. Prijatie opačného názoru by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu
pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne),

alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované
najskôr udeľovať poverenia (a tým aj legitimizovať exekučné vymáhanie pohľadávky v každom prípade)
a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade ale zjavne
odporujelogike,keďžezákonnosťtitulu,akoajnávrhučižiadostisúichatribúty,ktorétusú(alebonaopak
nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé

nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná
možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým
procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení
(v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

Za správnu však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ani tú interpretáciu ustanovenia §
53 ods. 4 písm. r/ O. z. (resp. tiež príslušných ustanovení rozhodcovskej zmluvy použitej v prejednávanej

veci) predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu
orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu
obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu
ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešných povinných) treba považovať za také zmluvné dojednanie,
ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k takémuto

účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže byť považované za neprijateľnú
zmluvnú podmienku.

Opodstatnenými boli totiž výhrady súdu prvého stupňa voči rozhodcovskej zmluve založené ako na
úprave z ustanovenia § 53 ods. 1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu,
že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; tak i na úprave v odseku 4
rovnakého paragrafu, ktorá sa okrem tam uvedeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných
za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho 5 tu oboznamovaného paragrafu za neplatné) vyznačuje tiež
tým, že tam uvedený výpočet je len (tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia)
demonštratívny (príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na úplný).

Taktoalesamozrejmemuselabyťcelkombeznádejenaúspechobhajobaexekučnéhotituluoprávnenou
založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok
značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu
spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu
vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a

rozhodnutie) sporu rozhodcovským, tak i všeobecným súdom.

Jednak totiž treba považovať možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom
za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou
stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme
nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania

a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom), predovšetkým však treba naďalej trvať na tom (čo je inak
oprávnenej známe už z iných skorších vecí za jej účasti prejednaných aj rozhodnutých v minulosti
tunajším odvolacím súdom), že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti
podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi

spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu (zmluvným
partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky
rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného
viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho
zmluvného partnera požadovať).Práve o takýto súdom prvého stupňa správne kvalifikovaný prípad nanútenia vôle dnešnej oprávnenej
povinným (spotrebiteľom) šlo aj v tu posudzovanej veci.

Neopodstatnenou bola i námietka naznačujúca riadenie sa súdu prvého stupňa chybným jazykovým

znením smernice (tu rozumej poukaz na rozdiely medzi arbitrážami neregulovanými a regulovanými
právnymi predpismi).

Tunajší súd sa totiž i k tu oprávnenou nadnášanému problému (údajnej nenáležitej implementácie
smernice Slovenskou republikou) už vyjadril (v tejto súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z
20.decembra2012č.k.10CoE/77/2012-42),takétosvojevyjadrenieurobilvduchunemožnostiúspechu
obrany rozhodcovských doložiek (a aj konaní vedených na ich podklade, resp. do tretice tiež výsledkov

takýchto konaní), založenej na tuzemskom zákonnom rámci rozhodcovských konaní a ani v tejto veci
nevidí dôvod na svojej skoršej argumentácii v uvedenom smere čokoľvek meniť (v takejto súv. por. i
uznesenia Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2012 č. k. 10CoE/329/2011-30 a z 31. mája 2011 č. k.
10NcC/19/2011-15, prvé vydané vo veci Okresného súdu Senica sp. zn. 5Er/124/2010 a druhé vo veci
Okresného súdu Skalica sp. zn. 5C/18/2011).

I pre prejednávanú vec významnou podstatou z takýchto rozhodnutí je záver, že po vstupe Slovenskej
republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa) len také pravidlá
vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard
ochrany spotrebiteľa (tu por. najmä čl. 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čiže jedného z tzv.
bazálnych predpisov komunitárneho práva, záväzného bez ohľadu na jeho implementáciu a majúceho

podľa čl. 7 ods. 2 vety druhej Ústavy SR prednosť aj pred slovenskými zákonmi). Z toho ale a contrario
(opakom) treba vyvodiť aj to, že vyšší (než európskou legislatívou zaručovaný) štandard ochrany
spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia
záväzkovprijatýchSlovenskourepublikounapadnuteľný)nieje.Právetoalemuseloajvtuposudzovanej
veci spôsobovať právnu bezvýznamnosť či už správnosti prekladu smernice do slovenčiny alebo toho,

či smernica volí odchylný prístup k arbitrážam (rozhodcovským konaniam) podľa toho, či tieto sú (alebo
naopak nie sú) upravené právnymi predpismi; keďže tu naopak rozhodujúcim bolo len to, že súčasťou
tuzemského právneho poriadku už v čase uzavretia oboch zmlúv oprávnenej a povinného (úverovej
aj rozhodcovskej) boli už vyššie citované ustanovenia § 53 ods. 1, 4 a 5 O. z. a už vnútroštátna
právna úprava v takejto podobe pri jej náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany

spotrebiteľa i pominúc úpravu v smernici, resp. vo všeobecnosti na úrovni tzv. komunitárneho (alebo
tiež únijného) práva.

Napokon oprávnená podľa názoru odvolacieho súdu nemohla uspieť ani s obhajobou ňou v minulosti
zvoleného postupu, založenou na samostatnosti rozhodcovskej zmluvy (ktorá by takto mala mať
charakter individuálneho dojednania, nespadajúceho pod súdnu kontrolu zmluvných podmienok v

spotrebiteľských zmluvách). Individuálnosť vyjednania totiž nie je závislou od fyzického oddelenia
časti dojednaní od iných (tým, že niektoré z nich alebo aj len jedno celkom konkrétne dojednanie
bude zanesené do samostatnej zmluvy), ale v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie
formulárovej zmluvy, predkladanej mu dodávateľom, či prinajmenšom takúto zmluvu odmietnuť bez
rizika následku v podobe neuzavretia s ním ďalšej rovnako dodávateľom pripravenej formulárovej

zmluvy (tu úverovej), na ktorej uzavretí spotrebiteľ naopak záujem má. Ani v prejednávanej veci pritom
nešlo o prípad žiadnej odchýlky od zásady, podľa ktorej vyjednávacie možnosti spotrebiteľa vo vyššie
naznačenom smere je povinný preukazovať ten, kto hodlá samostatnú rozhodcovskú zmluvu udržať pri
živote, teda dodávateľ a zároveň tu z ničoho nešlo dovodiť, žeby sa oprávnenej takéto dôkazné bremeno
podarilo uniesť. Už pokúsiť sa o to bolo obtiažne, ak obe zmluvy boli povinnou aj oprávnenou (ako na

to poukázal aj súd prvého stupňa) podpísané ten istý deň (povinnou 4. augusta 2011 a oprávnenou 9.
deň rovnakého mesiaca i roka), oprávnená si podpisom zmlúv až po povinnej zjavne nechala otvorené
i obrazné zadné dvierka (tu rozumej podržanie si ňou možnosti na prípadnú neochotu povinnej uzavrieť
rozhodcovskúzmluvureagovaťneuzavretímaniúverovejzmluvy)aužtaktododávateľomvytvorenýstav
časovejtiesnespotrebiteľkyprirozhodovanísasevidentnouviazanosťouobochzmlúv(prinepreukázaní

opaku) bolo treba považovať za neakceptovateľný. Na práve opísanom nazeraní nemohla nič zmeniť
ani rozhodcovskou zmluvou predpokladaná možnosť odstúpenia spotrebiteľky od nej, ak táto bolapodmienená urobením tak v relatívne krátkej 14-dňovej lehote a písomnou formou odstúpenia, teda
nepochybne podstatne vyššou mierou vloženia sa spotrebiteľa do problému, než akú u priemerného
spotrebiteľa(nevenujúcehospravidlamnožstvumupodsúvanýchamálokedyzrozumiteľnevysvetlených

potrebnú či často ani žiadnu pozornosť) možno očakávať.

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru,
než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia
rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za
exekučný titul za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však bol ďalší správny záver okresného súdu o tom, že neplatná

rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (tu rozhodkyne JUDr.
Tamary Piškovej, konajúcej za Stály rozhodcovský súd Victoria rozhodcovský súd v Žiline) na
prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu
v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom
exekúcie alebo tiež exekučným titulom). V tomto prípade odvolaciemu súdu inak uniká zmysel odvolacej

námietky snažiacej sa o obhájenie čo i len čiastočnej platnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko nie je
zrejmé, ako by to mohlo procesným postojom oprávnenej pomôcť v prípade ustálenia neprijateľnosti (a
neplatnosti) v tej časti, ktorá bola z pohľadu „udržateľnosti“ exekučného titulu použitého v tejto konkrétnej
veci rozhodujúcou.

Odvolací súd preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania (obdobne ako ani súd prvého stupňa o trovách konania pred ním)
nerozhodoval, keď tu zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len
podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 veta prvá E. p.) s povinnosťou vyporiadania
sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2, § 58 ods. 6 a § 203 E. p. per analogiam).

Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom aj dôvodom,
pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto
uznesením (§ 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.