Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, January 26, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23CoE/190/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3208899543
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3208899543.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO 35807598, právne zastúpeného: Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4,
811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti povinnému: B. X., bytom X. XXX/X, Z. I. Z., o vymoženie 716,99
eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
zo dňa 28. marca 2012, č.k. 4Er/1327/2008-21, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a.

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Zároveň zamietol návrh oprávneného na vylúčenie súdneho exekútora Mgr. Márie Krasňanovej a
na poverenie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého zo dňa 18.11.2010, doručený tamojšiemu
súdu dňa 22.11.2010. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že tamojší súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, keď poverenie na vykonávanie exekúcie bolo vydané na základe
notárskej zápisnice N 5046/2003, Nz 111957/2003 zo dňa 29.11.2003 notára JUDr. Ondreja Ďuriača
so sídlom notárskeho úradu v Partizánskom. Exekučným titulom je notárska zápisnica, ktorou sa

osvedčilo vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a jeho súhlas s exekúciou podľa § 41 ods.
2 Exekučného poriadku. Povinného pri tomto úkone zastupoval ako splnomocnený zástupca Mgr. Bruno
Žlnay, koncipient advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého plnomocenstvo je spísané v zmluve o úvere
č. XXXXXXX zo dňa 24.07.2003, uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom.
Posúdením uvedených skutočností podľa § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka,
určených na ochranu spotrebiteľa, dospel súd prvého stupňa k záveru, že exekúcia v danej veci je

neprípustná. Zo spisu mu vyplynulo, že v exekúcii sa vymáha plnenie, ktoré vyplýva zo spotrebiteľskej
zmluvy, uzatváranej v množstve prípadov v štandardnej forme a na predtlačenom formulári, kde sa
dopĺňajú len vyššie uvedené údaje o spotrebiteľovi a výške úveru, poplatku za úver a počte, splatnosti
a výške splátok úveru. Exekučným titulom je notárska zápisnica spísaná na základe splnomocnenia,
uvedeného v spotrebiteľskej zmluve, obsiahnutého na vopred predtlačenom formulári. Splnomocnenie
na spísanie notárskej zápisnice pre konkrétnu osobu vybranú veriteľom si povinný osobitne nevyjednal

a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy. Povinný
mohol len zmluvu odmietnuť ako celok alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, teda aj
splnomocneniu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktoré bolo paušálnym spôsobom
zakotvené v zmluve ešte pred jej vznikom podpisom povinným. Dlžník, ktorý k osobe splnomocnenca
nemal žiadny vzťah a nevybral si ho, nemal možnosť ovplyvniť vyhlásenie svojho zástupcu a vo vzťahu
medzi nimi chýba akýkoľvek prvok dôvery, ba naopak, ich záujmy sú práve s ohľadom na previazanosť

osoby zástupcu s osobou veriteľa rozporné. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa považoval ustanovenia
o splnomocnení advokáta Mgr. Tomáša Kušníra dlžníkom za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a týmsplnomocnenie podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka za neplatné. Prvostupňový súd konštatoval,
že dojednanie úrokov z omeškania vo výške 0,25% denne v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je pre
rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. V predmetnej zmluve o úvere je

upravených viacero neprijateľných podmienok, ktoré tvoria taký podstatný obsah celej zmluvy o úvere,
že nie je možné ich v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka oddeliť od ostatného obsahu, a teda celá
zmluva o úvere, ako právny úkon, je neplatná v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka práve z dôvodu
nerešpektovania a odporovania ustanoveniam Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
Predloženú notársku zápisnicu spísanú na základe splnomocnenia, súd prvého stupňa nepovažoval

za spôsobilý exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Exekúcia na podklade
takejto notárskej zápisnice nie je prípustná, a preto súd prvého stupňa podľa § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň exekúciu zastavil. Vzhľadom k tomu,
že súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a rozhodol o jej zastavení v celom rozsahu, zamietol návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora, ktorá sa javí ako neúčelná. Vzhľadom na uvedené rozhodol
prvostupňový súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a návrh oprávneného na vylúčenie

súdneho exekútora Mgr. Márie Krasňanovej a na poverenie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
zo dňa 18.10.2010, doručený tamojšiemu súdu dňa 22.11.2010, zamietol. S poukazom na § 200 ods. 2
Exekučného poriadku prvostupňový súd o trovách exekúcie rozhodne samostatne po vydaní, prípadne
po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd
napadnutéuznesenievcelomrozsahuzrušilavecvrátilsúduprvéhostupňanaďalšiekonanie.Namietal,
že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP), že súd svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm.
d/ OSP), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.
f/ OSP). Zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 45
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie
exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží.
Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať

úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. Uviedol, že exekučný súd zvolil revízny
postup, keď preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nepozornosti
(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Predovšetkým notár bol ten, ktorý pri výkone verejnej moci
ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so

zákonom a dobrými mravmi. Postup konštruovaný exekučným súdom, ktorý umožňuje bez časového
obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo
povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľný, pretože
je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov. Všeobecný súd vo veci
veriteľa nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými

predpismi. Vzhľadom k tomu, že notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného
súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať
rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti
a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na
základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje

právo na základe exekučného titulu vydaného notárom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na
začatie konania o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky, a to pre rozpor s princípom právne istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. Ďalej mal oprávnený za to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby

rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad.
Namietal, že exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čím
porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na
spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ktorý zaručuje každej zákonom vymedzenej fyzickej osobe, bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť, inter

alia právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Dôvodil, že exekučný súd založil a
odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v SR povahu prameňa práva, a preto sa
ňou exekučný súd nemohol riadiť. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosťako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým
a právnickým osobám. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a
dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Oprávnený

nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil
akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci (zásadným právnym
názorom) a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil
zásadu dvojištančnosti konania. Nestotožnil sa s odôvodnením súdu, že udelené plnomocenstvo je

považované za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa §
23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a so záverom, že plnomocenstvo je preto
neplatné pre rozpor so zákonom. Namietal, že uvedeným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne
nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody. Udelením
plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice
ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo

spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo dojednané nebolo
vôbec. Konštatoval, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať
právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 Občianskeho zákonníka.
Plnomocenstvo udelené v zmluve je pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Za nesprávny, považoval
aj záver súdu, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím

sa vzdal práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti. Žiadne z ustanovení zmluvy totiž nestanovuje, že
povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Toto právo ostalo povinnému v plnej miere zachované a mohol ho kedykoľvek platne využiť. Ak
teda povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby

predmetné úkony urobil predpísaným, zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného
právneho úkonu, pričom si to vyžaduje určenie, do kedy bude dlh splatený. Oprávnený tiež namietal, že
exekučný súd založil svoje rozhodnutie aj na tom, že notárska zápisnica ako exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným, pričom
tento svoj záver podporil tvrdením, že to vyplýva zo súdnej praxe, avšak bez toho, aby uviedol, z akého

publikovaného rozhodnutia vychádzal a ani tento záver bližšie nerozvinul. Poukázal na to, že otázku,
či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude
vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V
zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním

exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V závere upozornil
na to, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva
platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu

exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia
na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene
postoja súdu.

Na základe podaného odvolania oprávneného odvolací súd uznesením zo dňa 07.08.2012,

č.k. 4CoE/112/2012-37 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 2 OSP, osvojil si jeho dôvody
a poukázal na ne. Na zdôraznenie správnosti dodal, že plnomocenstvo udelené povinným advokátovi
Mgr. Tomášovi Kušnírovi priamo v úverovej zmluve nie je platným právnym úkonom povinného, pretože
Mgr. Tomáš Kušnír nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a

súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného, a to pre rozpor záujmov zástupcu a
zastúpeného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny
zástupca povinného, ktorý mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol
určený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo znamená, že Mgr. Tomáša Kušníra si ako svojho zástupcu
povinný na základe svojej vôle nevybral. Uviedol, že v dôsledku neplatného plnomocenstva podľa § 39

Občianskeho zákonníka považuje za neplatné vyhlásenie Mgr. Tomáša Kušníra prostredníctvom Mgr.
Bruna Žlnaya v predmetnej notárskej zápisnici. Notárska zápisnica tak nespĺňa podmienky materiálne
vykonateľného exekučného titulu.Podaním, doručeným súdu prvého stupňa dňa 09.08.2012 oprávnený navrhol, aby odvolací súd
podal návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ. Poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu v konaní o ústavných

sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd. Pripomenul, že na základe §
135 OSP je všeobecný súd viazaný rozhodnutím Ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. V nadväznosti na to poukázal na rozhodnutie
Ústavnéhosúduzodňa14.03.2012,sp.zn.I.ÚS120/2012-12vsúvislostisjehoargumentáciou,týkajúcej
saporušeniapovinnostíokresnéhosúduskúmaťnotárskuzápisnicuzpohľaduhmotnéhopráva.Uviedol,

že zákonom č. 384/2008 z 23.09.2008 v kontexte notárskych zápisníc ako exekučných titulov bolo
doplnené nové ustanovenie § 41 ods. 3. V súlade s platnou výkladovou metódou argumentu a contrario
a judikatúrou Najvyššieho súdu SR teda zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnicu, ktorá
vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo
jej exekúciu, ktorá sa mohla určite týkať sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a
úrokov z omeškania, ako aj peňažných sankcií (napr. zmluvných pokút). Konštatoval, že súd sa nijako

nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,
prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný
právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal dlh vo výške vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.
V danom prípade je preto potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad článku 17 a čl.

47 Charty základných práv Európskej únie, a to v súvislosti s výkladom pojmu "neprijateľná zmluvná
podmienka" v kontexte Smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej aplikácie exekučným súdom a
dopadom na existujúce právne vzťahy. Vyslovil názor, že ustanovenia vnútroštátneho práva by mali byť
vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 až čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie, ktorá im je ako prameň primárneho práva Európskej únie nadriadená. S poukazom na

uvedené, ako aj na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, navrhol, aby súd na základe § 109 ods.
1 písm. c) OSP a čl.267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie takto rozhodol: Konanie sa prerušuje podľa §
109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Je možné za neprijateľnú
zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek

odvolaťaktorýmdobrovoľnesplnomocnilfyzickúosobunaspísanienotárskejzápisniceakoexekučného
titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. Je v súlade
s článkom 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/

EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Odvolací súd uznesením zo dňa 20.09.2012, č.k. 4CoE/112/2012-45 uvedený návrh oprávneného na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP zamietol, pričom predmetné uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 15.10.2012.

Na základe dovolania oprávneného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30. júna 2014,
č.k. 6Cdo/462/2012 uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 07.08.2012, č.k. 4CoE/112/2012-37 zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní proti uzneseniu
súdu prvého stupňa navrhol, aby súd prvého stupňa postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP konanie

prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti oprávnený
uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie

postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Dovolací súd
ďalej zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania nerozhodol
a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na
prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Dovolací súd uviedol, že v ďalšom konaní odvolací súd

posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a rozhodne o ňom.

Odvolací súd po zrušení veci dovolacím súdom vec opätovne prejednal a preskúmal podľa § 212 ods. 1
OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, posúdil návrh oprávneného na prerušeniekonania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a dospel k záveru, že návrh na prerušenie konania je potrebné
zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správne potvrdiť.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje

inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.
7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov). Vzhľadom na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné, a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie podľa § 109 ods. 1
písm. b) OSP zamietol.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze z 10. júla
2013, sp.zn. I. ÚS 218/2013-26, a to že podľa § 254 ods. 3 OSP na exekučné konanie podľa Exekučného

poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí OSP (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1),
ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje
inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 OSP, pretože má, pokiaľ ide
o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.
Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v

plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si v tejto časti
osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2
OSP a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje

k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2
Exekučného poriadku ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať
exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú
právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a
čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy
zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v
dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

V predmetnej veci bola dňa 24.07.2003 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom

uzavretá zmluva o úvere. Na základe splnomocnenia spísaného v predmetnej zmluve o úvere
splnomocnil povinný ako dlžník zo zmluvy o úvere advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta, Za
kasárňou 1, Bratislava, na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene
splnomocniteľa uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre
súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) OSP alebo pre exekúciu podľa § 41 ods.

2 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov na celý majetok splnomocniteľa, do výšky
vzniknutej pohľadávky (alebo jej zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu) a jej príslušenstva. Z
uvedeného vyplýva, že povinný (dlžník) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Dňa 29.11.2003 bola notárom JUDr. Ondrejom
Ďuriačom, so sídlom notárskeho úradu v Partizánskom, spísaná notárska zápisnica č. N 5046/2003, NZ

111957/2003, v ktorej v bode 3. Mgr. Bruno Žlnay, na základe substitučnej plnej moci zastupujúceho
Mgr. Tomáša Kušníra, konajúci na základe splnomocnenia tvoriaceho súčasť tejto notárskej zápisnice,
v mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 850,53 eur (25 623,-
Sk).

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vyššie uvedená zmluva o úvere medzi oprávneným
a povinným bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah nebol individuálne
dojednanýapovinnýanitentoobsahnemoholovplyvniť,zčohojezrejmé,žesamotnéhosplnomocnenca
si povinný nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určenýoprávneným. Zmluvná voľnosť a vôľa povinného bola týmto postupom obmedzená, keď povinný nemal
možnosť voľby iného splnomocnenca než splnomocnenca vopred určeného oprávneným v samotnej
formulárovej zmluve. Podpisom zmluvy sa povinný navyše vopred vzdal svojich práv (ktoré môžu

vzniknúť až v budúcnosti) namietať akúkoľvek skutočnosť, týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho
záväzku. Naviac mal, rovnako ako súd prvého stupňa, odvolací súd z úradnej činnosti za preukázané,
že v zmluve vopred takto určený advokát vystupoval aj ako zástupca oprávneného na zastupovanie pri
právnych úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok voči dlžníkom oprávneného. Odvolací súd preto
zastáva právny názor, že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil záujmy povinného v

súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávneného ako veriteľa.
Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2
Občianskehozákonníka,splnomocneniepreadvokátajeabsolútneneplatnýmprávnymúkonomakaždý
jeho právny úkon urobený za povinného je rovnako neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Notárska zápisnica spísaná so zástupcom povinného na základe neplatného splnomocnenia je preto
nulitným právnym aktom, a ako taká, nie je spôsobilým exekučným titulom, čo predstavuje dôvod pre

vyhlásenie danej exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.

Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, mal za to, že predmetné ustanovenie zmluvy o
splnomocnení je i neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje
na to, že predložená zmluva medzi účastníkmi vykazuje znaky typovej spotrebiteľskej zmluvy podľa

§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Aj v zmysle
odseku 2 citovaného ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na
škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a tiež
podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd ďalej uvádza, že v zmysle ustanovenia
§ 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych

vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany
spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou
účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v
Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

Námietku oprávneného uvádzanú v odvolaní, že predmetná notárska zápisnica bola predmetom
skúmania zo strany súdu prvého stupňa už pri udelení poverenia, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.
Súd je totiž kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje
k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie
vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastaviť tak, ako to predpokladá ustanovenie § 57 ods.

1 písm. g) Exekučného poriadku v nadväznosti na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (R 58/1997).

Oprávnený tiež namietal, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť
kontradiktórne konanie. Podstatou princípu kontradiktórnosti je právo účastníkov konania reagovať na
argumenty a námietky protistrany a zachovať si tak vyváženú právnu možnosť zákonom prezumovaným
spôsobom ovplyvniť rozhodnutie súdu. K naplneniu tohto princípu je potrebné, aby účastník mal k
dispozícii stanovisko protistrany a zároveň, aby mal možnosť a priestor podať k takémuto stanovisku

svojevyjadrenie,ktorédostanekdispozíciiprotistrana.Odvolacísúddodáva,žeoprávnenýmalmožnosť
namietať rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie v riadnom opravnom prostriedku, a to v odvolaní proti
uzneseniu súdu prvého stupňa. Túto možnosť oprávnený aj v plnom rozsahu využil, keď uviedol, z akých
dôvodov nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne a toto odvolanie bolo doručené aj
povinnej. Z uvedeného vyplýva, že v tomto konaní k porušeniu princípu kontradiktórnosti nedošlo.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.