Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 6, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/59/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2510205373
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2510205373.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., 824 96 Bratislava,
Mliekarenská 10, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., 811
04 Bratislava, Kubániho 16, proti povinnej: K. S., nar. XX. A. XXXX, bytom XXX XX H., H. XXX/XX, o
1.119,53 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany zo dňa
22. novembra 2010, č. k. 4Er/901/2010-12, Ex 470/10 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Drahomíra
Kriváňa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci vedenej týmto exekútorom pod sp. zn.
Ex 470/10. Toto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 41, § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z.
v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40, § 45

ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení
(ďalej tiež len „ZoRK“), § 2 písm. a/, písm. b/, § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch (ďalej tiež „ZoSÚ“), § 52 ods. 1, ods. 3, § 53 ods. 1, ods. 4, § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Vecne mal predovšetkým za to,
že tu šlo o tzv. spotrebiteľský vzťah (na základe zmluvy právnej predchodkyne oprávnenej v osobe
obchodnej spoločnosti PROFIREAL Slovakia spol. s r. o. a povinnej o pôžičke zo dňa 10. novembra

2006, ďalej len „zmluva“), v ktorom alternatívnu rozhodcovskú doložku v bode 18 Zmluvných dojednaní
zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFIREAL Slovakia spol. s r. o., bolo treba považovať za
neprijateľnú (a preto tiež neplatnú) zmluvnú podmienku, pretože podstatou dojednania tu bolo praktické
nanútenie záujmu osoby v postavení veriteľa riešiť spory vzniknuté zo zmluvy v rozhodcovskom konaní,
pričom spotrebiteľ (tu povinná) si takúto doložku osobitne nevyjednal a nemal ani možnosť eliminovať
takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy. Na takomto posudzovaní veci pritom podľa súdu

prvého stupňa nič nemenilo, že do len exemplifikatívneho, čiže príkladmého a teda neuzavretého
zákonného výpočtu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (do § 53 O. z.) sa podmienka
obdobná tej z prejednávanej veci (čiže ustanovenie požadujúce od spotrebiteľa spory s dodávateľom
riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní) dostala až od 1. marca 2010 a zmluva tu bola uzavretá už
skôr, nakoľko príslušný zákonný výpočet neprijateľných podmienok je zákonodarcom neustále dopĺňaný
a precizovaný, podstatným je však účel právnej úpravy (poskytnutie spotrebiteľovi minimálne takého

štandardu ochrany, aký mu zaručuje smernica).

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie (uznesenia) a
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (v ktorom by došlo k udeleniu poverenia). Súdu
prvého stupňa vytkla vadné právne posúdenie ním veci, namietajúc prekročenie oprávnení priznávaných
exekučnému súdu právom (keďže z ustanovení ZoRK uvádzaných napadnutým uznesením nevyplýva

možnosť preskúmať exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom inak než po stránke jeho
formálnej a materiálnej vykonateľnosti, resp. posúdenia možného rozporu takýmto titulom priznanéhoplnenia s právom či dobrými mravmi). Dostupná judikatúra SD vo veciach ochrany spotrebiteľa taktiež
nepodporuje záver o oprávnení exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú
nepodaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej

doložky) a napokon neobstojí ani názor o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy (pretože tú povinná mala
možnosť i neuzavrieť).

Povinná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (zamietnutia žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden
zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu)
a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne, i keď v tejto veci primárne
z iného než súdom prvého stupňa použitého (na druhej strane však oprávnenej už známeho) dôvodu.

Práve ten (použitý v argumentácii tunajšieho odvolacieho súdu už opakovane v skorších druhovo
totožných veciach za účasti tej istej oprávnenej a predstavujúci takto aj jeden zo záverov konštantnej
judikatúry súdu, v uvedenej súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011, č. k.
10CoE/326/2010-36) v spojení s možnosťou opretia takéhoto záveru i v prejednávanej veci o už súdom
prvého stupňa použité ustanovenia O. z. (§ 53 ods. 4 a 5) spôsobovali, že rozhodnutie odvolacieho súdu

založené na takejto argumentácii ani pri odchýlení sa ním od odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého
stupňa nemohlo vykazovať znaky prekvapivého (a preto neprípustného) rozhodnutia.

Takýmto základným dôvodom nemožnosti udelenia poverenia na vykonanie exekúcie bola aj v
prejednávanej veci povaha rozhodcovskej doložky pojatej do formulárovej zmluvy oprávnenej.

I v prejednávanej veci totiž podkladom exekúcie (exekučným titulom) bol rozhodcovský rozsudok
rozhodcu JUDr. Erika Končoka (rozsudok zo dňa 8. februára 2008 sp. zn. RK-108/08-EK), odvodený
od článku 18 zmluvy účastníkov č. 8000054329 zo 10. novembra 2006 nazvaného „Riešenie sporov
- rozhodcovská doložka“ a predovšetkým od odseku 18.1. takéhoto článku (zverujúceho voľbu medzi

orgánmi potenciálne majúcimi vyriešiť spor účastníkov zmluvy a to výberom medzi tam uvedeným tzv.
všeobecným súdom a rozhodcovským súdom žalobcovi).

Tunajší krajský súd už v minulosti prejudikoval, že formuláciu priblíženú zhora a teda poskytnutie
možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia

prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na
strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) nemožno považovať za také zmluvné
dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania európskych i domácich štandardov ochrany spotrebiteľa
k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným. Logickým dôsledkom takejto úvahy potom
muselo byť i to, že dojednanie v takejto podobe vykazuje charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Bez ohľadu na prípadné diskusie, týkajúce sa zmien vo výpočte neprijateľných zmluvných podmienok
v priebehu doterajšieho „života“ časti O. z. o spotrebiteľských zmluvách (zanesenej inak v pôvodnej
podobe do zákona jeho novelizáciou vykonanou zákonom č. 150/2004 Z. z.) totiž podstatou úpravy z
ustanovenia § 53 O. z. v akomkoľvek doterajšom znení je, že výpočet neprijateľných a preto neplatných

zmluvných podmienok majúci dnes miesto v § 53 ods. 4 takéhoto zákona (skôr sa inak nachádzal v
odseku 3) je len demonštratívny (príkladmý).

Takto ale i v prejednávanej veci nutné je trvať na tom, že požadovanú rovnováhu v právach
a povinnostiach účastníkov spotrebiteľskej zmluvy alebo tiež nedostatok značnej nerovnováhy v

neprospech spotrebiteľa nie je spôsobilé zaručiť dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu
a aj subjektu majúceho vyriešiť prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu zveruje žalobcovi
(iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom,
tak i všeobecným súdom.

Možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom totiž treba považovať za skôr
teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou
zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť
žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku - nakoľko táto práve predpokladá prvotné prejednanie atiež rozhodnutie sporu rozhodcom). Za neprijateľné však treba považovať už riziko, že spotrebiteľovi
jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi
viacerými, v tomto prípade inak len dvoma do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu)

vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnako stále platí, že túto
nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu
poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade,
ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať,

odhliadajúc tu od nutnosti urobiť tak v prípadoch obdobných tomu z prejednávanej veci ako prvý, aby
tak vylúčil uplatnenie rozhodcovskej doložky druhou stranou vzťahu, nesúce so sebou vlastný záväzok
podriadiť sa takto vykonanej voľbe).

Aj v tejto konkrétnej veci potom ustanovenia formulárovej zmluvy vyhotovenej na predtlači oprávnenej
(vystupujúcej v čase uzavretia zmluvy ešte s tzv. kmeňom obchodného mena „PROFIREAL SLOVAKIA“)

boliisvedectvomichnaformulovaniavýlučnevzáujmezmluvnéhopartneraspotrebiteľa(vuvedenejsúv.
por. najmä body 18.1. a 18.2.1 zmluvy na rube č. l. 7 spisu v ich vzájomnej súvislosti, ktoré síce základné
právo výberu spôsobu riešenia sporu priznávajú žalobcovi, druhé z takýchto ustanovení však svojim
obsahom je praktickým popretím toho prvého a riešenie sporu zveruje jednému z troch vopred určených
rozhodcov spolu s právom prípadný výpadok všetkých takto do úvahy prichádzajúcich osôb „sanovať“

určením náhradného rozhodcu iba veriteľom - ktorým potom v tu diskutovanej súvislosti nemôže byť
spotrebiteľ v žiadnom prípade).

Pri riadení sa všetkými opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k
záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského

rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

To ale znamenalo tiež, že tu nebola platne založená ani právomoc rozhodcovského súdu (rozhodcu)
na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať aj náležitú ochranu
v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom

exekúcie alebo tiež exekučným titulom).

Pre úplnosť sa potom žiada uviesť, že odvolací súd nepovažuje za akceptovateľnú ani námietku
z odvolania či presnejšie hneď viac takýchto námietok, účelom ktorých bolo presvedčiť ako o len
obmedzených prieskumných oprávneniach exekučného súdu (vo vzťahu k titulu), tak i o nemožnosti

vytvorenia situácie, v ktorej by takýmto „vkladaním sa do problému“ exekučným súdom mala byť
suplovaná pasivita spotrebiteľa (nepodanie ním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku).

Ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu) zakotvuje nielen možnosť, ale
tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v

každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto
úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania
splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu
ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie

bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že
„odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade
nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne
predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie
exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie

žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z
pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo
titul; spravidla však vady titulu ako prvej z listín zhora v chronologickom poradí časov ich vyhotovenia
sa prenesú aj do ďalších dvoch listín).

Ak potom praktickým doplnením vyššie citovanej právnej úpravy sú i ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZoRK
výslovne predpokladajúce zastavenie exekúcie exekučným súdom a to i bez návrhu aj v prípade výskytu
niektorých najzávažnejších nedostatkov rozhodcovského rozsudku slúžiaceho za exekučný titul a tiež
v prípade zaviazania takýmto rozhodnutím účastníka na objektívne nemožné či právom nedovolenéplnenie alebo i plnenie odporujúce dobrým mravom, z logiky veci tu vyplýva, že pri uplatnení takéhoto
postupu ZoRK ani iný zákon s uskutočnením konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku nepočíta.
Je to tak práve preto, že ak by takéto konanie aj v konkrétnej veci bolo vedené, jeho negatívny výsledok

(čiže zamietnutie žaloby) by mal zásadne byť i poskytnutím takej odpovede na otázky majúce sa inak
vyriešiť exekučným súdom, ktorá by možnosť až následného riešenia ním rovnakého problému činila
rovnou nule a naopak, ak by tu došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku, okrem faktického prijatia
argumentácie nasvedčujúcej vadám titulu brániacim, aby tento obstál (pretrval) i po podaní žaloby o jeho
zrušenie, by titul samotný bol odstránený (takže by už len celkom akademickou mohla byť diskusia o

tom, či titul trpí alebo naopak netrpí určitými vadami, ak tento by tu už v čase zaoberania sa vecou zo
strany exekučného súdu ani nebol).

Práve uplatnením vyššie uvedených úvah bolo nevyhnutné odmietnuť tú časť odvolacích námietok
oprávnenej, ktoré drukovali v prospech žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku ako jediného
procesného prostriedku, prostredníctvom ktorého by malo byť možným vyporiadanie sa aj s kvalitou

právneho posúdenia veci na rozhodcovskom súde. Stále tu totiž treba trvať aj na ďalšom už v minulosti
ustálenomtunajšímsúdomasíce,žeexekučnýsúdnemôžerezignovaťnamožnosťodopretiavykonania
exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Prekážkou mu pritom nemôžu byť nie celkom totožné
zákonné formulácie v E. p. a ZoRK (vytvárajúce dojem, akoby z dôvodov uvedených v ust. § 40 ods.
1 písm. a/ a b/ a § 45 ods. 1 a 2 ZoRK malo byť možným len zastavenie exekúcie a nie aj zamietnutie

žiadosti o poverenie) a ani nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodujúcim v
tomtosmerenapokonje,žeexekučnýsúdneprijímažiadnerozhodnutie,ktorýmbysapasovaldopozície
opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom (teda
rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd
môže - s výnimkou paralelne zachovanej možnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku

- zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi), môže mu však (tu spomínanému titulu)
za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru by pritom malo za následok, že
súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či
už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného
titulu mali byť nútené najskôr do udelenia poverenia (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania

pohľadávky) a až následne by mali byť oprávnenými uvažovať o zastavení exekúcie. Záujem na takomto
výklade však zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty,
ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na
tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon zastavovanie exekúcií z tu
objasňovaného dôvodu treba považovať za opodstatnené a zároveň za náležitý procesný nástroj len

tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania
poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

Odvolací súd vedený všetkými zhora priblíženými úvahami preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 O.
s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania (obdobne ako ani súd prvého stupňa o trovách konania pred ním)
nerozhodoval, keď tu zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len
podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 veta prvá E. p.) s povinnosťou vyporiadania
sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 E. p.). Práve absencia

rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom aj dôvodom, pre ktorý je súd
prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§
224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.