Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/819/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2708204544
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2708204544.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: Profidebt Slovakia, s.r.o., 820 05 Bratislava,
Mliekarenská 10, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, 811 04
Bratislava, Kubániho 16, proti povinnej: H. Y., nar. X. R. XXXX, bytom XXX XX L., Q. XXXX/X, o
219,34 eur s príslušenstvom a iné, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Beatrix Vargová, 949 01 Nitra,
Štefánikova 49, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Skalica zo dňa 1. júna 2012,

č. k. 2Er/4140/2008-39, EX 439/08 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Nariaďuje súdu prvého stupňa doplniť označenie súdneho exekútora v úvodnej časti jeho uznesenia.

Povinnej ani súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vo výroku v bode I/ vyhlásil exekúciu za neprípustnú, vo
výroku v bode II/ exekúciu zastavil a vo výroku v bode III/ oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnej

exekútorke (ďalej len exekútor) JUDr. Beatrix Vargovej náhradu trov exekúcie v sume 48,34 eur do troch
dní odo dňa právoplatnosti prvostupňového uznesenia. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikovaním
ustanovení § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (z. č.
40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. z.“), čl. 3 ods. 1, ods. 3, čl. 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a
§ 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g/a napokon § 200 ods. 2, § 203 ods. 1, § 196

Exekučného poriadku (z. č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „E. p.“) v
spojení s ustanoveniami § 14 ods. 1, ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov (tzv.
exekútorská tarifa) a vecne záverom, že zastavenie exekúcie zavinila oprávnená (ktorá na vykonanie
exekúcie predložila nespôsobilý exekučný titul), čím exekútorovi podľa súdu prvého stupňa vzniklo právo
na odmenu, priznanú mu v súlade s ním predloženým vyčíslením, ktoré súd prvého stupňa v závere
svojho uznesenia bez bližšieho odôvodnenia reprodukoval. Svoj postup súvisiaci s výrokmi v bodoch

I/a II/odôvodnil tým, že medzi právnym predchodcom oprávnenej Slovenské telekomunikácie, a. s. a
povinnou bola uzavretá Zmluva o pripojení zo dňa 6. decembra 2003 a dňa 2. augusta 2007 medzi
dnešnou oprávnenou a povinnou došlo k uzavretiu Dohody o uznaní dlhu (ďalej len „Dohoda“), po
preskúmaní ktorej, ako i súvisiacich Všeobecných obchodných podmienok a Zmluvných ustanovení
Dohody zistil, že v bode 9 Zmluvných ustanovení je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá nebola
so spotrebiteľom individuálne dojednaná a núti tohto podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Je preto

neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ O. z., ktorá je podľa § 53 ods. 5
O. z. neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo
veci konať a rozhodovať a z toho dôvodu je aj rozhodcovský rozsudok nulitný, ako exekučný titul je
neúčinný a je tým daný rozpor exekučného titulu so zákonom. Keďže súd poveril exekútora vykonanímexekúcie napriek tomu, že exekučný titul má nedostatky alebo zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, zastaví exekúciu dodatočne.
Prezastavenieexekúciepodľa§57ods.1E.p.vydaniepoverenianavykonanieexekúcienepredstavuje

prekážkurozsúdenejveci.Exekúcianiejeprípustná,pretožejetuinýdôvod,prektorýexekúciunemožno
vykonať, súd ju preto vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Exekútor si potom napriek výzve trovy exekúcie
neuplatnil a preto mu neboli priznané.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená a navrhla ho v celom rozsahu zrušiť (a
zrejme i vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie), namietajúc pritom predovšetkým nesprávnosťou

posúdenia veci súdom prvého stupňa po právnej stránke. Súdu prvého stupňa jednak vytýkala
nesprávnosť preskúmavania exekučného titulu mimo rámec vymedzený v zákone o rozhodcovskom
konaní (čiže bez požiadavky povinnej na preskúmanie rozhodcovského rozsudku rozhodcom alebo v
konaní o zrušenie takého rozhodnutia súdom), hoci také oprávnenie exekučný súd nemal a rozsah
jeho prieskumnej činnosti bol obmedzený len na podmienky materiálnej i formálnej vykonateľnosti
exekučného titulu a na posúdenie prípadného rozporu priznaného plnenia s právom či dobrými mravmi

(čo ale neplatilo o skúmaní právneho dôvodu plnenia). Exekučný súd tak podľa nej konal nielen bez
zákonnej opory, ale aj v hrubom nepomere s právom EÚ. Odhliadnuc od nedostatku právomoci a
nesprávneho postupu exekučného súdu považovala tvrdenia o neplatnosti rozhodcovskej doložky za
právne neopodstatnené a ani z dôvodovej správy k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. nemožno vyvodiť
neplatnosť rozhodcovskej doložky ako celku, ak výber jednej z alternatív riešenia sporov je na žalobcovi

a tým môže byť podľa okolností prípadu i spotrebiteľ.

Povinná ani súdny exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad

potrebyprejednávaniaajtakejtovecinapojednávaníodvolaciehosúdu)adospelkzáveru,ženapadnuté
uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej tak logicky za
nedôvodné.

Odvolací súd totiž nemal dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom
prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia

napadnutého uznesenia. Touto podstatou bolo, že rozhodcovská doložka mala charakter neprimeranej
podmienky nezaväzujúcej spotrebiteľa a z toho plynúci záver, že ani rozhodcovský rozsudok za takejto
situácie nemal požívať ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky. Pre
nutnosť vyporiadania sa aj s ďalšími námietkami uplatnenými odvolaním je však nevyhnutné doplniť (§
219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Primárne nemožno akceptovať tú námietku z odvolania, podstatou ktorej je, že skúmanie
platnosti rozhodcovskej doložky a teda i právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného
rozhodcovským rozsudkom výlučne v rámci procesu udeľovania poverenia exekútorovi (čiže zrejme
najmä bez využitia opravného prostriedku v tzv. základnom konaní predstavovaného žalobou o zrušenie
rozhodcovského rozsudku) je postupom bez opory v zákone.

Je to totiž najmä súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého
paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát
v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly

zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej
účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde
by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V
uvedenej súvislosti platí i to, že udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len prinezistení rozporu so zákonom exekučným súdom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne
predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie
exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie

žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z
pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo
titul a rovnako žiadnu úlohu tu nezohráva, či nesúlad so zákonom má charakter porušenia predpisov
procesného alebo i hmotného práva).

Z uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže treba

trvaťnaďalšomužvminulostitunajšímsúdomustálenomasíce,žeexekučnýsúdnemôžerezignovaťna
možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade
nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný
súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie,
ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný
rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym

problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť z toho vynímajúc možnosť podania žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu
však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru
(formulovaného odvolaním prakticky tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudkutentonemalmaťoprávnenieskúmaťinaknežpostránkeformálnychnáležitostí)bypritommalo

za následok, že súdy by nevenovali exekučným titulom žiadnu pozornosť (ak by tieto nemali oprávnenie
skúmať či už vôbec alebo len formálne). Stále tu síce existuje ešte i možnosť zastavenia exekúcie z
dôvodov uvedených či už v E. p. alebo zákone o rozhodcovskom konaní (v zákone č. 244/2002 Z.
z. v znení neskorších zmien a doplnení), tunajší odvolací súd však už v minulosti viackrát zdôraznil,
že zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v

čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť,
pre ktorý dôvod alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia
exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len
tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania
poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej veci pritom

od takéhoto záveru - predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho
súdu nebol dôvod ustupovať (v uvedenej súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 29.
februára 2012, č. k. 10CoE/223/2011-29).

Správnou podľa názoru odvolacieho súdu potom nie je ani interpretácia ustanovenia § 53 ods. 4 písm.
r/ O. z. (resp. tiež Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a

čl. 9 zmluvných ustanovení Dohody - tu por. i dnešné č. l. 15 p. v. spisu) prezentovaná odvolaním, ktorej
účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo
zmluvy a tým i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné
vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak aj dnešného povinného)
treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych

štandardov ochrany spotrebiteľa k tejto strane zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže
vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Odhliadnuc od faktu, že úprava tvoriaca obsah dnešného písmena r/ sa stala súčasťou ustanovenia § 53
ods. 4 O. z. až s účinnosťou od 1. januára 2008 (v tejto súv. por. i čl. II bod 3 a čl. VII zákona č. 568/2007
Z. z.) a dopad takejto úpravy i na právny vzťah účastníkov konania z prejednávanej veci (založený i

podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku ešte v mesiaci júl 2007) by bol možným iba vo vzťahu k
nárokom vzniknutým po nadobudnutí účinnosti príslušnej novelizácie O. z. (viď prechodné ustanovenie
§ 879j O. z. vnesené doň čl. II bodom 14 prezentovanej novely) totiž oprávnená nepripisovala náležitý
význam tomu, že už súčasťou rozhodného znenia hmotného práva aj pre túto vec (v ktorej spor vedúci
k uplatňovaniu pohľadávky vznikol až po účinnosť tzv. prvotnej spotrebiteľskej novely O. z. - tu rozumej

zákona č. 150/2004 Z. z.) bolo ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré obsahuje definíciu
neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Nemenej významným okrem toho však i je, že jednou z určujúcich charakteristík výpočtu neprijateľnýchpodmienok zahrnutých do ustanovenia § 53 ods. 4 (v čase uzavretia zmluvy z prejednávanej veci ods. 3)
O. z. počas celej doterajšej existencie tejto úpravy je, že ide len o výpočet demonštratívny (príkladmý).

Taktoalesamozrejmemuselabyťcelkombeznádejenaúspechobhajobaexekučnéhotituluoprávnenou

založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok
značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu
spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu
vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a
rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom.

Tunajší odvolací súd už v minulosti opakovane zdôraznil a ani v tejto konkrétnej veci nevidí dôvod

čokoľvek meniť na tom, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba
považovať za skôr akademickú (nakoľko spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených
druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra nemôže
patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku - predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež
rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho
zmluvnýpartnerpraktickynanútipodrobeniesaprávomocirozhodcuvdôsledkuvýberu(medziviacerými
do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa.
Požadovanú rovnováhu potom nie je spôsobilé prinavrátiť ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú
možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda

len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera
požadovať).

Práve o takýto súdom prvého stupňa správne kvalifikovaný prípad nanútenia vôle dnešnej oprávnenej
povinnému (spotrebiteľovi) sa jednalo aj v posudzovanej veci, nakoľko okrem použitia tzv. formulárovej
zmluvy obsahujúcej množstvo predtlačených údajov (u ktorých tak bolo prinajmenšom problematickým

aj odchýlenie sa od nich, i ak by zmluvný partner osoby disponujúcej takýmto návrhom zmluvy mal
záujem na nej niečo zmeniť) síce nemožno vylúčiť možnosť ponúkanú odvolaním (čiže vyvolanie sporu
spotrebiteľom a vybratie si ním, kto by mal ním iniciovaný spor prejednať), už samotný obsah dojednaní v
tomto smere kľúčových však je praktickým svedectvom ich naformulovania výlučne v záujme zmluvného
partnera spotrebiteľa (v uvedenej súv. por. najmä jednotlivé časti bodu 9.2.1 Zmluvných dojednaní

Dohody v ich vzájomnej súvislosti, ktoré síce základné právo výberu spôsobu riešenia sporu priznávajú
žalobcovi, jedno z takýchto ustanovení je však svojim obsahom praktickým popretím takejto možnosti,
keď riešenie sporu zveruje jednému z troch vopred určených rozhodcov a to s právom prípadný výpadok
všetkých takýchto osôb „sanovať“ určením náhradného rozhodcu len na strane veriteľa).

Pri riadení sa opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku

ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej
doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za
neprijateľnú (a preto i neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však bola i správnosť ďalšieho záveru okresného súdu, že tu nebola platne
založená ani právomoc rozhodcovského súdu (rozhodcu) na prejednanie veci a na vydanie rozhodnutia,

ktoré by následne mohlo požívať aj náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej
pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).

Súhlasiťnapokonanivtomtoprípade(obdobneakovoviacerýchdosiaľtunajšímsúdomprejednávaných
veciach inej oprávnenej ovládanej však tým istým spoločníkom, sídliacej na adrese totožnej so sídlom
oprávnenej z prejednávanej veci a aj zastupovanej tou istou tzv. advokátskou spoločnosťou) nešlo ani s

obranou založenou na názore, žeby tu dôkazom prijateľnosti rozhodcovskej doložky mal byť neúspech
iného spotrebiteľa, usilujúceho sa o zrušenie rozhodcovského rozsudku v konaní pred Okresným
súdom Žilina. Okrem toho, že tuzemský právny poriadok nepozná viazanosť súdu vyššieho stupňa
právnym názorom vysloveným súdom nižšieho stupňa navyše vo veci s čiastočne odlišným okruhomúčastníkov (ktorá rôznosť nepochybne môže mať svoj význam), vo vzťahu k argumentácii uplatnenej
odvolaním nešlo nepovšimnúť si, že v oprávnenou pripojenom rozsudku Okresného súdu Žilina o otázke
prijateľnosti dojednania diskutovaného v prejednávanej veci nebolo zmienky a prípadné tvrdenie tomuto

odporujúce by mohlo byť opreté nanajvýš o zjavne nedokončenú vetu zo záveru 4. strany rozsudku
Okresného súdu Žilina z 26. mája 2009 č. k. 14C/166/2008-82 v znení „Preto je súd názoru, že zmluva
teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve.“ (?), čo je však i pri tej najlepšej vôli na záver o
prijateľnosti doložky predsa len dosť málo.

Z už uvedených dôvodov bolo samozrejme nadbytočným zaoberanie sa aj inými nedostatkami či už

rozhodcovského rozsudku alebo zmluvných dojednaní účastníkov predchádzajúcich vydaniu takéhoto
rozhodnutia, keďže akýkoľvek názor v tomto smere by na neakceptovateľnosti rozhodcovského
rozsudku majúceho slúžiť za exekučný titul nemohol nič zmeniť.

Odvolací súd preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa vo výrokoch v bodoch I/a II/ (otázka potreby súbežného vyhlásenia exekúcie za neprípustnú
bola pritom otázkou, ktorá spadá do roviny akademických diskusií na poli procesného purizmu) ako

vecne správne potvrdil. Následne krajský súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia v napadnutej časti
týkajúcej sa náhrady trov exekúcie, v ktorej časti je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 5, resp. v súčasnom
znení už ods. 6 v spojení s § 57 ods. 2 E. p. s použitím § 202 ods. 2 O. s. p.), pričom s poukazom na
ustanovenie § 212 ods. 1 O. s. p., v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania dospel k záveru,
že v tejto časti je potrebné a plne dôvodné napadnuté uznesenie potvrdiť. Oprávnená sa totiž v odvolaní

(ku v poradí tretiemu výroku napadnutého uznesenia, v ktorom ju súd prvého stupňa zaviazal zaplatiť
exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 48,34 eur) vôbec nevyjadrila, neuviedla v ňom žiaden k
tomu prislúchajúci odvolací dôvod a nenamietla žiadnu z priznaných položiek trov exekúcie, a to ani
čo do dôvodnosti (oprávneného nároku), ani čo do výšky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací
súd (po vyčerpaní odvolacích dôvodov uplatnených do uplynutia lehoty na odvolanie) uznesenie súdu

prvého stupňa aj v tej napadnutej časti, ktorou rozhodol o náhrade trov exekúcie ako vecne správne
potvrdil, aplikujúc pritom okrem vyššie označených aj zákonné ustanovenie § 219 O. s. p..

Zároveň však podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. nariadil súdu prvého stupňa opraviť zrejmú nesprávnosť
vyskytujúcu sa v úvodnej časti (záhlaví) napadnutého uznesenia. Tam totiž vôbec nebol označený
poverený exekútor, ktorý ale v zmysle § 37 ods. 1 E. p. je účastníkom konania za situácie, keď sa

rozhoduje o trovách exekúcie.

Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a preto
právo na náhradu trov exekúcie tu formálne vzniklo obom ďalším jeho účastníkom (povinnej preto, lebo
takto bolo definitívne odvrátené riziko vymoženia pohľadávky od nej v tejto veci a tiež uloženia tzv.
náhradovej povinnosti tejto účastníčke, a exekútorovi preto, že stotožnením sa aj odvolacieho súdu s

názorom o existencii dôvodov pre zastavenie exekúcie, pričítateľných oprávnenej, exekútorovi právo na
náhradu trov exekúcie vzniklo voči tejto účastníčke). Pretože ale týmto účastníkom v odvolacom konaní
preukázateľne žiadne trovy nevznikli a nebol tu ani návrh žiadneho z nich na priznanie náhrady, odvolací
súd o tejto otázke rozhodol podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p.
spôsobom uvedeným v poslednej vete výroku tohto svojho uznesenia.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.