Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 30, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/255/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4200899927
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4200899927.4

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci žalobcov: 1. J. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., G. M. XXXX, 2. R. J.,
nar.XX.XX.XXXX,bytomQ.M.,F.XXa3.S.J.,nar.XX.XX.XXXX,bytomF.,X.XXXX/XX,zastúpených
Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Blažek, s. r. o. so sídlom Komárno, Pohraničná 6, IČO: 36 721
123, proti žalovanej: J. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., Y. XX, zastúpenej Mgr. Elenou Szabóovou,
advokátkou so sídlom Nové Zámky, Hlavné nám. 7, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o

odvolaní žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Komárno z 28. marca 2014 č. k. 10C/14/2000-676,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol. Svoje
rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 109 ods. 1, 2, § 110 Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej aj ako „OSP“), ako aj zisteným skutkovým stavom. V odôvodnení ďalej uviedol, že vo vzťahu
k prerušeniu konania v danej veci nejde o prípad, kedy by sa v inom konaní riešila otázka významná
pre rozhodnutie súdu o predmete konania, ktorú by súd nebol oprávnený vyriešiť. Súd môže prerušiť
fakultatívne konanie vtedy, ak neurobil iné vhodné opatrenie odstraňujúce prekážku brániacu mu vo veci
konať. Pokiaľ by Ústavný súd SR teoreticky vyslovil nesúlad napádaného ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku s Ústavou SR iným právnym predpisom alebo medzinárodnou zmluvou (pričom súd

zdôrazňuje, že doposiaľ takýto návrh Ústavnému súdu podaný nebol), táto skutočnosť by žiadnym
spôsobom nepodmienila jeho rozhodnutie o žalobe, predmetom ktorej je určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam. Povinnosťou okresného súdu je konať a rozhodnúť o žalobe. Bol toho názoru, že v
danom prípade nie sú splnené podmienky na prerušenie konania podľa § 109 OSP, ani podľa § 110 OSP.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, domáhajúc sa zrušenia

napadnutého uznesenia v celom rozsahu a vrátenia veci súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie
z dôvodu jeho nesprávnosti, nezákonnosti, nesprávnej aplikácie právneho predpisu, rozhodnutia bez
opory v návrhu žalovanej, nesprávnych skutkových zistení a nepreskúmateľnosti s poukazom na ust.
§ 205 a § 205a OSP. Uviedla, že súd o jej návrhu nerozhodol a podanie vyhodnotil iba z existencie
povinnosti súdu prerušiť konanie z dôvodu definovaného v odôvodnení rozhodnutia, ona však navrhla,
aby súd vec postúpil ústavnému súdu na zaujatie stanoviska v podaní s presne definovanou otázkou.

Výrok napadnutého uznesenia je neúplný a nepreskúmateľný, pretože súd rozhodol len o jednom z jej
dvoch procesných návrhov.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods.1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods.1 OSP) a že spĺňa náležitosti § 205 a nasl.
OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP),

prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovenia § 219 ods. 2 OSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak
máodvolacísúdzato,žeprvostupňovýsúdnielenvecnesprávnerozhodol,alevodôvodnenísasprávne
argumentačnevysporiadalsoskutkovýmstavomiprávnymposúdením,nemusívyhotovovaťštandardné
rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 OSP, ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti
preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti

práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty
účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.

Odvolací súd v zmysle § 212 OSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa plne stotožnil
s rozhodnutím súdu prvého stupňa, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna,

presvedčivá a stotožnil so záverom súdu prvého stupňa v tom, že neboli splnené procesné predpoklady
na prerušenie konania.

Prerušenie konania pripadá do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania, ktorá
je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Konanie sa prerušuje na nevyhnutný čas dovtedy,

pokiaľ neodpadne prekážka, ktorá bráni riadnemu pokračovaniu v konaní. Okamžite po odpadnutí
prekážky súd v konaní pokračuje. Pre rozhodnutie súdu môže mať často význam otázka, ktorá patrí do
právomoci iného orgánu, ktorá môže významne ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej či samotné konanie.
V týchto prípadoch je aj procesne ekonomickejšie vyčkať na rozhodnutie príslušného orgánu a konanie
prerušiť.

Z obsahu spisu je zrejmé, že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam v kat. úz. Q.. V priebehu konania žalovaná dňa 04. 03. 2014 doručila súdu podanie
obsahujúce jej námietky proti súdnemu konaniu s poukazom na ustanovenie § 103 OSP. V námietkach
uviedla, že je toho názoru, že súd vo veci nemôže konať a rozhodovať, nakoľko zo zákona nastali také

právne skutočnosti v jej prospech, ktoré sú pre súd záväzné a na ktoré zo zákona musí prihliadať.
Uznesenie, ktorým súd vyhlasuje dokazovanie za skončené nie je možné zamieňať s uzneseniami,
ktorými sa upravuje vedenie konania. Preto doterajší postup súdov všetkých stupňov po vyhlásení
uznesenia o skončení dokazovania je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s
ustanovením § 120 ods. 4 poslednej vety OSP a je dôkazom diskriminačného konania

súdov. Súdom svojvoľne zvoleným postupom došlo aj k nezabezpečeniu rovnosti v konaní, nakoľko
pre žalobcov zabezpečil dovolacie dôvody v rozpore s § 120 ods. 4 OSP a súčasne nesplnil svoje
povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 18 OSP, najmä nezabezpečil rovnaké možnosti účastníkom
na uplatnenie ich práv. Prezentovaný postup súdu i naďalej považuje za porušenie jej práv s následným
diskriminačným postupom úradnej moci, čím sú porušené jej garantované práva vrátane práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru na spravodlivé konanie. Žiadala: 1/ aby súd predmetné konanie prerušil podľa
§ 109 OSP a postúpil návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP
s poukazom aj na § 120 ods. 4 OSP; 2/ či následkom zrušenia uznesenia o vyhlásení dokazovania
za skončené a pokračovanie v konaní a vykonávaní dokazovania prvostupňovým súdom príslušné
zákonné ustanovenia OSP upravujúce vedenie konania napr. § 167 OSP a následné nie sú v rozpore

s Ústavou, Zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná a 3/ či
uznesenie, ktorým sa končí dokazovanie, je alebo nie je uznesením upravujúcim vedenie konania s
poukazom na článok 2 ods. 2, ako aj článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, a či takýmto
uznesením je, alebo nie je súd viazaný podľa § 170 ods. 1 OSP s poukazom na § 120 ods. 4 OSP.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebomedzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, sudcovia sú pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú
viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, 5 a zákonom. V tomto
ustanovení sú vymedzené pramene práva, ktoré je povinný sudca rešpektovať. Všeobecne záväzné
sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125
ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní konkrétnej

veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí
vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom
odvolacieho a dovolacieho súdu.

Podľa § 135 ods. 1 OSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v
rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná

(§ 109 ods. 1 písm. b/). Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Žiaden právny predpis explicitne neukladá všeobecnému súdu povinnosť byť viazaný akýmkoľvek
rozhodnutímNajvyššiehosúduSRaÚstavnéhosúduSRvydanýmvinejveci(tedanadrámecviazanosti
právnym názorom v rámci opravného konania), dokonca ani povinnosť byť viazaný stanoviskom
publikovaným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Z toho

vyplýva záver, že súdne rozhodnutie (judikát) nie je prameňom práva, je len zdrojom argumentačnej
sily pre zabezpečenie ústavne súladnej aplikácie a interpretácie právnych noriem. Všeobecný súd
s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia je viazaný rozhodnutiami ústavného súdu iba
ohľadne posúdenia, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, prípadne rozhodnutiami, ktoré sa týkajú základných

ľudských práv a slobôd. V tomto prípade takéto rozhodnutie Ústavného súdu SR vydané nebolo, preto
viazanosť všeobecného súdu takýmto rozhodnutím nenastala. Odvolací súd má za to, že súd prvého
stupňa správne dôvodil, keď uviedol, že ust. § 109 ods. 1 OSP upravuje taxatívne vymenované prípady,
kedy súd musí prerušiť konanie aj bez návrhu. V danej veci však nejde o prípad, ktorý je definovaný v
ust. § 109 ods. 1 OSP, a preto je povinnosťou súdu prvého stupňa konať a rozhodnúť vo veci samej.

Záveromodvolacísúdpoznamenáva,žeuznesenia,ktorýmisaupravujevedeniekonania,zostávajúbez
vplyvu na rozhodnutie vo veci samej a nemôžu privodiť vážnejšiu ujmu na právach účastníkov. Týkajú
sa spravidla takých otázok, ktoré v záujme hospodárneho vedenia konania vyžadujú rýchle riešenie bez
toho, že by odopretie možnosti opravného prostriedku mohlo byť na ujmu práv účastníkov konania. Súd
nie je týmito uzneseniami viazaný a môže ich zmeniť, prípadne vydať nové uznesenie, ktorým bude

otázka vedenia konania upravená inak, pričom výslovné zrušenie predchádzajúceho uznesenia nie je
potrebné.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 OSP potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.