Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 5, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1CoE/126/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7807200846
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7807200846.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
IČO: 35 807 598, proti povinnému Q. K., A. H. R., A. H. R. XXX v konaní o vymoženie 2.656,84 eura
istiny s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava z 17.05.2013, č. k.
6Er/52/2007-21, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil a oprávnenej, povinnému a súdnemu

exekútorovi ( ďalej len „ exekútor“) náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučného titulu,
ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave - poznámka odvolacieho súdu) zo dňa 07.11.2006, č. SR
5604/06, poveril vykonaním exekúcie vo veci exekútora JUDr. Petra Cirbesa poverením č. 5808 009513*

zo dňa 14.02.2007, ktorého oprávnená navrhla zmeniť a exekúciou navrhla poveriť exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého.
Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. § 103 a § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku ( ďalej len O.s.p.), § 41 ods. 1 a ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.
z. Exekučného poriadku a § 44 ods.1, § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a
zistil, že medzi účastníkmi konania bola dňa 12.5.2006 uzatvorená Zmluva o úvere, na základe ktorej

oprávnená poskytla povinnému úver vo výške 2.323,57 eura. Zmluva o úvere v bode 17. Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru obsahovala rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské
rameno 8, Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Súd prvého

stupňa posúdil túto zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a
uviedol, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku,
t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Posudzoval
platnosťrozhodcovskejdoložkyavyslovil,žepraktickýmdôsledkomrozhodcovskejdoložkytak,akobola
formulovaná vo Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá

možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnená podá žalobu na
rozhodcovský súd. Keďže rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svojupríslušnosť a ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou a absolútne neplatnou, aj
výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje zákonu a dobrým mravom. Exekučný titul vydaný na
základe takejto doložky nemá legitimitu a je materiálne nevykonateľný. Z uvedeného dôvodu súd prvého

stupňa exekúciu podľa ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
zastavil. O návrhu na zmenu exekútora nerozhodoval, pretože mal za to, že sú v predmetnej exekúcii
dané dôvody na zastavenie exekúcie. Nepriznanie náhrady trov exekučného konania exekútorovi
odôvodnil skutočnosťou, že tento si ich náhradu neuplatnil a oprávnenej a povinnému ust. § 146 ods. 1
písm. c) O.s.p. v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho

výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Proti tomuto uzneseniu podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie
oprávnená a namietala, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá možnosť
konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané dokazovanie a

že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. teda pre odňatie
možnosti konať pred súdom podala z dôvodu, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného
konania - osobitne jej- viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská

k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou
zmluvnej podmienky. Uviedla, že pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských veciach musela byť
táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym
dvorom EÚ ( poukázala na nález ÚS SR z 18.04.2011, sp. zn. II ÚS 140/2010 a taktiež na rozsudok

z 21.02.2013 sp. zn. C- 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai). Tvrdila,
že v každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na
účinnú súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná čl. 47
Charty základných práv Európskej únie, pričom k týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti
o ktorej Súdny dvor rozhodol, že táto vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len

právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k
nim, ale tiež zahŕňa právo účastníka konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom
na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie uplatňovanými ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti
vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú
povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Za nutné považovala konštatovať, že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv,
keď exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov
exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému
stanovisku povinného. Rovnako bola názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej

únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej
musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom- ak tak navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je
podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú
judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol
dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES

musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológii
a právnych pojmov komunitárneho práva, aj vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho
práva a ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských
štátov. V súvislosti s uvedenou právnou argumentáciou poukázala na podstatné rozhodnutia európskych
súdov( nemeckých a českých) z ktorých je zrejmé, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na

základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán, pretože obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca
vopred menovaný je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby.

Podľa oprávnenej súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou

a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2
zákona o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží,
čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov aporušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii
exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo

pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v
zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom
vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť

rozhodnutírozhodcovskýchsúdovibavrámcikonaniaozrušenierozhodcovskéhorozsudku.Všeobecný
súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s
právnymipredpismi.Podľajejnázorumusíexekučnýsúdnakladaťsrozhodcovskýmrozsudkomrovnako
ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučnýmtitulom.Oprávnenážiadala,abysúdpostupompodľaust.§109ods.1písm.b/O.s.p.prerušil
konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietala, že
exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo
exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh
účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade
nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K

odňatiu možnosti konať pred súdom uviedla, že k nemu došlo tým, že podľa jej názoru exekučný súd
porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo
na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s
povinným na strane jednej a ňou na strane druhej, kedy povinný mal zabezpečený výkon všetkých práv a
ona mala v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jej postavenia

ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietala, že
nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemala možnosť ani ovplyvniť prípravu
obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, ak
bez existencie akýchkoľvek obáv z jej reakcie, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedla, že je voči povinnému

v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáha.
Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím
porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Ďalej namietala, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v zmysle §
45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané

rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s
dobrými mravmi, ktorá je podľa jej názoru platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc
rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom
konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom,
pričomnešlolenofiktívnumožnosťvoľby,aleoreálnuaskutočnúmožnosťvoľbyrozhodujúcehoorgánu.

Taktiež nesúhlasila s posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedla, že
poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej
podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného
zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka.
Navyše aj strany zmluvy si v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky

právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa jej názoru
Zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v ust. § 2 písm. a/, b/ a § 4
ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedla, že predmetom ňou poskytnutých úverov sú peňažné
prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa §

4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedla, že tento
úrok má sankčný charakter, že pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je
primeraná vzhľadom na jej obchodné riziko. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky
úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil.

K nedoplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci
súd taktiež zastavil exekúciu), ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu,
uviedla : (Citujúc znenie § 499 Obch. zák.), že v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj predmetpodnikania - poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, je preto názoru, že v zmysle § 499 Obch. zák. sme
si mohla dojednať odplatu - v jej prípade príslušný poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku
a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s

tým spojenou.

K poplatku za zasielanie upomienok uviedla, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere, sa povinná zaviazala uhradiť jej za každú zaslanú upomienku v
prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eura (60,-Sk) ako paušálnu úhradu nákladov a

administratívy s tým spojenej.

Zvýraznila skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda,
či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o
nej už raz právoplatne rozhodol, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP súd je povinný preskúmať žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom

poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpore žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, že v opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Uviedla, že ak súd poverenia na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie
poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom môže podľa ust. § 44 ods. 2

EP vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou
interpretáciou ust. § 45 ZoRK dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. ZoRK len v spojení revíziou
práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie a ak súd uskutočňuje revíziu titulu po tomto čase, koná
v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva s právnym
poriadkom , čím porušuje základné právo účastníkov exekučného konania.

V neposlednom rade zdôraznila, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti
vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu,
pretože nie je oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa ust. § 45 ods. 1 písm. a)
ZoRK.

K návrhu na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a podanie prejudiciálnych otázok
Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie naviac poukázala na viaceré
nejasnosti právneho základu (smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 193 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, uverejnenou v Ú. v ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002 , s. 288 v spojení s
právnou úpravou Únie uplatniteľnou na zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a jeho interpretácie Súdnym

dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na
uspokojovanie pohľadávok veriteľov.

Považovala za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí
všeobecných súdov), aby odvolací exekučný súd (v zásade je ako odvolací súd aj povinný) konanie

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcim znení :

1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?

2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodovacej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorejje rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. ) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu ,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.,

bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p.,
na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a
dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza

nasledovné.

Čo sa týka rozsahu prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku
ako exekučnému titulu odvolací súd uvádza, že exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so

sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, zo dňa 12.05.2009, č. SR 13813/08.

Podľa§45ods.1zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z

dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v
§ 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa
odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného
poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pokiaľ ide o oprávnenou tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací
súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej
výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje
osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje

exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného
ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný
nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či

rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.Je nutné poukázať aj na skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávnenou a povinným, ktorý vznikol
na základe Zmluvy o úvere zo dňa 12.05.2006 je vzťahom spotrebiteľským, s čím však oprávnená
nesúhlasila. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch veriteľom, ktorý

poskytuje spotrebiteľský úver, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver
v rámci svojho podnikania. Z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I
odvolací súd zistil, že oprávnená je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.3.2001
poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnené poskytovať spotrebiteľské úvery. Z obsahu
predmetnej zmluvy o úvere nevyplýva, že úver 2.323,57 eura (70.000,- Sk) bol poskytnutý povinnej

- fyzickej osobe na účel zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa § 1 ods. 2 písm. e)
spotrebiteľským úverom je úver od 200,- eur (6.000,- Sk) do 20.000,- eur (600.000,- Sk), čo znamená,
že aj výška predmetného úveru zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať spotrebiteľské úvery.
Predmetný úver spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle §§ 1, 2, 3 zákona
o spotrebiteľských úveroch, pretože oprávnená predmetnou zmluvou o úvere poskytla povinnému
peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinný sa zaviazal poskytnuté

peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady, vrátane úroku
a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. c/ zákona č. 258/2001
Z.z.). Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným je teda zmluvou o spotrebiteľskom úvere,
aj keď ju účastníci konania takto nenazvali a v písomnej zmluve ju označili „Zmluva o úvere“ uzavretá
doleuvedeného dňa v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pretože podľa § 41a Občianskeho

zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá
vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako to vyplýva
už zo samotného označenia tejto zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou, a preto je na právny vzťah medzi
oprávnenou a povinným potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka.

Už od svojho založenia venuje Európska únia problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť.
Súdny dvor Európskej únie vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci
núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym

spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 06.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL,
kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol
vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa

oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohopodľadanéhovnútroštátnehoprávavyplývajú,scieľomzabezpečiť,

aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj zo samotného Exekučného
poriadku, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje, či exekučný
titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či

oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011
konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Taktiež v uznesení zo dňa 5. decembra
2012, sp. zn. 6Cdo/135/2012 uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie

platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6Cdo/1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň

povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku
v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, sa

vychádza predovšetkým z tvrdení oprávneného a povinného, z predložených listín a z exekučného
titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti
dostatočneosvedčenéokolnosťamivyplývajúcimizospisu,vrátanedonehozaloženýchlistín.Vzhľadom
na to oboznamovanie sa s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok
konania a predpokladov pre zastavenie exekúcie sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti
oprávneného a povinného.

K námietke oprávnenej týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací
súd uvádza, že prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a
to aj z úradnej moci. V prípade, ak súd prvého stupňa v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný nárok
je v rozpore so zákonom, v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 zákona

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Nedostatok
rozhodcovského rozsudku spočívajúca v jeho nespôsobilosti byť exekučným titulom je tak závažným
nedostatkom podmienky konania, ktorú nemožno odstrániť a pre ktorú musí byť exekúcia zastavená.

Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľkou namietaný postup súdu prvého stupňa pri

preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky.
Preto za neodôvodnenú považuje aj jej žiadosť na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b)
O.s.p. za účelom podania návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade
ust. § 44 ods. 2 veta práva a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

K návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie rozhodol o otázke, či ide o
neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd tiež poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s
otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (napr.
podľa rozsudku Súdneho dvora Pannon C- 243/08 vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná

podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju
bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú. Tiež rozsudok Súdneho
dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02.). Preto odvolací súd zamietol návrh oprávneného na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., nakoľko nevznikla potreba predložiť vec
Súdnemu dvoru Európskej únie.

So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci sa odvolací súd ďalej zaoberal otázkou, či
predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádza v bode 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené,
a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so
sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri

Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súdebola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej

zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,

požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov
je plne opodstatnená.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v

rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. V zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná.

Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní,
znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred

spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil
spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať
si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie
na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.

Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale
predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.
Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko
praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda
povinnému, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade,

ak oprávnená podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinného to znamená povinnosť podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnená už predformulovala v zmluve a
na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby
na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces
založenia sporového procesu podľa predstáv oprávnenej.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi
zmluvnýmistranami,atovneprospechspotrebiteľa(dlžníka).Spotrebiteľsapodpisomzmluvy,obsahom
ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti
alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom

- podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v
ust. § 53 ods. 2 a § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, preto je táto rozhodcovská doložka
neplatná podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

V tejto súvislosti nie je podstatný doslovný preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm. q bodu 1

Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, citovaná smernica v čl.
8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v
oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.Teda ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ upravená prísnejšie
ako v samotnej smernici za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa, takéto znenie nie je
v rozpore s účelom a obsahom tejto smernice.

Prvostupňový súd tiež odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné
rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Je potrebné zdôrazniť, že ak rozhodcovská zmluva
nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu

fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. V danom prípade
si spotrebiteľ rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.
Rozhodcovská doložka v posudzovanom prípade teda nebola individuálne dojednaná.

Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre
nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými
stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je

obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné
obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o
úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy
v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom
prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp.

zn. 2Cdo/245/2010).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez
právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej

zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt, a tým pádom neboli
splnené podmienky na vykonanie exekúcie.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že odvolanie oprávnenej nie je dôvodné, preto odvolací súd
postupom podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. a
účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnená nemala v tomto konaní
úspech a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli
priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.