Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 9, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/47/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112200016
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7112200016.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35
724 803, proti žalovanej Y. M., M.C., U. XXXX/XX, v súčasnosti na neznámom mieste, o zaplatenie
568,25 € s prísl., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, Prešov, Važecká 16, IČO: 42 176 778, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti
uzneseniu 40C/68/2012-35 z 15.8.2012 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka.

Žalobcovi a žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva a vedľajší účastník nemá právo
na ich náhradu.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením konanie zastavil, žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi
náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi vrátil zaplatený súdny poplatok 27,37 €, prostredníctvom

Daňového úradu Bratislava, do 30 dní od doručenia právoplatného uznesenia Daňovému úradu
Bratislava.

V odôvodnení uviedol, za žalobca sa žalobou z 9.12.2011, doručenou mu 2.1.2012, domáhal, aby
rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť mu 568,25 € s 8 % ročným úrokom z dlžnej sumy 497,91 €
od 28.6.2006 do zaplatenia, ako aj trovy konania vo výške zaplateného súdneho poplatku 34 € a trovy
právneho zast. 164,13 €, že podaním, doručeným mu 19.3.2012, vstúpil vedľajší účastník do konania

na strane žalovanej, zároveň si podaním, doručeným mu 3.5.2012, vyčíslil aj trovy konania 109,94 € a,
že pred začatím pojednávania žalobca podaním z 11.7.2012, doručeným mu 16.7.2012, zobral žalobu
v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť a zároveň žiadal náhradu trov konania vedľajšiemu
účastníkovi nepriznať. Vychádzajúc z § 96 ods.1,3 O. s. p. (jeho znenie citoval) konanie zastavil. O
trovách konania rozhodol podľa § 146 ods.2 prvá veta O. s. p. (jeho znenie tiež citoval) a uzavrel,
že vzhľadom „k tomu“, že žalobca vzal späť žalobu, z procesného hľadiska zásadne platí (ak nejde

o prípad § 146 ods.2 druhá veta O. s. p.), že zavinil zastavenie konania a je povinný nahradiť trovy
konania žalovanej, že tej žiadne trovy nevznikli a trovy vedľajšieho účastníka činia 109,94 €, pozostávajú
z 2 úkonov právnej služby po 38,18 €, 2 x režijný paušál po 7,63 € a 20 % DPH - 18,32 €. Nepriznal
vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania, vzhľadom „k tomu“, že trovy konania v uplatnenej výške z
jeho strany nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal, že vstúpil do konania ako profesná organizácia na ochranu spotrebiteľa z

vlastného podnetu (bez toho, aby sa so žalovanou kontaktoval) a splnomocnil zást. z radov advokátov,
hocizosamotnejjehopodstatyvyplýva,žemusíbyťschopnýkonaťvmenetoho,nastranekohovstupuje
do konania, preto jeho trovy nepovažoval za účelne vynaložené a nepriznal mu ich náhradu.

Vedľajší účastník podal včas odvolanie proti časti II. výroku uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté, že
sa mu náhrada trov konania nepriznáva. Uviedol, že pri rozhodovaní o trovách v konaní, ktoré bolo
skončené zastavením v dôsledku späťvzatia žaloby, je nevyhnutné posudzovať zásadne len procesnékritéria úspechu, či neúspechu účastníkov, že nebolo preukázané, aby žalovaný svojim správaním
zapríčinil späťvzatie žaloby, na druhej strane žalobca vzal bez akéhokoľvek odôvodnenia žalobu v celom
rozsahu späť, čím procesne zavinil zastavenie konania a pritom nedosiahol v súdnom konaní to, čo

od žalovaného žiadal, preto tento stav je potrebné považovať za jeho procesný neúspech, že on, ako
právnická osoba zameraná na ochranu spotrebiteľov, vstúpil legitímne v súlade s § 93 ods.2,3 O. s. p.
z vlastného podnetu do predmetného spotrebiteľského sporu v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného spotrebiteľa, že takto zvolený procesný postup jeho vstupu do konania je zákonne
rovnocenný so vstupom do konania na základe výzvy niektorého z účastníkov urobenej prostredníctvom

súdu a nepredpokladá súhlas spotrebiteľa s jeho vstupom, dokonca ani vedomosť spotrebiteľa o jeho
vstupe do konania, jeho vstup do konania zák. v § 92 ods.2 O. s. p. totiž priamo predpokladá a,
že jeho vstup do konania bol opodstatnený, pretože žalobca vzal žalobu späť až po jeho vstupe,
ktorý bol účinným prostriedkom ochrany spotrebiteľa v súdnom konaní. Tvrdil, že uznesenie v jeho
napadnutej časti vychádza z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podotkol, že môže preukázať, že v množstve súdnych sporov pôsobil už jeho vstup do konania (aj bez

vyjadrenia vo veci samej) pre žalobcu odradzujúco v tom zmysle, že uvedomujúc si neopodstatnenosť
uplatňovaného nároku vzal svoju žalobu späť a konanie žiadal zastaviť, že po tom, čo mu je doručené
oznámenie o jeho vstupe do konania, príp. po tom, čo jeho vstup do konania zistí iným spôsobom,
plošne berie žaloby späť, že môže preukázať prípady, kde tento konkrétny žalobca vzal späť žalobu
po vyhlásení rozsudku, v ktorom bol úspešný, dokonca paradoxne aj po tom, čo platobný rozkaz (ďalej

len PR) nadobudol právoplatnosť a, že ukazuje sa, že samotný jeho vstup do konania, ako vedľajšieho
účastníka na strane spotrebiteľa, je dostatočne účinným prostriedkom zabrániť dodávateľom porušovať
spotrebiteľské práva. Citujúc znenie čl.7 ods.1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, tvrdil ďalej, že súd by mal z neho vychádzať a podporiť tento prostriedok
účinnej ochrany spotrebiteľov v súdnych konaniach tým, že mu prizná náhradu trov konania, v opačnom

prípade by jeho činnosť (ako nemajetného) mohla byť vážne ohrozená. Poukázal na to, že v prevažnej
väčšine obdobných spotrebiteľských vecí vydávajú súdy PR, ktorými zaväzujú žalovaných spotrebiteľov
na úhradu celej žalovanej sumy aj s prísl. a spotrebiteľa zaväzujú nahradiť žalobcovi trovy konania,
že súdy pri priznaní trov dodávateľovi v PR, ktorý si naviac vedome uplatňuje premlčaný nárok,
nemajú žiaden problém priznávať mu trovy konania, ktoré si dokonca v prevažnej väčšine vecí žiada

dodávateľ priznať v nezákonnej výške aj za úkon právnej služby písomné podanie protistrane - pokus
o zmier, ktorý je v rozpore s advokátskou tarifou, namieste je teda otázka, prečo súdy nepovažujú za
nehospodárne a neúčelné trovy právneho zast. tejto nadnárodnej finančnej skupiny pozostávajúcej zo
49 spoločností v takmer 30 krajinách, pričom len samotný žalobca zamestnáva 210 zamestnancov,
pričom táto spoločnosť nemá problém zabezpečiť si vlastné právne oddelenie, pretože vymáhanie

pohľadávok je jedným z hlavných predmetov činnosti žalobcu, napriek tomu, že jeho žaloby sú zhodné
v tisíckach iných vecí, súdy nezisťujú účelnosť trov u dodávateľa, ale paradoxne uňho (bezmajetného),
ktorého jediným cieľom a poslaním je ochrana práv spotrebiteľa, prečo by neúspešné spory žalobcu
mali byť dotované z prostriedkov štátu, príp. z jeho z prostriedkov a čím si mal žalobca zaslúžiť takúto
ochranu svojich záujmov. Zdôraznil, že pokiaľ by sa v praxi presadil názor upierajúci mu právo na zást.,

vzhľadom na predmet jeho činnosti, príp. vzhľadom k tomu, že 1 jeho členka má právnické vzdelanie,
avšak právnu prax vôbec nevykonáva, potom by bolo problematické aj zastupovanie advokátmi,
napr. sudcov, prokurátorov, advokátov, ministrov spravodlivosti, predsedov vlád, ktorí sú právnikmi,
čo by bolo v evidentnom rozpore s platným právom, ale aj s každodennou realitou. V tejto súvislosti
poukázal aj na judikatúru citovanú v najnovšom komentári slovenského občianskeho procesného

kódexu, pôvodne uverejnenú v časopise Soudní rozhledy 2/2002 na str.43, (Števček/Ficová, Občiansky
súdny poriadok, Komentár - I. diel, 2.vydanie, Praha: C.H.BECK, 2012, str.492) a uviedol, že táto
agenda vyžaduje nielen právnickú kvalifikáciu, ale aj enormné nároky na osoby, ktoré by túto agendu
systematicky spracovávali, týka sa technického zabezpečenia, pracovných prostriedkov a pomôcok
slúžiacich na jej spracovanie vrátane adekvátnych kancelárskych priestorov, že on nemá finančné

prostriedkyanipersonálneobsadenie,tedanemávlastný„aparát“,pretojedinoumožnosťounaefektívne
presadzovanie spotrebiteľských práv na našich súdoch je realizovanie jeho činnosti prostredníctvom
advokátskych kancelárií, ktoré sú ochotné pracovať len za prísudok, že predpokladá, že súdu z jeho
činnosti je zrejmé, koľko pracovného nasadenia je potrebné na spracovanie predmetnej agendy, ktorá
sa na jej konci v konkrétnej veci ukáže možno ako rutinná a jednoduchá, treba však vidieť koľko

zhmotnenej práce je v množstve týchto jednoduchých vecí, že jeho cieľom je, aby sa spotrebiteľská
agenda rozptýlila medzi čo najviac Združení, aby v každom konaní vystupoval za Združenie advokát
a aby dodávatelia prestali nie v dobrej viere doslova skúšať súdy, aby im priznávali premlčané nároky,
nároky z neprijateľných zmluvných podmienok a nároky po použití nekalých obchodných praktík a jehocieľom je taktiež, aby sa táto súdna agenda zminimalizovala, čo dosiahne len vtedy, ak budú podporené
účinné prostriedky na odradenie dodávateľov realizovať svoju doterajšiu prax na súdoch, ak však
neriskujú ani len plnú náhradu trov konania, skúšať sa im stále oplatí a budú to robiť naďalej, že úplne

ideálne by bolo, ak by mal „vlastný aparát“, odborne vzdelaný personál znalý všeobecne záväzných
právnych predpisov a judikatúry súdov (položil otázku, kto by však mal tento „aparát“ kvalifikovaných
pracovníkov zaplatiť), že možno by sa dalo argumentovať, že má možnosť čerpať podporu od štátu
a tu chcel poukázať na svoju reálnu skúsenosť: Podľa § 25 ods.6 zák.č.250/07 Z. z. má možnosť
využívať aj určenú podporu ministerstva, ale po opakovaných žiadostiach v priebehu posledných 2 rokov

napokon Ministerstvo hospodárstva SR mu schválilo finančnú podporu 4 000 € (doposiaľ vyplatených 1
000 €), avšak takýto finančný príspevok pri objeme činnosti ním vykonávanej na podporu spotrebiteľov
nepokrýva ani len poštovné výdavky, že takáto jeho zákonná možnosť čerpať finančné prostriedky na
podporu svojej činnosti tu síce existuje, pretože je výsledkom transpozície právnych aktov Európskej
únie (ďalej len EÚ) do nášho legislatívneho prostredia, avšak realita praxe je úplne iná a podpora štátu je
skôr v rovine iluzórnej, než skutočnej, že prax mu potvrdzuje, že najväčšie možnosti na efektívnu pomoc

spotrebiteľom mu poskytuje práve inštitút vedľajšieho účastníctva, pretože spotrebiteľ často nevyhľadá
ani advokáta, ani jeho a ak áno, tak len výnimočne, že do konaní vstupuje voči dodávateľom, ktorí -
podľa jeho skúseností - najviac porušujú spotrebiteľské práva, že po doručení žaloby a príloh v zmysle §
93 ods.4,§ 79 ods.4,§ 114 ods.2 O. s. p. vec analyzuje a v konaní náležite právne argumentuje (pýtal sa,
či ide o náhodu, že práve v konaniach, do ktorých vstúpil, sú žaloby brané späť aj bez jeho vyjadrení), že

nemožno mať žiadne ilúzie o ušľachtilých pohnútkach žalobcu vo vzťahu k späťvzatiu žaloby, žalobca
veľmi pragmaticky, v snahe nenavyšovať vo svoj neprospech trovy konania a zachrániť podstatnú časť
zaplateného súdneho poplatku, berie žaloby späť na súdoch, kde vstupuje do spotrebiteľských konaní,
pretože si je dobre vedomý, že doslova zahlcuje súdy desaťtisíckami žalôb o premlčané spotrebiteľské
pohľadávky, aj o pohľadávky z neprijateľných zmluvných podmienok a pohľadávok vzniknutých po

použití nekalých obchodných praktík a pýtal sa ďalej, prečo by mal štát, reprezentovaný súdnou mocou,
benevolentne tolerovať takúto nekalú prax žalobcu. Poznamenal, že často je mu vytýkané, že v súdnych
konaniach iba vznáša námietky premlčania, že bol by rád, ak by sa prijala taká vnútroštátna právna
úprava, ktorá by súdu umožnila v súdnych konaniach proti spotrebiteľom prihliadať na premlčanie
pohľadávky ex offo alebo spotrebiteľa prinajmenšom poučiť o možnosti premlčanie namietať, nie je

totiž presvedčený, či aktuálna vnútroštátna právna úprava podľa § 101 a n. O. z. v spotrebiteľských
právnych veciach je v súlade s čl.169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ a čl.38 Charty základných práv
EÚ, že v súčasnej dobe však vnútroštátna právna úprava neumožňuje súdu prihliadať na premlčanie
ex offo, preto to robí on, ako Združenie na ochranu práv spotrebiteľov a v každom spore, v ktorom
žalobca žaluje premlčaný nárok, vznáša námietku premlčania, že čo je však na takomto postupe

nezvyčajné, je to jeho povinnosť chrániť spotrebiteľa aj pred premlčanými nárokmi dodávateľov, že
žalobca s odstupom viacerých rokov uplatňuje na slovenských súdoch pohľadávky voči spotrebiteľom,
ktorí sa tak dostávajú do nevýhodného postavenia najmä v súvislosti s nezachovaním dôležitých listín,
vzniká tak nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ sa v súdnom konaní nedokáže
efektívne brániť, napr. aj vznesením námietky premlčania, že aj v spotrebiteľských konaniach sa predsa

žalobca musí správať obozretne a žalovať iba nepremlčané pohľadávky, pretože jeho vstupom do
konania už nenájde len neinformovaného a rezignovaného spotrebiteľa, ale rovnocenného partnera,
že aj v spotrebiteľských konaniach musí platiť staré rímske pravidlo „VIGILANTIBUS IURA SCRIPTA
SUNT“. Vytýkal súdu, že pri nepriznaní jeho trov postupoval v rozpore s legislatívou EÚ, judikatúrou
Súdneho dvora (ďalej len SD) EÚ, v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou, ustálenou súdnou

praxou a slovenskou právnou teóriou, a - citujúc čl.169 ods.1 Zmluvy o fungovaní EÚ, čl.38,čl.47 Charty
základných práv EÚ - tvrdil, že o odôvodnenosti priznania jeho trov svedčí aj novelizované znenie §
137 O. s. p. (citoval ho), ktoré bolo s účinnosťou od 1.1.2012 doplnené zák.č.332/11 Z. z. o poskytovaní
právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi (citoval z dôvodovej správy k nemu) a, že novelizovaná
právna úprava zohľadňuje aj rozsudok SD EÚ (druhá komora) z 22.12.2010 vo veci C-279/09 Deutsche

Energinenhandels - und Beratungsgesellschaft mbh (DEB) proti Spolková republika Nemecko (aj z
neho citoval), že v zmysle uvedeného dokonca KS v Prešove svojim uznesením 3Co/131/2011-85 z
13.1.2012 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa a ustanovil vedľajšiemu účastníkovi, ktorým bola tiež
právnická osoba zameraná na ochranu spotrebiteľa, advokáta, pričom konštatoval, že nie je možné
nedôvodne a bez akýchkoľvek logických súvislosti podmieňovať spôsobilosť občianskeho združenia

na vykonávanie predmetu svojej činnosti odbornosťou v odbore právo, že sú to práve združenia na
ochranu spotrebiteľov, ktoré majú právo v súlade so zák. chrániť a presadzovať oprávnené záujmy
spotrebiteľov (§ 3 ods.4,§ 25 zák.č.250/07 Z. z. o ochrane spotrebiteľa), že európska legislatíva a
rozhodnutia SD EÚ a na nich nadväzujúca vnútroštátna právna úprava, preferujú činnosť združení vrámci ich zákonných oprávnení, že občianske združenia na ochranu spotrebiteľov si v prevažnej miere
zakladajú samotní občania poškodení nekalými praktikami a neprijateľnými zmluvnými podmienkami v
štandardných formulárových zmluvách dodávateľov a často pri nedostatku organizačného a finančného

zabezpečenia chránia práva prevažne nemajetných spotrebiteľov, rezignujúcich na obranu svojich práv,
pretoženemajúdostatokprostriedkovnaadvokátaatýmnarovnocennýpriebehsúdnychkonaní.Citoval
ďalej znenie § 93 ods.4 a § 18 O. s. p. a zdôraznil, že ak teda platí, že má v konaní rovnaké práva a
povinnosti ako účastník hlavný a ak má platiť aj „rovnosť účastníkov“ ako jeden zo základných princípov
súdneho konania, potom neexistuje rozumný dôvod nepriznať mu trovy právneho zast., za situácie, ak

nárok na náhradu trov vznikne účastníkovi, ktorého v konaní podporoval, že účelnosť trov vynaložených
na právnu pomoc možno odvodiť z čl.47 ods.2 Ústavy (aj z neho citoval), že ústavný rozmer práva
účastníka na náhradu trov konania v úspešnom súdnom spore vyplýva z nálezov Ústavného súdu
SR (napr. II.ÚS78/03,II.ÚS31/04, II.ÚS56/05, IV.ÚS147/08, II.ÚS122/09), že trovy právneho zast. treba
považovať v každom prípade za účelne vynaložené trovy, že každý má právo na to, aby hoci aj v
jednoduchej, skutkovo a právne menej zložitej veci bol zast. advokátom a toto ústavne zaručené právo

môže uplatňovať v rámci celej republiky, bez ohľadu na to, že voľba miestneho advokáta by bola spojená
s menšími trovami, než udelenie plnomocenstva zást. mimo mesta alebo obce, kde účastník konania
býva (Ján Mazák, Ľudovít Šoltýs, Trovy konania v civilnom procese, Mimoriadne vydanie Bulletinu
slovenskej advokácie,1997,str.53), že samotná skutočnosť, že má principiálne právo na náhradu trov
konania, nie je - dúfa - sporná, napriek tomu si dovolil poukázať na rozsudok 5Cdo71/2010 z 9.6.2010

NS SR, ako aj na najnovšie komentáre k O. s. p.: Števček/Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok,
Komentár - I. diel,2. vydanie, Praha: C. H. Beck,2012,str. 331, príp. Drápal/Bureš a kol. Občanský
soudní řád I, Velké komentáře, 1. vydání: C. H. Beck,2009,str.607, že aj renomovaný právny portál
uverejnil4.7.2012nasvojomwebovomsídlerozhodnutieKSvBanskejBystrici
17Co/87/2011-71 z 25.4.2012 a rozhodnutie KS v Prešove 7Co/34/2012 z 28.3.2012, z ktorých vyplýva

jeho právo na náhradu trov konania, že 15.10.2012 bolo na cit. právnom portáli uverejnene ďalšie
rozhodnutie KS v Banskej Bystrici 15Co/169/2012 z 9.8.2012, z ktorého v ďalšom citoval, že najnovšia
rozsiahla judikatúra krajských súdov, s ktorou je ním napádané uznesenie v diametrálnom rozpore,
vychádza zo správnej a náležitej aplikácie vnútroštátnych noriem, ale aj právnych aktov Únie a judikatúry
NS SR, ÚS SR, SD EÚ a ESĽP, že k tejto právnej problematike má k dispozícii už stovky aktuálnych

rozhodnutí krajských súdov a len príkladmo chcel poukázať na niektoré podľa jednotlivých senátov (9
rozhodnutí KS Košice, 18 rozhodnutí KS Prešov, 2 rozhodnutia KS Nitra, 1 rozhodnutie KS Trenčín,
1 rozhodnutie KS Žilina a 6 rozhodnutí KS Banská Bystrica; označil ich sp. zn. a dňom, kedy bolo
rozhodnuté) a bol ochotný, ktorékoľvek z nich na výzvu obratom predložiť. O dôvodnosti a účelnosti
náhrady svojich trov aj v tzv. „drobných sporoch“ poukázal na uznesenie KS v Košiciach 9Co/59/2012-69

z 30.4.2012 (citoval z neho vybranú časť) a považoval za užitočné poukázať aj na niektoré ďalšie
argumenty odvolacích súdov v týchto rozhodnutiach (uzneseniach): KS Nitra 9Co/172/2012-137 z
23.8.2012, KS Banská Bystrica 16Co/186/2012-103 z 28.6.2012, 15Co/92/2012-69 z 10.5.2012,
13Co/193/2012-138 z 30.7.2012, 13Co/200/2012-159 z 8.8.2012, 16Co/273/2012-163 z 30.8.2012,
15Co/169/2012 z 9.8.2012, KS Trenčín 17Co/220/2012-104 z 18.7.2012, KS Prešov 7Co/31/2012 z

30.4.2012, 1Co/8/2012-74 z 31.5.2012, 16Co/128/2012-112 z 3.9.2012, 1Co/65/2012-170 z 10.10.2012,
1Co/55/2012-66z27.9.2012,KSKošice9Co/104/2012-84z31.7.2012,3Cob/148/2012-166z31.8.2012
a KS Žilina 8Co/258/2012-127 z 31.7.2012 (zo všetkých citoval). Tvrdil ďalej, že z uvedeného vyplýva, že
aj on, ako občianske združenie zložené prevažne z laikov v oblasti práva, ktoré je pripravené dôsledne
presadzovať a chrániť aj v súdnych konaniach oprávnené záujmy spotrebiteľov, má právo vystupovať

proti dodávateľom na základe princípu „rovnosti zbraní“, že tento princíp ako naplnenie zásady rovnosti
strán presadzuje v konštantnej judikatúre aj ESĽP, práve preto je zast. advokátmi, ktorí sú ochotní takéto
zast. realizovať, že aj keď neprijateľnosť zmluvných podmienok a posudzovanie nekalých obchodných
praktík vyhodnocuje súd v zmysle judikatúry SD EÚ ex offo, nemôže poučiť spotrebiteľa o premlčaní,
príp. mu dávať návody k náležitej právnej argumentácii proti dodávateľom a, že jeho vstupom do konania

sa žalobca zrazu v súdnych konaniach začína ocitať v postavení, v ktorom nachádza rovnocenného
partnera v riešení právnych otázok, súvisiacich s prebiehajúcimi spormi, pretože samotní spotrebitelia
sa nedokážu náležite brániť a často na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov z dôvodu
svojej neinformovanosti, príp. nedostatku prostriedkov na právne zast. rezignujú, že v predmetnej veci
sú uplatňované nároky proti spotrebiteľovi a teda je nutné použiť normy spotrebiteľského práva, aj

výkladové pravidlá ich aplikácie, že základnou filozofiou spotrebiteľského práva je pozitívny zásah štátu,
ktorým je kompenzovaná zjavná nerovnováha medzi dodávateľom a spotrebiteľom v kontraktačnom
procese, že tento pozitívny zásah štátu realizuje zákonodarná moc spotrebiteľskou právnou úpravou,
avšak nezastupiteľnú úlohu pri napĺňaní cieľov EÚ v rámci ochrany spotrebiteľa musí zohrávať aj súdnamoc náležitou aplikačnou praxou a to aj v otázke rozhodovania o trovách konania subjektov, ktoré
vystupujú na ochranu spotrebiteľov. Napokon uviedol, že mu vznikli v konaní trovy z titulu právneho
zast. podľa vyhl.č.655/04 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Citujúc znenie § 146 ods.2 prvá veta O. s. p. a právnu vetu judikátu
R49/1993, s poukazom na uvedené navrhol rozhodnúť, že výrok uznesenia o trovách v jeho napadnutej
časti sa mení tak, že žalobca je povinný zaplatiť mu trovy prvostupňového konania 109,94 € a trovy
odvolacieho konania 32,06 €, na účet jeho zást., do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Pre prípad, že
sa odvolací súd nestotožní s jeho právnou argumentáciou, navrhol, v súlade s ustálenou judikatúrou SD

EÚ (Doktrína CILFIT C-283/81), podľa § 109 ods.1 písm. c) O. s. p. prerušiť toto konanie a požiadať SD
EÚ o rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach:1. Či pod právom na súdnu ochranu podľa čl.47 v spojení
s čl.38 ods.1 Charty základných práv EÚ a pod právom na zabezpečenie hospodárskych záujmov
spotrebiteľov a pod podporou Združení na ochranu záujmov spotrebiteľov podľa čl.169 ods.1 Zmluvy
o fungovaní EÚ sa rozumie aj právo na náhradu trov súdneho konania,2. a) Či sa má čl.169 ods.1
Zmluvy o fungovaní EÚ a čl.47 v spojení s čl.38 ods. 1 Charty základných práv EÚ vykladať tak, že

Združeniu na ochranu záujmov spotrebiteľov patrí náhrada trov konania ako vedľajšiemu účastníkovi
na strane spotrebiteľa za úspešné vedenie súdneho sporu, ak zmyslom a cieľom ochrany spotrebiteľa
bolo zbaviť spotrebiteľa záväzku z neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa čl.6 ods.1 Smernice Rady
93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo záväzku po použití
nekalej obchodnej praktiky podľa Smernice EP a Rady 2005/29/ES z 11.5.2005 o nekalých obchodných

praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, b) Ak je odpoveď na otázku podľa
predchádzajúceho odseku taká, že Združeniu patrí náhrada trov v súdnom konaní, či možno toto právo
nepriznať len z dôvodu, že sa z dôvodu hospodárnosti konania argumentovalo a následne aj rozhodlo
na základe inštitútu premlčania alebo sa rozhodlo o späťvzatí žaloby žalobcom po námietke premlčania
vznesenej v konaní vedľajším účastníkom,3.Či je porušené základné právo spotrebiteľa a Združenia na

ochranu záujmov spotrebiteľov podľa čl.47 v spojení s čl.38 ods.1 Charty základných práv EÚ a čl.169
ods.1 Zmluvy o fungovaní EÚ, ak súd neprizná právo na náhradu trov konania spotrebiteľovi alebo
Združeniu na ochranu záujmov spotrebiteľov, napriek ich úspechu v súdnom konaní a nevyporiada sa
s odlišnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných veciach, ktoré boli súdu predložené, a ktoré sú zjavne
odlišne právne odôvodnené,4. Či právna úprava podľa § 142-§ 151 slovenského O. s. p. odporuje právu

EÚ, ak neumožňuje Združeniu na ochranu záujmov spotrebiteľov priznať plnú náhradu trov konania,
napriek dosiahnutému úspechu v konaní, keď na druhej strane dodávateľovi náhradu trov konania
priznať umožňuje a 5. Či čl.169 ods.1 Zmluvy o fungovaní EÚ a čl.38 a 47 Charty základných práv EÚ
treba vykladať tak, že bránia takej aplikácii vnútroštátneho procesného práva, ktorá označuje právne
zast. Združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov za neúčelné napriek tomu, že po vstupe Združenia

do konania dodávateľ zobral žalobu späť. Uvedené otázky považoval za otázky zásadného právneho
významu, pretože s poukazom na dôvody uvádzané v tomto podaní ide o otázku existencie a prežitia
Združení, z týchto dôvodov považoval za mimoriadne dôležité predloženie uvedených prejudiciálnych
otázok SD EÚ. Záverom uviedol, že zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym sudom, je
nielen sudca určený rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho

povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva, je súčasne aj jeho oprávnením,
ktoré nemožno zásadne obísť, a ak, tak len komunitárnym právom určenými spôsobmi, ktoré vyplývajú
z judikatúry SD EÚ (Doktrína CILFIT C-283/81, uznesenie ÚS SR z 28.7.2009, III.ÚS 207/09-31).

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu si dovolil poukázať na to, že cieľom vedľajšieho účastníka je kolektívna
ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zák. o ochrane spotrebiteľa (§ 3 ods.5 zák.č.250/07 Z. z.),

zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii
vedľajšieho účastníka (§ 93 ods.2 O. s. p.) a zastával názor, že vedľajší účastník musí byť sám z podstaty
svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach,
že podľa údajov registrácie Ministerstvom vnútra SR samotný vedľajší účastník má v radoch členov,
ktorí evidentne majú právnické vzdelanie, že podľa § 25 zák.č.250/07 Z. z. má pritom možnosť využívať

aj určenú podporu ministerstva, že tieto právne závery ustálil aj KS v Bratislave v svojom rozhodnutí
5Co/26/2012, ako aj v rozhodnutí 3Cob/259/2011, ktorý v obdobných prípadoch mu nepriznal náhradu
trov právneho zast., že ak by predsa len z nejakého dôvodu bolo nutné, aby bol zast. advokátom, tak
bez práva na náhradu trov konania, lebo inak by nebol dôvod na jeho pripustenie, keďže by nevedel
naplniť predmet svojej činnosti, že z uvedeného je zrejmé, že jeho zastúpenie je neúčelné a nadbytočné

a, že obdobný názor vyjadril aj KS v Banskej Bystrici v svojom rozhodnutí 17Co/164/2012, že - ako
vyplýva z dôvodovej správy k zák.č.384/08 Z. z. - cieľom novelizácie O. s. p. bolo posilniť ochranu
spotrebiteľa v sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv a umožniť širšiu ochranu osobám, naochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby, najmä združenia na ochranu spotrebiteľov, že
má za to, že úmyslom zákonodarcu bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten
účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, a ktoré

budú v danej oblasti aj materiálne aj personálne vybavené a odborne kompetentné. Ďalej uviedol, že
má z vlastných skúseností vedomosť, že vedľajší účastník vstupuje do množstva konaní bez ohľadu
na stav konania a vôľu žalovaného a to oznámením o vstupe do konania, ktoré obsahuje žiadosť
o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov konania, že z uvedeného je zrejmé, že pred zaslaním
oznámenia o vstupe do konania, nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade, navyše viaceré

procesné podania nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, významných skutočností vzťahujúcich sa
na predmet sporu, čím konanie predlžuje a navyšuje trovy konania a, že rovnaký právny názor vyjadril
aj KS v Košiciach v rozhodnutí 6Co/141/2012. Dovolil si poukázať tiež na to, že uvedenú činnosť by mal
byť schopný účelne zabezpečiť aj samotný vedľajší účastník, že jeho paušálny vstup, zast. advokátom,
do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje
dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v

podobe náhrady trov právneho zast., že obdobný právny názor vyslovil aj KS v Banskej Bystrici v
rozhodnutí 17Co/91/2012 a vzhľadom na to, že vedľajší účastník udelil zást. generálnu plnú moc, z
ktorej vyplýva, že advokát má vykonávať úkony právnych služieb bez ďalšieho konkrétneho pokynu
vedľajšieho účastníka, je tu dôvodná pochybnosť, či on samotný má vedomosť o tom, že vstúpil do
predmetného konania, že z uvedeného je zrejmé, že nemohlo dôjsť k naplneniu podstaty úkonu právnej

služby príprava a prevzatie, vrátane prvej porady s klientom. V zmysle uvedeného zastával názor, že
trovy konania vedľajšieho účastníka nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie
práva, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 150 O. s. p., že v predmetnom konaní
nevystupuje ako splnomocnený zást. žalovaných, pričom títo o jeho vstupe do konania pravdepodobne
ani nemali žiadnu vedomosť, čo vyjadril aj KS v Prešove v rozhodnutí 13Co/35/2012, ako aj v rozhodnutí

13Co/36/2012 a dovolil si upozorniť, že súd nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi
neporušil základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl.47 ods.2 a 3 Ústavy
SR, keďže tieto trovy neboli účelne vynaložené a neboli ani v príčinnej súvislosti s jeho procesným
postojom k predmetu konania a, že obdobný názor vyslovil Ústavný súd SR v náleze II.ÚS78/03, ako
aj KS v Banskej Bystrici v rozhodnutí 16Co/100/2012. Pokiaľ vedľajší účastník v podanom odvolaní,

v súvislosti s dôvodnosťou svojich trov konania, poukazuje na § 137 O. s. p., uviedol, že on však
zastáva názor, že vstúpil do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného, ktorý žalovaného
v konaní nezastupuje (citoval právny názor KS v Prešove vyjadrený v rozhodnutí 13Co/40/2012), že
obdobný právny názor vyjadril uvedený súd aj v rozhodnutí 13Co/35/2012, že z uvedeného dôvodu
nemožno pri zdôvodňovaní oprávnenosti nároku na náhradu trov konania argumentovať uvedeným ust.,

nakoľko to priznáva náhradu hotových výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zast. v konaní
podľa osobitného predpisu, čiže ide najmä o Centrum právnej pomoci. Zároveň zastával názor, že ust.
Charty základných práv EÚ, ako aj rozhodnutia SD EÚ, na ktoré poukázal vedľajší účastník sa týkajú
všeobecnej ochrany spotrebiteľa a, že žiadne z predmetných ust. nepoukazuje na to, žeby sa združenia
na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zast. advokátmi a uplatňovať si náhradu trov konania, ale

len na to, že nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľovi poskytovali priamo právnické osoby. Zastával
názor, že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho zast. dochádza k nadbytočnému navyšovaniu
trov konania a nehospodárnosti konania a na túto skutočnosť súd správne prihliadol a náhradu trov
konania mu nepriznal. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky SD EÚ v súvislosti s nárokom na
náhradu trov konania vedľajšieho účastníka uviedol, že tento návrh je nedôvodný a nespĺňa podmienky

prejudicálneho konania, vzhľadom k tomu, že v každom jednotlivom prípade je nevyhnutné posudzovať
účelnosť vynaložených trov konania, že v zmysle práva EÚ je z prejudiciálneho konania vylúčené
vnútroštátne právo členských štátov, že SD EÚ nemôže v žiadnom prípade vykladať vnútroštátne právo
alebo posudzovať jeho platnosť, a to ani v prípade, ak by bolo v rozpore s právom EÚ, nakoľko
preskúmaním vnútroštátneho práva by prekročil svoje právomoci, a teda priznanie náhrady trov konania

vedľajšiemu účastníkovi je výlučne v kompetencii vnútroštátneho súdu a, že obdobný právny názor
vyslovil aj KS v Košiciach v rozhodnutí 9Co/70/2012 (aj z neho citoval). Zároveň si dovolil poukázať na
to, že vedľajší účastník sa prezentuje ako organizácia na ochranu spotrebiteľov, avšak z urputnej snahy
o predloženie prejudiciálnych otázok na SD EÚ, ohľadne jeho nároku na náhradu trov konania, možno
nadobudnúť skôr dojem ochrany, najmä svojich záujmov, že v zmysle uvedeného má za to, že jeho návrh

na predloženie prejudiciálnej otázky na SD EÚ je nedôvodný a účelový, nakoľko posúdenie priznania
náhrady trov konania patrí jednoznačne do právomoci vnútroštátneho súdu. Na základe uvedeného
navrhol napadnutý výrok o trovách konania preskúmať a v zmysle § 219 O. s. p. potvrdiť. Zároveň si
uplatnil trovy konania v odvolacom konaní 32,28 € a v prílohe predložil fotokópiu 4 rozhodnutí KS vBanskej Bystrici, 1 rozhodnutia KS v Bratislave,1 rozhodnutia KS v Košiciach,2 rozhodnutí KS v Prešove
a 2 rozhodnutí KS v Žiline.

Uznesenie, okrem výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka, nebolo odvolaním napadnuté,

nadobudlo právoplatnosť (§ 206 ods.1,3 O. s. p.), preto nebolo v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní
preskúmavané.

Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie vo výroku o trovách vedľajšieho účastníka

potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení
skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú
správne, na čom nič nemení ani odvolanie, lebo podstatná časť v ňom uvedených skutočností, nemá
pre rozhodnutie v prejednávanej veci nijaký právny význam.

V prejednávanej veci trovy vynaložené vedľajším účastníkom, pozostávajúce z trov právneho zast., nie
sú v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania, preto ich nemožno považovať

za účelne vynaložené. Je potrebné poukázať i na skutočnosť, že vedľajší účastník - vzhľadom na svoj
cieľ - bol vytvorený na ochranu spotrebiteľa, že i podľa samotného § 9 bod 5. jeho Stanov sú jeho
výdavkami výdavky na financovanie jeho účelu a výdavky na jeho správu, teda z uvedeného vyplýva,
že samotný vedľajší účastník je spôsobilý a schopný chrániť záujmy spotrebiteľa. Vedľajší účastník má
právo zvoliť si pri účasti v konaní zást., avšak takto vynaložené trovy nemožno považovať za účelné

bránenie práva samotného účastníka v konaní. Právo na právnu pomoc sa priznáva každému, tak
fyzickej, ako aj právnickej osobe, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana a hlavný význam práva
na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v Čl.47 ods.2 Ústavy SR majú zodpovedajúcu
povinnosťnebrániťúčastníkom,abyvkonaníprednimivyužívaliprávnupomoc,žesúčasťouzákladného
práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania a v tejto súvislosti má

vedľajší účastník rovnaké možnosti ako ktorýkoľvek iný účastník v konaní v súvislosti so svojim zast. v
rámci zák. upravených možností, t. j. nie je vopred vylúčený z možnosti zvoliť si na svoje zast. advokáta,
avšak tým, že sa mu neprizná náhrada trov konania - trov právneho zast., pretože sa nepovažujú za
účelne vynaložené, lebo neboli v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania
(nález II.ÚS 78/03 z 9.9.2004 Ústavného súdu SR), nie je porušené jeho základné právo na právnu

pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa Čl.47 ods.2 a 3 Ústavy SR. V prejednávanej veci nemožno
urobiť záver, že zást. vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. že
poskytol právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu. Znenie § 137 O. s. p.
(účinné od 1.1.2012) síce medzi trovy konania zahŕňa i náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá je
oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o náhradu výdavkov právnickej

osoby, nie o odmenu za zast., ak je zástupcom advokát tejto právnickej osoby. Napokon treba dodať,
že paušálny vstup vedľajšieho účastníka do všetkých konaní, v ktorých žalobca vystupuje, bez zreteľa
na stav konkrétneho súdneho konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť jeho úkonov, nemožno považovať
za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ svojej činnosti. S prihliadnutím na cieľ vedľajšieho účastníka, ktorým
je ochrana a presadzovanie oprávnených záujmov spotrebiteľa, a na konkrétne okolnosti prípadu a to

najmä skutočnosť, že vstúpil do konania ako profesná organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného
podnetu, a splnomocnil na svoje zast. advokáta, hoci zo samotnej jeho podstaty vyplýva, že musí byť
schopný pomáhať tomu účastníkovi konania, na strane ktorého vstupuje do konania, nemožno - ako
už bolo uvedené - považovať jeho trovy za účelne vynaložené a tiež nemožno opomenúť skutočnosť
známu odvolaciemu súdu z iných vecí, v ktorých je ten istý žalobca, ako v prejednávanej veci, že aj iné

subjekty s rovnakým predmetom činnosti (cieľom) ako vedľajší účastník, vstupujú do toho istého konania
na strane žalovaného ako vedľajší účastník a na svoje zast. splnomocňujú advokáta, čo nutne vedie k
úvahe, že primárnou pohnútkou pre vstup do konania nie je ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa.

Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie
konanie.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.Podľa§151ods.1prvávetaO.s.p.opovinnostinahradiťtrovykonaniarozhodujesúdnanávrhspravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Vedľajší účastník nemal v odvolacím konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov, žalovaný

žiadne trovy neuplatnil a žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nebola podľa § 150 ods.1 O. s. p.
priznaná so zreteľom na dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce v povahe uplatneného nároku.

Návrhu vedľajšieho účastníka na prerušenie konania a požiadanie Súdneho dvora EÚ o rozhodnutie o
prejudiciálnych otázkach nebolo možné vyhovieť.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora
spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Je vecou vnútroštátneho

(všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý má zodpovednosť za rozhodnutie vo veci
samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o
prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré mu položí, ako aj
to, či sú splnené predpoklady, za splnenia ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v

každom prípade. Z primárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplývajú viaceré výnimky z
povinnosti predložiť prejuduciálnu otázku, konkrétne ak a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala
žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej, b) ide o otázku, ktorá
bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom alebo o právnu otázku, ktorá sa
vyriešilavjudikatúreSúdnehodvorabezzreteľanato,vakýchkonaniachbolapredložená(princíp„acteé

clairé“) alebo ak c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku
(princíp „acte clair“). V prípade ak sú tieto podmienky splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať
právoEÚ,resp.musímupriznaťúčinkyzávislé,o.i.ajoddruhuprameňa,vktoromjepredmetnépravidlo
vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

V prejednávanej veci nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva, nakoľko

právna úprava vnútroštátneho slovenského práva dostatočným spôsobom umožňuje aplikáciu úniového
práva.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.