Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 5, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/106/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2708899823
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2708899823.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnému: M. W., nar. XX.X.XXXX, bytom Z., O. XXXX/XX, pre
vymoženie 310,69 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: Dr. Ľubomír
Pekár, so sídlom Šaľa, P. Pázmáňa 51/19, pod č.k. EX 1069/2003, na odvolanie oprávneného proti

uzneseniu Okresného súdu Skalica zo dňa 16.9.2011 č.k. 2Er/2954/2008-69, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd výrokom I. vyhlásil exekúciu za neprípustnú, výrokom II.

exekúciu zastavil a výrokom III. oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu
trov exekúcie v sume 250,57 Eur, do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

Rozhodnutie v merite prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. c), § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, čl. 3
ods. 1, 3, čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Rozhodnutie o náhrade trov exekúcie odôvodnil s poukazom na § 200 ods. 2, § 203 ods. 1, § 196
Exekučného poriadku, ako i § 14 ods. 1, 2, 3, § 15 ods. 1 a § 22 ods. 1 vyhl. MS SR č. 288/1995
Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Rozhodnutie vo veci samej vecne odôvodnil tým,
že exekúcia na základe predloženej notárskej zápisnice je neprípustná, keďže je tu iný dôvod, pre
ktorý exekúciu nemožno vykonať. Notárska zápisnica bola spísaná na základe splnomocnenia, ktoré si
povinný sám nevyjednal, splnomocnenie konkrétnej osoby bolo zakotvené už v predtlačenej zmluve a

povinný nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť alebo ovplyvniť. Jej podpisom sa vopred vzdal svojich
práv namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Táto zmluvná
podmienka podľa prvostupňového súdu je neprijateľná, nakoľko jej podpisom si spotrebiteľ zásadným
spôsobom zhoršuje svoje zmluvné postavenie, dôsledkom čoho je nepomer v právach a povinnostiach
medzioprávnenýmapovinnýmvneprospechpovinného.Spotrebiteľnemalmožnosťovplyvniťaniobsah
notárskej zápisnice. V zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je takáto neprijateľná podmienka

neplatná a z toho dôvodu notárska zápisnica nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. V ďalšom súd
poukázal na to, že ak súd poverí exekútora vykonaním exekúcie napriek tomu, že exekučný titul má
nedostatky, zastaví exekúciu dodatočne. Pre takéto zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku, vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pritom nepredstavuje prekážku veci rozsúdenej.
O predloženom návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora pritom súd nerozhodoval, keďže
by to bolo nadbytočné, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. V ďalšej časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia prvostupňový súd podrobne špecifikoval výpočet náhrady trov exekúcie, ktoré
exekútorovi priznal zo strany oprávneného v celkovej sume 250,57 Eur.Proti tomuto rozhodnutiu v celom rozsahu podal odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 221 O.s.p. zrušil. K skutočnosti, že súd

aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách poukázal na
to, že smernice majú len nepriamu záväznosť a to len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej
dobe neiplementuje do svojho právneho systému. Keďže v danom prípade bola predmetná smernica
implementovaná do právneho systému Slovenskej republiky, slovenský súd ju nemôže používať ako
prameň práva, ale musí aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je smernica obsiahnutá. Okrem

toho sa oprávnený domnieva, že v danom prípade súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne
rozhodol, keď vec posudzoval podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a exekútorovi vydal poverenie
na vykonanie exekúcie. Vtedy súd uznal exekučný titul - notársku zápisnicu za súladný. V súvislosti s
plnomocenstvom poukázal na to, že povinný mohol kedykoľvek po uzatvorení zmluvy o úvere udelené
plnomocenstvo v zmysle § 33b Občianskeho zákonníka v platnom znení odvolať, pričom tak neurobil.
Za nenáležitú označil námietku prvostupňového súdu, že v čase uzatvorenia zmluvy dlh neexistoval a

nebola známa jeho výška a preto v tomto čase povinný nemohol realizovať svoje právo dlh uznať a
nemohol na takéto právo splnomocniť Mgr. Kušníra. Formulácia v plnomocenstve je podľa odvolateľa
určitá a z platných právnych predpisov nevyplýva povinnosť určiť pri uznaní záväzku výšku uznania
záväzku presným číselným vyjadrením. Hoci možno uznať, že posudzovanie vykonateľnosti exekučnej
notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním vykonateľnosti rozhodnutia súdu prísnejšie,

napriek tomuto nemôže znamenať zásadnú zmenu v prístupe exekučného súdu k exekučnej notárskej
zápisnici, v porovnaní s prístupom k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu. Prístup prvostupňového
súdu ide nad rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. V dôsledku
rozhodnutia prvostupňového súdu nastane v prípade nadobudnutia jeho právoplatnosti situácia, kedy
si oprávnený už nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, keďže pohľadávka oprávneného už bude

premlčaná. Oprávnený sa tiež nestotožni s priznanou výškou trov exekúcie z dôvodu, že zo strany
exekútora došlo k duplicitnému počítaniu odmeny za exekučné činnosti odmeňované sumou 6,64 Eur
a 3,32 Eur, konkrétne žiadosť o udelenie poverenia a získanie poverenia, doručenie upovedomenia o
začatí exekúcie a doručenie upovedomenia o začatí exekúcie a doručenie príkazu na začatie exekúcie
a doručenie príkazu na začatie exekúcie.

Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

V priebehu odvolacieho konania podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na
prerušeniekonaniapostupompodľa§109ods.1písm.c)O.s.p.ačl.267ZmluvyofungovaníEÚ,pričom

žiadal, aby súd Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
1. je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky

plynúcej z tejto zmluvy?
2. je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený zároveň doplnil k odvolaciemu dôvodu postavenému na tvrdení, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ďalšiu právnu argumentáciu, pričom poukázal
na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne z rozhodnutia ÚS SR sp.
zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v notárskom poriadku. Materiálna

stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, vykonateľnosť notárskej zápisnice
je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Podľa Ústavného súdu v jeho prípade
notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti predpísané už citovanými právnymi predpismi a
žiadne ďalšie podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného
poriadku nemožno vyvodiť. Z tohto dôvodu exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z

hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti
exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v
zákone výslovne uvedené. Oprávnený pripomenul, že zák. č. 348/2008 Z.z. bolo doplnené nové
ust. § 41 ods. 3 Exekučného poriadku v zmysle ktorého sa záväzok v notárskej zápisnici nemôžetýkať zmluvných pokút, avšak s poukazom na prechodné ustanovenia na zápisnice vyhotovené
pred 15.10.2008 sa predmetný zákon nevzťahuje. Podľa odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o
tom, že predmetné dojednanie o zastúpení povinného je neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako

neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a
oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne
preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený a povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b)
Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva

tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by
z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech.
Podľa odvolateľa prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v
Smernici Rady 93/13/EHS. Najmä nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere splnomocnenie. Ani v indikatívnom a nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé v citovanej smernici sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne

splnomocňujefyzickúosobunaspísanienotárskejzápisniceakoexekučnéhotitulu.Následneoprávnený
tvrdí, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte
tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru
podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie
v konkrétnom spore, teda súd, proti ktorému rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok.

Opravným prostriedkom sa pritom myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré
mimoriadne opravné prostriedky, ktoré nie sú bežne dostupné. Zároveň oprávnený ponechal na
uvážení exekučného súdu, či eventuálnu prípustnosť dovolania voči jeho rozhodnutiu o odvolaní
proti napadnutému uzneseniu bude považovať za dostupný opravný prostriedok. Podľa judikatúry
Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny

orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu konania. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia
vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40 Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a
§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť
vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17, s čl. 47 Charty základných práv
EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ konanie prerušil a zároveň Súdnemu dvoru EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2

O.s.p. a § 45 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníčkom bola dňa
12.11.2002 uzavretá zmluva o úvere na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako
dlžníkovi úver vo výške 6.000,- Sk, ktorý sa zaviazal zaplatiť zvýšený o poplatok vo výške 3.360,- Sk,
celkovo 9.360,- Sk, v 13 dvojtýždňových splátkach po 720,- Sk, počnúc dňom 26.11.2012. Súčasťou

zmluvy o úvere je i splnomocnenie na základe ktorej dlžník splnomocnil spoločnosť PDSS s.r.o. so
sídlom v Bratislave (ako zmluvného partnera veriteľa povereného evidenciou splatných pohľadávok) na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie
uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia
podľa § 274 písm. e) O.s.p. resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. na celý majetok

dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva splnomocnenie ako súčasť textu zmluvy o
úvere je podpísané iba dlžníčkou.

Z notárskej zápisnice spísanej na notárskom úrade notára JUDr. Ľubomíra Vlhu so sídlom v Bratislave
dňa 4.2.2003 pod č.k. N 214/2003, Nz 7891/2003 vyplýva, že Mgr. Martin Paiček na základe substitučnej

plnej moci zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra advokáta v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh
voči oprávnenej osobe v celkovej výške 11.474,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne
od 15.12.2002 do zaplatenia uznáva v plnom rozsahu čo do základu aj čo do výšky a zaviazal sa dlh
zaplatiť do 11.2.2003 k rukám oprávnenej osoby. Zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu vdanej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom stanoveným v § 63 Exekučného poriadku alebo súdnym
výkonom rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku alebo § 274 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.

K notárskej zápisnici je pripojené plnomocenstvo, ktorým obchodná spoločnosť PDSS s.r.o. Bratislava
splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v Bratislave na zastupovanie pri všetkých
právnych úkonoch, ktoré je spoločnosť povinná vykonať na základe plnomocenstva udeleného dlžníkom
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Bratislava za účelom uznania záväzku dlžníka z úverovej zmluvy.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné
v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia danej zmluvy, zakotvilo tzv. typovú zmluvu,
ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch
ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto

ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa
zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky,
ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej
služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou,
aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo

podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo viacerých
prípadochvoformepredtlače,doktorejsadopisovaliibajednotlivéúdaješpecifikujúcedlžníkaapredmet
úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je s poukazom na vyššie uvedené tzv.
typovou zmluvou, teda nesmela v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. obsahovať neprimerané

podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, pod následkom ich absolútnej
neplatnosti v zmysle cit. § 39 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve

oúverezaabsolútneneplatnýprávnyúkonprerozporsozákonomisdobrýmimravmi(cit.ust.§23azák.
č. 634/1992 Z.z. v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku
v predmetnej typovej (spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za
neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto

podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon
vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníčka - povinného
ešte neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej
výške. Uznať záväzok alebo uznať dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka výlučným právom
dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako dlžník predmetným

splnomocnením fakticky postúpila toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy
ešte žiaden dlh existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom
zároveň na uznanie dlhu splnomocnil jemu úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači
zmluvy vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdal možnosti namietať dlh i jeho výšku,
založilo to nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníčka a zároveň je to v rozpore

s dobrými mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné. Nadväzne nemôže
byť platné ani substitučné plnomocenstvo a napokon ani právny úkon obsiahnutý v notárskej zápisnici,
ktorým je vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou, ktorú za
neho mal vykonať splnomocneným advokátom substitučne splnomocnený koncipient.

Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade uznal záväzok a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami
zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie i nadväzný právny úkonobsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako exekučný titul potom neúčinná
a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,
len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho
zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo

právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,
aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou

osobou.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže
ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka

neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal
priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
spoločnosť PDSS s.r.o. Bratislava, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači

zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná a možnosť
výberu iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Zo splnomocnenia naviac
nesporne vyplýva vzťah medzi oprávneným a splnomocnencom, keďže sa v ňom výslovne uvádza, že
je zmluvným partnerom veriteľa. V dôsledku toho sú záujmy splnomocnenca nesporne v rozpore so
záujmami dlžníka - povinného. Predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o

úvere, je pre rozpor so zákonom, konkrétne s cit. ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na
cit. ust. § 39 Občianskeho zákonníka, absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže potom spoločnosť
PDSS a nadväzne logicky ani jej splnomocnenec a jeho substitučný splnomocnenec Mgr. Martin Paiček
nemali oprávnenie povinného pri predmetnom uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou
danej notárskej zápisnice zastupovať, ich právny úkon zachytený v predmetnej notárskej zápisnice je

absolútne neplatný a notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s
poukazom na § 41 ods. 2 písm. c/ EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej
osoby s exekúciou.

Už len vyššie uvedené skutočnosti postačovali pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je

materiálne nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené
podmienky súdom prvého stupňa aplikovaného ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre
vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58
ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a
2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd
urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania

skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov
zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatnerozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára
pri spisovaní notárskej zápisnice.

S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami
zaoberať znova.

Hoci už len vyššie uvedené závery postačovali na to, aby bola predmetná exekúcia vyhlásená za

neprípustnú a zároveň zastavená, odvolací súd je tiež názoru, že predmetné splnomocnenie a nadväzne
i notárska zápisnica sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi i z toho dôvodu, že pri právnom úkone
splnomocnenia absentuje podpis splnomocnenej spoločnosti.

Z citovaných ustanovení § 23 a § 31 ods. 1 OZ vyplýva, že zmluvné zastúpenie vzniká na základe
zmluvy - dohody o plnomocenstve podľa § 23 Občianskeho zákonníka medzi splnomocniteľom a

splnomocnencom. Dohoda o plnomocenstve je dvojstranný právny úkon jednak o udelení jednak
o prijatí zastupovania a o jeho rozsahu. Na druhej strane plnomocenstvo v zmysle § 31 ods. 1
Občianskeho zákonníka je jednostranný právny úkon, ktorým zastúpený splnomocniteľ dáva tretím
osobám na vedomie v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve - splnomocnenec oprávnená
ho zastupovať.

V zmluve o úvere povinný splnomocnil spoločnosť PDSS s.r.o. na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal jeho záväzok z vyššie uvedeného úveru tak, aby
sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu.
Predmetná zmluva, v ktorej je obsiahnuté uvedené splnomocnenie obsahuje len podpis povinného.

Podpis štatutárneho zástupcu splnomocneného v nej absentuje.

Vprípade,žebysplnomocnenieobsiahnutévzmluveoúvereuzavretejúčastníkmimalobyťpovažované
za dohodu o plnomocenstve v zmysle cit. § 23 Občianskeho zákonníka, pre chýbajúce prijatie udeleného
plnomocenstva zo strany Mgr. Kušníra, teda pre chýbajúci prejav vôle druhej strany zmluvy by bolo

neúčinné, takže k jeho uzavretiu by fakticky nedošlo. Rovnako by bola táto písomná dohoda neplatná pre
chýbajúcipodpisdruhejkonajúcejosobypodľa§40ods.3vetaprváObčianskehozákonníkaacontrario.

I ak by sa predmetný úkon obsiahnutý v zmluve o úvere mal považovať za plnomocenstvo v zmysle
§ 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je jednostranným úkonom splnomocniteľa, nevyhnutne by

pred jeho udelením musela byť medzi povinným a splnomocnencom uzavretá dohoda o plnomocenstve
v zmysle § 23 Občianskeho zákonníka, ktorá je už dvojstranným právnym úkonom. Oprávnený ale
existenciu takejto dohody nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil.

Odhliadnuc od vyššie uvedeného, odvolací súd je tiež toho názoru, že v danom prípade bolo neplatným

a neúčinným i zastúpenie spoločnosti PDSS s.r.o. advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom a nadväzne i
zastúpenie tohto advokáta Mgr. Martinom Paičekom pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice.

V zmysle § 12 ods. 1 a 2 Zákona o advokácii č. 132/1990 Zb., ktorý bol účinný v čase uzavretia
predmetnej zmluvy o úvere medzi účastníkmi, advokát sa v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť

iným advokátom. Pri jednotlivých úkonoch môže advokáta zastúpiť advokátsky koncipient alebo aj iný
pracovník advokáta. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia zastupovanie podľa ods. 1 a 2 nie je možné proti vôli
klienta. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že advokáta zásadne môže zastúpiť iba iný advokát
a iba pri jednotlivých úkonoch koncipient, pričom takéto zastupovanie nie je možné proti vôli klienta.
V danom prípade ale zo zmluvy o úvere a ani z iného dôkazu nevyplýva súhlas zastúpeného dlžníka

- povinného s tým, aby sa splnomocnený advokát dal zastúpiť inou osobou. Naviac pokiaľ by išlo o
zastúpenie advokátskym koncipientom, mohol by byť advokát zastúpený iba pri jednotlivých úkonoch.
V danom prípade substitučné plnomocenstvo udelené Mgr. Tomášom Kušnírom Mgr. Paičekovi
predložené vôbec nebolo.

S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s poukazom
na ust. § 33b Občianskeho zákonníka predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o
úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne vzniknutéplnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu,
ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená
notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase
s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným
titulom, bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením, s použitím § 57 ods.
1 písm. g) Exekučného poriadku podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu, predmetnú

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd pritom poukazuje
i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 183/2011, kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach
súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný súd SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.

Oprávnený v odvolaní napadol tiež časť preskúmavaného uznesenia vo výroku III., ktorou súd
oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 250,57
Eur konkrétne z dôvodu, že došlo k duplicitnému počítaniu odmeny za úkony exekučnej činnosti
odmeňované sumou 6,64 Eur a 3,32 Eur a to žiadosť o udelenie poverenia a získanie poverenia,

doručenie upovedomenia o začatí exekúcie a doručenie upovedomenia o začatí exekúcie a doručenie
príkazu na začatie exekúcie a doručenie príkazu na začatie exekúcie a doručenie príkazu na začatie
exekúcie.

Z odôvodnenia preskúmavaného uznesenia vyplýva, že súd odmenu za doručenie upovedomenia o

začatí exekúcie priznal iba jedenkrát v zmysle § 14 ods. 3 vyhl. MS SR č. 288/1995 Z.z. rovnako
ako iba jedenkrát bola priznaná odmena v zmysle citovaného ustanovenia za doručenie príkazu na
začatie exekúcie. Upovedomenie o začatí exekúcie, teda jeho vyhotovenie, nemožno pritom považovať
za totožný úkon, ako jeho doručenie. Je pravdou, že prvostupňový súd priznal súdnemu exekútorovi
odmenu za žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 14 ods. 2 vyhlášky a zároveň

tiež odmenu v zmysle § 14 ods. 3 citovanej vyhlášky za získanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Odvolací súd je toho názoru, že nie je možné stotožňovať a považovať za jeden a ten istý úkon exekútora
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda jej vypracovanie a úkon získanie poverenia
na vykonanie exekúcie. K získaniu poverenia na vykonanie exekúcie je totiž potrebná ďalšia aktivita
exekútora, nielen vyhotovenie žiadosti o udelenie poverenia, ale aj jej odoslanie, následné zaevidovanie,

uloženie a naštudovanie získaného poverenia. Odvolací súd preto ani tieto dva úkony nepovažoval za
totožné.

S poukazom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa považoval za vecne
správne i vo výroku III., ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
ako vo výroku vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel

návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má

povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integráciea zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že

všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanoveniezákona Slovenskejrepubliky,doktoréhobolitransportovanéúniovéprávnenormy,aleboak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to

považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob

výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií. Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí
položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne

konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 ale Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu do EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a keďže k uzavretiu

záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo ešte12.11.2002, teda pred
vstupom Slovenska do EÚ, z tohto hľadiska nie je daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej
otázky v danej veci.

Na základe uvedeného, odvolací súd z dôvodu nedostatku právomoci Súdneho dvora EÚ, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.