Uznesenie Judgement was issued on Tuesday, February 5, 2013

Súd: Okresný súd Levice
Spisová značka: 9Er/688/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312208801
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Gáfriková
ECLI: ECLI:SK:OSLV:2013:4312208801.1

Uznesenie
Okresný súd Levice v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5,
851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený v konaní : TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka
5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 631 843, proti povinnému: O. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX/X, XXX
XX Š., o vymoženie 3.291,02,- eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého zo dňa 03.05.2012 o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, doručenú Okresnému súdu Levice dňa 18.05.2012, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom zo dňa 03.05.2012, sa oprávnený domáha vykonania exekúcie (EX 7149/12) proti povinnému
na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom
Slovenskej bankovej asociácie pod sp.zn. N.-XXX dňa XX.XX.XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
XX.XX.XXXX a vykonateľnosť dňa XX.XX.XXXX.

V exekučnom titule bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 3.291,02,-
eura, úrok z omeškania vo výške 14% ročne zo sumy 2.273,59,- eura od 15.11.2006 do zaplatenia, trovy
právneho zastúpenia vo výške 305,54,- eura a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 115,60,-
eura, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia
vyplýva, že právny vzťah vznikol medzi predchodcom oprávneného - Tatra banka, a.s. a povinným na
základe Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. XX-XXXXXXXXXX
uzatvorenej dňa XX.XX.XXXX, na základe ktorej poskytol právny predchodca oprávneného Tatra banka,
a.s. povinnému úver vo výške 81.000,00,- Sk. Oprávnený nadobudol predmetnú pohľadávku od
právneho predchodcu na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14.11.2006. Výška predmetnej
pohľadávky predstavovala ku dňu postúpenia, t.j. 14.11.2006, sumu vo výške 3.291,02,- eura.

Účastníci sa v článku VIII. bod 7 Zmluvných dojednaní Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s
poistením pre fyzické osoby dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto Zmluvy alebo v súvislosti s
ňou, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským
súdom Asociácie bánk v Bratislave, a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu.
Rozhodnutie

Rozhodcovského súdu bude záväzné pre banku aj pre dlžníka, pričom veriteľ a dlžník sa zaväzujú v
stanovených lehotách splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom náleze.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či je neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia,
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, súd vychádzal jednak z
vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z noriem európskeho práva.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK), súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Odsek 2 citovaného zákonného ustanovenia uvádza, že súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

V zásade platí, že pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súd skúma už len procesné
podmienky exekučného konania. Pokiaľ však zákon umožňuje preskúmať exekučný titul aj z iných ako
procesnoprávnych aspektov, súd tak musí urobiť už pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Podmienky na nútený výkon rozhodnutia buď sú alebo nie sú dané a je úlohou
súdu vrátane exekútora dbať na to, aby sa exekúcia nevykonala, ak podmienky na ňu nie sú splnené.

Dôvody zastavenia exekučného konania uvedené v § 45 ods. 1 ZRK, nie sú procesnými podmienkami
exekučného konania, ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej, na základe
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Existencia ktoréhokoľvek z týchto dôvodov tak
predstavuje prekážku vykonania exekúcie, nielen prekážku postupu

exekučného konania. Vyššie uvedené ustanovenie teda umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez
návrhu. Z uvedeného vyplýva, že nato, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského
rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v
rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZRK, a nesmie zaväzovať
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce svoju vlastnosť
exekučného titulu, tieto jeho nedostatky však predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie
na jeho základe.

Podľa § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
účinnom do 10.06.2010 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), na účely tohto zákona sa

rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 879l Občianskeho zákonníka v znení nesk. predpisov, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú
právne vzťahy vzniknuté do 28. februára 2010; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich
uplatnené pred 1. marcom 2010 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom od 01.01.2008, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa ods. 2 cit. ust., ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa vnútroštátneho práva, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa v zmysle § 54
ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods.
1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods.4 Občianskeho
zákonníka obsahuje exemplikatívny príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v
spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný.
Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax.

V tomto výpočte je s účinnosťou od 1.3.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie
od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom
výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádza z
teleogického výkladu, a teda vychádzal z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho
ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť
spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje smernica 93/13/
EHS.

Podľa § 53, ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ä ďalej len
„ neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľnú
podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53, ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť sa oboznámiť pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53, ods. 4, písmeno k) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa
považujú mimo iného aj tie, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil
neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú
najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa čl. 6 ods.1, smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách(ďalej len ako „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre
strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 8 cit. smernice, členské štáty môžu prijať alebo si ponechať prísnejšie opatrenia kompatibilné
so Zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany
spotrebiteľa.

Podľa čl. 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice, nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky
definované v článku 3.

Podľa čl. 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za
nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 3 ods. 3 smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpavajúci zoznam podmienok, ktoré
môžu byť považované za nekalé.

Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Opieraním sa o znenie vyššie uvedenej smernice (ktorá bola implementovaná do nášho právneho
poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorý novelizoval Občiansky zákonník) sa nijako nepopiera zásada,
že smernica na rozdiel od nariadenia (ako právne akty orgánov Europskej únie), nemá priamu právnu
záväznosť ; dôležitý je cieľ smernice a najmä kogentná povaha čl. 6 smernice Rady 93/13 EHS
(čl. 51 rozsudku ASTURCOM). Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-40/08 ASTURCOM, čl.
51 judikoval, že Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa,
musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez
návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim
alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, či je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné previesť
také posúdenie v rámci obdobných podobných riadení na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o
neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA
proti Roció Murciano Quintero, cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje
stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ
sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza
ochrana, ktorú smernica (93/13/ES) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

Súd po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu a zmluvy o úvere, v zmysle ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku, zistil
nasledovný skutkový stav:

Právny predchodca oprávneného ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa XX.XX.XXXX
Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. XX-XXXXXXXXXX. Táto
zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch,
znenie § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného. Z okolností utvárania zmluvy a najmä s
ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Na
základe uvedeného mal súd jednoznačne preukázané, že ide spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah
medzi účastníkmi je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán.

Zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva hrubý nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa,
ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu, je neprijateľná. Takouto neprijateľnou zmluvnou
podmienkou je danom prípade, podľa názoru súdu, samotná rozhodcovská doložka, a teda exekučným
titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z
neprijateľnej rozhodcovskej doložky (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK).
Rozhodcovská doložka, zakotvená v článku 18. Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom
úvere, nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej formulárovej zmluvy
a rozhodcovská doložka v predmetnej veci znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s
ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.

Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, sú ustanovenia
smernice (93/13/ES), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné.
Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EU na právne poriadky členských
štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych
noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany,
aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné
ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou
smernicou.

Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko
Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné
Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej
medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá
a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza

sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/
EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky
podmienky

„nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný
súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V
rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky
nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Je
namieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci
rozhodoval je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba založená v zmysle
Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Zámerom
zákonodarcu v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní nebolo bezvýhradne viazať všetky štátne
orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné s ohľadom na to, že rozhodcovský súd
je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné
s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na
úroveň orgánom disponujúcich verejnou mocou.

Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebitelia ňou nie sú viazaný a táto je v rozpore s
príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami
smernice 93/13/EHS a s poukazom na to, súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol, tak
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia v
dvoch písomných vyhotoveniach na Krajský súd v Nitre prostredníctvom Okresného súdu Levice.

Podľa § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť;
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa ods. 2 cit. ust. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej,
možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti ktoré doteraz neboli
uplatnené (§205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.