Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, August 31, 2012

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/6/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4211207233
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4211207233.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa: G. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. č. XXX, zastúpený
Mgr. Štefanom Slováčikom, advokátom so sídlom Nitra, Farská č. 34, proti odporcovi: Forlife, n.o.,
so sídlom Komárno, Mederčská č. 39, IČO: 37 970 933, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno,
zo dňa 24. októbra 2011, č.k. 10C/116/2011 - 104 , takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu žalobcu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, ktoré mu dal žalovaný listom zo dňa 24. 02. 2011, doručené žalobcovi dňa 28.
02. 2011 a o náhradu mzdy, zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov
konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ust. § 68 ods. 1 písm. b), ods. 2 § 70, § 74 (účinného

do 31. 08. 2011), § 77 Zákonníka práce, ako aj zisteným skutkovým stavom, majúc za preukázané,
že na základe pracovnej zmluvy uzavretej účastníkmi konania dňa 28. 09. 2009 žalobca nastúpil do
práce u žalovaného dňom 01. 12. 2009 ako sanitár v záchrannej zdravotnej službe s miestom výkonu
práce Šaľa v priestoroch zamestnávateľa - ambulancia záchrannej zdravotnej služby RZP Šaľa a na
prípadné zastupovanie na iných ambulanciách zamestnávateľa v zásahovom území SR. Pracovnú
zmluvu uzavreli na dobu neurčitú bez skúšobnej doby. Rovnako mal za preukázané, že dňa 28. 02.

2011 žalovaný doručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 24. 02. 2011 podľa
§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa
žalobca mal dopustiť tým, že dňa 04. 01. 2011 na prevádzkovej porade pracovníkov Ambulancie rýchlej
zdravotnejpomociŠaľav časeokolo17.00hod.,fyzickynapadolsvojhokoleguJ.N.,ktorémuuvedeným
útokom spôsobil povrchné poranenie na krku a poranenie ľavého ramena s následkom vzniku modriny.
Toto konanie zamestnávateľ kvalifikoval v zmysle bodu 3.6.1 písm. l) Pracovného poriadku Forlife, n.o.

ako fyzické napadnutie alebo iné hrubé správanie sa voči zamestnancovi, pacientovi alebo inej osobe
na pracovisku, ktoré sa v zmysle pracovného poriadku žalovaného považuje za závažné porušenie
pracovnej disciplíny. Okamžité skončenie pracovného pomeru na žiadosť žalovaného bolo dňa 14.
02. 2011 prerokované Základnou odborovou organizáciou odporcu, ktorá uznesení č. 18/ZV/2011 z
24. 02. 2011 udelil súhlas k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu z dôvodu závažného
porušenia pracovnej disciplíny. Žalobca s okamžitým skončením pracovného pomeru nesúhlasil a

listom zo dňa 01. 03. 2011 oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho i naďalej zamestnával. S
poukazom na uvedené súd ako predbežnú otázku v danej veci riešil, či boli dodržané formálne náležitosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru. V tomto smere zistil, že formálne náležitosti boli splnené,
keďže zrušovací prejav žalovaného bol písomný, podpísaný osobou na to oprávnenou, dôvod skončenia
pracovného pomeru bol skutkovo riadne vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom, okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené žalobcovi v zákonnej dvojmesačnej

lehote. Zároveň mal za preukázané, že žalobca neplatnosť okamžitého skočenia pracovného pomeru
uplatnil na súde včas, t.j. v dvojmesačnej prekluzívnej lehote.V ďalšom sa súd zaoberal skutkovými náležitosťami okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podľa
názorusúduvýsluchomsvedkovbolopreukázané,ženapracovnejporadedňa 04.01.2011došlomedzi
žalobcomaspolupracovníkomJ.N.kincidentuopísanomvokamžitomskončenípracovnéhopomeru,čo

vyhodnotilsúd akoporušeniepracovnejdisciplínyobzvlášťhrubýmspôsobom.Spoukazomnauvedené
konštatoval, že žalovaný dôvodne použil toto výnimočné disciplinárne opatrenie, pričom prihliadol aj
na to, že sčasti aj nabádaním spolupracovníkov žalobcom sú narušené vzťahy na pracovisku , viacerí
odmietajú ďalšiu spoluprácu so žalobcom a vyjadrili sa, že ak žalobca zostane pracovať u žalovaného ,
podajú výpoveď. Podľa názoru súdu je neprípustné, aby sa takýmto impulzívnym spôsobom riešili

pracovné problémy. Zotrvanie žalobcu v organizácii do uplynutia výpovednej lehoty je tak podľa súdu,
bez ohrozenia riadneho plnenia pracovných úloh žalovaného nemožné a preto súd návrh žalobcu na
určenie neplatnosti jeho okamžitého skončenia pracovného pomeru s poukazom na opísaný skutkový
stav zamietol. Súd poukázal aj na to, že konanie žalobcu by mohlo byť v prípade podania obžaloby
prokurátoromtrestnýmčinomvýtržníctvapodľa§364ods.1písm.a)TP,pretožežalobcafyzickynapadol
v prítomnosti viacerých osôb poškodeného J. N. a tým naplnil znaky skutkovej podstaty uvedeného

trestného činu. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný,
náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadny trovy nevznikli a ani si ich neuplatnil.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu vyhovieť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Namietal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia nespĺňa náležitosti predpísané ust. § 157 ods. 2 OSP, keďže súd sa obmedzil
len na stručné zhrnutie výpovede jednotlivých svedkov, citáciu niektorých zákonných ustanovení, avšak
nijakým spôsobom neuviedol, ako dôkazy vyhodnotil, akými úvahami sa riadil pri ich hodnotení a
z akého dôvodu dospel k záveru, že návrh je potrebné zamietnuť. Ďalej namietal, že súd žiadnym

spôsobom neprihliadol na vyjadrenia žalobcu k veci, či už v ústnej alebo písomnej forme. Poukázal na
to, že súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s nejasnosťami a rozpormi vo výpovediach jednotlivých
svedkov a nijakým spôsobom sa ich nesnažil odstrániť. V tomto smere podotkol, že takmer polovica
spolupracovníkov žalobcu uviedla, že údajný incident bol zanedbateľný a vôbec nemal takú intenzitu,
aby sa to dalo považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovalo okamžité

skončenie pracovného pomeru. Nesúhlasil s tým, že by išlo v danom prípad o fyzické napadnutie,
keďže všetci zúčastnení napokon odišli z porady pokojne. Navyše pán N. nepotreboval a ani nevyhľadal
lekársku pomoc a v nasledujúci deň sa mu ospravedlnil. Uviedol, že súd prvého stupňa absolútne
nevzal pri zadovažovaní dôkazov a ich hodnotení do úvahy to, že údajné zranenie pána N. nebolo v
konaní jednoznačne preukázané, nebol preukázaný jeho rozsah (napr. lekárskym nálezom) a výpovede

svedkov ohľadom vzniku a rozsahu údajného zranenia pána N. sa úplne rozchádzajú. Zo samotnej
skutočnosti, že bola nájdená časť kľúča nemožno podľa názoru žalobcu vyvodiť, že to bolo spôsobené
tým, že pán N. narazil do dverí potom, ako ho mal žalobca sotiť. Mal za to, že to je len ničím
nepodložná výslovná špekulácia. Uvedený incident podľa názoru žalobcu prišiel žalovanému vhod na
to, aby sa ho zbavil ako nepohodlného zamestnanca, keďže ako zamestnanec mu zrejme nevyhovoval

a nezapadol do kolektívu ostatných zamestnancov, ktorí sa báli vyjadriť ich názor z obavy zo straty
zamestnania. Žalobca poukazujúc na ust. § 68 ods. 1 ZP konštatoval, že súd nie je viazaný tým , ako vo
svojom pracovnom poriadku alebo v inom vnútornom predpise alebo pokyne vedúceho zamestnanca sa
hodnotí určité konanie. Okrem toho je potrebné zvážiť okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu pracovnej
disciplíny. S poukazom na uvedené mal za to, že súd neprihliadol na citlivosť a emocionálnosť celej

situácie,ktoránastalavpriebehuprevádzkovejporadyzamestnancov,aninato,žetátoporadasakonala
mimo pracovného času bez oficiálneho zvolania a programu, ale práve naopak jednostranne vyhodnotil
celú dôkaznú situáciu ohľadne priebehu porady zamestnancov v neprospech žalobcu. Ďalej poukázal
na nepochopiteľnosť konštatovania súdu prvého stupňa v odôvodnení rozsudku, že konanie žalobcu
by mohlo byť posúdené ako trestný čin výtržníctva. Uvedené považoval za nerešpektovanie zásady

prezumpcie neviny. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považuje okamžité skončenie pracovného
pomeru za neplatné a z tohto dôvodu mu patrí aj náhrada mzdy.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdiť. S ohľadom na dôvody odvolania uviedol, že z rozhodnutia napadnutého rozsudku
vyplýva, že dôvodom na zamietnutie návrhu bola skutočnosť, že pri okamžitom skončení pracovného

pomeru žalovaný konal z formálnej stránky v súlade so zákonom, pričom považoval za preukázanýskutok, ktorý bol dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý navyše považoval za
dostatočne preukázaný. Nesúhlasil s tým, že by boli zásadné rozdiely vo výpovediach jednotlivých
svedkov. Poukázal na to, že v konaní boli vypočutí štyria zamestnanci, z ktorých traja potvrdili absolútnu

nemiestnosť a zavrhnutiahodnosť konania žalobcu. Rovnako za dostatočne preukázané považoval aj
rozsah zranení pána N., ktoré možno charakterizovať ako ujmu na zdraví. Nesúhlasil ani s tvrdením
žalobcu, že mal v záujme zbaviť sa ho ako nepohodlného zamestnanca, pričom pre okamžité skončenie
pracovného pomeru sa rozhodol na základe zistených skutočností a ich vyhodnotenia a nie na základe
názorovostatnýchzamestnancov.Poukázalnato,žezaposlednétrirokyokremžalobcuneukončiltýmto

spôsobom pracovný pomer so žiadnym zamestnancom. Zastal názor, že emócie do rokovania počas
pracovnej porady dňa 04. 01. 2011 vnášal práve žalobca, ktorý bol zároveň jediný z prítomných, ktorý
sa dopustil takéhoto konania, ktoré s kolegionálnosťou nemá nič spoločné a ktoré je neprípustné, o to
viac v prostredí, kde podstatou je záchrana životov. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo bez nariadenia odvolacieho pojednávania a viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania a skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP) dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je možné ani potvrdiť ( § 219 ods. 1 OSP) ani zmeniť
( § 220 OSP) , preto ho podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP zrušil a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Predmetom konania v danej veci je návrh žalobcu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia jeho
pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktoré mu v písomnej forme žalovaný
doručil dňa 28.2.2011 do vlastných rúk. Dôvodom závažného porušenia pracovného disciplíny bolo
podľa žalovaného to, že: „ dňa 4.1.2011, keď na prevádzkovej porade pracovníkov Ambulancie rýchlej
zdravotnej pomoci Šaľa, Nemocničná 1, v čase okolo 17.00 hod. fyzicky napadol svojho kolegu p. J.

N., ktorému uvedeným útokom spôsobil povrchové poranenie na krku a poranenie 2avého ramena
s následkom vzniku modriny . Uvedené konanie žalovaný v zmysle bodu 3.6.1 písm. l pracovného
poriadku považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny.“ Žalobca s rozviazaním pracovného
pomeru nesúhlasil, čo žalovanému oznámil listom zo dňa 1.3.2011, v ktorom uviedol, že nie si je vedomý
porušenia pracovnej disciplíny a popiera skutok uvedený v okamžitom skončení pracovného pomeru,

ktoré považuje za neplatné a trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Následne dňa 26.4.2011 podal na
súd žalobu o určenie neplatnosti takéhoto skončenia pracovného pomeru s požiadavkou na náhradu
mzdy za obdobie od 1.3.2011 do právoplatnosti rozsudku.

Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa ods. 1 okamžite skončiť pracovný pomer
iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však
do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia
§ 63 ods. 4 a 5.

Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj

zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné.
Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom rozviazania pracovného pomeru.
Zákonník práce nevymedzuje, čo možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny.

Naplnenie tejto skutkovej podstaty treba preto posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu.
Vo všeobecnosti platí, že porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom, pre ktoré možno
so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer, musí byť zo strany zamestnanca zavinené a
musí dosahovať intenzitu porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Práve intenzita tohtoporušenia je jedným zo základných hľadísk pre voľbu a použitie prostriedku postihu porušenia pracovnej
disciplíny. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru je vždy určitá skutočnosť, vykazujúca
znaky zákonného dôvodu, pre ktorý možno skončiť pracovný pomer okamžite, preto je nutné v

písomnom zrušovacom prejave uviesť ho tak, aby bolo zrejmé, aké boli skutočné dôvod, ktoré viedli
druhého účastníka pracovného vzťahu k tomu, že rozviazal pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti
o tom, čo chcel účastník prejaviť, a aby bolo zabezpečené, že dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru nemôže byť menený. Je preto potrebné, aby dôvod zrušovacieho prejavu bol určitým spôsobom
konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých sa vidí naplnenie zákonného dôvodu pre okamžité

skončenie pracovného pomeru tak, aby vytknuté porušenie pracovnej disciplíny nebolo možné zameniť
s iným skutkom. S ohľadom na uvedené skutočnosti sa považuje za právne bezvýznamné dopĺňať
formálne nedostatky písomného prejavu uvádzaním dôkazov v súdnom konaní o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru.

S ohľadom na obsah písomného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 24.02.2011,
doručeného žalobcovi dňa 28.02.2011, bolo potrebné najskôr skúmať splnenie podmienok uvedených v

ustanovení § 70 Zákonníka práce, t.j., či okamžité skončenie pracovného pomeru bolo písomné, či bol v
ňom skutkovo vymedzený jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným, a či v zákonnej lehote
bolo žalobcovi aj doručené, t.j. či boli splnené formálne náležitosti okamžitého zrušenia pracovného
pomeru. V danej veci z hľadiska posúdenia formálnych náležitostí zrušujúceho prejavu odvolací súd
rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo

písomné, bolo dané osobu na to oprávnenou (žalovaným ako zamestnávateľom) a žalobcovi bolo riadne
doručené aajvymedzenieskutkovejvetyoporušenípracovnejdisciplínyzávažnýmspôsobom,vktorom
žalovaný videl porušenie pracovnej disciplíny možno považovať za dostatočne jasné, konkrétne, určité
a zrozumiteľné.

Odvolací súd sa však nestotožnil so závermi súdu prvého stupňa o tom, že skutok sa stal tak, ako je

popísaný v zrušujúcom prejave a že z hľadiska intenzity išlo o závažné porušenie porušenia pracovnej
disciplíny, pretože takýto záver nevyplýva z doteraz vykonaného dokazovania.

Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z
pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinnosti ustanovených
právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81 a 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom,

pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie
pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené
(aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia
pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným

porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie),
je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru
(§ 68 ods. 1 písm. b/ a § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek tomu, že od
ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani
neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk

pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny.
Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho
tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita
porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky
porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Na

okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce sa vyžaduje, aby
išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti, a musí dosahovať intenzitu
porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Z uvedeného teda vyplýva, že zamestnávateľ
môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom platne len vtedy, ak zamestnanec porušil
zavinene svoje povinnosti z pracovného pomeru a ak dosiahlo jeho konanie po zohľadnení všetkých

rozhodujúcich okolností intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny.V preskúmavanej veci z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplýva, že žalobca mal
fyzicky napadnúť spolupracovníka a spôsobiť mu zranenia, ktoré si nevyžiadali lekárske ošetrenie. K
incidentu malo dôjsť na pracovnej porade, kde boli prítomní aj iní zamestnanci. Žalobca nepopieral, že k

incidentu došlo, ale popieral, že by sa skutok stal tak, ako je uvedený v okamžitom skončení pracovného
pomeru, poukazujúc aj na okolnosti pred a po incidente a svoje konanie nepovažoval za také závažné
porušeniepracovnejdisciplíny,abybolodôvodomnajehookamžitéskončeniepracovnéhopomeru. Súd
prvého stupňa pre zistenie skutkového stavu, podľa názoru odvolacieho súdu, nevykonal dostatočné
dokazovanie a následné posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom. Súd založil svoje

rozhodnutie o preukázaní skutku na výpovedi vypočutých svedkov, ktorí potvrdili, že došlo k hádke medzi
žalobcom a pánom N., ktorá vyústila do fyzického napadnutia pána N. žalobcom, ktorý ho mal chytiť pod
krkasotiťdodverí.NáslednepozásahuspolupracovníkovsacelýincidentskončilažalobcasapánoviN.
ospravedlnil. Súdprvéhostupňanezisťoval,čopredchádzalotomutoincidentu,čobolodôvodom hádky
medzižalobcomapánomKissom,neposúdildoterajšiesprávaniesažalobcunapracovisku,plneniejeho
pracovných povinností , čo sú okolnosti dôležité pre posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny.

Skutočnosť, že zamestnávateľ mal fyzické napadnutie alebo iné hrubé správanie sa voči
zamestnancom, pacientom alebo inej osobe na pracovisku zakotvené v pracovnom poriadku ako
porušeniepracovnejdisciplíny,jeprehodnotenieintenzityporušeniapracovnejdisciplínyavnadväznosti
na to zrušovacieho prejavu, právne nepodstatné. Pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny
nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ hodnotí určité konanie zamestnanca v pracovnom poriadku

alebo inom vnútornom predpise.

Dôkaznú povinnosť na preukázanie toho, že skutok, ktorý je uvedený ako dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru, sa stal, zaťažovalo žalovaného (zamestnávateľa). Pretože z prevádzkovej porady
sa nespisoval žiadny záznam, jej priebeh bolo možné zistiť len výpoveďou tam prítomných svedkov, z
ktorých výpovedí vyplýva, že sa incident síce stal, ale hodnotenie intenzity konania žalobcu z hľadiska

dôvodnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu, bolo na úvahe súdu. Súd prvého stupňa
uviedol, že použitie výnimočného disciplinárneho opatrenia žalovaným bolo dôvodné s prihliadnutím
na to, že sčasti aj v dôsledku nabádania spolupracovníkov žalobcom, sú na pracovisku narušené
vzťahy a viacerí zamestnanci odmietajú so žalobcom pracovať a v prípade jeho zotrvania na pracovisku
podajú výpoveď. Za tejto situácie zotrvanie žalobcu u žalovaného do uplynutia výpovednej lehoty podľa

súdu nie je možné bez ohrozenia riadneho plnenia pracovných úloh žalovaného. Tento záver súdu
prvého stupňa však nevyplýva z vykonaného dokazovania, pretože na túto skutočnosť neboli vypočutí
svedkovia.

Podľa § 120 ods. 1 OSP, účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako

navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa § 122 ods. 1 OSP, súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na
vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Podľa § 123 OSP, účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali.

Podľa § 129 ods. 1 OSP, dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na
pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje
pojednávanie.

Podľa § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane

toho, čo uviedli účastníci.Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné
na rozhodnutie vo veci. Robí tak postupom upraveným v ustanovení § 120 a nasledujúcich OSP.
Hodnotením dôkazov sa nazýva činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané procesné dôkazy z

hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Skutkovým zisteniam, ktoré nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní treba rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdu, ktorý nezodpovedá postupu
vyplývajúceho z ust. § 132 OSP.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akýchdôvodov,akosavovecivyjadrilodporca(žalovaný),prípadneinýúčastníkkonania,stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ustanovenie § 157 OSP určuje obsahové náležitosti rozsudku. Ich správnosť a úplnosť je preto

podkladomvykonateľnostiapreskúmateľnostirozhodnutia.Štruktúraodôvodneniarozsudkujevpriamej
spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy. Riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby
sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a
právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Ak súd

pri odôvodnení rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods.2 OSP dochádza
nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť,
ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym spôsobom. Odôvodnenie
rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd ich vec vyložil a aplikoval príslušné procesné
predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutia

v tomto smere tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu
ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.

Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalobcu, dospel k záveru, že súd prvého stupňa v
konaní nepostupoval podľa vyššie uvedených ustanovení a napadnutý rozsudok z dôvodu jeho

nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov zrušil a vec vrátiť na ďalšie konania. V prvom rade odvolací
súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa nepostupoval podľa ustanovení upravujúcich vykonanie
dôkazu listinami (§ 129 ods. 1 OSP), keďže vo veci nevykonal dôkaz ani jednou listinou, a to napriek
tomu, že v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, že vo veci vykonal dokazovanie výsluchom
účastníkov konania, ako aj listinami, špecifikovanými súdom prvého stupňa v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia. Z obsahu zápisnice o pojednávaní dňa 12. 09. 2011 (č.l. 88 - 95 spisu), ako aj z obsahu
zápisnice zo dňa 03. 10. 201 (č.l. 97 - 103), na ktorom bolo vykonávané dokazovanie súdom prvého
stupňa, vyplýva, že súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu i žalovaného, ako aj ďalších
svedkov, avšak vykonanie dôkazu oboznámením listín, resp. dokumentov, ktoré boli predložené tak zo
strany účastníkov, z obsahu predmetných zápisníc nevyplýva. Ďalší dôvod pre zrušenie napadnutého

rozsudku odvolací súd vzhliadol v tom, že v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa síce poukázal na
to, že vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov a výsluchom svedkov J. N., F. M., N. M., O. B. a F. N.,
avšaknepostupovalvsúladesust.§157ods.2OSP,pretožetietovýpovedenevyhodnotiljednotlivoavo
vzájomných súvislostiach, napriek tomu, že vo výpovediach účastníkov a svedkov sú značné rozpory..
V závere rozsudku súd prvého stupňa konštatuje, že výsluchom svedkov mal za preukázané, že došlo

k incidentu opísanom v okamžitom skončení pracovného pomeru, avšak bez toho, aby konkretizoval,
výsluchom ktorých svedkov mal uvedenú skutočnosť za preukázanú, keďže sú rozporné.Navyše podľa
názoru odvolacieho súdu v danom prípade súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, a to
najmä tým, že nevykonal dostatočné dokazovanie ohľadne skutkových záverov, že ku skutku ( incidentu)
došlo tak, ako je popísaný v zrušujúcom prejave a nevykonal dostatočné dokazovanie ohľadne zranení

poškodeného J. N., pričom sa uspokojil iba s jeho výpoveďou, prípadne výpoveďou niektorých svedkov,
ktorí mali vzhliadnuť nejaké poranenia na jeho tele.. Odvolací súd dodáva, že i v popise poranení
poškodeného boli vo výpovediach svedkov rozdielnosti, ktoré zostali bez povšimnutia súdu. Záver súdu
prvého stupňa, že zotrvanie žalobcu u žalovaného do uplynutia výpovednej lehoty nie je možné bezohrozenia riadneho plnenia pracovných úloh žalovaného , nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je
predčasný.

Odvolací súd zastáva rovnaký názor ako odvolateľ, že súd v tomto konaní nie je oprávnený posudzovať

konaniežalobcuzhľadiskatrestnoprávnehoadokoncavysloviťnázor,žežalobcasvojimkonanímnaplnil
znaky skutkovej podstaty trestného činu.

Vzhľadom k vyššie uvedeným dôvodom nebolo možné napadnutý rozsudok ani potvrdiť ani zmeniť,
preto ho odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP zrušiť a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v
ktorom súd prvého stupňa opätovne vykoná dokazovanie, tak aby odstránil vytknuté vady, najmä vykoná
dokazovania oboznámením všetkých listín, ktoré boli doložené oboma účastníkmi, pričom dokazovanie

doplní na zistenie okolností podstatných pre posúdenie konania žalobcu z hľadiska intenzity poručenia
pracovnej disciplíny. Následne až po dokazovaní v naznačenom smere súd prvého stupňa opätovne
rozhodne, pričom vo svojom rozhodnutí uvedie, ktoré skutočnosti mal za preukázané a na základe čoho,
ktoré nemal za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil a prečo nevykonal prípadne ďalšie navrhnuté dôkazy.

Svoje rozhodnutie zdôvodní v intenciách § 157 ods. 2 OSP tak, aby bolo presvedčivé, jasné a
zrozumiteľné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.