Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, November 28, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11Co/3/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014893714
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014893714.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v právnej veci žalobcu: H. W., F.. XX.XX.XXXX T. T., F.. U. 19, zastúpený
advokátom JUDr. Milanom Menyhartom, ul. Jána Poničana 1, Bratislava, proti žalovanému: C. H. T. I..J..,
Z. X, o neplatnosť výpovede a mzdové nároky, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 12.12.2013, č.k. 17C/170/1998-273, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) , takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa sa potvrdzuje.

Žalobcovi sa nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

V napadnutom uznesení súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania vo výške X.XXX,XX euro na účet právneho zástupcu žalobcu vedeného v Č., I.,J.., Bratislava,
č.ú. XXXXXXXXX/XXXX, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Rozhodnutie právne odôvodnil § 142 ods.3 O.s.p. s prihliadnutím na to, že žalobca bol úspešný v
časti návrhu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a v prevažnej miere v časti konania

o zaplatenie náhrady mzdy, keď jeho neúspech v tejto časti je možné považovať za nepatrný. Pri
rozhodovaní o trovách konania špecifikoval a osobitne posudzoval úkony právnej pomoci vykonané
v období od 24.11.1998 do 31.3.2002 v čase účinnosti vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.
240/1990 Zb. v platnom znení , úkony vykonané v období od 1.4.2002 do 31.12.2004 v čase účinnosti
vyhlášky MSSR č. 163/2002 Z.z. v platnom znení, úkony vykonané v období od 1.1.2005 do 31.12.2005
v čase účinnosti vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v platnom znení, úkony vykonané v období od

1.1.2006 do 31.12.2008 v čase účinnosti vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov
( zák. č. 649/2005 Z.z. , zák.č. 256/2006 Z.z.), úkony vykonané v období od 1.1.2009 do 31.5.2009 v
čase účinnosti vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov ( zák.č. 557/2008 Z.z. ) a
za úkony vykonané v období od 1.6.2010 do 30.6.2013 v čase účinnosti vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.
v znení neskorších predpisov ( zák.č. 232/2010 Z.z. ). Súd prvého stupňa pri určení tarifnej odmeny
vychádzal zo skutočnosti, že v časti nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru

nemožno hodnotu veci vyjadriť v peniazoch a v časti návrhu na zaplatenie náhrady mzdy vychádzal
z hodnoty veci v sume X.XXX,XX euro ( XX.XXX,XX ,- Sk ) priznanej žalobcovi rozhodnutím vo veci
samej. Pri úkonoch, kde si zástupca žalobcu uplatnil nižšiu tarifnú odmenu , súd prvého stupňa priznal
odmenupodľatejtozástupcomuplatnenejnižšej výškytarifnejodmeny spoukazomnazásaducivilného
konania, že nikomu nemožno priznať viac než si nárokuje .

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný poukazujúc na to, že podľa § 205 ods.2

písm. f/ O.s.p. vychádza rozhodnutie súdu prvého stupňa z nesprávneho právneho posúdenia veci. V
odvolaní poukázal a to, že žalobca v návrhu na začatie konania žiadal uložiť žalovanému povinnosťzaplatiť mu náhradu mzdy v nešpecifikovanej výške za obdobie od 1.12.2008. V priebehu konania
opakovane menil výšku požadovanej náhrady mzdy a menil aj obdobie, za ktoré ju požadoval. V
podaní zo dňa 18.12.2000 upresnil žalovanú sumu na XX.XXX,- Sk mesačne za obdobie odo dňa

1.12.1998 do právoplatnosti rozsudku spolu s neurčeným úrokom z omeškania vo výške dvojnásobku
diskontnej sadzby NBS Slovenska od 1.9.1999 do zaplatenia. V priebehu pojednávania nariadeného
na deň 31.12.2004 žiadal priznať náhradu mzdy v celkovej výške X.XXX.XXX euro s príslušenstvom, v
priebehu pojednávania nariadeného na deň 22.4.2008 žiadal priznať náhradu mzdy od dňa 24.11.1998
do skončenia pracovného pomeru v neurčitej výške s tým, že v takomto znení konajúci súd pripustil

zmenu návrhu časti náhrady mzdy. V následnom písomnom podaní zo dňa 28.4.2008 uviedol, že
požaduje náhradu mzdy za obdobie od dňa 24.11.1998 do dňa 19.1.2006 v celkovej výške X.XXX.XXX,-
Sk. V odvolacom návrhu zo dňa 6.1.2009 súdu prvého stupňa vytýkal, že mu mal priznať náhradu mzdy
vo výške X.XXX.XXX,- Sk. V priebehu pojednávania nariadeného na deň 26.10.2009 žiadal priznať
náhradu mzdy za obdobie odo dňa 1.2.2008 do 6.1.2006 v celkovej výške X.XXX.XXX,- Sk spolu s
úrokom z omeškania vo výške 8% ročne za obdobie od 15.6.2006 do zaplatenia. V úvode odvolacieho

návrhu zo dňa 24.1.2011 požadoval priznať náhradu mzdy vo výške XX.XXX,XX euro spolu s 8% ročným
úrokom z omeškania odo dňa 15.2.2006 a v závere rovnakého podania žiadal priznať náhradu mzdy
už len odo dňa 4.2.2000 vo výške X.XXX,XX euro brutto spolu s 8% ročným úrokom z omeškania za
obdobie od 15.2.2006 až do zaplatenia . Napokon v podaní zo dňa 10.7.2013 špecifikoval náhradu
mzdy na sumu X.XXX euro spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne odo dňa 15.2.2006 do

zaplatenia , ktorá suma spočívala v náhrade mzdy za obdobie odo dňa 1.12.1998 do dňa 4.2.2000. Súd
prvého stupňa rozsudkom zo dňa 1.10.2013, č.k. 17C/170/1998-254 žalovaného zaviazal na úhradu
náhrady mzdy vo výške X.XXX,XX euro brutto s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z dlžnej sumy
od 15.2.2006 do zaplatenia a vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol. S poukazom na uvedené
mal žalovaný za to, že v dôsledku neustálych zmien uplatňovaného nároku na náhradu mzdy nemožno

vec posúdiť ako neúspech žalobcu len v nepatrnej časti tak, ako to vyslovil v napadnutom rozhodnutí
prvostupňový súd a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( §

214 ods.2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, keď uznesenie súdu
prvého stupňa je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti rozhodnutia napadnutého odvolaním z hľadiska
odvolacieho dôvodu, ktorý odvolateľ v odvolaní výslovne uplatnil vrátane jeho obsahového
vymedzenia ( namietané nesprávne právne posúdenie otázky trov konania v danej veci ). Vychádzal

pritom z toho, že nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;
dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.

Podľa § 142 ods.1,2,3 zák.č. 99/1963 Z.z. v platnom znení ( ďalej „ O.s.p.“) účastníkovi, ktorý mal vo

veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak

mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu.Odvolací súd pri posudzovaní opodstatnenosti odvolania vzal na zreteľ, že ustanovenia § 142 až § 150
O.s.p. upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú účastníci konania právo na náhradu trov konania,
ktorévynaložili. Prirozhodovaníonáhradetrovkonaniasauplatňujezásadazodpovednostizavýsledok,

ktorá je obmedzená iba v prípadoch, v ktorých to zákon expressis verbis upravuje . Ustanovenia §
142 O.s.p sú vyjadrením zásady zodpovednosti za výsledok, podľa ktorej účastník konania má právo
na náhradu trov konania v pomere zodpovedajúcom jeho úspechu v konaní. Úspech v konaní treba
chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle
procesného výsledku. Úspešnosť v konaní je treba posudzovať aj podľa stavu, ktorý v konaní bol

v čase, keď jednotlivé trovy vznikli.

V prejednávanom prípade bol predmetom konania návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti výpovede
zo dňa 9.9.1998 danej mu odporcom podľa ust. § 46 ods.1 písm. f/ Zák. práce , návrh na určenie, že
pracovný pomer medzi účastníkmi trvá a návrh na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23.12.2004, č.k. 17C 170/98 - 97 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7.12.2005, č.k. 2Co 161/05-132 bolo určené, že

výpoveď zo dňa 9.9.1998 daná navrhovateľovi odporcom podľa ust. § 46 ods.1 písm.f/ Zák. práce je
neplatná a pracovný pomer medzi účastníkmi aj naďalej trvá ( v uvedenej časti nadobudlo rozhodnutie
právoplatnosť dňa 20.2.2006). Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1.10.2013, č.k.
17C/170/1998-254 bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy z neplatného
skončeniapracovnéhopomeruvovýškeX.XXX,XXeurobruttospolusúrokomzomeškaniavovýške8%

ročne z dlžnej sumy počnúc od 15.2.2006 do zaplatenia a vo zvyšku bol návrh žalobcu na zaplatenie
náhrady mzdy zamietnutý - rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 17.10.2013.

Vychádzajúc z predmetu daného konania ( návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru,
návrh na určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi trvá a návrh na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru ) je možné stotožniť sa s právnym posúdením súdu prvého stupňa,

ktorý v určovacej časti návrhu vychádzal pri rozhodovaní o trovách konania z premisy plného úspechu
žalobcu ( § 142 ods.1 O.s.p.) a ktorý v časti návrhu o zaplatenie náhrady mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru pri rozhodovaní o trovách konania rozhodoval podľa § 142 ods. 3
O.s.p.. Vychádzajúc z kvantitatívneho vymedzenia nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru však nie je možné sa zhodnúť s úvahou súdu prvého stupňa o neúspechu žalobcu

len v nepatrnej časti. Zároveň je však nutné podotknúť, že plnú náhradu trov konania podľa § 142
ods.3 O.s.p. je možné priznať i v prípade , ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku , alebo od úvahy súdu. S poukazom na to, že prísudok v časti nároku na náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru v danom prípade závisel od úvahy súdu , bol postup súdu
prvého stupňa, ktorý základnú sadzbu tarifnej odmeny advokáta vypočítal z výšky priznanej náhrady

mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vecne a právne správny. Bez akéhokoľvek právneho
významu je okolnosť, že žalobca v priebehu konania nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru opakovane upravoval.

Na základe uvedeného pri zohľadnení obsahového vymedzenia podaného odvolania ( v ktorom nebola
namietaná účelnosť poskytnutých jednotlivých úkonov právnej pomoci a ani výška priznanej odmeny

advokáta za jednotlivo špecifikované úkony právnej pomoci poskytnuté v období od 24.11.1998 do
30.6.2013 ), odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 O.s.p. ako vecne a právne
správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods.1 v spojení s ust. § 142 ods.1 O.s.p.,
keďže žalobca majúci plný úspech v odvolacom konaní, si právo na náhradu trov konania neuplatnil

a trovy odvolacieho konania mu z obsahu spisu ani nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.