Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 4, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/96/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217573
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217573.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o. Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 27. 02. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 14. januára 2014 č. k. 9C/93/2013-30, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal toho,
aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 175,- eur titulom majetkovej škody a sumy 442,56 eur
titulom nemajetkovej ujmy. O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu
trov konania. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa okrem iného uviedol, že navrhovateľ sa
domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu súdu,
ktorý videl v tom, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora nebolo vydané v zákonom stanovenej 30

dňovej lehote. V predmetnej veci neskúmal, či došlo k prieťahom v exekučnom konaní, pretože otázku, či
vkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov,
garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať iba Ústavný
súd Slovenskej republiky, ktorý ju preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu,
najmä podľa týchto kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne
konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na
podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré
by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov.

V predmetnej veci teda súd zisťoval, či bola alebo nebola dodržaná zákonná 30 dňová lehota na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora, a ak nebola dodržaná, tak z akého dôvodu a či v

súvislosti s prípadným nedodržaním lehoty mohla vzniknúť navrhovateľovi škoda a nemajetková ujma.
Navrhovateľ tvrdil, že príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov. Ohľadne
prípadného prieťahu v konaní sa však neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť naprieťahy v konaní a nerozhodoval ani Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Tvrdenú
majetkovú škodu navrhovateľ nijako nepreukázal a jej vyčíslenie paušalizáciou reálnych vecných
nákladov, spočívajúcich v administratívnych, funkčných a mzdových výdajoch a výdajoch spojených so

stratou času zamestnanca, je podľa názoru súdu nepreukázané, nezdôvodnené a navrhovateľ v tomto
smere neprodukoval žiadne dôkazy, čo znamená, že nepreukázal ani zníženie svojho majetku.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia zároveň uviedol, že v predmetnej exekučnej veci
vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 6Er/707/2004 vydal tento exekučný súd dňa 07. 12. 2004

poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora v prospech oprávneného, a to na základe
žiadosti súdneho exekútora, ktorá bola súdu doručená dňa 03. 12. 2004, pričom exekučným titulom
bola notárska zápisnica. V priebehu exekučného konania podal oprávnený návrh na zmenu súdneho
exekútora, pričom súd k svojmu rozhodnutiu potreboval podklady od pôvodného exekútora, ktoré reálne
nebolo možné zabezpečiť v lehote 30 dní a po obstaraní všetkých potrebných podkladov exekučný
súd vo veci rozhodol. V priebehu exekúcie a v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora podľa

názoru súdu prvého stupňa k žiadnej škode nemôže dôjsť, pretože pôvodný exekútor má podľa zákona
oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Rozhodovanie súdu o zmene exekútora
nijakonemenívzťahmedziúčastníkmiexekučnéhokonaniaajehovplyvnapriebehexekučnéhokonania
nebol preukázaný. Naviac súd prvého stupňa uviedol, že exekučné konanie sa začalo v roku 2004 a
lehota 30 dní na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora neplatila.

V konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súd nie je oprávnený na konštatovanie,
že v exekučnej veci sa jednalo o prieťah v konaní, pretože žiadne konanie, v ktorom by bol tento
prieťah konštatovaný sa neviedlo. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí,

ak je iba sprostredkovaný. Nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa
zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku, ktoré bolo
priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom. V predmetnej veci nebola preukázaná
priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a súd mal zato, že

navrhovateľovi žiadna škoda ani nevznikla a i v prípade, ak by teoreticky súd pripustil, že navrhovateľovi
škoda vznikla, nijakú reálne nedokladoval a nepreukázal spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na
zmenu exekútora.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 4 ods. 1 písm.

a/, bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov, v znení platnom v čase začatia
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, ust. § 41 ods. 1, § 44 ods. 6, 8, 9 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov. Nepriznanie náhrady trov konania odporcovi súd odôvodnil ust. §

142 ods. 1 OSP a uviedol, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne
nevznikli a žiadne trovy konania si ani neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho

poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v zneníúčinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je
nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou
nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k

dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli
použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.
V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti

limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v

primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 14.
01. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne

právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak
aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje
výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu

k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na

priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,
že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej
ujmy 442,56 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 6Er/707/2004. Majetková škoda 175,- eur
podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho

činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Tieto náklady pozostávali
podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,- eur vynaloženej na udržiavanie
a správu informačného systému, zo sumy 50,- eur vynaloženej na administráciu listín a komunikáciu s

pôvodným súdnym exekútorom a zo sumy 15,- eur vynaloženej na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií
adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že táto suma by ho
nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by

dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza, že exekučné konanie v predmetnej
veci, t. j. vo veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 6Er/707/2004 sa začalo dňa 26. 11.
2004 podaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, kedy ust. § 44 ods.
6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov platnom v tom čase neupravovalo lehotu na

rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Lehota 30 dní na rozhodnutie
súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora bola zavedená do ust. § 44 ods. 7 vyššie
citovaného zákona až od 01. 09. 2005, pričom v zmysle ust. § 238 ods. 1 tohto zákona sa konania začaté
pred 1. septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje
inak. Ustanovenie § 238 ods. 2 vyššie citovaného zákona sa však netýkalo ust. § 44 tohto zákona, v

ktorom bola okrem iného upravená i možnosť oprávneného podať návrh na zmenu súdneho exekútora.
Uvedené znamená, že zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov platom pred 01. 09. 2005
neustanovoval povinnosť súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora do 30dní od doručenia tohto návrhu. Lehota na vydanie rozhodnutia súdu o návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora teda do 31. 08. 2005 nebola zákonom stanovená v konaniach, ktoré sa začali do
01. 09. 2005 a bolo potom potrebné posúdiť, či exekučný súd nekonal o podanom návrhu neprimerane

dlho a či rozhodol v primeranej lehote.

Je nepochybné, že exekučný súd rozhodol o podanom návrhu dňa 19. 01. 2010, ale z tejto skutočnosti
ešte nemožno vyvodiť vznik škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má
na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Rozhodnutiu súdu o zmene súdneho
exekútora predchádzalo podanie súdu zo dňa 09. 07. 2009 adresované pôvodnému exekútorovi, aby
sa vyjadril k návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a v prípade, ak si uplatňuje trovy
exekúcie, aby zaslal ich špecifikáciu a exekučný spis. V podaní zo dňa 25. 08. 2009 pôvodný súdy
exekútor špecifikoval trovy exekúcie, ktoré mu vznikli jej vykonávaním a zároveň zaslal exekučný spis
EX 211/2004. Následne exekučný súd uznesením zo dňa 16.11.2009, ktoré vydal vyšší súdny úradník,

zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, exekúciu zastavil a oprávnenému uložil
povinnosť, aby súdnemu exekútorovi uhradil trovy exekúcie. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený
odvolanie, v dôsledku čoho došlo k jeho zrušeniu a vo veci rozhodoval sudca, ktorý uznesením zo
dňa 19. 01. 2010 č. k. 6Er/707/2004-29 rozhodol v súlade s návrhom oprávneného na zmenu súdneho
exekútora a vykonávaním exekúcie v predmetnej exekučnej veci poveril nového súdneho exekútora. Z

vyššie uvedeného potom vyplýva, že exekučný súd od podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora až do rozhodnutia o ňom nebol nečinný, ale vykonával potrebné úkony v záujme toho, aby
mohol o podanom návrhu rozhodnúť.

Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že majetkovú škodu v sume 175,- eur vyčíslenú navrhovateľom

nemožno považovať za skutočnú škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym
spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah
spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 6Er/707/2004, v ktorom sa nenachádzajú žiadne navrhovateľom
tvrdené písomné urgencie adresované exekučnému súdu, čo znamená, že navrhovateľ žiadnym
spôsobomnepreukázalvynaloženienímtvrdenýchnákladovspojenýchsadministratívnymspracovaním

textov urgencií, vyhotovovaním urgencií a nákladov spojených s urgovaním a kontrolou stavu konania
na exekučnom súde. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len
jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva

na poškodenom, teda na navrhovateľovi. Odvolací súd poukazuje na konštatovanie súdu prvého
stupňa, že na to, aby exekučný súd mohol rozhodnúť o podanom návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora, bolo potrebné vyzvať pôvodného exekútora na predloženie spisu a vyúčtovanie
trov, čo exekučný súd i urobil. V zmysle právnej úpravy, v prípade podania návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie

zostávajú zachované, preto nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, ani nemateriálnej ujmy
navrhovateľovi a exekúciu bol povinný vykonávať pôvodný súdny exekútor. So zreteľom na ustálenú
rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS
63/00) ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (ktorá ale v tomto prípade nebola ani
stanovená) nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehote (ak by bola
stanovená) nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú
vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať
na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd vydal dňa 07. 12. 2004 poverenie na vykonanie exekúcie a na základe ktorého podľa spisu
Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 6Er/707/2004 prebiehalo exekučné konanie. Následne,
po rozhodnutí o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, exekučný súd opätovne preskúmal
exekučný titul, ktorým bola notárska zápisnica spísaná dňa 12. 09. 2004 notárom JUDr. Jarmilou

Kováčovou pod sp. zn. N 2455/2004, NZ 69416/2004, predmetom ktorej bolo vyhlásenie povinného,
zastúpeného Mgr. Tomášom Kušnírom o uznaní právneho záväzku a o súhlase s exekúciou dlhu. Zistil,
že zástupca povinného konal na základe splnomocnenia zo dňa 02. 03. 2004, ktoré bolo súčasťou
zmluvy o úvere zo dňa 02. 03. 2004 medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a Z. H. akodlžníkom, ktorý splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru a aby sa notárska zápisnica stala
vykonateľným titulom pre exekúciu. Okresný súd Levice ako exekučný súd po opätovnom posúdení

notárskej zápisnice ako exekučného titulu konštatoval, že táto nie je spôsobilým exekučným titulom
(neobsahuje vyhlásenie povinného, ale jeho zástupcu, za základe splnomocnenia udeleného mu
povinným vo formulárovej zmluve o úvere zo dňa 02. 03. 2004, z čoho treba vyvodiť záver, že zástupca
povinného musel byť v kontakte i s oprávneným a spolupracovať s ním), na základe ktorého by bolo
možné vykonávať exekučné konanie proti povinnému a následne uznesením zo dňa 04. 06. 2013 č.

k. 6Er/707/2004-69 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnený podal odvolanie proti
vyššie uvedenému uzneseniu exekučného súdu, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu sa v pripojenej
fotokópii exekučného spisu nenachádza. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje i na uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 04. 2013 v konaní pod sp. zn. 2 Cdo345/2012, ktorý obdobným
spôsobomakosúdprvéhostupňa(exekučnýsúd)posudzovalnotárskuzápisnicuakoneplatnýexekučný
titul so záverom, že boli splnené podmienky na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na zastavenie

exekúcie, pričom poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie ani nemalo byť vydané.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 442,56 eur (t. j. 663,88 eur ročne : 12 mesiacov x
12mesiacovnavrhovateľomtvrdenejnečinnostiexekučnéhosúdu,pričompodľajehotvrdeniavychádzal
z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje

sumu 663,88 eur ročne, t. j. 55,32 eur mesačne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v
rozsudku súdu prvého stupňa uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré
navrhovateľ poukazoval v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné
zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z
čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však
za určitých okolností možno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy

a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že
v dôsledku nedodržania primeranej lehoty (ani v prípade, ak by bola lehota zákonom stanovená) na
rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora teda automaticky nevzniká nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním
rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného),

ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného prostriedku nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho
nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho
už vytvorených podnikateľských aktivít a neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že návrh oprávneného zo dňa
18. 05. 2009 na zmenu súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp.

zn. 6Er/707/2004 bol doručený exekučnému súdu dňa 25. 05. 2009 a súd v zmysle návrhu oprávneného
rozhodol dňa 19. 01. 2010 (čomu predchádzalo podanie adresované pôvodnému súdnemu exekútorovi
na vyčíslenie trov exekučného konania a na predloženie exekučného spisu a rozhodnutie vyššieho
súdneho úradníka zo dňa 16. 11. 2009), teda v primeranej lehote na rozhodnutie o takomto návrhu, a
nebolnečinnýviacako244dní,akototvrdínavrhovateľatútookolnosťjetiežpotrebnévziaťdoúvahypri

rozhodovaníouplatnenomnárokunavrhovateľananáhradunemajetkovejujmy.Vpredmetnejexekučnej
veci neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa,
ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej
poskytuje úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani
riziká, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné konštatovať, že pokiaľ súd nerozhodol o

návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, bolo povinnosťou pôvodného súdneho exekútora
vykonávať exekúciu na základe vydaného poverenia a v tomto období navrhovateľovi ako oprávnenému
v exekučnom konaní nemohla vznikať tvrdená nemajetková ujma a cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná
náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je

zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s

dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na

ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie

navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie
je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý
dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom toto
ustanoveniebolorovnakéajvčasezačatiatohtosúdnehokonania,apretojetátonámietkanavrhovateľanedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozsudku taktiež správne citoval ust. § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisovúčinnomvčasezačatiaexekučnéhokonaniaapodaniažiadostisúdnehoexekútoraoudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a ust. § 44 ods. 8, 9 tohto zákona v znení účinnom v čase podania
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. K argumentu o vyvrátení nároku navrhovateľa
konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov navrhovateľa, uvedeným v návrhu, odvolací súd uvádza,
že súd prvého stupňa zamietnutie nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ale

tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Levice
vedeným pod sp. zn. 6Er/707/2004 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v
trvaní viac ako 244 dní sa nezakladá na pravde. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia
súdu prvého stupňa dodáva, že exekučný súd po podaní návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora nebol nečinný, ale vykonával potrebné úkony (vyzýval pôvodného súdneho exekútora na
vyčíslenie trov exekučného konania a predloženie exekučného spisu) a následne i rozhodol vyšším

súdnym úradníkom dňa 16. 11. 2009, ktoré sa však v dôsledku odvolania podaného oprávneným zrušilo
a o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 19. 01. 2010 rozhodol sudca.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, k tomu odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal preukázanú

existenciu škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa (pričom dôkazné bremeno jej preukázania
jednoznačne zaťažovalo navrhovateľa), bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať dokazovanie na
preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody a nemajetkovej ujmy. Rozhodujúcou okolnosťou,
o ktorú sa súd prvého stupňa oprel pri zamietnutí návrhu navrhovateľa v predmetnej veci, bolo
nepreukázanie základných okolností rozhodujúcich pre priznanie nároku na náhradu škody a

nemajetkovej ujmy v zmysle vyššie uvedeného.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie

dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.
Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,

2 OSP ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.