Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 18, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2Co/54/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221884
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomíra Kubáňová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221884.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a členov
senátu JUDr. Jána Vanka a JUDr. Ľubice Medveckej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k.
15C/856/2012-41 zo dňa 18. septembra 2013, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní zamietol návrh
navrhovateľa podaný dňa 27.09.2012, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy XXX eur ako
náhrady škody a sumy XXX eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 13Er/53/2010.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v platnom znení,
ustanoveniami § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do
01.01.2013, § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase
začatia exekučného konania. Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové zámky sp. zn.
13Er/53/2010 mal za preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia bola podaná na súde dňa 19.01.2010.
Súdny exekútor predložil exekučnému súdu zápisnicu spísanú na exekútorskom úrade dňa 30.12.2009
s tým, že exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 16796/09 zo
dňa 02.11.2009. Exekučný súd dňa 02.03.2010 vyzval oprávneného na predloženie Zmluvy o úvere
č. 4790014. Dňa 02.08.2010 exekučný súd urgoval právneho zástupcu oprávneného na predloženie
zmluvy o úvere. Dňa 10.09.2010 doručil oprávnený na exekučný súd úverovú zmluvu č.
4790014 vrátane všeobecných obchodných podmienok. Následne exekučný súd vydal dňa 20.09.2010
poverenie na vykonanie exekúcie číslo 5404 051614, ktoré bolo doručené súdnemu exekútorovi dňa
20.09.2010. Z vykonaného dokazovania a zisteného stavu veci súd prvého stupňa dospel k záveru,
že návrh nebol podaný dôvodne. Navrhovateľ sa podaním adresovaným priamo odporcovi domáhal
uspokojenia nároku na náhradu škody a nároku na nemajetkovú ujmu. Odporca ním uplatňovaný nárok
na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy neuspokojil, a preto sa navrhovateľ obrátil so svojim
návrhom na súd. V predmetnej veci, v ktorej sa navrhovateľ domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy bol exekučným titulom rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, preto aj s poukazom

na rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08) exekučný súd na posúdenie zmluvných podmienok
v predmetnom exekučnom konaní si správne vyžiadal zmluvu o úvere č. 4790014 na posúdenie, či
priznané nároky v rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu nevyplývali z neprimeraných
zmluvných podmienok. Tieto bolo potrebné aj v exekučnom konaní posúdiť. V exekučnom konaní je súd
zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v ustanovení
§ 45 zákona č.244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (uznesenie Najvyššieho súdu
SR 3MCdo 11/2010). Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je exekučný súd konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať,
či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Zo skutkových okolností, ktoré
sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to,
že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Preto dospel k záveru,
že exekučný súd až po prijatí zmluvy o úvere č.4790014 spolu so všeobecnými obchodnými
podmienkami úveru, ktorá bola doručená na exekučný súd dňa 10.9.2010 mohol preskúmavať súlad
žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania. Exekučný
súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie v 15-dňovej lehote dňa 20.9.2010. Dospel k záveru, že
navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v tvrdení, že v predmetnej exekučnej veci bol exekučný súd
bezdôvodne nečinný viac ako 299 dní. Vykonaním dokazovaním tvrdenia navrhovateľa boli preukázané
ako nepravdivé. Zároveň konštatoval, že na náhradu škody a náhradu nemajetkovej
ujmy nebol splnený zákonný predpoklad spočívajúci v konštatovaní nesprávneho úradného postupu
spôsobeného prieťahmi v konaní. Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatnil podľa § 9 zákona č.
514/2003 Z. z. a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa
navrhovateľa príslušný exekučný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, respektíve bez zbytočných prieťahov v
konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť
na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, prípadne Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení, by len takéto podklady boli relevantné pre
priznanie náhrady škody, citované ustanovenie je účinné od 01.01.2013. Návrh však bol podaný v roku
2012, súd však mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výkladové pravidlo pri
aplikácii pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č.514/2003Z.z., účinného
v čase začatia exekučného konania. Súd zároveň dospel k záveru, že navrhovateľ nijakým relevantným
spôsobom nepreukázal vznik a výšku škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s predmetným
exekučným konaním, a rovnako tak vznik a výšku nemajetkovej ujmy. Taktiež nie je možné v konaní
konštatovať, že existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a existenciou škody.
Súd z uvedených dôvodov návrh navrhovateľa na náhradu škody a náhradu nemajetkovej
ujmy v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP,
pričom odporcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
odporca si žiadne trovy v konaní neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.
Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal, že súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol

stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V
danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej
lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie
a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny
proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol,
že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,
ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje
zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku
6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Záverom uviedol,
že navrhovateľ nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy
súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na
uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil
skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

V danej právnej veci sa navrhovateľ podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody
v sume XXX eur a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume XXX eur, ktorá mu mala vzniknúť v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 13Er/53/2010, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote 15 dní.
K vydaniu rozhodnutia podľa názoru navrhovateľa došlo s omeškaním viac ako 9 mesiacov.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní plne nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo

podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného
rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec
zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil
účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.
Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol.

Odvolací súd je toho názoru, že podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota,
či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu
tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti
s konaním exekučného súdu.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Nové Zámky vedeného pod sp. zn. 13Er/53/2010 vyplýva,
že exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 30.12.2009, kedy bol spísaný návrh na vykonanie
exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená Okresnému súdu Nové Zámky dňa 19.01.2010. Exekučný súd výzvou a neskôr
urgenciou zo dňa 02.08.2010, žiadal zaslať zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol oprávnený
povinnému úver. Oprávnený (navrhovateľ) dňa 10.09.2010 exekučnému súdu doručil predmetnú zmluvu
o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru č. 4790014 zo dňa 24.09.2008. Následne
dňa 20.09.2010 exekučný súd vydal poverenie č. 5404 051614 súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi
Krutému. V súčasnosti exekúcia naďalej prebieha.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Súd prvého stupňa správne ustálil, že lehota 15 dní sa vzťahuje iba na rozhodnutie, ktorým exekučný
súd poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. V danej veci je potrebné konštatovať, že exekučný súd
v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, správne vyzýval oprávneného na predloženie dokladov
potrebných pre rozhodnutie vo veci, a to zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia
úveru plne sa stotožňujúc s názorom súdu prvého stupňa. Potom, čo dňa 10.09.2010 oprávnený zaslal
exekučnému súdu vyžiadanú zmluvu o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru, teda
po všetkých oprávneným doložených listinných dokladov exekučný súd bez meškania, dňa 20.09.2010
poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie. Exekučný súd tak rozhodol v
zákonom stanovenej lehote 15 dní a to na 10. deň od doručenia všetkých dokladov potrebných pre
rozhodnutie vo veci exekučnému súdu, nie ako tvrdil navrhovateľ, že k rozhodnutiu došlo s omeškaním
viac ako 9 mesiacov.

Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že s poukazom na vyššie uvedené v
súdenej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda k naplneniu základného predpokladu

pre prípadnú zodpovednosť odporcu, a preto už nebolo potrebné sa ďalej zaoberať škodou a príčinnou
súvislosťou.

Odvolací súd sa v dôvodoch odvolania nestotožnil s námietkou navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie novej
právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z.z. Súd prvého stupňa v
napadnutom rozhodnutí citoval ust. § 9 ods. 1, ods. 2 len do novely prijatej zák. č. 412/2012 Z. z.,
t.j. v znení účinnom v čase podania návrhu na začatie konania. Z obsahu odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva, že na daný právny stav správne aplikoval platnú normu, preto odvolanie navrhovateľa
je v tejto časti nedôvodné. Odvolací súd v tejto časti zároveň poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods.
2 zák. č. 412/2012 Z. z. z ktorej vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní
o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade
sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z
hľadiska existencie prieťahov, znamenal by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali
postup iných všeobecných súdov, pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v
súdnictve. Konštatovať prieťahy v súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj novela v § 9
ods. 2, 3 presne upravila prieťahy v konaní, odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v
tom, že ju použil výkladovo pri aplikácii pôvodného znenia zákona.

Čo sa týka ďalších odvolacích dôvodov navrhovateľa, týkajúcich sa otázky trvania stavu právnej neistoty,
k úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa svoje
rozhodnutie na takýchto dôvodoch nezaložil, preto takéto odvolacie dôvody sú z pohľadu odvolacieho
súdu irelevantné.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak,
že v konaní plne úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu
trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.