Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 4, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/170/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201246
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013201246.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a

členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariana Trenčana, v právnej veci žalobcu:
Dr. Ing. h.c. F. Porsche Aktiengesellschaft, Porscheplatz 1, 70435 Stuttgart, Nemecko, zastúpený:
PricewaterhouseCoopers Legal, s.r.o., advokátska kancelária, Námestie 1. mája 18, Bratislava,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o
preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX-r zo
dňa XX.XX.XXXX, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX-r zo

dňa XX.XX.XXXX z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie
konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konanie v sume 70,- EUR za súdny poplatok a v
sume XXX,XX EUR titulom trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1.Skutkovýstavvecinebolsporný.F.B.M.B.&Co.,O.(ďalejajlen„spoločnosťB.“)dodávalavpriebehu
rokov XXXX - XXXX žalobcovi formy na výrobu predných a zadných svetiel pre automobily. Z. formy
sú umiestnené na území F., v závodoch spoločnosti B.. P. nakladať s formami ako vlastník v danom
prípade žalobca nadobudol v priebehu rokov XXXX - XXXX. H. transakcia z pohľadu zákona o dani z

pridanej hodnoty č. XXX/XXXX Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o Y.“) predstavuje
lokálne dodanie tovaru, ktoré je predmetom dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „Y.“ alebo „daň“) podľa
zákona o Y..

X. Nakoľko spoločnosť B. toto dodanie nepovažovala za dodanie tovaru na F., ale len za finančné
vyrovnanie, na dodania neuplatňovala slovenskú Y.. V priebehu roka XXXX spoločnosť B. zistila, že
uvedený postup nebol v súlade so zákonom o Y. (zvolený režim Y. nebol správny, pričom neskôr už
nebolo sporné, že predmetné dodania treba z hľadiska Y. posudzovať za dodania tovaru v tuzemsku).

X. Následne (v priebehu roku XXXX) sa spoločnosť B. rozhodla opraviť predchádzajúci nesprávny

postup, vystavila žalobcovi faktúry v súlade s § 71 zákona o Y. a na dodania podliehajúce slovenskej
Y. dodatočne uplatnila slovenskú Y.. F. B. daň uplatnenú na faktúrach odviedla formou dodatočných
priznaní do štátneho rozpočtu. V roku XXXX celkovo spoločnosti skupiny B., B. M. B. & Co, B. G.-F. T., B.
F. I. G., s.r.o. a B. F. F.-G., s.r.o. zaplatili na F. Y. z dodania foriem približne v hodnote XX XXX XXX,- W..X. Dňa XX.XX.XXXX podal žalobca žiadosť o vrátenie zaplatenej Y. podľa § 55a až XXe zákona o Y.
v celkovej výške X XXX XXX,XX W. (ďalej aj len „žiadosť“). V žiadosti žiadal o vrátenie Y. z faktúr za
dodanie foriem spoločnosťou B.. F. dane čiastočne vyhovel žiadosti o vrátenie Y., keď rozhodol o vrátení

dane v časti X XXX XXX,XX W. a zároveň nevyhovel žiadosti o vrátenie časti zaplatenej dane v sume
XXX XXX,XX W.. B. argumentom správcu dane bolo uplynutie X ročnej prekluzívnej lehoty od dodania
tovarov v rokoch XXXX, po ktorej už nie je možné v zmysle procesných predpisov žiadať o vrátenie dane.
Preto vyhovel iba tej časti žiadosti, ktorá sa týkala vrátenia dane za obdobie rokov XXXX až XXXX. Proti
rozhodnutiu správcu dane podal žalobca neúspešne odvolanie, keďže žalovaný sa stotožnil s právnym

názorom správcu dane a jeho rozhodnutie potvrdil.

II.

X. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a postupu rozhodnutia
žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej aj len „napadnuté
rozhodnutie“), ktorým potvrdil rozhodnutie Y. úradu V. č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Vaha zo dňa
XX.XX.XXXX (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane čiastočne vyhovel žiadosti

žalobcu o vrátenie Y. za obdobie január až december XXXX v zmysle § 55d zákona o Y. a žiadanú sumu
dane vo výške X.XXX.XXX,XX W. upravil na sumu X.XXX.XXX,XX W.. F. dane teda nepriznal žalobcovi
nárok na vrátenie dane v sume XXX.XXX,XX W., čo odôvodnil s poukazom na § 45 ods. X zákona. č.
XXX/XXXX Zb., keďže žalobca žiadal o vrátenie dane z dodania tovaru, pri ktorom vznikol nárok na
vrátenie dane už v roku XXXX. O. na vrátenie Y. totiž vznikol v deň dodania tovaru, t.j. v deň, keď pri

dodaní tohto tovaru vznikla daňová povinnosť. O. od konca roka, v ktorom vznikol žalobcovi nárok na
vrátenie dane, uplynula zákonom stanovená X ročná lehota, správca dane nepriznal nárok na vrátenie
dane za rok XXXX. K. žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného ako nezákonné a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.

X. Uviedol, že nie je sporný skutkový stav a že hmotnoprávne podmienky na vznik nároku na vrátenie

dane boli splnené. F. je otázka, kedy vznikol žalobcovi nárok na vrátenie dane.

X. Znenie § 49 ods. X zákona o Y. môže indikovať, že jedinou rozhodujúcou skutočnosťou pre vznik
nároku na odpočítanie je moment vzniku daňovej povinnosti. V zmysle § 55a ods. X zákona o Y. má
žiadateľ nárok na vrátenie dane, ak by takáto daň bola odpočítateľná podľa § 49. V tejto súvislosti
poukázal na potrebu systematického výkladu ustanovení zákona o Y., pričom skutočné odpočítanie dane

pridodanítovaruvtuzemskupodliehaešteďalšejreguláciizákonomoY.-§49ods.Xpísm.a/a§5Xods.
1 písm. a/ zákona o Y.. Aj z § 55b ods. X zákona o Y. vyplýva, že žiadosť o vrátenie dane musí obsahovať
údaje z každej faktúry o dodaní tovaru a služby. F. B. uplatnila Y. voči žalobcovi až v priebehu roku
XXXX a taktiež faktúry podľa § 71 zákona o Y. vyhotovila až v roku XXXX a žalobcovi teda vznikol nárok
na odpočítanie/vrátenie dane až v priebehu roku XXXX. H. § 55c ods. X písm. a/ zákona o Y. stanovuje,

že žiadosť o vrátenie dane sa vzťahuje na kúpu tovarov a služieb, ktoré boli fakturované počas obdobia,
na ktoré sa žiadosť o vrátenie dane vzťahuje, ak daňová povinnosť vznikla pred vyhotovením faktúry. O.
na odpočítanie dane má platiteľ až vtedy, keď sú splnené kumulatívne vyššie uvedené podmienky, teda
dodávateľovi vznikla daňová povinnosť a odberateľ má faktúru. Z. záver vyplýva z európskej legislatívy
a tiež z judikatúry F. dvora EÚ.

X. Ak by aj nárok na vrátenie Y. vznikol už v priebehu roku XXXX, v čase podania žiadosti o vrátenie dane
ešte neuplynula X ročná prekluzívna lehota. H. prekluzívnej lehoty v čase rozhodovania správcu dane
nemožno pripísať žalobcovi a gramatický výklad ustanovenia § 45 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb. je v
rozpore so zásadou in dubio pro reo. H. čl. X ods. X J. SR nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov
textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. X. plynutia lehoty, ktorý uplatňuje žalovaný, je v rozpore s

princípom právnej istoty. K. legitímne očakával, že v prípade, ak spraví úkon, ktorý sa od neho vyžaduje
v lehote stanovenej zákonom, nebudú mu bez jeho ďalšieho pochybenia odopreté práva garantované
zákonom o Y., čo sa však konaním žalovaného stalo. K. poukázal na znenie § 69 ods. X zákona č. XXX/
XXXX Z.z. o správe daní (daňový poriadok), ktorý už za relevantný okamih považuje uplatnenie nároku.X. O. rozhodnutie žalovaného je v rozpore s judikatúrou F. dvora - porušenie zásady daňovej neutrality.
K. znášal daň uplatnenú jeho dodávateľom, avšak v dôsledku napadnutého rozhodnutia mu nebol
priznaný nárok na vrátenie dane a teda Y. pre neho nie je neutrálna ale naopak ju ekonomicky znáša,

čo je v rozpore so zásadou neutrality Y..

XX. Napadnuté rozhodnutie je tiež v rozpore s judikatúrou F. dvora - založenie systému zodpovednosti
bez zavinenia. K., že pochybenie v danom prípade nastalo na strane jeho dodávateľa, ktorý na faktúrach
vystavených v roku XXXX neuplatnil daň za dodanie tovaru a nápravu uskutočnil až v roku XXXX, čo
však nemôže byť kladené za vinu žalobcovi, ktorý konal ako dostatočne pozorný daňovník, nedopustil

sa pochybenia a preto oprávnene očakával, že mu nebudú odopreté práva garantované zákonom o Y.. S
poukazom na judikatúru F. dvora právo na odpočítanie dane uvedené v čl. XXX a nasl. smernice XXXX/
XXX je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu Y. a v zásade nemôže byť obmedzené.

XX. Napadnuté rozhodnutie je tiež v rozpore s judikatúrou W. súdu pre ľudské práva (ďalej aj len „W.“).
E. došlo k porušeniu práva žalobcu pokojne užívať svoj majetok a tým k porušeniu čl. X Y. protokolu k
Y. o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

XX. Napadnuté rozhodnutie je v rozpore s ústavnými princípmi, keďže žalovaný zastáva pozíciu striktne
gramatického výkladu pojmu „vznik nároku na odpočet“, pričom žalobca zastáva pozíciu systematického
výkladu. Ak právo umožňuje rozdielny výklad a teda ide o nejednoznačnú právnu úpravu, je potrebné
aplikovať výklad, ktorý je v prospech daňovníka.

XX. Žalobca zdôraznil, že jeho dodávateľ vystavil faktúry a podal dodatočné daňové priznanie v priebehu

roku XXXX. F. Y. je založený na fakte, že dodávatelia uplatnia na faktúre Y., pričom túto následne
odvedú prostredníctvom daňového priznania správcovi dane. O. si odberatelia uplatnia odpočet Y.
vzťahujúci sa k Y., ktorú voči nim uplatnili ich dodávatelia. Y. žalobcu v roku XXXX odviedol daň,
čo správca dane akceptoval, avšak v prípade odberateľa (žalobcu), už rozporoval podanie žiadosti o
vrátenie dane na základe § 45 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb. K. ako aj správca dane porušili zásadu

zákonnosti vyplývajúcu z § 2 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb., keď nedbali na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov, ale uprednostnili záujem štátu voči záujmu daňového
subjektu.

C..

XX. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. K. na svojich záveroch uvedených v

napadnutom rozhodnutí a poukázal na znenie § 45 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb.

XX. Vyslovil názor, že pokiaľ dodávateľ žalobcu tomuto fakturoval neoprávnene Y., bolo právom žalobcu
túto fakturáciu reklamovať. Uvedenú povinnosť nemôže za žalobcu vykonať správca dane. I. je doklad,
ktorým (ale nie na základe ktorého) platiteľ preukazuje svoje právo na vrátenie dane. R. k vráteniu dane
mohlo prísť, nestačí predložiť len faktúru. V prvom rade musí prísť k dodaniu tovaru a z toho titulu ku

vzniku daňovej povinnosti. V roku XXXX neboli vystavené faktúry za dodávku tovaru týkajúce sa obdobia
rokov XXXX-XXXX, ale týmito faktúrami bola doúčtovaná daň k tomuto obdobiu. V nadväznosti na túto
skutočnosť správca dane nepriznal nárok na vrátenie dane z faktúr týkajúcich sa rokov XXXX-XXXX,
nakoľko tento nárok posúdil ako nárok po uplynutí zákonnej lehoty uvedenej v § 45 ods. X zákona č.
XXX/XXXX Zb.

XX. K rozsudkom F. dvora uviedol, že žalobca je povinný preukázať, že skutkový stav jeho daňovej
transakcie má prvky niektorého zo spomínaných rozsudkov F. dvora.

XX. Daňové priznanie podáva samotný platiteľ, ktorý zároveň sám zodpovedá za údaje uvedené v
daňovom priznaní a správca dane do daňového priznania nemôže zasahovať. Ak správca dane vykonalkontrolu Y. za deklarované zdaňovacie obdobie a po jej skončení vyhotovil protokol a dodatočný platobný
výmer,platiteľmoholvyužiťsvojezákonnéoprávnenia.F.B.tedamohlanamietaťčiužformouvyjadrenia
k protokolu alebo odvolaním sa proti dodatočnému platobnému výmeru závery správcu dane ohľadne

dofakturovanej Y..

XX. Žalobca žiadal o vrátenie dane z dodania tovaru, pri ktorom vznikol nárok na vrátenie dane v roku
XXXX. P. vzniku daňovej povinnosti pri dodaní tovaru v tuzemsku sú jednoznačne stanovené v § 19
zákona o Y. a odberateľ po obdržaní faktúry za dodanie tovaru, ktorá neobsahovala Y., mal povinnosť
upozorniť dodávateľa na splnenie si tejto zákonnej podmienky pri dodaní tovaru v roku XXXX, čo však

žalobca neurobil.

XX. Žalovaný poukázal na obdobný prípad, o ktorom rozhodovalo U. financií SR s rovnakým právnym
názorom ako žalovaný. D. námietku o porušení zásady zákonnosti v daňovom konaní, pričom
dostatočne zistil skutkový stav a po právnej stránke vec správne právne posúdil.

IV.

XX. Krajský súd v V. ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci na nariadenom pojednávaní

preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ X49 ods. 2 O.s.p.), ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a preto ho podľa § X50j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie.

XX.Podľa§165(prechodnéustanovenia)daňovéhoporiadku(zákonč.XXX/XXXXZ.z.vzneníúčinnom

do XX.XX.XXXX)

(ods.1) P. úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované.

(ods.2) Y. konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov...

XX. Podľa § X65b ods. 1 daňového poriadku s účinnosťou od XX.XX.XXXX platí, že daňové konanie
začatépodľazákonaF.národnejradyč.XXX/XXXXZb.osprávedaníapoplatkovaozmenáchvsústave
územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. XXX/XXXX Z. z. o správe daní (daňový
poriadok).

XX. V danom prípade žalobca podal žiadosť dňa XX.XX.XXXX, Y. úrad V. o nej rozhodol dňa

XX.XX.XXXX (ešte podľa zákona č. XXX/XXXX Zb.) a žalovaný rozhodol o odvolaní dňa XX.XX.XXXX
(s poukazom na § X65b ods. 1 daňového poriadku bolo s účinnosťou od XX.XX.XXXX potrebné konanie
dokončiť podľa daňového poriadku).

XX. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v zmysle zákona o Y. nárok na vrátenie Y. žalobcovi
vznikolvdeňdodaniatovaru,t.j.vdeň,keďpridodanítohtotovaruvznikladaňovápovinnosť.O.odkonca

roka, v ktorom vznikol nárok na vrátenie dane uplynula zákonom stanovená X ročná lehota, správca
dane nepriznal nárok na vrátenie dane v sume XXX XXX,XX W. za obdobie roku XXXX. K. v zhode s
prvostupňovým správnym orgánom poukázal na znenie § 45 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb., pričom
neuviedol žiadne ďalšie dôvody pre čiastočné zamietnutie žiadosti žalobcu.

XX. Podľa § 45 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb., ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje

inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtualebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové
priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti
podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie

nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane.

XX. Zákon č. XXX/XXXX Zb. v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. L. z
týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v
konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí
a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných

osôb zúčastnených na daňovom konaní. K. zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu
zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. XX ods. X J. F. republiky. Keďže daňové konanie, pre
ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti rozhodnutiu správcu dane môže odvolať,
končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o
odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva,
že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú

súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada
zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

XX. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy
štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem

štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol
na úkor nedodržania práva. Y. orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré
priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho
zo zákona. P. daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne
predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. X/XXXX Z.z. o K. zákonov

F. republiky zverejnené v K. zákonov.

XX. Aplikácia právnych predpisov F. republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v W. únii. P. ide o smernicu
E. XXXX/XXX/ES z XX. novembra XXXX o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, súd konštatuje,
že táto nadobudla účinnosť dňa 1. januára XXXX (čl. XXX smernice), avšak podľa čl. XXX smernice sú
členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na

dosiahnutie súladu s článkom X ods. 3, článkom XX, článkom XX ods. X a článkom XXX a prílohou C.
bod XX najneskôr do 1. januára XXXX.

XX. Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie
jej cieľa (pozri napr. rozsudok F. dvora R., C-XXX/XX, X.X.XXXX, Zb. s. I-XXXX, bod XXX) bez ohľadu

na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Pre úplnosť treba uviesť,
že vo svetle judikatúry F. dvora treba každý jeden prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na
všetky jeho okolnosti.

XX. Smernica XXXX/XXX v súlade so svojimi článkami XXX a XXX teda zrušila a nahradila od X. januára
XXXX právnu úpravu J. v oblasti Y., a to najmä šiestu smernicu. Podľa odôvodnení 1 a X smernice XXXX/

XXX bolo prepracovanie šiestej smernice nevyhnutné v záujme prezentovania všetkých ustanovení
uplatniteľných jasným a prehľadným spôsobom v zmenenej štruktúre a znení bez toho, aby sa podstatne
zmenil jej obsah. H. smernice XXXX/XXX sú v podstate zhodné so zodpovedajúcimi ustanoveniami
šiestej smernice.

XX. Článok XXX smernice XXXX/XXX, ktorý obsahuje v podstate zhodné ustanovenia ako tie, ktoré

sú uvedené v článku XX ods. X šiestej smernice, v znení vyplývajúcom z článku XXh poslednej
uvedenej smernice stanovuje: „I. štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na
riadny výber Y. a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku
rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciamiuskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti
nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. U.
ustanovená v prvom pododseku sa nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých,

ktoré sú stanovené v kapitole X“.

XX. Aj v rozsudku F. dvora z XX.XX.XXXX v spojených veciach C-XX/XX a C-XXX/XX F. dvor uviedol, že
je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný
a podporovaný smernicou XXXX/XXX. V danom prípade však nejde o zneužitie alebo o daňový podvod,
pričom treba mať na zreteli, že spoločnosť B. Y. odviedla formou dodatočných priznaní.

XX. Opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku XXX smernice XXXX/XXX s

cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho,
čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý
systematickyspochybňujeprávonaodpočítanieY.atýmneutralituY.,ktorápredstavujezákladnúzásadu
spoločného systému Y. (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky F. dvora T. a i., bod XX; B. a i., bod XX;
O. B., bod XX, ako aj Y., bod XX).

XX. V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich
na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených,
dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania
neutrality Y.. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom
zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso Y. podmienky na zamedzenie

zneužívania jednotného systému Y., avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením
neprimeraného zásahu do práv platiteľov Y. na vrátenie Y. nimi zaplatenej v súvislosti so
zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava Y. vnímaná ako právo
každého platcu Y. na odpočet Y. zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a
distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu,

pričom otázka, či Y. splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého
tovarubolaalebonebolazaplatenádoštátnejpokladnice,nemávplyvnaprávoplatiteľadanenaodpočet
Y. zaplatenej na vstupe.

XX. Podľa názoru súdu je tiež podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus
v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. J. súdu v podmienkach

materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti,
resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je
nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné
pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda
musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku.

F. prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na
zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade,
že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.

XX. V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným
a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre

súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. XXX ods. X v spojení s čl. XXX ods. X ústavy.
Keďže podľa čl. XXX ods. X ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho
predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho
sa ich rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého
na súdnu ochranu podľa čl. XX ústavy (II. ÚS XX/XX). J. súd SR vo veci sp. zn. PL. ÚS XX/XX uviedol,

že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, môže
to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto
ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú
súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu
ochranu podľa čl. XX ústavy (II. ÚS XX/XX).XX. Ustanovenie § 49 ods. X zákona o Y. upravuje právo na odpočítanie dane z tovaru alebo zo služby.
P. odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe
vznikla daňová povinnosť. K. § 49 ods. X zákona o Y. skutočne môže indikovať, že jedinou rozhodujúcou

skutočnosťouprevzniknárokunaodpočítaniedanejemomentvznikudaňovejpovinnosti.Preposúdenie
momentu vzniku nároku na vrátenie dane je však potrebné zohľadniť tiež skutočnosť, že v zmysle § 55a
ods. X zákona o Y. „žiadateľ má nárok na vrátenie dane, ak by takáto daň bola odpočítateľná podľa §
49“. F. 20XX/XXX v kapitole „X. a rozsah pôsobnosti práva na odpočítanie dane“ ustanovuje, že právo
odpočítať daň vzniká vtedy, keď vzniká daňová povinnosť v súvislosti s daňou, ktorá je odpočítateľná

(článok XXX smernice XXXX/XXX).

XX. V tejto súvislosti súd poukazuje na potrebu systematického výkladu ustanovení zákona o Y.. Je
pritom potrebné zdôrazniť, že právny poriadok tvorí jednotný celok, má povahu systému, ktorý je ďalej
diferencovaný na subsystémy rôznych úrovní (právo súkromné a verejné, právne odvetvia a právne
inštitúty), ktoré v sebe zlučujú prvky podľa rôznych kritérií. Zo systémovej povahy právneho poriadku
vyplýva, že jeho jednotlivé súčasti (subsystémy a prvky) vstupujú do určitých funkčných väzieb. Z toho

vyplýva prirodzená požiadavka, aby interprét určitého ustanovenia právneho predpisu neobmedzoval
svoj rozhľad len na jedno či niekoľko ustanovení, ale aby ho chápal ako súčasť celku (systému), ktoré
s ohľadom na princípy jednotnosti a bezrozpornosti právneho poriadku vytvárajú s ostatnými časťami
logický, resp. logicky súladný významový celok. F. systémového chápania právneho poriadku je aj
rešpektovanie toho, že rôzne právne predpisy upravujú inštitúty, ktoré sú spoločné celému právnemu

poriadku, príp. aspoň niekoľkým jeho odvetviam. E. právne inštitúty môžu patriť do niekoľkých rôznych
právnych odvetví (napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo ale aj právoplatnosť, zastúpenie,
absolútna neplatnosť právneho úkonu alebo dôkazné bremeno, ručenie), a to preto, lebo tak kľúčové
inštitúty akým sú napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo, preklúzia, sa uplatňujú nielen v
práve súkromnom, ale aj v práve verejnom, a to ako v hmotnom tak aj procesnom. Pre každý systém

je charakteristické, že na strane jednej sa elementy, z ktorých je tvorený, prispôsobujú štruktúre, ktorej
sú súčasťou, na strane druhej na túto štruktúru sami pôsobia. V dôsledku prispôsobovania elementov
štruktúre tak môže dôjsť a zákonite dochádza k tomu, že pôvodne identický element sa môže v dôsledku
pôsobenia štruktúry líšiť od rovnakého elementu, ktorý sa stal súčasťou inej štruktúry, resp. jej inej
úrovne. To isté platí aj pre právo. M. právny inštitút ovplyvňuje právne odvetvie, ktorého je súčasťou,

avšak zároveň toto právne odvetvie prispôsobuje právny inštitút svojim funkciám a svojej povahe. Preto
sa môže právny inštitút, ktorý sa uplatňuje v rôznych právnych odvetviach, obsahovo odlišovať, nemôže
však ísť o odlišnosti obsahovo tak veľké, aby tým boli popreté základné pojmové znaky konkrétneho
právneho inštitútu, nakoľko potom by už nešlo o ten istý ale o iný právny inštitút.

XX. Právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom

právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane (pozri napr.uznesenie J. súdu
SR sp. zn. IV. ÚS XX/XXXX-XX z XX. februára XXXX). V súvislosti s čl. XXX smernice o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty treba vyzdvihnúť povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho
práva. V zmysle judikatúry F. dvora vnútroštátne súdy, ktoré uplatňujú vnútroštátne právo, sú povinné
vykladať toto právo v čo najväčšej miere v zmysle znenia a účelu predmetnej smernice, aby sa dosiahol

ňou sledovaný výsledok, a teda konať v súlade s článkom XXX tretím odsekom K. (napr. rozsudok
F. dvora E. D. proti Y. na Y. „D. i upravlenie na izpălnenieto“ - X. pri N. upravlenie na O. agencija za
prichodite, C-XXX/XX).

XX. D. dane pri dodaní tovaru v tuzemsku pritom podlieha ešte ďalšej regulácii podľa zákona o Y. - § 49
ods. X písm. a) zákona o Y., podľa ktorého platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená

iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť dodané a § 5X ods. 1 písm. a)
zákona o Y., podľa ktorého právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní
dane podľa § 49 ods. X písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.“

XX. Zákon o Y. dovoľuje zahraničnej osobe z iného členského štátu žiadať o vrátenie takej dane, ktorá
by bola odpočítateľná pre slovenského platiteľa dane. Základnou podmienkou uplatnenia práva na

odpočítanie/vrátenie dane je to, že platiteľ/žiadateľ má faktúru od slovenského platiteľa v zmysle § 71. Ak
nemá faktúru do lehoty na podanie daňového priznania/lehoty na podanie žiadosti o vrátenie, nemôžesi daň odpočítať/zahrnúť do žiadosti o vrátenie (i keď ostatné podmienky na odpočítanie/vrátenie dane
boli splnené) a môže tak urobiť až za obdobie, v ktorom bola faktúra podľa § 71 vystavená (pre vrátenie
dane) resp. takúto faktúru dostal (pre odpočítanie dane).

XX. Rovnako aj § 55b ods. X zákona o Y. uvádza, že žiadosť o vrátenie dane musí obsahovať údaje z
každej faktúry o dodaní tovaru a služby, menovite v písm. d) to musí byť základ dane a suma dane a
písm. e) výšku odpočítateľnej dane podľa § 55a ods. X a X zákona o Y..

XX. Spoločnosť B. uplatnila Y. voči žalobcovi až v priebehu roku XXXX a taktiež vyhotovila faktúry
podľa § 71 zákona o Y. až v priebehu roku XXXX. K. teda vznikol legitímny nárok na odpočítanie/
vrátenie dane až v priebehu roku XXXX. O. na vrátenie dane tak nemohol vzniknúť v roku XXXX,

ako to tvrdia správne orgány, nakoľko v tomto období spoločnosť B. ako dodávateľ nevystavila faktúry,
ktorými dofakturovala Y. a žalobca tak nemal k dispozícii faktúry vystavené podľa § 71 zákona o Y.,
čo je jedna zo základných podmienok uplatnenia nároku na odpočítanie ako aj vrátenie dane. C., je tu
zrejmé pochybenie spoločnosti B., ktorá mala už v roku XXXX vystaviť faktúry za dodanie tovarov aj
s Y.. O. však ignorovať situáciu, že táto spoločnosť chybu napravila, Y. doúčtovala, žalobca ju zaplatil,

spoločnosť B. Y. odviedla a štát reprezentovaný žalovaným nárok na vrátenie dane neuznal, čím úplne
poprel vyššie uvedené princípy a zásady. Podľa názoru súdu žalobca nijako nepochybil (pochybila
spoločnosť B.) a nestotožňuje sa s názorom žalovaného, že žalobca mal upozorniť svojho dodávateľa na
splnenie si jeho zákonnej povinnosti. O. Y. neznamená, že na jednej strane štát Y. zinkasuje a na druhej
neprimerane zasiahne do práva platiteľa Y. na vrátenie Y. ním zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním

zdaniteľných plnení na vstupe. P. rozhodnutie odporuje základnému princípu Y., podľa ktorého má byť
podnikateľ (zdaniteľná osoba) plne zbavený ťarchy Y. zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto použil
na uskutočnenie ekonomických aktivít podliehajúcim Y. (princíp neutrality Y.). Z. princíp ustálil F. dvor vo
svojej konzistentnej judikatúre (pozri napríklad rozsudok F. dvora spojené prípady C-XXX/XX až C-XXX/
XX T. SL a iní proti R. W. de R. Z. (R.) ods. XX). Y. z pridanej hodnoty pre žalobcu nie je neutrálna, práve

naopak v dôsledku rozhodnutia žalovaného daň ekonomicky znáša. K. daňovej neutrality je vyjadrená
v smernici XXXX/XXX a jej zmyslom je zachovať povahu Y. ako nepriamej dane, ktorá zaťažuje výlučne
spotrebu, a nie uskutočňovanie ekonomických činností. V tomto zmysle tak smernica, ako aj judikatúra
F. dvora zabezpečujú, aby subjekt, ktorý znáša Y. počas výrobného procesu, bol schopný získať túto
daň späť, k čomu dôjde po prenesení tejto dane na nasledujúci článok výrobného reťazca. Vzhľadom na

prednosť zásady daňovej neutrality v oblasti Y. je potrebné niekedy prekonať formalizmus, čo potvrdzuje
podrobná analýza znenia smernice XXXX/XXX, v ktorej sa zákonodarca J. v rámci vyváženia týchto
dvoch zásad tiež prikláňa k prvej zásade (O. generálneho advokáta P. N. X. prednesené XX. septembra
XXXX, vec C-XXX/XX M. D. P. Z. P. T., M. Wąsiewicz, spółka jawna proti Y. C. F. w P.).

XX. Napadnuté rozhodnutie odporuje aj rozhodnutiu F. dvora vo veci C-XX/XX E. N., v ktorom F. dvor

špecificky zdôraznil, že „kde by vrátenie Y. bolo nemožné alebo nadmerne obtiažne, členské štáty musia
poskytnúť prostriedky nevyhnutné k umožneniu odpočítania si vyfakturovanej dane príjemcom v záujme
dodržania princípu efektívnosti“ (rozsudok F. dvora z XX. marca XXXX, E. N. T. proti U. delle I., vec C-
XX/XX).

XX. X. fakturácie a vzniku nároku na vrátenie dane navyše indikujú aj iné ustanovenia zákona o Y.. §

55c ods. X písm. a) zákona o Y. stanovuje, že žiadosť o vrátenie dane sa vzťahuje na kúpu tovarov a
služieb, ktoré boli fakturované počas obdobia, na ktoré sa žiadosť o vrátenie dane vzťahuje, ak daňová
povinnosť vznikla pred vyhotovením faktúry.

XX. Nárok na odpočítanie dane má preto platiteľ až vtedy, keď sú splnené kumulatívne obe vyššie
uvedené podmienky, teda dodávateľovi vznikla daňová povinnosť a odberateľ má faktúru podľa § 71.

Táto skutočnosť vyplýva takisto z legislatívy J. a z judikatúry F. dvora. V zmysle článku XXX smernice
o spoločnom systéme Y. právo odpočítať daň vzniká vtedy, keď vzniká daňová povinnosť v súvislosti s
daňou, ktorá je odpočítateľná. F. o spoločnom systéme Y. v článku XXX písm. a) ďalej ustanovuje, že pre
odpočítanie dane uvedené v článku XXX písm. a), týkajúce sa dodania tovaru a poskytovania služieb,
musí mať faktúru vyhotovenú v súlade s článkami XXX až XXX a článkami XXX, XXX a XXX.XX. Žaloba je dôvodná aj ohľadne námietky nesprávneho počítania X ročnej lehoty. Ak by aj neplatili
závery vo vyššie uvedených bodoch (teda ak by nárok na vrátenie dane vznikol v roku XXXX), je
nesporné, že v čase podania žiadosti o vrátenie dane, teda do XX.XX.XXXX, neuplynula X ročná

prekluzívna lehota. Táto by uplynula až dňa XX. XX. XXXX.

XX. Správca dane nesprávne nárok posúdil ako nárok po uplynutí zákonnej lehoty uvedenej v § 45
ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb. K. totiž konal ako dostatočne pozorný daňovník, pričom žiadosť
uplatnil v období, v ktorom ešte nebola táto možnosť prekludovaná. H. prekluzívnej lehoty počas konania
správneho orgánu v právnom štáte nemožno pripísať žalobcovi, ktorý podal žiadosť s dostatočným

časovým predstihom a mohol mať legitímne očakávanie, že správny orgán jeho žiadosť v primeranej
lehote vybaví. V. totiž oprávnené očakávať, že v prípade, ak žalobca spraví úkon, ktorý sa od neho
vyžaduje v lehote stanovenej v zákone č. XXX/XXXX Zb., nebudú mu bez jeho ďalšieho pochybenia
odoprené práva garantované zákonom o Y.. P. to sa však stalo v dôsledku rozhodnutia žalovaného a
žalobca predmetnú Y. nedôvodne ekonomicky znáša.

XX. Výpočet plynutia lehoty, ktorý uplatňujú v danom prípade správne orgány, je v rozpore s princípom

právnej istoty. Podľa judikatúry J. súdu SR je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu
zaručeného podľa čl. X ústavy aj princíp právnej istoty. Z. spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty
práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných
právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS
XXX/XX z XX. novembra XXXX).

XX. Žalovaný uplatnil gramatický výklad § 4X ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb., v zmysle ktorého
nemožno priznať nárok po uplynutí 5 rokov od konca roka, v ktorom vznikol nárok na vrátenie dane. X.
štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. X ods. X ústavy však neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. H. čl. X ods. X
ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. K.

správne poukázal na ustálenú judikatúru F. dvora, podľa ktorej „zásada právnej istoty, ktorej vyjadrením
je zásada ochrany legitímnej dôvery, si na jednej strane vyžaduje, aby právne predpisy boli jasné a
presné, a na druhej strane, aby ich uplatnenie bolo pre tých, ktorí im podliehajú, predvídateľné.” F.
dvor takisto konštatuje, že „táto požiadavka sa uplatňuje osobitne prísne v prípadoch, keď ide o právnu
úpravu, ktorej dôsledkom by mohlo byť peňažné bremeno (E. F. dvora z XX. septembra XXXX, P. T. &

Co. KG proti B. Y., X. C-XXX/XX, bod XX).

XX. Nedokonalosť právnej úpravy § 45 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb. bola odstránená novou
právnou úpravou - § 69 ods. X daňového poriadku. Od XX. januára XXXX zákon ustanovenie o zániku
práva uplatniť sumu... formuluje nasledovne: „(...) nemožno uplatniť nárok na sumu podľa osobitných
predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na

uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov...“. Y. poriadok už teda ctí zásadu, podľa ktorej pri žiadosti o
vrátenie dane stačí uplatniť nárok v prekluzívnej X-ročnej lehote a nemusí byť v tejto lehote aj rozhodnuté
o priznaní nároku. H. § 69 ods. X daňového poriadku je ekvivalentom ustanovenia § 45 ods. X zákona č.
XXX/XXXX Zb. v znení účinnom do XX.XX.XXXX, a preto je potrebné ustanovenie § 45 ods. X zákona
č. XXX/XXXX Zb. vykladať v duchu § 69 ods. X daňového poriadku.

XX. Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že napadnutým rozhodnutím žalovaného a jeho postupom
došlo k porušeniu práva žalobcu pokojne užívať svoj majetok a tým k porušeniu článku X Y. protokolu k
Y. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len ako „Y.“).

XX. Podľa článku X Y. protokolu k Y. „M. fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať
svoj majetok. O. nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré

ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.XX. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,
aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných
poplatkov alebo pokút.“

XX. Podľa ustálenej judikatúry W. súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ako „W.“) „majetkom môže byť
tak majetok existujúci, ako aj majetkové hodnoty, vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ tvrdí, že
má zákonnú nádej na ich konkretizáciu “. V zmysle judikatúry W., nárok na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty predstavuje nárok, ktorý je chránený článkom X Y. protokolu k Y. .

XX. Prvá veta prvého odstavca článku X Y. protokolu k Y. zaručuje ochranu pokojného užívania majetku
bez zásahu štátu, zatiaľ čo druhý odstavec článku X ustanovuje prípady, kedy môže štát zasahovať

do pokojného užívania majetku. Podľa judikatúry W. musí byť zaručená spravodlivá rovnováha medzi
požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a ochranou práva jednotlivca na pokojné užívanie jeho
majetku (rozhodnutie W., V. AD proti V., sťažnosť č. XXXX/XX).

XX. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že „V. do úvahy skutočnosť, že zo strany spoločnosti
došlo k úplnému a včasnému splneniu oznamovacích povinností týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty,

nemožnosť spoločnosti zabezpečiť splnenie povinností týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty zo strany
dodávateľskej spoločnosti (...), súd zastáva názor, že nemožno požadovať, aby spoločnosť znášala
v plnej miere následky včasného nesplnenia povinností týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty zo
strany dodávateľskej spoločnosti tým, že jej bude zamietnuté právo na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty na vstupe (...). Súd má za to, že takýto postup predstavuje pre spoločnosť neprimeranú záťaž,

ktorá narušuje princíp zachovania spravodlivej rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu
spoločnosti a ochranou práva jednotlivca na pokojné užívanie jeho majetku .“ W. v citovanom rozhodnutí
konštatoval porušenie práva zaručeného článkom X Y. protokolu k Y..

XX. Ako už súd uviedol, žalobca konal ako dostatočne pozorný daňovník a na rozdiel od spoločnosti B.
sa nedopustil žiadneho pochybenia. D. nároku na vrátenie dane nemožno odôvodniť potrebou ochrany

záujmu štátu na zabezpečení platenia daní. Y. z pridanej hodnoty bola spoločnosťou B. do štátneho
rozpočtu, aj keď oneskorene, napokon odvedená, keďže spoločnosť B., ktorá na faktúrach vystavených
v roku XXXX neuplatnila daň za dodanie tovaru, nápravu uskutočnila až v roku XXXX. M. spoločnosti B.
predstavovalo konanie, na ktoré nemal žalobca žiaden vplyv. Podľa judikatúry W., konanie národných
orgánov, ktoré potrestajú platiteľa dane, ktorý si svedomite plní povinnosti, za konanie alebo nekonanie

dodávateľa, ktoré je mimo jeho kontroly alebo vo vzťahu ku ktorému nemôže zabezpečiť plnenie
povinností zo strany dodávateľa, predstavuje konanie, ktoré nie je primerané a ktoré narúša rovnováhu
medzipožiadavkamivšeobecnéhozáujmuspoločnostiaochranouprávajednotlivcanapokojnéužívanie
jeho majetku, ktorá má byť zaručená.

XX. J. súd už v rozhodnutí sp. zn. C.. ÚS XXX/XX z XX. októbra XXXX uviedol, že „orgány aplikujúce

správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení
nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Z. odstraňovanie však nemožno
považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. F. pri
interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi
jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. L. požiadavkou, ktorá je

pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. XXX ods. X J. SR)“.

XX. Súd teda odmietol žalovaným aplikovaný striktne gramatický výklad, podľa ktorého posudzoval
vznik nároku z dikcie § 49 ods. X zákona o Y., ale zastáva pozíciu systematického výkladu pojmu
„vznik nároku na odpočet“. Vo všeobecnej rovine nemožno presne vyjadriť hierarchiu jednotlivých
interpretačných argumentov ani špecifikovať okolnosti, za ktorých má mať jednotlivý argument prednosť

pred argumentom iným. Súd musí prihliadať k vzájomným vzťahom jednotlivých do úvahy pripadajúcich
argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej kauzy (porovnaj
nález J. súdu F. republiky sp. zn. I. ÚS XXX/XX z XX. júna XXXX). Pre správne právne posúdenie
veci je vzhľadom na konkrétny skutkový stav vhodnejšie položiť moment „vzniku nároku na odpočet“ dotoho okamihu, kedy žalobca mohol prvýkrát skutočne odpočet/vrátenie uplatniť. Z. moment nastal až
v roku XXXX. O. za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť
fakt, že na poli daňového práva štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na

rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri
ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva,
sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. C. povedané, v
prípade pochybností sú orgány verejnej moci povinné postupovať miernejšie - in dubio mitius (pozri
nález J. súdu F. republiky sp. zn. I. ÚS XXX/XX z XX. septembra XXXX). J. výklad, ktorý mal žalovaný

povinnosť aplikovať v zmysle čl. XXX ods. X ústavy je teda výklad, ktorý zastáva žalobca. V prípadoch
nejednoznačnosti právnej úpravy, je potrebné aplikovať výklad, ktorý je v prospech daňovníka.

XX. Záverom súd zdôrazňuje, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych
skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. U. prípady a ich
špecifickéokolnostimôžubyťznačnekomplikovanéanetypické;tovšaknezbavujesúdpovinnostiurobiť
všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. F. musí byť v procese, ktorým súd

interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. F. je hodnotovým princípom, ktorý je
spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. O. každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa
nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. J. súdu
je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť.

XX. Z uvedených dôvodov M. súd v V. po preskúmaní veci dospel k záveru, že nakoľko správne orgány

posúdili vec po právnej stránke nesprávne, bolo potrebné napadnuté rozhodnutie ako nezákonné zrušiť
podľa § X50j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym
názorom súdu viazaný.

XX. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. X O.s.p. a vzhľadom na plný úspech žalobcu
v konaní mu priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie

práva, vyplývajúce zo súdneho spisu a uplatnené právnym zástupcom. Trovy konania pozostávajú zo
zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške XX,- W. a z trov právneho zastúpenia advokátom,
ktorý vo veci vykonal X úkony právnej služby v roku XXXX - prevzatie a príprava zastúpenia a podanie
žaloby na súd (podľa § X3a ods. X písm. a/, c/ vyhl. č. XXX/XXXX Z.z.) t.j. Xx XXX,XX W. + režijný paušál
2 x X,XX W. a X úkon právnej služby - účasť na pojednávaní (podľa § X3a ods. 1 písm. d/ vyhl. č. XXX/

XXXX Z.z.) t.j. XXX,XX W. + režijný paušál X,XX W.. F. s Y. predstavuje náhrada sumu XXX,XX W.,
ktorú je žalovaný povinný podľa § X49 ods. X O.s.p. zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu.
Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené v súlade s § 11 ods. 4, § 1Xa ods. 1 písm. a/, c/, d/, § 16 ods.
3 vyhl. č. XXX/XXXX Z.z.

XX. Súd nepriznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie

žalobcu k vyjadreniu žalovaného, nakoľko tento úkon nebol súdom žiadaný, nejedná sa o účelne
vynaložené trovy konania a napokon toto vyjadrenie nijako neovplyvnilo rozhodnutie súdu vo veci. K.
dôvody, v medziach ktorých súd napadnuté rozhodnutie preskúmal, boli dané žalobou.

65. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa

jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní

sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čomsa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.