Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 5, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/419/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221773
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412221773.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, za ktorú koná advokát a
konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
MinisterstvospravodlivostiSR,sosídlomvBratislave,Župnénámestie13,onáhradumajetkovejškodya
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 30. júla 2013, č.
k. 6C/637/2012-58 a o odvolaní proti uzneseniu zo dňa 24. septembra 2013, č. k. 6C/637/2012-70, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
II. Napadnuté uznesenie č. k. 6C/637/2012-70 zo dňa 24. 09. 2013 z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 30. 07. 2013 č. k. 6C/637/2012-58 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol
návrh (správne žalobu, lat. actio) a odporcovi (správne žalovanému) nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ (správne žalobca) sa žalobou doručenou
dňa 27. 09. 2012 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie titulom majetkovej škody sumu

125 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 440 eur, t.j. spolu náhrady škody v sume 565 eur ako aj na
zaplatenie náhrady trov konania. V žalobe uviedol, že súd prvého stupňa rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 16. 01. 2009, keď ju zamietol, teda s omeškaním viac ako 8
mesiacov, napriek tomu, že exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o
žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto
žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Postup exekučného
súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Poukázal na to,

že v súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy
podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z., pričom doposiaľ od žalovaného nedostal odpoveď. Majetkovú škodu vyčíslil sumou 125 eur,
pozostávajúcou z nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému v sume 70 eur, z nákladov na udržiavanie a správu informačného
systému v sume 40 eur a z nákladov na administratívne spracovanie textov v sume 15 eur. Nemajetkovú
ujmu, vychádzajúc z názoru ústavného súdu, podľa ktorého má byť primeraná náhrada nemajetkovej

ujmy pri zbytočných prieťahoch v konaní vo výške 20 tis. Sk ročne (660 eur), a teda 55 eur mesačne,
vyčíslil v tomto prípade ako alikvotnú časť v sume 440 eur (55 eur x 8 mesiacov).
Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril dňa 25. 07. 2013, žiadal žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu
trov konania. Poukázal na zmätočnosť žaloby a nejasnosť titulu nároku na náhrady škody. Podľa jehonázoru je žaloba podaná predčasne, pretože neuplynula 6 mesačná doba na predbežné prerokovanie
nároku, v rámci ktorej žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť. Žalobca podal prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody 23. 04. 2012, pričom už 27. 09. 2012 bola súdu doručená žaloba

vo veci, je teda zrejmé, že ju žalobca nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr. K postupu
súdu uviedol, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby
mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak je exekučným titulom notárska zápisnica alebo
rozhodcovský rozsudok. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov

si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov
podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo
vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol,
nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by
mohli viesť k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody,
ktorá mala vzniknúť z existencie prieťahov v súdnom konaní, by súd mohol vychádzať len vtedy, ak by

tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenie
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní, príp. v právoplatnom
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva alebo právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR
o ústavnej sťažnosti. Žalovaný namietal premlčanie návrhu, keď k nesprávnemu úradnému postupu

okresného súdu malo dôjsť v období pred dňom 23. 04. 2009, teda tri roky pred uplatnením si nároku v
rámci predbežného prerokovania veci. Žalobca tak nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre
preukázanie toho, čoho sa domáha, nepreukázal ani vymožiteľnosť pohľadávky, vznik a ani výšku škody.
S poukazom na základnú charakteristiku príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Žalobca tak

nepreukázal, že by v konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že by mu vznikla nemajetková
ujma, či majetková škoda.
Súd prvého stupňa v rámci vykonaného dokazovania z fotokópie exekučného spisu
Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/1129/2009 (ďalej len „exekučný súd“) zistil, že žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na exekučný súd dňa 28. 10. 2008, k

čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 10. 09. 2008 a k žiadosti pripojil rozhodcovský
rozsudok. Exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 15. 01. 2009,
v časti trov exekúcie v sume 24,60 eura. Dňa 16. 01. 2009 vydal Okresný súd Nové Zámky poverenie
na vykonanie exekúcie na sumu 419,21 eura s príslušenstvom, na základe rozsudku č. k. SR 05618/08
zo dňa 25. 06. 2008 (rozhodcovský rozsudok). Uznesením č. k. 14Er/1124/2008-10 bolo zastavené

exekučné konanie v časti trov exekúcie. K omeškaniu nedošlo v rozsahu viac ako 8 mesiacov, ako
žalobcauviedolvžalobe,aleišlooomeškanievrozsahuaninie3mesiace.Žalobcasadomáhalškodyza
nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote, resp.
primeranej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval, či došlo k
nedodržaniu zákonnej, resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu, a či je dôvod na náhradu škody, resp. či

vôbecnejakáškodavznikla.Nároknanáhraduškodysižalobcauplatňovalpodľa§9zákonač.514/2003
Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní.
Považoval za preukázané, že exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote nie z dôvodu, že
by nepristupoval zodpovedne k plneniu svojich zákonných povinností, ale z objektívne daného stavu

a neúmerného množstva práce. Zdôraznil, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za
škodu sú: a/ protiprávny úkon, resp. škodová udalosť, b/ vznik. škody, c/ príčinná súvislosť (kauzálny
nexus) medzi protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou) a vznikom škody, d/ zavinenie (len v prípade
subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik
škody zavinil, alebo nie). Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č.

514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods.
1 sa nemožno zbaviť) čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať
zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla) je výsledkom
činnosti príslušnéhoorgánuštátu(tzv.zodpovednosťzavýsledok).Právonanáhraduškody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Škodou sa

pritomrozumiemajetkováujma,ktorávzniklafyzickejaleboprávnickejosobe,jevyjadriteľnávpeniazoch
a spočíva v zmenšení (úbytku) existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty,
ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp., aby sa v peniazoch
vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah príčinnejsúvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť
priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti
treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody

existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup môže
mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu
majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom.
Teda postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim t. j. ak by nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto
troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne
konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti

na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v
tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Prípadné
nedodržanie primeranej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Žalobca nepreukázal
vznik škody na jeho strane v dôsledku omeškania súdu pri vydávaní poverenia.
Pokiaľ ide o vytýkaný nesprávny úradný postup v preskúmavaní práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti

istiny, súd poukázal na to, že s poukazom na ust. § 25 zák. č. 514/2003 Z. z. neboli súčasne naplnené
tri esenciálne predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Žiadne konanie, v ktorom by boli zistené prieťahy v konaní, sa neviedlo, nebola preukázaná ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, a keďže navrhovateľ nepreukázal
ani vznik škody, ani spojitosť s príp. nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie

poverenia, súd návrh v plnom rozsahu ako nedôvodne podaný zamietol. Súd nárok žalobcu nepovažoval
za premlčaný.
Súd zamietol návrh na doplnenie dokazovania oboznámením sa so znaleckým posudkom, ktorý si dal
vypracovať žalobca, pretože znalecký posudok sa zaoberá výškou škody, súd mal však za to, že v tomto
prípade žalobcovi žiadna škoda nevznikla.

Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 3
ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2, § 6, § 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom do 31. 12. 2012 aj od 01.
01. 2013), § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3, § 25 ods. 1, zákona č. 514/2003 Z. z., § 44 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“).

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo
veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže ich v zákonom stanovenej lehote nešpecifikoval a
z obsahu spisu je zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, dôvodiac tým, že: a/ v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods.1 OSP - účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ OSP), b/ v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods.1 OSP - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (ust. § 205 ods. 2
písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ OSP), c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (ust.

§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), d/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Žalobca zásadne namietal, že súd rozhodol
v merite na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby
súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného

právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení účinnom

pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Žalobca namietal, že súd vytvára konštrukciu,
podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnounedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca nemal k dispozícii
súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych

prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v
ňom obsiahnuté listiny. To však žiadal už pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody pred
Ministerstvom spravodlivosti SR, ktoré jeho opakované žiadosti a návrhy ignorovalo, čím ho utvrdilo v
správnosti jeho postupu. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany
štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v

zákonom ustanovenej lehote. Súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na

vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
Súdu taktiež neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho
povinnosťou je aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami plne neguje

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovanie uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď., a tiež

uviedol, že „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahŕňajúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.“
Pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento
nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o

prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.
II.

Po podaní odvolania súd prvého stupňa uznesením zo dňa 24. 09. 2013, č. k. 6C/637/2012-70 uložil
žalobcovi, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za
odvolanie vo výške 20 eur v zmysle položky 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobcu poučil,
že ak sa poplatok v stanovenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať.
Toto uznesenie napadol žalobca odvolaním, žiadajúc prvostupňový súd, aby s poukazom na ust. §

210a OSP tomuto odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnuté uznesenie zrušil bez náhrady, a ak
tento postup prvostupňový súd nevyužije, žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie/výzvu v celom
rozsahu zrušil bez náhrady. Uviedol, že napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné pre úplnú absenciu
dôvodov, neobsahuje žiadne skutkové ani právne dôvody, ktoré viedli k jeho vydaniu. Predmetným
uznesením bol vyrubený súdny poplatok vo výške 20 eur za podané odvolanie, pričom bolo uvedené, že

súdny poplatok bol vyrubený v zmysle pol. č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.
(ďalej len ZoSP). V zmysle uvedenej položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok
vyrubuje za žalobu na náhradu škodu spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Z tejto definície spoplatneného úkonu vyplýva, že
spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody a nepodliehajú mu ďalšie úkony vo veci

samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod. tak, ako je to pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov.
Podľa dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z.
o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony
(predmetný návrh zákona obsahuje legislatívnu zmenu smerujúcu k zavedeniu súdneho poplatku za
podanie žaloby), čl. II k bodu 3: Žaloby sa budú spoplatňovať podľa Položky č.1 Sadzobníka súdnych

poplatkov. Poukázal na odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu poslancov S. C., M. J.,
K. K. a B. T. k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 145/1995 Z. z. (tlač č. 145): V nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri žalobách
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnymúradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20 eur, čím sa
jednak čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej časti štátneho
rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v týchto

veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby (položka 1), ale práve ako
paušálnypoplatok,ktorýjepodstatnenižší.Konštatoval,žeakožalobcapodalodvolanieprotirozsudkua
nie žalobu a súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku.
V tejto súvislosti poukázal na publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.
marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe

zákonač.71/1992Zb.(Sadzobníksúdnychpoplatkov),sasúdnepoplatkynevyberajú;vtakomtoprípade
poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“
Žalobca ďalej uviedol, že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a
jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, preto mu
bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie

zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm.
a/ Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené. Súd je pri výkone svojej rozhodovacej právomoci

viazaný čl. 2 ods. 2, a teda platí, že môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Navyše, podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra
2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.
10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., a preto je nutné v súvislosti s

podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo podľa ust. § 4
ods. 1 písm. k/ ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené a v súvislosti s
uvedeným poukázal na uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 10. 2013 sp. zn. 8C/842/2012,
ktorý pristúpil k zrušeniu uznesenia o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie

podľa položky 7a.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „ OSP“), po
zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - účastníkom konania včas (§ 201 a § 204 OSP)
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 OSP), po skonštatovaní, že odvolanie
má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom

prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli
súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v elektronickej
podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako bol vyvesený na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č.

543/2005 Z. z.), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 2.
septembra 2013, č. k. 19C/373/2012-45 nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
je vo výroku vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Odvolanie žalobcu proti uzneseniu prvostupňového súdu zo dňa 24. 09. 2013, č. k. 6C/637/2012-70
považoval odvolací súd za dôvodne podané, preto ho podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a i/ OSP zrušil.

I.A
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z výsledkov vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom a z obsahu spisu vyplýva, že žalobca
sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 125 eur (náhradu
účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej) a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 440 eur,

ktorámumalavzniknúťnesprávnymúradnýmpostupomOkresnéhosúduNovéZámky(akoexekučného
súdu) v exekučnej veci vednej na tomto súde pod sp. zn. 14Er/1124/2008, v dôsledku nevydania
rozhodnutiavzákonomstanovenejlehote,resp.vprimeranomčaseabezzbytočnýchprieťahov.Žalobca
podľa vlastného tvrdenia vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovnýchvýkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu
informačného systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému

súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
v sume 440 eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl.
46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l
Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Sumu 440 eur žalobca vyčíslil výpočtom
- alikvotným pomerom za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie
doktríny ústavného súdu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca tým, že nesprávnym
úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca tvrdil, že mohol vďaka skorému rozhodnutiu
exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich

k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva,
pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Skutočnosť, že exekučný súd
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, považoval žalobca za nesprávny úradný postup exekučného súdu.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 05618/08 zo dňa 25. 06. 2008. Exekučné
konanie bolo vedené na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 14E/1124/2008, keď v širšom zmysle
bolo začaté podaním návrhu u súdneho exekútora dňa 10. 09. 2008. Súdny exekútor JUDr. Rudolf
Krutý podal na Okresnom súde Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
predmetnej veci dňa 28. 10. 2008, kedy začalo exekučné konanie v užšom zmysle slova. Exekučný súd

vydal poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora dňa 16. 01. 2009.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len „zodpovednostný zákon“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci

nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zodpovednostného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zodpovednostného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zodpovednostného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán

neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie
príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre
predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 19 ods. 1 zodpovednostného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody
sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva
na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa
doručenia (oznámenia) rozhodnutia.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo

dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov (ods. 3).Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok, ďalej len „EP“) v znení účinnom od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2010, exekútor, ktorému bol
doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom

najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, v rámci ktorého napadnuté rozhodnutie bolo vydané. Pri rozhodovaní odvolacieho

súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak
aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací

súd viazaný vždy.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní v prevažnej
miere nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý
rozsudoksúduprvéhostupňa.Žalobcapodalmnožstvonávrhovsrovnakýmpredmetomkonania,pričom
vo všetkých konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti

danej veci. Pri posudzovaní danej veci sa preto zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pretože odvolací súd sa v zmysle § 213 ods. 1 OSP cítil byť viazaný skutkovým stavom zisteným
súdom prvého stupňa, keďže nezistil, že by malo ísť o výnimky v zmysle odsekov 2 až 7 tohto

ustanovenia, v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, keďže vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Jednou zo základných podmienok zodpovednosti štátu je, aby bola škoda spôsobená pri výkone verejnej
moci orgánom, ktorý verejnú moc vykonáva niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným. Druhým

predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa
svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej
moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Aj keď zodpovednostný zákon

explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania.
Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda o objasnenie

príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska
objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny
postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym

úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie, či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce,

že úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie
vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom
súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia, ak
malo byť v súlade s uvedenými pravidlami správne vydané alebo vydané v stanovenej lehote, príp.
iná nečinnosť štátneho orgánu alebo iné vady v spôsobe vedenia konania. Zodpovednosť za škodu
z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu nezakladajú vady konania (napr. pri zhromažďovaní

podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie.
Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti
s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní
ako dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni a nie

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky alebo Európskym súdom pre ľudské práva. Vnútroštátny
prostriedok nápravy musí byť podľa judikatúry ESĽP teoreticky a prakticky efektívnym prostriedkom,
musí byť dostupný, musí byť v stave zabezpečiť nápravu vo veci sťažovateľa a poskytnúť mu dostatočnú
nádej na úspech (Akdivaris and others v. Turecko, rozsudok zo 16. septembra 1996).
Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (Občiansky zákonník, skr. „OZ“)

uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Právna teória i prax považujú škodu za ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a
je objektívnej vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým
majetkovým prospechom spočívajúcim v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku
poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, pokiaľ by

nebolo došlo k škodnej udalosti (pozri stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR Cpj 87/70).
Spôsob zisťovania ušlého zisku podnikateľa závisí v každom jednotlivom prípade na skutkových
tvrdeniach poškodeného, ktorými je uplatnený nárok na náhradu škody odôvodnený (NS ČR sp. zn. 25
Cdo 1920/99).
Okolnosť, že žalobca v exekučnom súdnom konaní pre nečinnosť súdu nedosiahol v zákonom

stanovenej lehote vydanie požadovaného súdneho rozhodnutia, prípadne poverenia na vykonanie
exekúcie ešte nezaručuje samo osebe dôvodnosť a priznanie nároku na náhradu škody.
Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky
len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá

veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po uplynutí zákonnej lehoty, však ešte
samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Okrem nesprávneho úradného
postupu musia byť totiž splnené i ďalšie dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy

a priama príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou
ujmou, na preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve žalobcu.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca relevantným spôsobom nenapadol

podrobné skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, a preto ani nemohli byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. V
danom prípade si žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných
predpokladov. Žalované sumy bližšie nešpecifikoval, ničím ich nepreukázal a jeho tvrdenia o vzniku
škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou

vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti, sa javia ako účelové. Žalobca ako
právnická osoba, ktorej náplňou činnosti je práve vymáhanie pohľadávok, nesporne na zabezpečenie
svojej činnosti musí viesť databázu vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systémuaž do ich vymoženia, prípadne zániku iným spôsobom. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti
so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému, atď.
tak nepredstavujú zmenšenie majetku žalobcu v čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora, preto

absentuje príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca
taktiež nešpecifikoval a ničím nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu. Príčinná súvislosť medzi
vznikom škody a nesprávnym úradným postupom je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy,
obvyklého chodu vecí a skúsenosti adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu alebo škodnej udalosti.
Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny. Pre zodpovednosť za škodu

nie je nevyhnutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho (škodcu) konkrétne predvídateľný, ale je
postačujúce, že pre optimálneho pozorovateľa nie je vznik škody vysoko nepravdepodobný (ČR I.ÚS
3438/11).
K ďalšiemu odvolaciemu argumentu žalobcu ohľadne trvania stavu právnej neistoty a ohľadne dĺžky a
obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že aj samotný oprávnený ovplyvnil dĺžku exekučného
konania, keď spolu s návrhom na vykonanie exekúcie nepredložil všetky potrebné doklady a hlavne

podával návrhy na vykonanie exekúcie hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil exekučný súd veľkým
počtom podaní a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodovaniu exekučného súdu aj s
určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené i tým, že exekučný súd náležitým spôsobom skúmal
exekučné tituly (vrátane zmlúv uzavretých medzi účastníkmi, návrhov na vykonanie exekúcie i žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, atď.). Súd prvého stupňa v danej veci

správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v
Štrasburgu, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci
v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok
uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, keďže v hodnotení

skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil, jeho úvahy a dôvody podporujú
príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe nich dospel, sú prijateľné, racionálne a
aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nemá v súdenej veci právo na náhradu

majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu nesprávneho úradného postupu.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že
žalobca nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle
§9ods.1zák.č.514/2002Z.z.,čímnebolnaplnenýzákladnýpredpokladprezodpovednosťžalovaného

na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vo výroku vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
II.A
Odvolací súd sa zaoberal vecnou správnosťou, a teda zákonnosťou odvolaním žalobcu napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 24. 09. 2013, č. k. 6C/637/2012-70, ktorým žalobcovi uložil, aby v

lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške
20eurvzmyslepoložky7a/Sadzobníkasúdnychpoplatkov,apozistení,žeodvolaniepodalaoprávnená
osoba v zákonnej lehote a že odvolanie je prípustné (§ 201 prvá veta a § 204 ods. 1 OSP), preskúmal
uznesenie prvostupňového súdu a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
Podľa § 210a OSP uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo uznesenie, z ktorého

nenadobudla dosiaľ práva iná osoba ako odvolateľ, alebo uznesenie, ktorým bolo uložené poriadkové
opatrenie (§ 53), alebo uznesenie o odmietnutí návrhu na začatie konania (§ 43 ods. 2, § 78c ods. 3)
alebo uznesenie o zastavení konania o dedičstve alebo uznesenie podľa § 75a, môže na odvolanie
zmeniť priamo súd prvého stupňa, pokiaľ odvolaniu v celom rozsahu vyhovie.
Podľa § 221 ods. 1 písm. i/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak sa rozhodlo bez návrhu, nejde o

rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
Pretože súd prvého stupňa odvolaniu žalobcu proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku za odvolanie
proti napadnutému rozsudku vo veci samej nemienil vyhovieť, musel sa podaným odvolaním zaoberať
odvolací súd.
Podľa § 1 - Predmet súdnych poplatkov, ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“ alebo „ ZoSP“) Súdne poplatky (ďalej
len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za
úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníkusúdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto
zákona.
Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v

sadzobníku výslovne uvedené (ods. 2 citovaného ustanovenia).
Vustanovení§2ZoSPsúdefinovanípoplatníci.Podľaodseku1písm.a/tohtoustanovenia poplatníkom
je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok z návrhu.
Podľa § 2 ods. 4 ZoSP v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten,

kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho
orgánu a v konaní nebol úspešný.
V ustanovení § 5 ZoSP je upravený Vznik a zánik poplatkovej povinnosti a podľa jeho odseku 1 písm.
a/ poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 -Sadzba poplatku - ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, sadzba poplatku je uvedená v

sadzobníku percentom zo základu (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku (ods. 2 citovaného ustanovenia).
Podľa § 8 - Splatnosť poplatku - ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch - poplatok za podanie návrhu alebo

žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom
konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej
povinnosti.
Dňa 11. septembra 2012 sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na zákone č. 286/2012 Z.
z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych

poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
V článku II citovaného zákona bol zmenený a doplnený zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zákona Národnej rady Slovenskej
republikyč.89/1993Z.z.,zákonaNárodnejradySlovenskejrepublikyč.150/1993Z.z.,zákonaNárodnej
rady Slovenskej republiky č. 85/1994 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 232/1995 Z.

z., zákona č. 12/1998 Z. z., zákona č. 457/2000 Z. z., zákona č. 162/2001 Z. z., zákona č. 418/2002 Z.
z., zákona č. 531/2003 Z. z., zákona č. 215/2004 Z. z., zákona č. 382/2004 Z. z., zákona č. 420/2004 Z.
z., zákona č. 432/2004 Z. z., zákona č. 341/2005 Z. z., zákona č. 621/2005 Z. z., zákona č. 24/2007 Z. z.,
zákona č. 273/2007 Z. z., zákona č. 330/2007 Z. z., zákona č. 511/2007 Z. z., zákona č. 264/2008 Z. z.,
zákona č. 465/2008 Z. z., zákona č. 71/2009 Z. z., zákona č. 503/2009 Z. z., zákona č. 136/2010 Z. z. a

zákona č. 381/2011 Z. z., inter alia, pod arabskou číslicou 3 tak, že: V § 4 ods. 1 sa vypúšťa písmeno k/.
V článku II pod číslom 12 citovaný zákon za § 18c vložil § 18ca, ktorý vrátane nadpisu znie: „§ 18ca -
Prechodnéustanoveniekúpravámúčinnýmod1.októbra2012-Zúkonovnavrhnutýchalebozakonania
začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012,
i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.“

V článku II pod č. 14 citovaného zákona je uvedené: V sadzobníku súdnych poplatkov sa za položku
7 vkladá položka 7a, ktorá znie: „Zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom ..... 20 eur.“
V článku VII - Účinnosť - je uvedené, že tento zákon nadobúda účinnosť 1. októbra 2012 okrem
čl. III, ktorý nadobúda účinnosť 1. decembra 2012, čl. I štyridsiateho bodu, ktorý nadobúda účinnosť

19. januára 2013, čl. I prvého bodu a čl. II desiateho bodu, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára
2014. V dôvodovej správe k zákonu č. 286/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v Osobitnej časti, článok II k bodu 3 je uvedené: „Navrhuje
sa vyňatie konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej

moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom z rozsahu vecného oslobodenia. Týmto opatrením sa
reaguje na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
na súdoch. V žalobách sú predmetom sporu istiny v sumách nezriedka presahujúcich milióny eur bez
toho, aby nároky žalobcov mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho poplatku v súdnom konaní
o náhradu škody má pre súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný nárast sporovej agendy,

keďže v štádiu predbežného prerokovania nároku v konaní pred ústredným orgánom štátnej správy
nie je možné nárokom žiadateľov z dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť. Pokiaľ sa v súdnom
konaní preukáže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho nesprávny úradný postup a štát
bude zaviazaný na náhradu škody, úspešnému žalobcovi v rámci náhrady trov konania prizná i náhradutrov na zaplatenom súdnom poplatku. Žaloby sa budú spoplatňovať podľa Položky č. 1 Sadzobníka
súdnych poplatkov.“ Uvedenou novelou zákona o súdnych poplatkoch sa reagovalo na
nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom na súdoch podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. Do nadobudnutia účinnosti zákona č. 286/2012 Z. z., t. j. do 30. septembra 2012, podľa
§ 4 ods. 1 písm. k/ ZoSP od poplatku bolo oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom.
Zo schváleného a účinného zákona č. 286/2012 Z. z. však vyplýva, že spoplatnenie žaloby na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa nezaviedlo do Sadzobníka súdnych poplatkov podľa Položky 1, ale sa zaviedla nová
Položka 7a, ktorá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom určuje poplatok vo výške 20 eur. Podľa poznámky k
položke 1 bod 3. prvá veta Sadzobníka súdnych poplatkov, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia
i v odvolacom konaní vo veci samej. Zo znenia tejto položky by vyplývalo, že ak vzniku spoplatnenia

konania nebráni zákonné vecné oslobodenie od poplatku, nemôže nastať situácia, že by existovalo
konanie, ktoré by nebolo spoplatnené. K položke 7a Sadzobníka súdnych poplatkov však neexistuje
žiadna poznámka, ktorá by zakotvovala platenie takého istého poplatku aj v odvolacom konaní, a preto
naňuniejemožnéaplikovaťustanovenie§2ods.4a§6ods.2ZoSP,ktorévymedzujúosobupoplatníka
v odvolacom konaní, ale je treba vychádzať z toho, že poplatková povinnosť nevzniká odvolateľovi za

každé začaté konanie v dôsledku podaného odvolania. Je treba mať na zreteli, že Sadzobník súdnych
poplatkov v položke 7a neobsahuje žiadnu poznámku o tom, že by sa mal zaplatiť súdny poplatok za
odvolanie či dovolanie, ani na to nepamätá v iných poznámkach, potom na túto položku nie je možné
ani použiť poznámku č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. V odbornej publikácii Zákon o
súdnych poplatkoch - Komentár, autor Edmund Horváth, Druhé, doplnené a prepracované vydanie, ktorú

vydalo vydavateľstvo právnickej literatúry Wolters Kluwert s.r.o., Mlynské Nivy 48, 821 09 Bratislava, na
str. 88 uvádza, že pri vyrubovaní poplatku za odvolanie (§ 5 ods. 1 písm. a/) treba vychádzať z § 6 ods.
2 prvej a druhej vety ako lex generalis, ak sadzobník neustanovuje špeciálnu právnu úpravu ohľadom
spoplatňovania odvolaní. Takúto špeciálnu úpravu nachádzame pri nasledovných položkách, pričom
uvádza položky č. 1, 9, 12, 16, 17 a 18a písm. c/. Pri týchto položkách sa nachádzajú poznámky, ktoré

sú súčasťou zákona, pričom pri položke 1 je uvedené, že poplatky podľa sadzby ustanovenej v položke
1 sa platia aj v odvolacom konaní vo veci samej. Pri položke č. 9 je poznámka, že ak odvolanie smeruje
iba proti výroku o výchove a výžive maloletého dieťaťa, poplatok sa neplatí. Pri položke 12 je poznámka:
Ak sa v pôvodnom konaní nekonalo odvolacie konanie a v odvolacom konaní sa podá odvolanie vo veci
samej, z takéhoto odvolania sa platí poplatok podľa príslušnej položky. Pri položke 13 je poznámka:

V odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky nevyberajú. Pri položke 16 sú dve poznámky: 1.
Poplatok podľa rovnakej sadzby sa platí aj v odvolacom konaní. 2. Poznámky č. 1 a 2 k položke 12
platia primerane aj pre túto položku. Pri tejto položke je však aj ďalšia Spoločná poznámka k položkám
1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16: Ak bol rozsudok zrušený v dôsledku odvolania, obnovy konania alebo dovolania,
poplatok z odvolania proti novému rozhodnutiu súdu I. stupňa, dovolania alebo za obnovu konania

neplatí poplatník, ktorý už raz poplatok zaplatil. Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky pri prerokúvaní
dovolania zistí, že dovolanie podané účastníkom podľa § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
bolo bezdôvodné, účastník je povinný dodatočne zaplatiť súdny poplatok z dovolania. V tejto spoločnej
poznámke k položke 16 nie je uvedená položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, z čoho odvolací súd
vyvodzuje záver, že zákonodarca v zákone č. 286/2012 Z. z., ktorým zaviedol do Sadzobníka súdnych

poplatkov položku 7a, ktorá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom určuje poplatok vo výške 20 eur, nemienil
spoplatniť aj odvolacie konanie. Ak by totiž bol chcel zákonodarca spoplatniť aj odvolacie konanie,
potom by bol žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom spoplatnil v položke 1 pod písm. d/ Sadzobníka súdnych

poplatkov (ako sa to navrhovalo v dôvodovej správe k návrhu zákona) a vzhľadom k poznámke k
položke 1, bod 3. by nebola ani pochybnosť o tom, že podľa rovnakej sadzby sa platí poplatok aj v
odvolacom konaní vo veci samej. Ak by sa však aj na položku 7a mala vzťahovať ako lex generalis
zásada uvedená v § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zákona o súdnych poplatkoch, potom by, vzhľadom
k tomu, že v spoločnej poznámke k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16 nie je uvedená aj položka 7a,

jedine pri žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom (sic!), ktoré konanie do 30. 09. 2012 bolo vecne oslobodené od
súdnych poplatkov, od 01. 10. 2012 paradoxne platilo, že ak bol rozsudok zrušený v dôsledku odvolania,
obnovy konania alebo dovolania, poplatok z odvolania proti novému rozhodnutiu súdu prvého stupňa,dovolania alebo za obnovu konania by takýto poplatník musel zaplatiť aj druhýkrát (či podľa počtu
odvolaní,dovolaníčinávrhovnaobnovukonaniaviackrát),čobybolojednoznačnevrozporesozásadou
spravodlivosti a s doterajšou judikatúrou všeobecných súdov i judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej

republiky. Aj z tejto skutočnosti vyplýva, že položka 7a sa týka iba spoplatnenia žaloby vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradnýmpostupom.Pokiaľbyzákonodarcamalvúmyslespoplatniťajodvolanievtakýchtoveciach,bola
by táto poplatková povinnosť uvedená v poznámkach, ako je tomu uvedené v hore uvedených položkách
Sadzobníka súdnych poplatkov. Ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti v súlade s

ústavnouzásadouvyjadrenouvčlánku59ods.2ÚstavySR,podľaktorejdaneapoplatkymožnoukladať
zákonom alebo na základe zákona, musia byť tieto povinnosti stanovené jednoznačne a nepochybne.
Odvolací súd sa v predmetnej veci v prípade interpretačných problémov pri aplikácii položky 7a v
odvolacom konaní riadil ústavne konformným výkladom zákona o súdnych poplatkoch rešpektujúcim
ustálenú zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“, uprednostni výklad, ktorý je pre poplatníka
priaznivejší. Napadnutým uznesením okresný súd vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie podané

proti rozsudku vo veci samej, pričom konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupomsazačaloeštepredúčinnosťouzákona
č. 286/2012 Z. z., teda v čase, kedy bolo takéto konanie vecne oslobodené od súdnych poplatkov a
žalobca zrejme mohol legitímne očakávať, že konanie, vrátane konania odvolacieho či dovolacieho,
nebude spoplatnené. Aj keď sú súdne poplatky príjmom štátneho rozpočtu a ich účelom je aspoň

sčasti nahradiť náklady spojené s konaním súdov účastníkmi konania a, okrem iného, majú zabrániť aj
neodôvodnenýmazbytočnýmsúdnymsporom,priaplikáciizákonaosúdnychpoplatkochvšaknemožno
ukladať účastníkovi poplatkovú povinnosť aj v tom prípade, keď ju tento zákon jednoznačne neupravuje.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júla 2010, sp. zn. 3
Sžf 29/2010, v ktorom uviedol, že: Výklad, ktorým ex post súd zvyšuje poplatkovú povinnosť žalobcovi v

dôsledku nejednoznačného sadzobníka súdnych poplatkov považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky
za ústavne nekonformný.“ Intertemporalitu súvisiacu s touto legislatívnou zmenou rieši ustanovenie §
18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú
súdne poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, aj keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012. Ak bolo konanie v čase podania návrhu vecne oslobodené od súdnych poplatkov (a

zároveň ešte nebola zavedená položka 7a/, nemožno vyrubovať poplatok za odvolanie, resp. dovolanie
s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 2 druhej a tretej vety ZSP. Pre takýto názor je dôvodom i legitímne
očakávanie žalobcu, ktorý inicioval súdne konanie s očakávaním jeho nespoplatnenia. Odvolací súd na
podporu svojej právnej argumentácie poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR z 25. novembra 2010,
sp. zn. IV.ÚS 387/2010, v ktorom uviedol: „Úprava poplatkovej povinnosti predstavuje

jeden zo základných aspektov podmieňujúcich právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ak
zákon v tomto smere ustanovil pevné a jasné pravidlá umožňujúce prístup k súdu taktiež splnením v
ňom obsiahnutých podmienok, potom tieto podmienky musí akceptovať nielen každý, kto sa dovoláva
práva na súdnu ochranu, ale rovnako a v neposlednom rade aj štát prostredníctvom orgánov súdnej
moci. Vzhľadom na uvedené, ak je účastníkovi konania v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. ukladaná

poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla aj zásah do
jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ale rovnako tak aj porušenie
čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom
alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“ Vychádzajúc
z hore uvedenej právnej argumentácie odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi nevznikla poplatková

povinnosť za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej, preto napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa, ktorým mu bola stanovená poplatková povinnosť, podľa § 221 ods. 1 písm. i/ OSP
zrušil, pretože neexistovali dôvody na jeho vydanie.

Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.

1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.