Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/100/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613205989
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8613205989.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra

Šama a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova
4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR,
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 4.6.2014 pod č. k. 5C/362/2013-28, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v ažalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Svidník vyššie označeným rozsudkom zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal zaviazať
žalovaného na zaplatenie sumy 4.322,17 eur z titulu majetkovej škody a sumy 864,43 eur z titulu
nemajetkovej ujmy. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal, s tým, že žalobca nemá právo na ich
náhradu.

Vychádzal z odôvodnenia návrhu, že žalobca v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol
postupom podľa § 38 a násl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu

pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 8700124
dlžníkom V. N., nar. XX.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil
registráciou exekučnej veci číslo EX 9900/2010. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom
vymáhaní jeho pohľadávky efektívne a účinne, predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s
exekučným titulom miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Bardejov (ďalej len „Exekučný súd“)
a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému

založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci,
a to v zákonom ustanovenej lehote. V exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel
uvedených v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného od 1.6.2011 a od 1.6.2010 do 31.5.2011,
sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od jej doručenia nebola založená vo
vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených. Teda v exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel obsiahnutých v § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, účinného od 1.2.2002 do 31.5.2010, sa nerobil rozdiel medzi exekučnými
titulmi, a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, a to bez ohľadu na to, či
exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať, bolo rozhodnutie všeobecného súdu(štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola napr. notárska
zápisnica. Exekučný súd i napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou

komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 2.3.2011 (konanie pritom začalo 15.7.2010), a to
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, a to aj napriek tomu, že návrh na vykonanie
exekúcie ako aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spĺňali všetky materiálne a
formálne náležitosti predpokladané zákonom. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia však

došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie trvalo viac ako 230 dní).

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si zároveň uplatnil vyššie uvedenú náhradu
majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil nasledovne: majetková škoda
predstavujenáhraduúčelnevynaloženýchnákladovspojenýchsjehočinnosťouuskutočňovanouvoveci
správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Celkom vynaložil vo veci správy a vymáhania
svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu,
márne sumu 4.322,17 eur. Táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri
rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Uviedol,

že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, a to z dôvodu,
že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo
škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch
spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu
ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne

predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy.

Ďalej si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
lehote, v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48

ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je,
podľajehonázoru,dôsledkomjehonesústredenejčinnostitakejintenzity,ktorámázanásledokzbytočné
prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Márnym uplynutím času

boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu
jeho pohľadávky, a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík: neskorým ukončením procedúry
exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným,
k insolvencii povinného a najmä mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej
lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti

jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá,
a je preto potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu. Postup exekučného súdu mu zamedzil
správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ
v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej
satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Uplatňuje si ako primeranú

náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom
čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík
ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu) sumu 864,43 eur.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 26.5.2014 uviedol, že žalobca nepriložil ani jeden
relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik
skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. ... Žalobca síce uviedol časť dôkazov, odkazujúc na exekučný
spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd i napriek tomu, že dôkazné bremeno

znáša on sám. V tejto súvislosti navrhla aplikáciu ust. § 43 ods. 1 O.s.p., pričom poukázala na to, že v
tomto momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Zo žaloby nie je jednoznačne jasné, na
základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tituly prelínajú a žalobca jednoznačne
neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok ztitulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o
vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných
prieťahov v konaní, poznamenal, že žalobca síce uvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, avšak

formu „žiadostí o informáciu o stave konania“ nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by
smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Má za to, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má
iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.

K podmienke uplatnenia nároku na súde žalovaná uviedla, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody mu boli doručené dňa 23.4.2012 a vzhľadom na skutočnosť, že už dňa
27.9.2012 bola okresnému súdu doručená predmetná žaloba, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po
uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Z ustanovení § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.
vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať
na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o

predbežné prerokovanie na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustanovenou
podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie. Preto má za to, že ide
o predčasne uplatnený nárok na súde. Ďalej uviedol, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie
žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bola mu doručená všeobecná odpoveď, kde

žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie a nebol ochotný priložiť
ani príslušné návrhy na zmenu exekútora s dátumom doručenia súdu, uznesenia o zmene súdneho
exekútora, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani
doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s

povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. V celku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť
na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Z uvedeného dôvodu preto nárok
žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.

K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odkázala na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie

tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. Ďalej uviedol, že prax ukázala už dávnejšie,
že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť
zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä
v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného

konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje
posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov, by mohlo
viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok
spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011
jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí

rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Zdôraznil, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o vydanie poverenia. Táto lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na
základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného
poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to

bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Z judikatúry Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 16/02 vyplýva, že ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských

rozsudkovsivyžadujeosobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,žetietosatýkajúprávnychvzťahov
podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.K zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote žalovaný
ďalej uviedol, že takto formulovaný nesprávny úradný postup možno chápať dvoma spôsobmi. Jednak
namietaným postupom môže byť samotný spôsob rozhodnutia - zamietnutie žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie ako i skutočnosť, že k vydaniu rozhodnutia malo dôjsť po zákonom
ustanovenej lehote. Ak nesprávnym úradným postupom má byť zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, tak takto formulovaný postup nemôže byť nesprávnym úradným
postupom na účely zákona č. 514/2003 Z.z.. Akýkoľvek postup súdu nemôže byť „nesprávnym úradným
postupom“ na účely tohto zákona. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom je preto vylúčená. Zo žalobcom prednesených skutkových okolností je zrejmé, že nemôže ísť
ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

K existencii prieťahov v konaní žalovaný poukázal na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Súd konajúci

o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov
v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažností na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, v právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo
v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný
súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca si
vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť
tvrdenia, ani povinnosť ich preukázania, teda vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu

prieťahov v konaní za preukázanú. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný
preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na
konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť
veci, správanie účastníka a postup súdu. Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený

preskúmavať súd v konaní o náhrade škody, ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti,
resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Z uvedených dôvodov nepovažuje
za preukázanú žalovaný ani existenciu v prieťahoch v konaní.

K materiálnej škode v žalovanej výške žalovaný uviedol, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu

škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je, okrem iného, nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa
jeho názoru však žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, a preto je ich možné
považovať za hypotetické. Žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si
uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň zastáva názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu
vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový

prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. V tomto
konaní by musel na preukázanie vzniku majetkovej škody produkovať dôkazy preukazujúce škodu. V
prvom rade má za to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej
činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých
úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím,

ako aj po ňom, a to nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých
žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov
prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy a preto jej uplatnenie považuje za účelové. Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej
škody „udržiavanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej

báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich poskytuje, aby sa naplnil účel fungovania
spoločnosti daného druhu.

K nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR,
kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Poskytovanie finančného

zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé
prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 864,43 eur alebo 663,88 eur, ktorá musí
byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal
aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úveryfyzickým osobám. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity
členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné
v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická

osoba.

V závere žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že je potrebné zohľadniť aj ust. § 3 ods. 1
Obč. zákonníka ako aj ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri formovaní záveru o potrebe
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených

ustanovení nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, pričom
v tejto súvislosti upozorňuje na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť
pod č. JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri
Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami
žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia

na ochranu spotrebiteľov. Žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku
práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.

Na základe všetkých uvedených skutočností žalovaný je toho názoru, že žalobca nepreukázal, že by
činnosťou súdu vnamietanomkonaní došloknesprávnemuúradnémupostupu,nepreukázal vznikani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcom v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie

poverenia po uplynutí 15-dňovej lehoty) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Má
skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej
činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že si uplatňuje ničím
neodôvodnenéaničímnepreukázanéčiastky,čiužvpodobemajetkovejškodyalebonemajetkovejujmy.
Z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady

škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., považuje žalobu za právne neopodstatnenú a preto navrhol
ju v celom rozsahu zamietnuť.

Súd v ďalšej časti odôvodnenia citoval ust. § 101 ods. 2, § 119 O.s.p., ďalej § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9
ods.1,2,§15ods.1,§16ods.1,§17ods.1až3,§19ods.1,3zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, ďalej ust. § 41 ods. 1 až
3, § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a mal za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
že v prejednávanej veci si žalobca uplatňuje nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote. Ďalej dôvodil, že nesprávnym úradným

postupom je porušenie povinnosti pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie
alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, pričom podľa vyššie citovaných
zákonných ustanovení štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne, a to nesprávny úradný postup,

vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pokiaľ sa
týka 15-dňovej lehoty na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora uvedenej v § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, súd túto považuje za mimoriadne krátku na to, aby mohol ako súd exekučný
náležite preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok, ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

V súvislosti so vstupom do EÚ sa Slovenská republika zaviazala poskytnúť spotrebiteľom zvýšenú
ochranu vzhľadom na ich postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, pričom v ust. § 53 ods. 5 Obč.
zákonníka bolo zakotvené, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné, teda v akomkoľvek štádiu exekučného konania je oprávnený exekučný súd skúmať, či

rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, a po zistení, že rozhodcovský
rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaví s poukazom na ust. § 45 ods. 1 až 3 Zákona o
rozhodcovskom konaní.Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 9.12.2010 pod sp. zn. II. ÚS 545/2010, exekučný súd
je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého

exekučného konania, a to nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Je
povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie,
a to v každom štádiu exekúcie, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej
alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti exekúcie adekvátne
procesne zareagovať. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny

exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle
ust. § 41 Exekučného poriadku.

K zhodnému záveru dospel aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 29.3.2011 pod sp. zn. 5Cdo 291/2010,
v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku z hľadísk uvedených v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko ide o exekučný

titul s určitými špecifikami. Na rozdiel od iných exekučných titulov, zákon oprávňuje súdy, aby v konaní o
nútenom výkone rozhodcovského rozsudku vedenom či už podľa Občianskeho súdneho poriadku alebo
Exekučného poriadku, toto konanie zastavili na návrh, ale aj bez návrhu, ak rozhodcovské konanie
nemalo vôbec prebehnúť, pretože predmetom sporu bola vec, ktorá nemôže byť podľa § 1 predmetom
rozhodcovskéhokonaniaalebo predmetomsporubolavecužrozhodnutá.Tiežvtedy,keďrozhodcovský

rozsudok je v rozpore so zákonom alebo je v rozpore s dobrými mravmi alebo ním bolo prisúdené plnenie
nemožné, pričom nie je podstatné, že nebola podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Ďalej okresný súd poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. IV. ÚS 606/2012 zo dňa
14.12.2012, v ktorej sa zaoberal sťažnosťou žalobcu v obdobnej veci ako vo vzťahu k namietanému

porušeniu postupu Okresného súdu Prešov, a to porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov pred Okresným súdom Rimavská Sobota pod sp. zn. 15Er 684/2011. Podľa
zistení ústavného súdu, bola okresnému súdu dňa 15.8.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, kedy 16.4.2012 súd vyzval žalobcu na predloženie
rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola predložená 4.5.2012, a uznesením zo dňa 5.10.2012 bola zamietnutá

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ústavný súd v nadväznosti
na uvedené zistenia poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v tomto článku je
pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne

okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy zbytočné v zmysle Ústavy (napr. Nález Ústavného súdu sp.
zn. I. ÚS 63/00). Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na to, že už v predchádzajúcich rozhodnutiach
vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu v trvaní aj niekoľkých mesiacov, ešte nemusí zakladať porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uviedol, že v zmysle ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 1.6.2011) už 15-dňová lehota od doručenia žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie. V
čase rozhodovania pred ústavným súdom už bolo o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
rozhodnuté a doba rozhodovania o tejto žiadosti v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti

nebola ústavne udržateľná, ale v okolnostiach daného prípadu, keď Ústavnému súdu SR je z jeho
rozhodovacej činnosti známe, že sťažovateľka podávala žiadosti o udelenie poverení na vykonanie
exekúcie hromadne, teda v rovnakom čase zaťažovala všeobecný súd väčším počtom podaní,
vzhľadom na čo musela počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného
súdu, ktoré spôsobilo, že o jej žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je možné

považovať za ústavne akceptovateľné. Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť sťažovateľky - žalobcu
odmietnutá ako neopodstatnená.

V predmetnom konaní súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup - existenciu prieťahov v
konaniach ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom.

Z exekučného spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 3Er/587/2010, vedeného proti povinnému V.
N., nar. XX.X.XXXX, bytom N. XX/XX, XXX XX N., o vymoženie istiny 924,50 eur s príslušenstvom,vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená
dňa 9.9.2010. Uznesením zo dňa 26.1.2011 pod č. k. 3Er/587/2010-10 bola žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa

11.3.2011. V uvedenej veci bol opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po
doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovský rozsudok, ktorý bol
podkladom pre vykonanie exekúcie nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
prípadne právom nedovolené alebo ide o plnenie odporujúce dobrým mravom. Ak rozhodcovský
rozsudok týmto zákonným ustanoveniam odporuje, uvedené nedostatky predstavujú hmotnoprávnu

prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti
súdneho exekútora do vydania rozhodnutia, ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá,
predstavovala cca 5 mesiacov. Vzhľadom na skutočnosť, že bolo potrebné posúdiť zákonnosť vedenej
exekúcie, vec nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca upozorňoval, že vyvinul enormné úsilie,
aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a primäl súd k vydaniu rozhodnutia tým, že spísal a

podal žiadosti o informáciu o stave konania, kde namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím
času. Z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské
rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 18137/09, ktorý bol exekučným titulom vedenej exekúcie, vyplýva, že
pohľadávka žalobcu voči povinnému bola splatná. Súčasne súd uviedol, že ohľadne žalobcom tvrdených
prieťahov v predmetnom konaní nebolo vedené žiadne disciplinárne konanie a neriešila sa sťažnosť na

prieťahy v konaní, ani nerozhodoval Ústavný súd SR či Európsky súd pre ľudské práva. V tejto súvislosti
okresný súd v rozhodnutí citoval § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení účinnom od 1.1.2013, podľa
ktorého, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej
moci alebo zbytočných prieťahoch, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,

žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva,ktorýmsarozhodlo,žeboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov,alebo
z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorom by bolo konštatované,

že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a len takéto podklady by boli
relevantné pre priznanie žalobcom uplatnených nárokov. Ak žalobca v žalobe uviedol, že v exekučnom
konaní podával písomné žiadosti o informácie o stave konania, kde namietal porušovanie svojich práv
márnym uplynutím času a požadoval nielen oznámenie informácie o aktuálnom stave konania, ale aj
konkretizovanie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie

poverenia, tieto nie je možné považovať za sťažnosti podľa § 62 a násl. zákona č. 757/2004 Z.z.. Na
základe týchto skutočností žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p..

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým navrhol tento zrušiť a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie podal z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ďalej že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, a ďalej súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ išlo o aplikáciu § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z., zásadne namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe tejto novej
právnej úpravy. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku až po vzniku

právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia. Poukázal v tejto súvislosti na čl. 144 ods. 1 Ústavy
SR, podľa ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní viazaní ústavou,
ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Ďalej dôvodil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z., a preto nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení jeho novely. Taksvojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. K otázke
trvania stavu právnej neistoty poukázal na to, že súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému

rozhodnutiu. Pokiaľ išlo o limitáciu dĺžky konania zákonnými lehotami, súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustnými. Navyše, súd neguje doteraz vytvorenú stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy

v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory,
ako napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy, atď.. Štrasburgský
súd tiež uviedol, že Dohovor zaväzuje zmluvné strany, aby organizovali svoj právny poriadok takým
spôsobom, aby vyhovel požiadavkám čl. 6 ods. 1 zahŕňajúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej
lehote. Ďalej uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

Žalovaný sa na odvolanie žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa§214ods.2vspojenís§156ods.3O.s.p.adospelkzáveru,žeodvolaniežalobcuniejedôvodné.

Pokiaľ ide o aplikáciu § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., odvolací súd
považuje za potrebné zdôvodniť, že pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti,
na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O
nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom s

účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za platnosti
skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj
do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za
prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa
skoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv,

alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej
právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti.
Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy; tento stav ale rieši až v čase
účinnosti novej právnej úpravy (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.6.2010, sp. zn. 4Cdo 98/2010).
Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že právna úprava daná ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.

nijakonenegujeúčinkynesprávnehoúradnéhopostupusúduspočívajúcehovporušenípovinnostiurobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosti pri výkone verejnej moci, alebo
zbytočných prieťahoch, ale len tento stav rieši v čase účinnosti novej právnej úpravy.

Pokiaľ ide o ďalšiu námietku uvedenú v odvolaní, týkajúcu sa otázky trvania stavu právnej neistoty,

podľa ktorej exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý proces
neakceptovateľný, odvolací súd v tejto súvislosti má za to, že túto otázku súd prvého stupňa vyriešil
správne aj s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 606/2012 zo dňa 14.12.2012. Ak
teda súd prvého stupňa o žiadosti súdneho exekútora nerozhodol v 15-dňovej lehote, rozhodol tak v

súladesust.§42ods.2Exekučnéhoporiadku,podľaktorého15-dňoválehotaneplatí,akideoexekučný
titul podľa § 41 ods. 1 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Z tohto pohľadu teda neobstojí ani posledná
námietka týkajúca sa dĺžky zákonnej lehoty ustanovenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol, ak

návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol. V tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho
aj právne posúdil. Preto odvolací súd okrem toho, čo je v odôvodnení tohto rozsudku uvedené, plne
odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219

ods. 1 O.s.p.).

O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže
úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, ich náhrada mu priznaná nebola.Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.