Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, October 6, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/410/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111215077
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111215077.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.

Kataríny Javorčíkovej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: B.. G. G., bytom C. Z.. Č.. XX,
R., proti žalovanému: Alico Funds Central Europe správ. spol., a. s., Pribinova ul. č. 10, Bratislava,
zast. advokátskou kanceláriou Ružička Csekes s.r.o., Vysoká ul. č. 2/B, Bratislava, o 43 000 eur, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 24. októbra 2013 č. k. 4C/70/2011-
66, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi 34 541,45 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku napadnutej časti sa žaloba z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 34 582,33
eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania
rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo
17.02.2010 č. k. 11C/2/2008- 233 určil, že výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobcovi listom z 18.07.2008, je
neplatnáasúčasneuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi167183,71eurztitulunáhradymzdy.
Odvolací súd rozsudkom zo 16.03.2011 č. k. 4Co/267/2010- 296 uvedený rozsudok potvrdil s tým, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 167 183,71 eur brutto. Náhradu mzdy v tejto výške žalovaný

žalobcovi zaplatil dňa 23.05.2011. Žalobca sa žalobou v prejednávanej veci domáhal zaplatenia úrokov
z omeškania zo sumy 167 183,71 eur. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že
žaloba je čiastočne dôvodná. Splatnosť náhrady mzdy nenastáva až právoplatnosťou rozsudku o určení
neplatnosti výpovede, ale v zmysle § 129 ods. 1 v spojení s § 130 Zák. práce je splatná mesačne pozadu
v dohodnutom výplatnom termíne, ktorým bol v tomto prípade 15. deň v mesiaci. Preto nezaplatením
náhrady mzdy v lehote splatnosti vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania
podľa§517ods.2Obč.zák.Nastrane3odôvodnenianapadnutéhorozsudkusúdprvéhostupňauviedol

výpočet úrokov z omeškania žalovaného so zaplatením záhrady mzdy za každý mesiac omeškania do
23.05.2011, kedy žalovaný náhradu mzdy žalobcovi zaplatil. S poukazom na tieto závery súd prvého
stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 34 582,33 eur z titulu úrokov z omeškania a vo
zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa nerozhodol (§ 151 ods. 3 O.s.p.).

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním výrok, ktorým mu bola uložená
povinnosť zaplatiť žalobcovi 34 582,33 eur. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo aby

ho zmenil tak, že žalobu zamietne. Vytkol súdu prvého stupňa, že nepostupoval v súlade s § 118ods. 2 O.s.p. Ďalej poukázal na to, že Okresný súd Bratislava I mu rozsudkom zo 17.02.2010 č. k.
11C/2/2008- 233 uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 167 183,71 eur do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku a nepovažoval za relevantné omeškanie žalovaného s vyplatením náhrady

mzdy z dôvodu, že skončenie pracovného pomeru žalobcu bolo medzi účastníkmi konania sporné.
Okresným súdom Bratislava I priznaná náhrada mzdy mala povahu sankcie uloženej žalovanému za to,
žežalobcovinevyplácalmzdupodobu,poktorúžalobcanevykonávalprácuzdôvodu,že mutožalovaný
ako zamestnávateľ neumožnil. Táto sankcia vznikla až okamihom právoplatnosti uvedeného rozsudku.
Podmienkou vzniku nároku žalobcu na náhradu mzdy bola neplatnosť výpovede danej mu žalovaným.

Právo určiť, či skončenie pracovného pomeru bolo neplatné, patrí jedine súdu. Zamestnávateľ nemôže
až do právoplatnosti rozhodnutia o náhrade mzdy z dôvodu neplatnosti skončenia pracovného pomeru
vedieť,čizamestnanecnároknanáhradumzdymá,pretožetentojehonárokjedotohtookamihusporný.
Zákonník práce nepriznáva zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer,
úroky z omeškania za obdobie predchádzajúce právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru a priznaní náhrady mzdy. Ust. § 517 ods. 2 Obč. zák. nepatrí medzi všeobecné

ustanovenia Občianskeho zákonníka, keďže medzi ne patria iba §§ 1 až 122. Ak by sa ust. § 517
ods. 2 Obč. zák. malo použiť aj na pracovnoprávne vzťahy, rozhodujúcim pre určenie výšky úrokov z
omeškania je určenie začiatku omeškania. Okamihom začiatku omeškania s vyplatením náhrady mzdy
z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru je až prvý deň nasledujúci po márnom uplynutí
lehoty určenej súdom na uhradenie náhrady mzdy uvedenej v právoplatnom rozhodnutí súdu. Napokon

žalovaný v odvolaní vytkol súdu prvého stupňa, že nesprávne vypočítal výšku celkových úrokov z
omeškania. Na základe číselných údajov uvedených v napadnutom rozsudku mal totiž súd prvého
stupňa dospieť k sume 34 541,45 eur, t. j. k sume o 40,88 eur nižšej, než aká bola priznaná žalobcovi.
V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že súd prvého stupňa za obdobie údajného obdobia omeškania
žalovanéhosozaplatenímnáhradymzdyvovýške6729,17eurzaobdobieod16.01.2008do23.05.2011

priznal žalobcovi pri úrokovej sadzbe 8,5 % sumu 1 919,65 eur, pričom skutočné úroky z omeškania
za toto obdobie predstavujú sumu iba 1 918,10 eur. Táto skutočnosť vyplýva z nasledovného vzorca: 6
729,19 x 8,5 % : 365 (počet dní v roku) x 1224 (počet dní omeškania) = 1 918,10 eur. Rovnaké odchýlky
sa nachádzajú aj pri ostatných čiastkových výpočtov úrokov z omeškania.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvého stupňa je v napadnutej časti čo do základu vecne správny.

Zamestnanec, ktorý sa domáha na súde určenia, že skončenie pracovného pomeru je neplatné, môže
v žalobe súčasne uplatniť aj nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.
Prisúdenie tohto nároku však nie je možné skôr, než súd rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného

pomeru (rozhodnutie o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru predstavuje nevyhnutnú
podmienku, bez splnenia ktorej nie je možné rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy). Nárok na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru však zamestnanec môže uplatniť nielen súčasne so
žalobou o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ale aj neskôr. Možnosť uplatnenia tohto nároku
teda neobmedzuje skutočnosť, že v tom čase ešte o žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru nie je rozhodnuté.

Pre náhradu mzdy (bez rozlišovania, či ide o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeru alebo o inú náhradu mzdy) je stanovená mesačná splatnosť, rovnako ako u mzdy (§ 129 ods. 1,
§ 132 Zák. práce). To, že súd náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru môže prisúdiť
iba za podmienky, že tento nárok vznikol - odo dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že

trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a za stavu, že už rozhodol (hoci aj v tom istom rozsudku) o
určeníneplatnostiskončeniapracovnéhopomeru,neznamená,žesúdtuurčujesplatnosťnáhradymzdy.
Aby súd mohol rozhodnutím určovať splatnosť náhrady mzdy, musela by k tomu existovať konkrétna
hmotnoprávna úprava; takáto úprava však neexistuje. Splatnosť náhrady mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru sa teda neurčuje súdnym rozhodnutím. Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z

neplatného skončenia pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t. j. iba potvrdzuje už
existujúce hmotné práva a povinnosti (priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny
stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba procesne dodáva kvalita vykonateľného práva). Povinnosť
zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
- a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z

ustanovení hmotného práva.Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať
úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník práce z roku 1965 (zák.
č. 65/1965 Zb.) túto možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom § 256 ods. 2 prvá veta tak, že účastník,

ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške
ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší Zákonník práce (zák. č. 311/2001 Z.z.) a ani
iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úrokoch z omeškania, treba postupovať i v takomto
prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z.

pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17.12.2009 sp. zn.
1Cdo 116/2008).

Z toho vyplýva, že neobstojí odvolacia argumentácia žalovaného, ktorý tvrdil, že sa nemohol dostať
do omeškania so zaplatením náhrady mzdy a že nie je možné použiť občianskoprávne predpisy aj
na pracovnoprávne vzťahy, konkrétne pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania. Na druhej strane treba
žalovanému prisvedčiť v tom, že súd prvého stupňa nepostupoval celkom správne pri výpočte celkovej

výšky úrokov z omeškania a v tomto ohľade odvolací súd poukazuje na dôvody odvolania žalovaného.

Zo zápisnice o pojednávaní z 24.10.2013 vyplýva, že súd prvého stupňa skutočne nepostupoval v
súlade s § 118 ods. 2 O.s.p., keďže neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov
je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré
z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Odvolací súd je však toho názoru, že táto procesná vada nemôže byť dôvodom zrušenia napadnutého
rozsudku, keďže nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Okrem
toho, nemožno prehliadnuť individuálne okolnosti prejednávanej veci, v ktorej skutkový stav nebol medzi
účastníkmi konania sporný, sporné bolo iba právne posúdenie veci a účastníci konania nenavrhovali
okrem dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vykonanie žiadnych ďalších dôkazov. Za tohto

stavu je odvolací súd toho názoru, že porušenie § 118 ods. 2 O.s.p. súdom prvého stupňa nemalo za
následok nepredvídateľnosť postupu súdu prvého stupňa a napadnutého rozsudku.

Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil podľa § 220 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 34 541,45 eur a vo zvyšku napadnutej časti,
t. j. ohľadom sumy 40,88 eur (34 582,33 - 34 541,45 = 40,88 eur), žalobu zamietol.

Výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba vo zvyšku (t. j. ohľadom sumy prevyšujúcej 34
582,33 eur) zamietnutá, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.