Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 10, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/2535/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012211266
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012211266.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD.

a členiek senátu JUDr. Nory Majerníkovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: JAZO
s.r.o., Rebarborova 1, Bratislava, IČO: 35820535, právne zastúpený advokátkou: JUDr. Adela Valocká,
Na vŕšku 2, Bratislava proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/1251164/2012/1042 zo dňa 7.11.2012,
takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 27.12.2012 domáhal preskúmania zákonnosti

a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 7.11.2012 č. 1100302/1/1251164/2012/1042 v
spojení s dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Bratislava zo dňa 10.8.2012 sp.zn.
910240/5/2030660/2012/Sap. V žalobe žalobca uviedol, že Daňový úrad Bratislava, ako správca
dane vydal dodatočný platobný výmer, ktorým vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty obchodnej
spoločnosti JAZO s.r.o., Bratislava (žalobcovi) rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl
2009 v sume XX.XXX,XX €. Proti dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, o ktorom
bolorozhodnutépreskúmavanýmrozhodnutímžalovanéhozodňa7.11.2012,ktorépotvrdilorozhodnutie
správcu dane.

Žalobca uviedol, že tak preskúmavané rozhodnutie ako aj rozhodnutie správcu dane považuje za
nesprávne, založené na nesprávnom a nedostatočnom hodnotení zistených dôkazov a s tým súvisiacich
nesprávnych skutkových zisteniach ho považuje za zmätočné a nepreskúmateľné. Žalobca ďalej v
žalobe tvrdí, že v predmetnom daňovom konaní došlo postupom správcu dane k porušeniu zákonných
ustanovení o dokazovaní, najmä § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., čím bol žalobca ukrátený na
svojich právach. Žalobca je presvedčený, že existencia tovaru z predmetnej faktúry bola hodnoverne
preukázaná, o čom svedčí ucelená sieť dôkazov, ktoré žalobca správcovi dane v rámci kontroly dane

poskytol a s ktorých obsahom sa tento mohol oboznámiť. Žalobca poukazuje na účelové zavádzanie a
vyhodnocovanie dôkazov zo strany správcu dane. Keďže tovar sa nachádzal v skladových priestoroch
spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o., v okamihu jeho predaja spoločnosti žalobcu napriek
skutočnosti, že tovar ostal v týchto skladových priestoroch, bol tovar konateľom spoločnosti žalobcu
prevzatý, o čom svedčia správcom dane označené výdajky a tovar v týchto skladových priestoroch
zotrval do okamihu jeho predaja a vykonania prepravy odberateľovi žalobcu. Podľa názoru žalobcu
správca dane nechce akceptovať a z uvedeného hodnotenia dôkazov to vyplýva, že neakceptujeskutočnosť, že s tovarom bolo reálne nakladané. S poukazom na žalovaným uvedený výkon daňovej
kontroly za mesiac január 2009, žalobca uvádza, že v rámci tejto kontroly bola okrem iného predložená
zmluva o uložení veci, bola vykonaná fyzická kontrola skladových priestorov, kde žalobca má podľa

zmluvy o uložení veci nakupovaný tovar uložený do jeho následného predaja, bol vypočutý konateľ
spoločnosti NDP s.r.o., Púchov, ktorý potvrdil prepravu tovaru do Maďarska ako aj jeho vyloženie
v Maďarsku, bol vypočutý konateľ spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o., konateľ spoločnosti
potvrdil vykonanie medzinárodnej prepravy, uviedol presne, akými motorovými vozidlami bola preprava
vykonaná, kde tovar bol vyložený a akým spôsobom bolo za prepravu zaplatené. Správca dane napriek

tomu spochybňuje skutočný pôvod granitovej dlažby, resp. jej existenciu. Nie je povinnosťou žalobcu
sledovať presun tovaru potom, čo sa tovar predaný jeho odberateľovi predá ďalšiemu odberateľovi.
Je nemysliteľné, aby žalobca zodpovedal za obchodnú činnosť ďalších dvoch odberateľov. Žalobca
zdôrazňuje, že za dodávku tovaru riadne zaplatil svojmu dodávateľovi, ktorý si podľa jeho názoru riadne
plní svoje odvodové povinnosti do štátneho rozpočtu, pričom príslušná daň bola riadne odvedená.
Žalobca má za to, že žalovaný vo svojom rozhodnutí neuvádza, ako sa vysporiadal s predloženými

dôkazmi a v čom konkrétne vidí ich nedôvodnosť, resp. nedostatočnosť, pričom len všeobecne
konštatuje, že daňový subjekt musí preukázať tvrdenia o prijatom zdaniteľnom plnení vierohodnými
dôkazmi, ale tieto bližšie nešpecifikuje v zmysle zákonných nárokov. Žalobca tvrdí, že žalovaný rovnako
akosprávcadane,skutočnostitvrdenéazároveňpreukázanédaňovýmsubjektom(žalobcom)asúčasne
jeho dodávateľmi prostredníctvom svedeckých výpovedí a ohliadok, nemôže bez ďalšieho ignorovať a

požadovať predloženie len vecných, resp. listinných dôkazov. Z uvedeného dôvodu hodnotenie dôkazov
realizovanésprávcomdanepovažuježalobcazanesprávneanedostatočné,odôvodnenélenformálnym
konštatovaním, že nespĺňa materiálne podmienky bez bližšej konkretizácie, v čom žalobca vidí ich
formálnosť.

Žalobca ďalej v žalobe tvrdí, že tak žalovaný, ako aj správca dane sa neriadili vo veci relevantnými

zákonnými ustanoveniami, pretože všetky predložené a súčasné zistené dôkazy spolu navzájom
korešpondujú a skutkové okolnosti z nich vyplývajúce vo vzájomnej súvislosti vytvárajú materiálny
podklad, ktorý verifikuje fakty, ktoré dokumentujú a súčasne dôkazná povinnosť daňového subjektu
nezahŕňa preukazovanie skutočností, ktoré súvisia s obchodnou činnosťou iných podnikateľských
subjektov a predmetné dôkazy nemôže od neho požadovať.

Žalobca v žalobe upozorňuje na právny názor NSSR vyjadrený v rozsudku 4Sžf 16/2010 zo dňa
18.10.2010 a 3Sžf 1/2011. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca žiada, aby súd žalobe
vyhovel a obe rozhodnutia Daňového úradu Bratislava, ako aj rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR
zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil náhradu trov konania.

II.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré súdu doručil dňa 30.1.2013 uviedol, že Daňový úrad Bratislava
vykonal u daňového subjektu JAZO, s.r.o. (žalobca) daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie júl 2009 z dôvodu, že bolo dôvodné podozrenie, že jeho prostredníctvom prebieha
fakturácia tovaru granitových a mramorových dosiek v reťazci obchodných spoločností v tuzemsku
a v rámci EÚ bez reálneho dodania. Žalobca je v reťazci daňových subjektov konečným daňovým

subjektom na území SR, kde si uplatňuje a aj odpočítava daň z nadobudnutého tovaru. Nadobudnutý
tovar žalobca deklaroval až v zdaňovacom období júl 2009, ako dodanie tovaru do iného členského
štátu EÚ - Maďarska, kde dodanie maďarská daňová správa nepotvrdila. Z Maďarska mal byť následne
tovar dodaný do Rumunska, kde dodanie tovaru rumunská daňová správa nepotvrdila. Zistenia správcu
dane nasvedčujú tomu, že sa jedná o typický obchodný reťazec, ktorý má všetky znaky karuselového

obchodu. Žalovaný ďalej udáva, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval podľa
ustanovení zákona SNR č. 511/2011. Citovaný zákon je procesným zákonom, ktorý upravuje postupy
správcu dane pri výkone správy daní a poplatkov.K meritu veci žalovaný uvádza, že v priebehu výkonu kontroly správca dane preveroval opodstatnenosť
nároku na odpočítanie dane v celkovej sume XX.XXX,XX € daňového subjektu z dodávateľskej faktúry č.
XXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX od spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o., Bratislava. Dňa 12.5.2010

bola správcovi dane z Daňového úradu Bratislava I. doručená čiastočná odpoveď, z ktorej vyplýva, že
správca dane vykonal miestne zisťovanie v sídle platiteľa S&J PRESSBURG plus, s.r.o. Pretože v čase
výkonu miestneho zisťovania konateľ spoločnosti T. K., ani externá účtovníčka neboli prítomní a doklady,
ktoré sa nachádzajú v sídle spoločnosti neboli kompletné, nebolo možné predmetný zdaniteľný obchod
preveriť. Dňa 15.6.2010 prijal Daňový úrad Bratislava 6 doplňujúcu odpoveď na predmetné dožiadanie,

v ktorej je uvedené, že v rámci miestneho zisťovania boli zamestnancami správcu dane preverované
faktúry pod číslami XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXX, XXXXXXX A, XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX,
XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX a XXXXXXX, ktorými platiteľ S&J PRESSBURG plus,
s.r.o. deklaroval v roku 2009 dodanie tovaru - granitovej dlažby 1. triedy v celkovom množstve
2933 m2 pre odberateľa JAZO s.r.o. Uvedené faktúry mala spoločnosť zaúčtované, zaevidované v
záznamoch DPH a daň bola priznaná a odvedená v príslušných zdaňovacích obdobiach roka 2009.

Podľa predložených dokladov dlažba bola vyskladnená zo skladu spoločnosti S&J PRESSBURG, s.r.o.,
ktorý sa nachádza v Piešťanoch. Žalovaný ďalej uvádza, že podľa údajov uvedených vo faktúrach,
odberateľ - spoločnosť JAZO, s.r.o. si faktúrovaný tovar osobne odobral zo skladu dodávateľa, čo je ale
v rozpore s predloženými dokladmi o preprave tovaru, ktorý sa mal zo skladu prepravovať v decembri
2009. Žalovaný ďalej uvádza, že dodávateľ spoločnosť S&J PRESSBURG plus, s.r.o. na predmetných

faktúrach uvádza, že cena tovaru je vrátane uloženia na sklade, z čoho vyplýva, že cena za skladovanie
tovaru - granitovej dosky je stále rovnaká, či je predmetný tovar skladovaný mesiac, alebo 12 mesiacov,
čo je ale v bežnej praxi medzi obchodnými spoločnosťami nereálne. Konateľ dodávateľskej spoločnosti
S&J PRESSBURG plus, s.r.o. v rámci konania sa vyjadril, že najväčším dodávateľom granitových dosiek
je spoločnosť Ford design s.r.o., Červená veža, Banka, ktorá má so spoločnosťou S&J PRESSBURG

plus, s.r.o. uzatvorenú zmluvu o skladovaní, má svoj tovar určený na predaj uloženie v skladových
priestoroch dodávateľskej spoločnosti, a preto S&J PRESSBURG plus, s.r.o. nemusí zabezpečovať
prepravu tovaru od dodávateľa, pretože kupovaný tovar sa už nachádza v jej skladovacích priestoroch.
Zo šetrenia vyplynulo, že spoločnosť Ford design s.r.o. fakturovala spoločnosti S&J PRESSBURG
plus, s.r.o. granitovú dlažbu, ktorá v čase nákupu a predaja bola uskladnená v sklade spoločnosti

S&J PRESSBURG plus, s.r.o., ktorá ich následne podľa faktúr ďalej predala tiež v uvedenom sklade
spoločnosti JAZO s.r.o.

Šetrením sa správcovi dane v tomto prípade nepodarilo zistiť pôvod a fyzická existencia deklarovaného
tovaru v reťazci spoločnosti For design s.r.o., S&J PRESSBURG plus, s.r.o., JAZO s.r.o., a preto
v rámci procesu dokazovania správca dane vykonal šetrenia zamerané na preverenie, na aký účel

použil kontrolovaný daňový subjekt rozporný zdaniteľný obchod. Žalovaný uvádza, že správca dane v
priebehu výkonu kontroly vykonal dokazovanie, v rámci ktorého zistil, že predmet dodania - granitová
dlažba bola fakturovaná v reťazci tuzemských podnikateľov bez akýchkoľvek ostatných súvisiacich
služieb. Fakturované nákupy a predaje tovaru prebiehali na tom istom mieste, v sklade v Piešťanoch,
ktorého majiteľom je spoločnosť S&J PRESSBURG plus, s.r.o., čiže daňový subjekt - dodávateľ,

predmet fakturácie dodal žalobcovi bez prepravy a za bezplatné skladovanie tovar, ktorý sa v rámci
nákupu a predaja z miesta uloženia nikam v tuzemsku neprepravoval, ani sa nespracoval v rámci
ďalšieho výrobného procesu. Pri preverovaní pohybu tovaru mal byť tento tovar dodaný ďalej do
Maďarskej republiky, spoločnosti ROGARE Kft. Žalovaný ďalej uvádza, že podľa údajov uvedených v
daňovom systéme (RDS), ani do dňa spísania tohto stanoviska, žalobca súhrnný výkaz za zdaňovacie

obdobie júl 2009 nepodal, z čoho vyplýva, že sám žalobca nepriznal dodanie deklarovaného tovaru
pre maďarského nadobúdateľa, vyššie uvedenú spoločnosť ROGARE Kft. Daňový úrad Bratislava v
rámci výkonu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január - apríl, jún - december 2009, zaslal
žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií dňa 11.6.2010 za účelom preverenia intrakomunitárneho
dodania tovaru, ktorý bol fakturovaný S&J PRESSBURG plus, s.r.o., daňovému subjektu JAZO v

jednotlivých zdaňovacích obdobiach roku 2009. Dňa 29.11.2010 bola od maďarskej daňovej správy na
Daňový úrad Bratislava 6 doručená čiastočná odpoveď, z ktorej vyplynulo, že kontrola u predmetnej
spoločnosti ROGARE Kft., nemohla byť začatá, pretože spoločnosť je na uvádzanej adrese nedostupná,
litovský štatutárny zástupca spoločnosti nie je kontaktný. Bývalý zástupca spoločnosti sa na daňovú
správu nedostavil a účtovné doklady nepredložil. Následne 1.3.2011 bola správcovi dane doručená

ďalšia odpoveď od maďarskej daňovej správy, z ktorej vyplynulo, že táto nemá k dispozícii žiadne
informácie týkajúce sa dodania tovaru. Spoločnosť ROGARE Kft. podala daňové priznanie k DPH asúhrnný výkaz, v ktorom uviedla intrakomunitárne nadobudnutie tovaru od spoločnosti JAZO, s.r.o. vo
výške XXX.XXX.XXX,- HUF. Účtovníctvo tejto spoločnosti ale nebolo počas kontroly predložené. Výpis z
bankového účtu spoločnosti neobsahuje bankové transakcie v cudzej mene od slovenskej spoločnosti či

od iných partnerov. Kvôli týmto skutočnostiam nemohla byť potvrdená zaplatená suma, ani fakturovaná
suma. Transakcia týkajúca sa nadobudnutia tovaru nebola teda zo strany maďarskej daňovej správy
potvrdená. Za účelom preverenia reťazovej fakturácie rozporného zdaniteľného obchodu v rámci
európskeho spoločenstva Daňový úrad Bratislava 6 zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií
č. 801/321/17363/2011 zo dňa 4.3.2011, v ktorej požiadal maďarskú daňovú správcu o doplnenie a

preukázanie dôkazov k IC nadobudnutiu tovaru spoločnosťou ROGARE Kft. a zároveň požiadal o
preverenie dodania granitovej dlažby maďarskou spoločnosťou ROGARE Kft. pre ďalšieho odberateľa
rumunskú spoločnosť Brilanda S.R.L. Dňa 7.4.2011 bola doručená odpoveď na Daňový úrad Bratislava
6, ktoré maďarská daňová správa uviedla, že spoločnosťou ROGARE Kft. nepreukázala dokladmi, že
reálnenadobudlatovarodslovenskejspoločnostiJAZO,s.r.o.vsumeXXX.XXX.XXX,-HUF.Účtovníctvo
tejto spoločnosti nebolo dostupné a ďalšie informácie o dodávke tovaru pre spoločnosť BRILANDA

S.R.L. neboli potvrdené. Následne Daňový úrad Bratislava 6 zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu
informácií zo dňa 3.5.2011, ktoré požiadal o spoluprácu rumunské daňové orgány. Dňa 10.11.2011 bola
Daňovému úradu Bratislava 6 doručená odpoveď od rumunskej daňovej správy, z ktorej vyplýva, že
spoločnosť SC Brilanda S.R.L. nedeklarovala žiadne IC nadobudnutia a je zmiznutým obchodníkom.

Z uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že v danom obchodnom reťazci nebol preukázaný

pôvod a fyzická existencia deklarovaného tovaru ani v reťazci spoločnosti JAZO, s.r.o., ROGARE Kft.,
BRILANDA S.R.L.

Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok vo veci 2 Sžf 4/2009 zo dňa 23.6.2010 v spojení s
rozhodnutím Ústavného súdu SR č. III.ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.2.2011.

Žalovaný zastáva názor, že žalobca tým, že predložil ku kontrole správcovi dane faktúry a CMR

ešte nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal
len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale sám vykonal ďalšie dokazovania v zmysle
zákona, formou dožiadaní a medzinárodných žiadostí smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov
o existencii fakturovaného tovaru. Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane a síce, že daňový
subjekt nepreukázal prijatie zdaniteľného obchodu, ktorý je deklarovaný vo faktúre č. XXXXXXX.

Správca dane pri hodnotení dôkazov postupoval v súlade s ust. § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Z.z.
Žalovaný zastáva názor, že tak správca dane, ako aj druhostupňový orgán v odôvodnení dodatočného
platobnéhovýmerusavysporiadalisovšetkýmiskutkovýmiajprávnymiotázkami,ktorémajúvýznampre
posúdenie rozporného zdaniteľného obchodu a vo vydanom dodatočnom platobnom výmere a následne
v rozhodnutí uviedli zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospeli k právnemu záveru v danej veci.

K rozsudkom, o ktoré sa opiera daňový subjekt v podanom odvolaní, žalovaný uvádza, že rozsudky
súdneho dvora EÚ a rozsudky NSSR sa nemôžu zovšeobecniť a paušalizovať, pretože každý prípad
má svoje špecifiká, a preto sa dajú aplikovať len na presne totožný prípad. Rozhodnutie je individuálnym
právnym aktom záväzným pre tých, ktorým je určené.

Na základe uvedených zistení žalovaný zastáva názor, že správca dane dodržal zásadu ekonomického

dosahu právneho úkonu na daň, t.j. zhodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu. Skutočným
obsahom v danom obchodnom prípade bolo iba profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za
zdaniteľné obchody, ktoré boli žalobcom deklarované ako nákup od tuzemského dodávateľa, pri ktorých
sa reálnosť dodania nepotvrdila, s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore s platnou legislatívou.
Žalovaný dospel k záveru, že záver správcu dane zodpovedá zásadám správneho uváženia. Žalobca

počas výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazné prostriedky, preukazujúce jeho tvrdenia.
Žalovaný navrhuje žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

V doplňujúcom stanovisku k žalobe, ktoré žalovaný súdu doručil 5.8.2013 žalovaný uviedol, že v
dokazovaní sa nepodarilo zistiť pôvod a fyzickú existenciu deklarovaného tovaru v reťazci spoločnosti
For design, s.r.o., S&J PRESSBURG plus, s.r.o., JAZO s.r.o., a preto v rámci procesu dokazovania

správca dane vykonal šetrenia zamerané na preverenie, na aký účel použil kontrolovaný daňový subjektrozporný zdaniteľný obchod. Prepojenosť týchto spoločností bola zistená aj policajným orgánom, ktorá
potvrdzuje zistenia a závery daňových orgánov, prezentované v žalobou napadnutom rozhodnutí.

III.

Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods. 2
OSP)adospelkzáveru,žetaknapadnuté,akoajprvostupňovésprávnerozhodnutieapostupsprávnych
orgánov je v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j.

najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 OSP súd
preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu.

Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou
z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca

dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a
obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných
osôb zúčastnených na daňovom konaní.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý
je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom

ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním
rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj
odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové
orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne
povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti

daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je
síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov

rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba
právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa §
1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo

vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje, alebo
preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovejpovinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo

kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola
(ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo: a) na

predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca
správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c)
predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového
subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť
svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej

kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú
kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať

požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré
preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme
vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne
alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky
preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do

sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie
s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 15 ods. 16 zákona o správe daní ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú
aj na daňovú kontrolu.

Podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo
dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých
prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov a ak ide o daňovú kontrolu
zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o
12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie

lehoty je ministerstvo.

Podľa§15ods.18zákonaosprávedaní,aksprávcadanealeboorgánpodľaodseku15nemôžedaňovú
kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17,
je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,

ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov

(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný

uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 48 ods. 2 zákona o správe daní odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie
vždyvrozsahupožadovanomvodvolaní.Akvyjdúpripreskúmavanínajavoskutkové,čiprávneokolnosti
odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri

rozhodovaní prihliadnuť.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom
dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona
hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky
a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú

cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou
bankou Slovenska.

Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

IV.

Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať rozhodnutie žalovaného zo dňa 7.11.2011, ktorým
potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava - dodatočný platobný výmer zo dňa 10.8.2012, ktorým
Daňový úrad Bratislava podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní a poplatkov vyrubil rozdiel
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2009 vo výške XX.XXX,XX € daňovému subjektu
JAZO, s.r.o., Rebarborová 1, Bratislava (žalobcovi).

Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal
vo veci rozsiahle dokazovanie a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob
vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia
obsahujú dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné.
Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania

možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v
daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne postupoval podľa zákona o správe daní, ktorý je
takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú
úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi

predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej
strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda v tomto zmysle
zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov.

Podľa § 49 ods. l a 2 v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane z

tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová
povinnosť vzniká dňom dodania služby. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový
subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný
obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ.V uvedených prípadoch správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že takýto deň
nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ, ktorý je uvedený v
predmetných faktúrach, aj fakturované zdaniteľné obchody skutočne dodal žalobcovi a zároveň nebolo

preukázané, že žalobca deklarované zdaniteľné obchody reálne prijal a následne použil na účely svojej
podnikateľskej činnosti.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,
ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. V zmysle písm.
a) citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v
tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané v nadväznosti na ustanovenie

§ 51 citovaného zákona.

Kľúčovou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným
bremenom vyplývajúcim z § 29 ods. 8 zákona o správe daní, keď z vykonaného dokazovania v rámci
celého obchodného reťazca tuzemských ako aj zahraničných spoločností vyplynula nepreukázateľnosť
pôvodu obchodovaného tovaru a jeho samotná existencia.

Podľa názoru súdu správca dane ako aj žalovaný vo veci postupovali v súlade so zákonom a pri skúmaní
podmienok pre žalobcom uplatnené odpočítanie DPH správne zistili skutkový stav veci a vec aj správne
právne posúdili, keď žalobcovi vyrubili rozdiel DPH za príslušné zdaňovacie obdobie. Správne orgány
pritom postupovali v súlade s § 29 ods. 1, 2, 4 a § 2 ods. 3, 6 zákona o správe daní.

Prostredníctvom žalobcu prebiehala fakturácia tovaru - granitových a mramorových dosiek v reťazci

obchodných spoločností v tuzemsku a v rámci EÚ, avšak bez reálneho dodania. Žalobca je v reťazci
daňových subjektov konečným daňovým subjektom na území SR, kde si uplatňuje a aj odpočítava
DPH z nadobudnutého tovaru. Tovar žalobca deklaroval až v zdaňovacom období júl 2009 ako dodanie
tovaru do iného členského štátu EÚ - Maďarska, avšak dodanie Maďarská daňová správa nepotvrdila.
Z Maďarska mal byť následne tovar dodaný do Rumunska, avšak dodanie tovaru Rumunská daňová

správa tiež nepotvrdila (v danom prípade ide o „zmiznutého“ obchodníka). Všetky zistenia nasvedčujú
tomu, že sa jedná o typický obchodný reťazec, ktorá má všetky znaky karuselového obchodu, čo
napokon celkom zreteľne dokazujú aj výsledky dokazovania orgánov činných v trestnom konaní, ktoré
žalovaný pripojil k doplneniu vyjadrenia k žalobe. Napriek rozsiahlemu dokazovaniu sa nepodarilo zistiť
samotný pôvod a fyzickú existenciu deklarovaného tovaru - v reťazci spoločností FOR DESIGN, s.r.o.

- S&J PRESSBURG plus, s.r.o. - JAZO, s.r.o., a preto správca dane vykonal šetrenia zamerané
na preverenie, na aký účel použil žalobca rozporný tovar. Správca dane zistil, že predmet dodania
- granitová dlažba bola fakturovaná v reťazci tuzemských podnikateľov bez akýchkoľvek ostatných
súvisiacich služieb. Fakturované nákupy a predaje tovaru medzi tuzemskými podnikateľmi „prebiehali“
na tom istom mieste v sklade v Piešťanoch, ktorého majiteľom je spoločnosť S&J PRESSBURG plus,

s.r.o., čiže dodávateľ predmet fakturácie dodal žalobcovi bez prepravy a za bezodplatné skladovanie,
tovar sa v rámci nákupu a predaja z miesta uloženia nikam v tuzemsku neprepravoval a ani sa
nespracoval v rámci výrobného procesu. Pri preverovaní pohybu tovaru mal byť podľa faktúr tovar
dodaný maďarskej spoločnosti ROGARE Kft. Žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie
december 2009 deklaroval dodanie tovarov a služieb s oslobodením dane v hodnote XXX XXX,XX eura

(týkajúce sa odberateľských faktúr č. XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX) podľa
§ 43 zákona o DPH, ale súhrnný výkaz na predmetné intrakomunitárne dodanie tovaru maďarskému
nadobúdateľovi ROGARE Kft. za príslušné zdaňovacie obdobie nepodal (čiže rozporné zdaniteľné
obchody platiteľ nedeklaroval v súhrnnom výkaze ako dodanie z tuzemska do iného členského štátu
osobe, ktorá je identifikovaná pre daň.

Podľa § 80 ods. l písm. a) zákona o DPH platiteľ je povinný podať súhrnný výkaz za každý kalendárny
mesiac, v ktorom dodal tovar oslobodený od dane podľa § 43 ods. 1 citovaného zákona z tuzemska do
iného členského štátu osobe, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte.Spoločnosť S&J PRESSBURG plus, s.r.o. deklarovala v roku 2009 dodanie tovaru - granitovej dlažby
v celkovom množstve 2 933 m2 pre odberateľa JAZO, s.r.o. Faktúry mala spoločnosť zaúčtované,
zaevidované v záznamoch DPH a daň bola priznaná a odvedená. Podľa predložených dokladov dlažba

bola vyskladnená zo skladu spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o. v Piešťanoch na základe výdajok
F F F F F F F F F F F avšak tovar reálne dodaný nebol. Podľa údajov na faktúrach si žalobca fakturovaný
tovar osobne odobral zo skladu dodávateľa, čo je ale v rozpore s predloženými dokladmi o preprave
tovaru, ktorý sa mal zo skladu prepravovať až v zdaňovacom období júl 2009.

Konateľ dodávateľskej spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o. sa v rámci konania vyjadril,

že najväčším dodávateľom granitových dosiek je spoločnosť FOR DESIGN, s.r.o., ktorá má so
spoločnosťou S&J PRESSBURG plus, s.r.o. uzatvorenú zmluvu o skladovaní, má svoj tovar určený
na predaj uložený v skladových priestoroch dodávateľskej spoločnosti, a preto spoločnosť S&J
PRESSBURG plus, s.r.o. nemusí zabezpečovať prepravu tovaru od dodávateľa (spoločnosť FOR
DESIGN, s.r.o.), pretože kupovaný tovar sa už nachádza v jej skladovacích priestoroch. Spoločnosť
FOR DESIGN, s.r.o. fakturovala spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o. granitovú dlažbu, ktorá v

čase nákupu a predaja bola uskladnená v sklade spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o., ktorá ich
následne (len podľa faktúr) ďalej predala tiež v uvedenom sklade spoločnosti JAZO, s.r.o.

Daňový úrad Piešťany v súvislosti s požadovaným objasnením pôvodu tovaru až po výrobcu zistil, že
FOR DESIGN, s.r.o. na adrese sídla reálne nesídli, nie je možné zastihnúť konateľa, ani žiadnu inú
osobu zo spoločnosti, jediným konateľom a spoločníkom je od 12.11.2010 U. B..

Nepodarilo sa zistiť pôvod a fyzickú existenciu tovaru v reťazci spoločností FOR DESIGN, s.r.o. - S&J
PRESSBURG plus, s.r.o. - JAZO, s.r.o., a preto správca dane vykonal šetrenia zamerané na preverenie,
na aký účel použil žalobca rozporný obchod.

Maďarská daňová správa oznámila, že: „Kontrola u spoločnosti ROGARE Kft nemohla byť začatá.
Spoločnosť je na adrese sídla nedostupná, litovský štatutárny zástupca spoločnosti nie je kontaktný.

Bývalý štatutárny zástupca spoločnosti, ktorý je registrovaný ako poštový zástupca spoločnosti, sa
nedostavil pred daňovú správu a nepredložil účtovné dokumenty spoločnosti. Maďarská daňová správa
nemá k dispozícii žiadne informácie týkajúce sa dodania tovaru. Spoločnosť ROGARE Kft. podala
daňové priznanie k DPH a súhrnný výkaz, v ktorom uviedla intrakomunitárne nadobudnutie (IC) tovaru
od spoločnosti JAZO, s.r.o. vo výške XXX XXX XXX,- HUF. Účtovníctvo spoločnosti ROGARE Kft.

nebolo počas kontroly predložené (okrem CMR a zmluvy, ktoré boli zaslané poštou). Výpis z bankového
účtu spoločnosti neobsahuje bankové transakcie v cudzej mene od slovenskej spoločnosti alebo iných
IC partnerov. Kvôli týmto skutočnostiam nemohla byť potvrdená zaplatená suma ani fakturovaná suma.
Transakcia týkajúca sa nadobudnutia tovaru nebola zo strany maďarskej daňovej správy potvrdená.
Podľa daňových priznaní a súhrnného hlásenia spoločnosť ROGARE Kft deklarovala dodanie tovaru len

jednému IC partnerovi Brilanda s.r.l., Rumunsko vo výške XXX XXX XXX,XX HUF. Spoločnosť ROGARE
Kft nepreukázala dokladmi, že reálne nadobudla tovar od spoločnosti JAZO, s.r.o. v sume XXX XXX
XXX,XX HUF (tento údaj vyplýva len z DPH priznania maďarskej spoločnosti). Účtovníctvo ROGARE
Kft nebolo dostupné, informácie o dodávke tovaru pre spoločnosť BRILANDA s.r.l. neboli potvrdené
dokumentáciou (tento údaj je zo súhrnného výkazu za 2009Q4 maďarskej spoločnosti ROGARE Kft)“.

Na základe uvedených skutočností DÚ Bratislava VI zaslal žiadosť o MVI, v ktorej požiadal rumunské
daňové orgány o preverenie, či spoločnosť BRILANDA s.r.l. nadobudla tovar od maďarskej spoločnosti
ROGARE Kft. Rumunská daňová správa uviedla, že spoločnosť SC BRILANDA SRL nedeklarovala
žiadne IC nadobudnutia a je zmiznutým obchodníkom. Voči správcovi firmy bolo už v roku 2008 podané
trestné oznámenie. IČ DPH bolo spoločnosti pozastavené dňa 01.02.2010.

V danom prípade teda nebol preukázaný pôvod a fyzická existencia deklarovaného tovaru ani v reťazci
spoločností JAZO, s.r.o. - ROGARE Kft - BRILANDA s.r.l.

Správne žalovaný poukázal na skutočnosť, že ani predložené CMR nie sú vierohodné, pretože
nepreukazujú skutočnosti, ktoré sú deklarované na faktúrach, pretože na vyhotovených faktúrach jeuvedené, že preprava tovaru bola z Piešťan na územie Maďarska a vykládka mala byť realizovaná
v priestoroch skladu spoločnosti ROGARE Kft. - Zánka, ale na vyúčtovaní a v zázname o výkone
vozidla zahraničnej doprave, ktoré bolo správcovi dane predložené k CMR, bol tovar vyložený v meste

Balatonfüred a nie v Zánku.

Samotné preukázanie dodávok tovaru len listinnými dokladmi nemožno považovať za dôkaz, na základe
ktorého si môže daňový subjekt uplatniť odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Skutočnosť, že
žalobca má doklady od spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o., ešte nedokazuje, že dodávky boli
aj skutočne realizované. Reálne plnenie predmetu zmluvy totiž nebolo preukázané, keďže zo všetkých

dôkazov objektívne vyplýva, že žiaden tovar neexistoval, takže nebolo s čím obchodovať. Faktúra je
relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne
plnenie. Zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom,
ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti
účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom,
že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.

Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie
uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným
obsahom.Dokladymusiamaťpovahufaktu,musiabyťvystavenénamateriálnompodkladeaakoprávna
skutočnosť aj preukázané. V daňovom konaní je dôkazné bremeno na platiteľovi, ktorý preukazuje
všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých

preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť
alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Žalovaný správne poukázal na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 2Sžf 4/2009 z 23.06.2010 v spojení s
rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva,
že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods.

2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na
odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov

predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.

Správca dane na základe šetrení v reťazci dodávateľov a odberateľov v tuzemsku a na základe
získanýchinformáciízmedzinárodnýchdožiadaníodMaďarskejaRumunskejdaňovejsprávyvyhodnotil
tento obchodný prípad dôvodne tak, že k prijatiu a následnému dodaniu tovaru nedošlo.

Súd sa stotožňuje s názorom, že transakcie deklarované účtovnými dokladmi v preverovaných
spoločnostiach na strane dodávateľov i odberateľa žalobcu nenesú znaky základných obchodných
princípov a podporujú správnosť názoru, že k dodávkam tovaru nedošlo a to z nasledujúcich dôvodov:

· tovar je na faktúrach uvedený len všeobecným spôsobom bez bližšej špecifikácie druhu, farby,
kvalitatívnej triedy, rozmeru, hrúbky a iných charakteristík, ktoré by ho presne určovali,

· pohyb tovaru v reťazci tuzemských ale i zahraničných spoločností prebehol len formálne - papierovo.
Všetky spoločnosti na území SR zapojené v reťazci deklarujú, že skladovali svoj tovar v priestoroch
spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o. Tovar je následne fakturovaný ako intrakomunitárne dodanie
v rámci EÚ, kde sa reálnosť dodania zo strany maďarskej a následne aj rumunskej daňovej správy
nepotvrdila,

· pôvod tovarov uvedených na dodávateľských faktúrach nie je známy (nadobudnutie tovaru z iného
členského štátu ani z dovozu nebolo zistené a potvrdené) a ich vysoká cena na faktúrach vylučujekonečného spotrebiteľa, o čom svedčí i tá skutočnosť, že žiadna spoločnosť v reťazci nepoužije ani časť
dodávok na konečnú spotrebu, ale tovar je niekoľkokrát za sebou predávaný ďalším spoločnostiam,
pričom reálne neopustí sklad, v ktorom bol zložený,

· v spoločnostiach v reťazcoch dochádza často k zmene konateľov spoločnosti,

· pre všetky spoločnosti v reťazci s výnimkou spoločností S&J PRESSBURG plus, s.r.o. a KLIMEX
STONE SLOVAKIA, s.r.o. platí, že nezamestnávajú žiadnych zamestnancov, nevlastnia žiaden majetok
a nepreukázali žiadne predpoklady pre skutočné vykonávanie podnikateľskej činnosti, ktorá je
deklarovaná vo faktúrach,

· v prípade žalobcu je zrejmé, že podľa dokladov je vykonávaná podnikateľská činnosť zameraná najmä

na výrobu a montáž pomníkov v tuzemsku (za mesiac jeden až tri pomníky, na ktoré nakupuje iný
materiál, ako je deklarovaný v rozpornej faktúre od spoločnosti S&J PRESSBURG plus s.r.o. )

· nebola preukázaná ani skutočná existencia tovaru a pohyb tovaru v tuzemsku a následne ani v rámci
Európskeho spoločenstva v Maďarsku a v Rumunsku, kde mal byť podľa dokladov tovar dodaný.

Právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo

k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako
platiteľ, čo nebolo preukázané.

Žalobca tým, že predložil ku kontrole faktúry, CMR ako aj iné doklady, ešte nepreukázal, že mu
vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených
daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie formou dožiadaní a medzinárodných žiadostí smerujúcich

k prevereniu a získaniu dôkazov o existencii fakturovaného tovaru, pretože samotná existencia faktúry
vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej
na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to,
či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo
na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho

plnenia.

Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií
nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusí tieto uznať
ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti
zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou priameho a

bezprostredného vzťahu medzi príslušným tovarom alebo službami a zdaniteľnými plneniami, ktoré
platiteľ vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v
zákone o DPH preukáže. Žalobca bol povinný správcovi dane preukázať, že zdaniteľný obchod tak, ako
je deklarovaný v tuzemsku prijal a následne ho dodal na územie Maďarska, čo v uvedenom prípade

nebolo preukázané.

Všetko nasvedčuje tomu, že skutočným účelom v tomto prípade bolo iba profitovať na odpočítaní DPH.
Toto potvrdzujú aj skutočnosti uvedené v uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
konkrétnym osobám, výpovede svedkov a iné dôkazy, ktoré žalovaný doručil súdu s doplnením svojho
vyjadrenia k žalobe, ktoré však nastali až po vydaní napadnutého rozhodnutia, a preto sa s nimi súd

bližšie nezaoberal.

Je všeobecne známou skutočnosťou, že už predchádzajúci zákon o dani z pridanej hodnoty č.
289/1995 Z.z. bol prijímaný za situácie aproximácie právnych predpisov Slovenskej republiky s právom
Európskych spoločenstiev a to na základe čl. 69 a 70 Európskej dohody o pridružení uzatvorenej medzi
Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane

druhej.V predmetnom spore bol aplikovaný zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ktorý nadobudol
účinnosť dňa 1. mája 2004, t.j. v ten istý deň, ako nadobudla platnosť Zmluva o pristúpení SR a ostatných
štátov k Európskej únii.

Nie je sporné, že zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty bol prijímaný práve v súvislosti so
vstupom SR do EÚ a za účelom riadnej a včasnej transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy EÚ
(v zásade smerníc ES, najmä šiestej smernice Rady 77/388/EHS), na ktorú odkazuje § 86 v spojení s
prílohou č. 6 (zoznam preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie).

Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v Európskej únii
s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred

slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri rozsudok Súdneho dvora
EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

Pokiaľ ide o smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 1. januára 2007 (čl. 413 smernice), avšak podľa
ust. 412 smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne

opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. 3, článkom 44, článkom 59 ods. 1 a článkom
399 a prílohou III bod 18 najneskôr do 1. januára 2008.

Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie
jej cieľa (rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez ohľadu

na to, či ustanovenia použité pri výklade majú, alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne ustanovenia
je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po uplynutí
transpozičnej lehoty smernice (Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, body 115 a 116) teda pri
predmetnej smernici od 1.1.2008.

Pokiaľ ide o použitie priameho účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice, ktorá prichádza do

úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho
ustanovenia nie je možný (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ Connect Austria, C-462/99
22.5.2003, Zb. s. I-5197, bod 40), platí rovnako, že súd je povinný ho aplikovať len v tom prípade, ak
okremsplneniaďalšíchdvochpodmienok,transpozičnálehotasmerniceužuplynula(rozsudokSúdneho
dvora EÚ Rieser Internationale Transporte, C-157/02, 5.2.2004, Zb. s. I-1477, bod 67).

Preúplnosťtrebauviesť,ževosvetlejudikatúrySúdnehodvoraEÚtrebakaždýjedenprípadposudzovať
individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že
žalobca skutočne nepreukázal samotnú existenciu a dodanie tovaru a súd sa s týmto názorom stotožnil.

Smernica 2006/112 v súlade so svojimi článkami 411 a 413 teda zrušila a nahradila od 1. januára
2007 právnu úpravu Únie v oblasti DPH a to najmä šiestu smernicu. Podľa odôvodnení 1 a 3 smernice

2006/112 bolo prepracovanie šiestej smernice nevyhnutné v záujme prezentovania všetkých ustanovení
uplatniteľných jasným a prehľadným spôsobom v zmenenej štruktúre a znení bez toho, aby sa
podstatne zmenil jej obsah. Ustanovenia smernice 2006/112 sú v podstate zhodné so zodpovedajúcimi
ustanoveniami šiestej smernice.

Článok 273 smernice 2006/112, ktorý obsahuje v podstate zhodné ustanovenia ako tie, ktoré sú

uvedené v článku 22 ods. 8 šiestej smernice, v znení vyplývajúcom z článku 28h poslednej uvedenej
smernice stanovuje: „Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na
riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku
rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami
uskutočňovanými medzi členskými štátmi, zdaniteľnými osobami a pod podmienkou, že tieto povinnostinepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. Možnosť
ustanovená v prvom pododseku sa nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých,
ktoré sú stanovené v kapitole 3“.

Aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor EÚ
uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je
cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R,
C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor
EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim

spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb.
s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží
vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne
skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body
33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32).

Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od

nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či
ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť
týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri
rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51).

Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho

možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na
daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s.
I-7797,body65a68;NettoSupermarkt,bod24,akoajz21.decembra2011,VlaamseOliemaatschappij,
C-499/10, bod 25).

Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné

povinnosti, ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho
výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom.

Napriektomu,žetietoustanoveniapriznávajúčlenskýmštátomurčitúmieruvoľnejúvahy(pozrirozsudok
z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10, bod 23), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku
uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené

v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých
nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226.

Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112
s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec
toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý

systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú
zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 52; Halifax a
i., bod 92; z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37).

V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na
zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených,

dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania
neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom
zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie
zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením
neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so

zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo
každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výrobya distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu,
pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého
tovaru bola, alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na

odpočet DPH zaplatenej na vstupe.

Súdny dvor EÚ konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak
sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení,
ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá,
na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť.

Taktiež Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky

opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré
uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.

Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej
si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany
predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej

(rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

Žalobca namietal nezákonnosť dokazovania a nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania,
pričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné
bremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol
zabezpečiť. Žalobca má za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom

požadované daňové doklady. Na podporu svojej argumentácie poukazoval aj na rozsudky NS SR a SD
EÚ. V súvislosti s poukazom žalobcu na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho
dvora EÚ súd konštatuje, že v uvádzaných rozsudkoch sa nejednalo o obchod, v ktorom by bola
spochybnená samotná existencia jeho predmetu, t.j. existencia tovaru a s tým spojený reálny základ
deklarovaného zdaniteľného plnenia.

Z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2010 z 19. augusta 2010 napríklad vyplýva,
že v konaní bolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový
subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú
pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania
nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi. Z

rozsudkov SD EÚ vyplýva, že dotknuté plnenia boli súčasťou dodávateľských reťazcov, do ktorých patril
bez vedomia žalujúcich obchodných spoločností vo veciach samých subjekt, ktorý si neplnil záväzky,
teda subjekt povinný platiť DPH, ale zmizol bez toho, aby túto daň príslušným orgánom uhradil, alebo
subjekt, ktorý neoprávnene používal identifikačné číslo platiteľa DPH, teda číslo, ktoré mu nepatrilo,
pričom tieto praktiky sú podľa Commissioners (kontrolné daňové orgány na úseku spotrebných daní

v Spojenom kráľovstve) podvodmi typu „kolotoč“. Súdny dvor vychádzal z predpokladu, že príslušné
daňové orgány a ani vnútroštátne súdy nespochybňovali reálny základ kontrolovaných zdaniteľných
plnení, ale vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo tak, ako to vyplývalo z
predmetných faktúr a že faktúry obsahovali všetky zákonom požadované údaje a teda boli splnené
vecné a formálne podmienky práva na odpočet dane. To znamená, že sporné daňové kontroly sa týkali

reálnych zdaniteľných obchodov.

Avšak v tomto prípade týkajúcom sa žalobcu, bola spochybnená existencia tovaru, ktorý mal byť
predmetom obchodovania a tu je namieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobca pristupoval
k realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodoval s niečím, čo neexistovalo. Takýto obchod, o
ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel

podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho
zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými článkami
obchodného reťazca, slovenskou spoločnosťou FOR DESIGN, s.r.o. počnúc a posledným odberateľom
v obchodnom reťazci, rumunskou spoločnosťou BRILANDA s.r.l. končiac (t.j. spoločnosťami, u ktorýchje nemožné skontrolovať a preveriť pôvod a konečnú spotrebu prevádzaného tovaru). Z obsahu
napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady,
ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom

reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované ako i iné súvisiace
daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení obchodovaním so sporným tovarom medzi
jednotlivými článkami obchodného reťazca neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom
konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet, takéto daňové doklady týkajúce sa iných
subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť pôvod tovaru ako aj doplneným dokazovaním

odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom
má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením
výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným
tovarom skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet
obchodu skutočne existoval. Mohol predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného
zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s klientkami, prípadne odberateľmi,

sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho
obchodných zvyklostí, spôsob komunikácie s potenciálnymi zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný
tovar, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru.

Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia
dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno
konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi
ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru
a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí

dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne
vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal,
že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej
zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne
v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH.

Nie je nič neobvyklé, ba je to potrebné, že pri tovare s tak špecifickými vlastnosťami závislými
od kvality prírodného materiálu, spôsobu a precíznosti jeho opracovania, akým predmetný tovar
bezpochyby mal byť, podnikateľ investujúci do jeho kúpy so zámerom jeho ďalšieho predaja a teda
s potrebnou zodpovednosťou za kvalitu voči odberateľom, takýto tovar aspoň minimálnym spôsobom
skontroluje. Minimálne touto bežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia, že nakúpi tovar,

ktorého existencia je vážnym spôsobom spochybnená. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí
žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o
nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany
daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo
nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

Pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s
prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to
v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti
každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie
v tej ktorej veci. Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, súd nemôže

nespomenúť zistenia Inštitútu finančnej politiky MF SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu
nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok daňových únikov. Najväčší podiel na objeme daňových
únikov na dani z pridanej hodnoty na Slovensku majú karuselové podvody. Spoločným menovateľom
týchto podvodov je reťazec obchodníkov, ktorí svojimi aktivitami vytvárajú neprehľadnú sieť spoločností,
ktoré medzi sebou vystavujú fiktívne faktúry bez reálneho plnenia. Aj takéto informácie odrážajúce stav

spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov a deformácií podnikateľského
prostredia, dávajú signál pre dôsledné skúmanie reálnosti obchodov pre odpočet DPH. Samozrejme
aj znalosť súdu o týchto pomeroch v spoločnosti v spojení s obsahom administratívneho spisu ako i
výsledkami dokazovania v ich vzájomnej súvislosti, je jedným z podkladov pre spravodlivé rozhodovanie
vo veci.Záverom treba spomenúť existenciu rozsudkov Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/66/2011-63 zo dňa
14. februára 2012 v spojení s rozsudkom NS SR sp. zn. 4Sžf 32/2012 zo dňa 27.11.2012, v ktorých
je riešená obdobná problematika obchodného reťazca, v ktorom sa nachádzajú aj spoločnosti z tohto

prípadu.

Po preskúmaní veci súd konštatoval, že neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania,
pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom
konaní najavo. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené
v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané

rozhodnutie boli v súlade so zákonom, a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Súd rozhodol o žalobe žalobcu bez pojednávania rozsudkom v súlade s ust. § 250f ods. 1 OSP, keď
účastníci konania boli podľa ust. § 250f ods. 2 OSP riadne vyzvaní na vyjadrenie sa k veci k prejednaniu
bez nariadeného pojednávania. Právna zástupkyňa žalobcu písomným podaním, ktoré súdu doručila
dňa 23.1.2013 oznámila, že súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Žalovaný sa k
výzve súdu nevyjadril, preto súd u neho takýto postup predpokladal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo.

Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.;

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci;

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností;

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.);

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.