Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 20, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/55/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110204517
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:2110204517.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu JUDr. B. A., bytom T. XXX
proti žalovanej Trnavskej univerzite v Trnave, Hornopotočná 23, Trnava, IČO: 31 825 249, zastúpená
splnomocneným zástupcom JUDr. Pavlom Vozatárom, v konaní o náhradu škody s prísl., o odvolaní
účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Svidník, č. k. 2C 128/2010-153 zo dňa 28. 11. 2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u je rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Z r u š u je rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r
a c i a v e c súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 3 319,39 Eur

v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zaviazal žalovanú
zaplatiť trovy konania žalobcovi v sume 178,84 Eur.

V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 18 245,10 Eur s 8,5
% úrokom z omeškania ročne od 25. 06. 2007 do zaplatenia z titulu náhrady škody, ako aj náhrady
nemajetkovej ujmy. Súd poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, zistený skutkový stav. Uviedol,
že žalovaná listom zo dňa 10. 03. 2003 značky ŠO: 34/2003-LK zamietla žiadosť žalobcu zo dňa 27.
02. 2003 o prerušení štúdia zo zdravotných dôvodov z dôvodu nesplnenia študijných podmienok pre
zápis do vyššieho ročníka a z tohto dôvodu došlo k ukončeniu štúdia na fakulte podľa ust. § 66 ods.

1 písm. c) zákona č. 131/2002 Z. z. v spojení s čl. 6 ods. 2 Študijného poriadku Právnickej fakulty
Trnavskej univerzity v Trnave vylúčením v 3.ročníku magisterského denného štúdia v akademickom
roku 2002/2003 dňom 03. 03. 2003. Rozhodnutie bolo odôvodnené čl. 3 ods. 6 Študijného poriadku
Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, ako aj tým, že poslednýkrát sa zúčastnil žalobca
skúšky z predmetu Sociologickoprávny výskum dňa 18. 02. 2003, následne už nebolo možné danú
skúšku vykonať do 28. 02. 2003, ktorý termín bol konečný, a to ani v prípade, žeby u žalobcu nenastali
zdravotné problémy. Rozhodnutím rektora Pr-TU/69/2003 zo dňa 09. 05. 2003 Trnavskej univerzity

bolo potvrdené rozhodnutie dekana fakulty o vylúčení žalobcu zo štúdia v odbore Právo v 3.ročníku
denného magisterského štúdia v akademickom roku 2002/2003 dňom 03. 03. 2003 a odvolanie žalobcu
proti tomuto rozhodnutiu bolo zamietnuté. Na Krajskom súde v Trnave sa viedlo konanie o zrušenie
rozhodnutia žalovanej sp. zn. Pr-TU/69/2003 zo dňa 09. 05. 2003 pod sp. zn. 14C 96/2003, v ktorom
konaní bolo rozsudkom č. k. 14S 96/2003-124 zo dňa 18. 01. 2007 preskúmavané rozhodnutie žalovanej
značky Pr-TU/69/2003 zo dňa 09. 05. 2003 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie podľa ust.
§ 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. Na základe podaného odvolania žalovanouNajvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. 14S
96/2003-124. Následne rektor Trnavskej univerzity v Trnave rozhodnutím zo dňa 17. 03. 2008 sp. zn. R
230/2008 zrušil rozhodnutie prodekanky Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave zo dňa 10. 03.

2003 č. Šo 34/2003-LK o vylúčení zo štúdia žalobcu podľa ust. 66 ods. 1 písm. c) zákona č. 131/2002
Z. z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov v spojení s čl. 6 ods. 2 Študijného poriadku
Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave v zmysle ust. § 59 ods. 2 Zákona o správnom konaní
v celom rozsahu.

Súd poukázal na stanovisko účastníkov konania, výsluch svedkov JUDr. Y. E., PhD., ďalej JUDr. O.

Z., CSc., Mgr. J. E.. Citoval ust. § 11, § 13, § 420 Občianskeho zákonníka a uviedol, že vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo
38/2007 zo dňa 23. 01. 2008 bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. 14S 96/2003-124,v
ktorom bolo zrušené rozhodnutie žalovanej značky Pr-TU/69/2003 zo dňa 09. 05. 2003, ktorým žalovaná
potvrdilarozhodnutiedekanaPrávnickejfakultyTrnavskejuniverzityvTrnavezodňa10.03.2003značky
Šo 34/2003-LK o vylúčení žalobcu zo štúdia. Týmto nezákonným rozhodnutím žalovanej bol žalobca

vylúčený zo štúdia v 3.ročníku Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Bol nútený opätovne si
podať prihlášku na štúdium na vysokej škole a vykonať prijímacie skúšky. Po ich úspešnom absolvovaní
a započítaní vykonaných skúšok, žalobca opätovne nastúpil do 3.ročníka Právnickej fakulty Trnavskej
univerzity v Trnave, ktorú úspešne ukončil v júni 2007.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca vylúčenie zo štúdia znášal veľmi ťažko. Malo to

negatívny dopad na jeho zdravie, najmä na jeho psychiku. Ťažko to prežívali aj jeho rodičia. Znížila
sa jeho vážnosť medzi spolužiakmi, ako aj v jeho blízkom okolí bydliska. Danú skutočnosť žalobca
považoval za nespravodlivosť, čo potvrdili aj jeho rodičia, ako aj spolužiak.

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, t. j. majetkovej satisfakcie je vždy v
závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu

treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Súd bol toho názoru, že
za neoprávnený zásah žalovanej do práva žalobcu študovať, resp. pokračovať v štúdiu na vysokej škole,
ktoré mu bolo znemožnené nesprávnym rozhodnutím u žalovanej, znížili vážnosť a dôstojnosť žalobcu,
najmä medzi jeho spolužiakmi a v spoločnosti. Konanie žalovanej vykazuje teda znaky neoprávneného

zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktoré bolo objektívne spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu. Táto
ujmajezávažnouujmou,apretosúdpriurčenívýškyprimeranejnáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch
prihliadol na povahu práv do ktorých bolo zasiahnuté, intenzitu zásahu, postavenie žalobcu a za
primeranú považoval materiálnu satisfakciu v uplatnenej výške 3 318,39 Eur, k zaplateniu ktorej zaviazal
žalovanú.

Ďalším uplatneným nárokom bola náhrada škody spočívajúca v nedosiahnutí príjmu, ktorý by bol
dosiahol, pokiaľ by žalovaná neporušila svoju právnu povinnosť, náhradu škody žalobca vyčíslil na
sumu 14 929,71 Eur.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca požiadal žalovanú o prerušenie štúdia zo zdravotných
dôvodov od 14. 02. 2003. K vyhoveniu jeho žiadosti nedošlo, pretože žalobca bol zo štúdia vylúčený.

Pokiaľ by sa takto nestalo a žiadosti by bolo vyhovené, štúdium by mu bolo prerušené najmenej na
obdobie jedného roka, čo vyplýva z výpovede svedkyne JUDr. Y. E., PhD., ako aj zo Študijného poriadku
žalovanej. Žalobca študoval aj ďalšiu fakultu, a to Fakultu zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej
univerzity, kde študoval od roku 2000 dennou formou a štúdium na nej ukončil koncom augusta 2007.
Prvýkrát sa žalobca zamestnal 15. 09. 2007, hoci Právnickú fakultu Trnavskej univerzity v Trnave ukončil

v júni 2007. V tom čase dokončoval štúdium na ďalšej vysokej škole, a to na Fakulte zdravotníctva a
sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave.

S poukazom na ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd uzavrel, že žalovaná síce porušila
právnu povinnosť tým, že nezákonne vylúčila žalobcu zo štúdia na Právnickej fakulte Trnavskejuniverzity v Trnave, avšak neboli splnené ďalšie dve podmienky vzniku zodpovednosti za škodu, a to
škoda a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal, žeby sa po predpokladanom ukončení štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity

v Trnave v roku 2005 zamestnal. Keďže v tom období študoval na ďalšej fakulte dennou formou a v
dôsledku tohto štúdia sa hneď nezamestnal, ani po úspešnom skončení Právnickej fakulty Trnavskej
univerzity v Trnave v júni 2007, ale až po ukončení Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce fakulty
Trnavskej univerzity v Trnave v auguste 2007. Z týchto dôvodov súd žalobu týkajúcu sa uplatnenej
náhrady škody zamietol, vrátane uplatneného úroku z omeškania, lebo žalovaná sa do omeškania s

plnením peňažného záväzku nedostala.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku tak, že
vyčíslením pomeru úspechu a neúspechu účastníkov v konaní, vzhľadom na stanovenú 64 % mieru
úspechu žalovanej v konaní, priznal žalovanej náhradu trov konania vo výške 178,84 Eur k zaplateniu
ktorých zaviazal žalobcu. Priznaná náhrada trov konania predstavuje trovy, ktoré žalovanej vznikli z titulu
cestovného, stravného a ubytovania pri účasti na pojednávaniach v konaní pred súdom prvého stupňa.

V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku odvolanie žalovaná. Namietala vyhovujúci výrok
o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázala na to, že súd prvého stupňa na základe výsledkov
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho uplatnený
nárok nesprávne právne posúdil. Základným nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch je, že morálna satisfakcia je nepostačujúca a nemožno ňou primerane

znížiť ani vyvážiť vzniknutú ujmu. Ďalšou podmienkou je, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti.

V danom prípade súd nemohol vychádzať pri posudzovaní miery zásahu do osobnostných práv
len z individuálneho subjektívneho prežívania vzniknutej ujmy dotknutej osoby. V rámci vykonaného
dokazovania v konaní nebolo preukázané, že došlo neoprávneným zásahom žalovanej k zníženiu

dôstojnosti žalobcu vo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, ktoré by odôvodňovalo opodstatnenosť
priznania zadosťučinenia v peniazoch. Zo svedeckých výpovedí a vypočutých svedkov prof. JUDr. O. Z.,
CSc. a JUDr. Y. E., PhD. nepochybne vyplynulo, že za primerané zadosťučinenie v danom konkrétnom
prípade bolo a je možné považovať postup žalovanej pri rozhodnutí o uznaní skúšok žalobcovi i s
poukazom na tú skutočnosť, že takéto uznanie skúšok nebolo nárokovateľné, pričom boli žalobcovi

uznané zo strany žalovanej za absolvované i také skúšky, u ktorých prospel v skoršom štúdiu, s horším
výsledkom a v neposlednom rade i tá skutočnosť, že predmetné rozhodnutie o zmene skúšok zo dňa
27. 09. 2004 bolo preukázateľné vydané v čase, keď konanie o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia
žalovanej nebolo právoplatné v správnom súdnictve skončené, ktoré bolo skončené právoplatne až
dňom 06. 03. 2009. Ďalej poukázali na následné konanie žalovanej, t.j. vydanie rozhodnutia rektorom

sp. zn. R-230/2008 zo dňa 17. 03. 2008, ktorým bolo rozhodnutie o vylúčení žalobcu zo štúdia zrušené v
celom rozsahu. Tieto skutočnosti žalovaná považovala za rozhodné a za odôvodňujúce považovala za
primerané zadosťučinenie, ktoré žalobcovi bolo žalovanou poskytnuté. Namietali, že súd prvého stupňa
savôbecnezaoberalaplikáciouust.§13ods.1Občianskehozákonníka.Poukázanie,len nanepriaznivý
zdravotný stav žalobcu po vylúčení zo štúdia považovali za nepreukázané vo vzťahu k tvrdenej

nespavosti, plačlivosti, prežívaniu psychických útrap, lebo žalobca nevyhľadal odbornú pomoc, t. j.
špecialistu. Ďalšie uvádzané zdravotné potiaže spojené so zrakom, podľa názoru žalovanej nesúviseli
so stavom údajných psychických útrap a úzkosti po vylúčení zo štúdia. Poukázali na rozsudok Krajského
súdu v Ostrave sp. zn. 2C 52/96 zo dňa 23. 01. 1998 vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej
ujmy, ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá zohľadňuje i satisfakčnú povahu

samotnéhorozsudku,pokiaľjevňomkonštatovanéporušenieprávsťažovateľachránenýchDohovorom,
napr. rozsudok vo veci Skot vs. Španielsko a iné. Taktiež namietali nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy s tým, že súd svojím postupom odňal
žalovanej možnosť konať pred súdom. Zdôraznili, že z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania

a odôvodnenie rozhodnutia zahŕňa právo na súdnu a inú právnu pomoc, ako aj právo na spravodlivý
súdny proces zaručený Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 6 ods. 1, ktorým
je Slovenská republika viazaná. Ďalej zdôraznili, že argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci si
vyžaduje špecifickú odpoveď práve na tento argument a v tejto súvislosti poukázali na rozhodnutiaEurópskeho súdu pre ľudské práva, ako aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky na nález
III. ÚS 119/03-30 vo vzťahu povinnosti všeobecných súdov náležite odôvodniť rozhodnutie, ktorého
obsah musí jasne a zrozumiteľne dávať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j. zuplatnenýchnárokovaochranouprotitakémutouplatneniu.
Neúplne zistený skutkový základ sporu má za následok nesprávne právne posúdenie. Z tohto dôvodu
žiadali zmeniť napadnutý vyhovujúci výrok a žalobu zamietnuť. Uplatnili si náhradu trov konania. Navrhli
pripustiťdovolanievprípade,akodvolacísúdpotvrdí napadnutýrozsudokza účelomposúdeniaprávnej
otázky, či došlo k naplneniu zákonom stanovených podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka, lebo ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.

V zákonom stanovej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal zamietavý výrok o
uplatnenej náhrade škody. Poukázal na to, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu k splneniu a preukázaniu zákonných podmienok
pre uplatnenú náhradu škody. Zdôraznil, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia nebolo žalobcovi

umožnené pokračovať v štúdiu a ukončiť fakultu v júni 2005. Ďalej, že mu bola odňatá možnosť
uplatniť sa na trhu práce v právnických profesiách a dosahovať mzdu, ďalej, že mu vznikla škoda v
ponímaní ušlého zisku v dôsledku škodnej udalosti, ako aj, že bol nútený opätovne podať prihlášku
na štúdium na právnickej fakulte, absolvovať prijímacie skúšky a na základe toho bol následne
prijatý opätovne na štúdium. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považoval za jedinú satisfakciu,

ktorá mu bola poskytnutá. Navyše jej výšku považoval tiež za minimálnu len z toho dôvodu, že
nezákonné rozhodnutie žalovanej bolo zjavne úmyselným a mocenským arbitrárnym rozhodnutím.
Namietal náležité nezdôvodnenie uplatneného nároku na náhradu škody, a preto navrhol napadnutý
rozsudok zmeniť, žalobe vyhovieť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. V prípade úspechu

si uplatnil náhradu trov konania.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej zotrval na svojich stanoviskách. Poukázal na to, že
žalovanoubolvylúčenýzoštúdianazákladearbitrárnehonezákonnéhorozhodnutia.Uplatnenúnáhradu
považoval za odôvodnenú, ako aj priznanú náhradu nemajetkovej ujmy jej výšku za primeranú.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č.

99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len O. s. p.), vzhľadom
na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia pojednávania s
nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, o ktorom boli účastníci písomne upovedomení,
ako aj bol oznámený na úradnej tabuli súdu (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p.) a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá nie je
dôvodné.

Odvolanie žalovanej proti výroku o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy a súvisiacom výroku o trovách
konania bolo dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého

stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Z obsahu spisu, ako aj odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa

správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil vo vzťahu k uplatnenej náhrade
škody žalobcom (§ 153 ods. 1 O. s. p.). V sporovom konaní posilnenom zásadou kontradiktórnosti majúúčastníci dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ust. § 120 ods. 1 O. s. p., t. j. povinnosť nielen tvrdenia, ale
aj preukázanie nimi tvrdených skutočností. Nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok neunesenie
dôkazného bremena.

V danom prípade súd prvého stupňa sa náležite zaoberal preukázanými a tvrdenými skutočnosťami,
zákonnými podmienkami pre uplatnenie zodpovednosti za škodu podľa žaloby žalobcu. Z dôvodu
nepreukázania výšky škody, ako aj príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovanou, žaloba
bola zamietnutá. V tejto časti je napadnuté rozhodnutie preskúmateľné, spĺňa náležitosti vyplývajúce z
ust. § 157 ods. 2 O. s. p., je jasné, zrozumiteľné a výstižné.

Uplatnené námietky týkajúce sa nesprávne zistených skutkových záverov, ako aj nesprávneho

vyhodnotenia jednotlivých tvrdených skutočností neboli opodstatnené. Nie je porušením práva účastníka
na súdnu ochranu ani práva na spravodlivý súdny proces iné hodnotenie dôkazov, ako podľa názoru
účastníka. Súčasťou práva na súdnu ochranu ani práva na spravodlivý súdny proces nie je právo
účastníka byť úspešný v konaní, ako aj vyhodnotiť jednotlivé dôkazy súdom podľa jeho názoru.
Hodnotenie dôkazov je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Súd vyhodnotil jednotlivé vykonané

dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. § 132 O. s. p. jednotlivo
i vzájomnej súvislosti.

Z tohto dôvodu namietané skutočnosti žalobcom neboli opodstatnené, a preto odvolací súd napadnutý
rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti ako vecne správny potvrdil v súlade s ust.
§ 219 ods. 1 O. s. p..

Vzhľadom k tomu, že odvolaniu žalovanej bolo vyhovené, odvolací súd nezaujal vecné stanovisko k
navrhovanému pripusteniu dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p..

Za dôvodné považoval odvolací súd odvolanie týkajúce sa priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Súd
prvého stupňa priznal náhradu nemajetkovej ujmy v plnenej uplatnenej výške žalobcovi bez toho,
aby sa zaoberal, či konanie žalovanej, následné skutočnosti, ktoré nastali po potvrdení rozhodnutia

Najvyšším súdom Slovenskej republiky, nemožno považovať za okolnosti, ktoré boli postačujúce ako
primerané zadosťučinenie vyplývajúce z ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy znamená, že ujma z titulu nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené,
sa predpokladá. Výška náhrady nemajetkovej ujmy nevyplýva z osobitného právneho predpisu ani z
Občianskeho zákonníka, avšak z ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka vyplýva, že túto výšku určí

súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

V danom prípade určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Pri posudzovaní, či v zmysle ust. § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka nie je postačujúce primerané zadosťučinenie, je potrebné posudzovať
okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu, ako aj primerané zadosťučinenie spočíva v

morálnom plnení, t. j. v ospravedlnení alebo odvolaniu urážlivých výrokov a pod.. V tejto časti odvolací
súd nepovažoval napadnuté rozhodnutie za preskúmateľné, lebo súd prvého stupňa po všeobecnom
zhodnotení náhrady nemajetkovej ujmy a bez bližšej konkretizácie okolností, ktoré ovplyvnili posúdenie
dôvodnosti uplatneného nároku, priznal plnú náhradu vo výške uplatnenej žalobcom. Táto odvolacia
námietka bola opodstatnená. Súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal, či v zmysle ust. § 13

ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je postačujúce primerané zadosťučinenie spočívajúce v konaní
žalovanej následne po zrušení rozhodnutia súdom. Tvrdené skutočnosti žalobcom o nepriaznivom
zdravotnom stave sú irelevantné vo vzťahu k posudzovaniu dôvodnosti, aká výška náhrady za zásah
do osobnostných práv je vo vzťahu k žalobcovi primeraná. Prihliada sa len na závažnosť ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo.

Z tohto dôvodu odvolací súd považoval uplatnené námietky týkajúce sa nesprávneho právneho
posúdenia, nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj nepreukázaných tvrdených
skutočností o závažnosti vzniknutej ujmy žalobcu za opodstatnené, a preto napadnutý rozsudok vovyhovujúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách konania zrušil v súlade s ust. § 221 ods. písm. h)
O. s. p. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( § 221 ods. 2 O. s. p.).

Nesprávnosť právneho posúdenia uplatneného nároku súdom prvého stupňa spočívalo v

nedostatočnom zhodnotení preukázaného skutkového stavu týkajúceho sa okolností danej veci, ako aj
tvrdenej závažnosti ujmy, ktorá žalobcovi mala vzniknúť. Na strane žalovanej je potrebné zohľadniť jej
následné konanie po potvrdení rozhodnutia súdu, ako aj následného zrušenia rozhodnutia o vylúčení zo
štúdia žalobcu, ako aj je potrebné prihliadať na tú skutočnosť, že následne bol žalobca prijatý na štúdium
do 3. ročníka Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, boli mu uznané výsledky z iných semestrov, ako

aj z absolvovaných skúšok. Je na zvážení súdu, či takéto konanie nemožno považovať za primerané a
postačujúce na poskytnutie primeraného zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Občiansky zákonník poskytuje ustanovením § 13 ochranu osobnosti iba v prípadoch takého porušenia
občianskej cti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana, pričom zásah musí byť objektívne
spôsobilýtakúujmuspôsobiť,ideokonanieprotiosobnej,mravnejintegriteobčanaznižujúcudôstojnosť,
vážnosť a česť, o konanie ktoré z hľadiska vzťahov občana k ostatným spoluobčanom ohrozuje jeho

postavenie a uplatnenie v spoločnosti (R 103/1967).

Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti
nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Pri určení tejto výšky
súd musí prihliadať na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné
tak u osoby postihnutej ako osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (R 29/2001, Jaromír Svoboda a

kol., Občiansky zákonník, Komentár Eurounion).

Podľa ust. § 226 O. s. p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa ust. § 224 ods. 3 O. s. p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.