Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 25, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/5/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712205759
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7712205759.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: M.. A. D., bývajúceho v D., Y. X, zastúpeného JUDr.
Jánom Vrbom, advokátom so sídlom v Humennom, Námestie slobody 2, proti žalovanému: Hotel
Eurobus s.r.o., so sídlom v Košiciach, Železiarenská 49, IČO: 43 957 366, zastúpenému JUDr. Martinom
Kostrejom, advokátom, so sídlom v Michalovciach, kpt. Nálepku č. 8, o určenie práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu s prísl., o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce zo dňa

19.11.2013, č.k. 5C/43/2012-156 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j euznesenie vo výroku o trovách konania.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce (ďalej len okresný súd „alebo súd prvého stupňa“) uznesením zo dňa
19.11.2013 č.k. 5C/43/2012-156 konanie vo veci samej zastavil. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť

žalovanému na trovách konania 1/3-inu trov - 260,31 EUR, do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

Konanie zastavil potom, čo žalobca počas konania vzal žalobu v celom rozsahu späť. Žalovaný so
späťvzatím žaloby súhlasil. Zastavenie konania odôvodnil aplikáciou § 96 ods. 1,2 O.s.p..

Výrok o trovách konania odôvodnil súd aplikáciou § 150 O.s.p. tak, že priznal žalovanému náhradu
trov konania vo výške 1/3-iny, dôvodiac, že ak by aj došlo k zamietnutiu žaloby, bol by súd rozhodoval
o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p.. Uviedol, že žalobca bol jednoznačne úspešný,
čo sa týka návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, lebo tomuto návrhu vyhovel okresný súd a

toto rozhodnutie bolo potvrdené aj odvolacím súdom. V čase podania žaloby žalovaný bránil žalobcovi
v užívaní prístupovej cesty tak, že túto prehradil kovovou rampou. Cestu žalobcovi sprístupnil až po
nariadení predbežného opatrenia. Ohľadom tvrdeného úspechu žalovaného vo veci ďalších úkonov v
konaní,súdsa stýmtonázoromžalovanéhoplnenestotožnil.Žalovaný počasceléhokonanianeuznával
žiaden z uplatnených nárokov žalobcu, neuznával jeho tvrdený nárok, že vydržal právo prechodu a
neuznal ani jeho podielové spoluvlastníctvo „v ceste“, o čom svedčí aj (posledné) podanie žalovaného

doručené súdu dňa 13.11.2013 na č. l. 146 spisu. V tomto podaní žalovaný tvrdil, že vzhľadom k 18
ks pouličného osvetlenia, ktoré sa nachádza z ľavej strany spornej cesty evidentne na parcelách vo
vlastníctve žalobcu, logicky vyvodil, že odkúpil celú cestu. Okresný súd mal zato, že minimálne od
obhliadky na mieste samom dňa 10.4.2013 bolo zrejmé, aký je vlastnícky režim k ceste po výsluchu
znalca M.. G. D., ktorý bol zhotoviteľom znaleckého posudku č. 126/1999 a ktorý na mieste samom
vysvetlil bod 3. písm. b/ predmetného posudku na str. 9 a 10, hlavne pojem ľahkej vozovky, kde sa táto v

prírode nachádza, a z ktorého výkladu bolo zrejmé, že táto tvorí jednak predvstupný areál pred domom
žalobcu, ako aj časť vozovky, ktorá sa nachádza na parcelách žalobcu v jeho vlastníctve, teda aj časťspornej cesty. Aj ďalší V. M.. X. L. vo svojom posudku č. 3/2004 zo dňa 5.2.2004 ohodnotil prístupovú
cestu, ktorá sa nachádza na parcele č. 559/1 v súčasnom vlastníctve žalovaného. Nemohol hodnotiť
tú časť cesty, ktorá sa nachádzala na parcelách žalobcu, ktoré už tento mal vo svojom vlastníctve od

5.4.2000. Žalobca po odkonfrontovaní oboch spomínaných znaleckých posudkov, dospel k záveru, že
cesta je v podielovom spoluvlastníctve jeho a žalovaného. Žalovaný však do posledného momentu túto
skutočnosť popieral.

Z uvedených dôvodov súd priznal žalovanej strane 1/3-inu trov konania, ktoré pozostávali z úkonov
právnej služby špecifikovaných v dôvodoch uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj príslušný „režijný

paušál“, náhradu za stratu času, ako aj cestovné z Michaloviec do Kaluže a späť, t.j. trovy právneho
zastúpenia spolu 780,94 €, s tým, že 1/3-ina z vyššie uvedenej sumy činí 260,31 €, ktorú súd uložil
žalobcovi zaplatiť žalovanému do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Proti výroku uznesenia o náhrade trov konania podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol
zmeniť napadnuté uznesenie a priznať mu náhradu trov prvostupňového konania v sume 780,94 €.
Nesúhlasil s názorom súdu, že žalobca bol (jednoznačne) úspešný, lebo bolo vydané predbežné

opatrenie, ktoré bolo potvrdené odvolacím súdom. Žalobca v priebehu celého konania sa domáhal
určenia, že nadobudol vecné právo, t.j. právo prechodu vydržaním, a žalovaný celý čas popieral tvrdenia
žalobcu. Predmetom konania nebola určovacia žaloba, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom cesty.
Podľa žalovaného mal súd aplikovať na daný prípad ustanovenie § 146 ods. 2 prvú vetu O.s.p. a priznať
mu plnú náhradu trov konania. Súd nemal vychádzať z ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. a priznať mu

len náhradu trov konania v rozsahu 1/3-iny. Žiadal priznať aj náhradu trov odvolacieho konania v sume
42,66 €.

Žalobca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalovaný
v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je dovolanie prípustné (§ 201

O.s.p.), preskúmal uznesenie v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212
ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Žalovaný odvolaním napadol len výrok o trovách prvostupňového konania a tak výrok uznesenia o
zastavení konania vo veci samej nadobudol právoplatnosť ( § 206 ods. 3 O.s.p.).

Rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov prvostupňového konania je vecne správne, a preto ho

odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Okresný súd vec správne právne posúdil, keď svoje rozhodnutie v napadnutom výroku o náhrade trov
prvostupňového konania založil na ustanovení § 150 ods. 1 O.s.p..

V prípade zastavenia konania vo všeobecnosti platí, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania ( § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Ztejtovšeobecnejzásadyvšakexistujúdvevýnimky.Prvouvýnimkouje,akniektorýzúčastníkovzavinil,
že sa konanie muselo zastaviť. Vtedy je povinný nahradiť jeho trovy ( § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.). Pri
použití ustanovenia § 146 ods. 2 prvej vety O.s.p. treba otázku, či účastník konania zavinil, že konanie
sa muselo zastaviť, posudzovať podľa procesného výsledku. Druhou výnimkou je, ak sa pre správanie
žalovaného vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, napr. vtedy, keď žalovaný po podaní žaloby plnil

žalobcovi, v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu späť ( § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p.).Ak však žalobca vezme žalobu späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhej vety O.s.p. z procesného
hľadiska zásadne platí, že žalobca zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť žalovanému
trovy konania.

K námietke žalovaného, že okresný súd mal rozhodnúť o trovách prvostupňového konania podľa § 146
ods. 2 veta prvá O.s.p. a nie podľa § 150 ods. 1 O.s.p., odvolací súd uvádza toto:

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť,
aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych
prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad, a či
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.
Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať aj sociálnej situácie účastníkov. Významné z aplikácie

§ 150 O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v
priebehu konania a pod..

Okresnýsúdsprávnevdanomprípadepostupoval,keďprirozhodovaníonáhradetrov(prvostupňového)
konania podrobne rozviedol okolnosti, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu nároku na súde, postoj
účastníkov v priebehu konania, vykonané dokazovanie v spore, okrem iného aj ohliadkou miesta

samého, ako aj znaleckými posudkami a dospel k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré umožňujú súdu výnimočne priznať trovy konania iba sčasti.

Okresný súd mimoriadne precízne odôvodnil, ktoré okolnosti ho viedli k rozhodnutiu o náhrade trov
konania podľa § 150 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi súdu prvého stupňa, ktoré okresný súd uviedol

v rozhodnutí o náhrade trov prvostupňového konania.

K odôvodneniu rozhodnutia okresného súdu, ktorým súd priznal žalovanému náhradu trov konania v
rozsahu 1/3-iny z vyúčtovaných trov sa odvolaciemu súdu žiada poznamenať nasledovné:

Okresný súd priznal žalovanému 1/3-inu z vyúčtovaných trov, i keď podľa názoru odvolacieho súdu
žalovanému neprislúchala odmena za právny úkon - odvolanie proti uzneseniu zo dňa 24.5.2012

(lebo žalovaný nebol úspešný v odvolacom konaní) a taktiež žalovanému neprislúcha ani odmenu
za „predloženie“ listinného dôkazu zo dňa 9.11.2012 (kúpna zmluva zo dňa 18.2.2004). V súvislosti
s uvedenými odmenami neprislúcha žalovanému ani príslušná náhrada výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné za uvedené úkony.

Žalobca ale nepodal odvolanie proti napadnutého uzneseniu, a tak odvolací súd nemohol zmeniť

napadnuté uznesenie v prospech účastníka, t.j. žalobcu, ktorý odvolanie nepodal.

V občianskom súdnom konaní totiž platí zákaz reformácie in peius. Ide o zákaz adresovaný súdu
ako štátnemu orgánu, ktorý by bol v prípade neexistencie tohto zákazu oprávnený spôsobiť zmenu
procesného postavenia určitého účastníka k horšiemu. Tento zákaz platí pre celé konanie, t.j. pre
prvostupňové aj odvolacie konanie. Ak v prípade zákazu reformácie in peius, súd nesmie zhoršiť

procesné postavenie účastníkov, znamená to, že odvolací súd je prvostupňovým rozhodnutím, ktoré
založilo určité procesné postavenie účastníka, v istom zmysle viazaný. Účinky reformácie in peius, tedanavonok prijímajú formu určitej záväznosti rozhodnutia nižšieho súdu pre súd odvolací, ktorý je povinný
vziať pôvodné prvostupňové rozhodnutie za základ svojho rozhodnutia, pokiaľ by náprava pochybení
prvostupňového súdu musela mať za následok zhoršenie procesného postavenia odvolateľa, prirodzene

za predpokladu, že druhá strana v procese odvolanie nepodala.

Odvolací súd teda nemohol zmeniť rozhodnutie v neprospech účastníka, ktorý odvolanie podal a v
prospech účastníka, ktorý odvolanie nepodal.

Napriek tomu, že Občiansky súdny poriadok výslovný zákaz reformácie in peius v odvolacom konaní
neobsahuje, možno ho všeobecne vyvodiť zo zásady viazanosti odvolacieho súdu medzami odvolacích
návrhov, vyjadrenej v ustanovení § 212 ods. 1 prvej vety O.s.p., (výnimky z toho sú taxatívne vymedzené

v ods. 2 písm. a/ až d/ citovaného ustanovenia). Uvedený zákaz je vyjadrením dôsledného uplatnenia
dispozičnej zásady v civilnom konaní. Opravné konanie možno začať výlučne len na návrh účastníka,
a to aj v tých prípadoch, keď prvostupňové konanie mohlo začať aj bez návrhu. To sa vzťahuje aj na
náhradu trov konania.

Súd o povinnosti o náhrade trov konania rozhoduje podľa § 151 ods. 1 O.s.p. na návrh a jeho rozhodnutie

možno preskúmať v odvolacom konaní len na základe odvolania účastníka.

Pokiaľ využije možnosť opravného prostriedku len jeden z účastníkov, nemôže sa jeho postavenie
zhoršiť. Trovy konania totiž vznikajú vždy len v súvislosti s konaním vo veci samej, ktoré je sporové
alebo nesporové.

Odvolací súd v danom prípade (ako už bolo vyššie uvedené) riešil už len otázku náhrady trov konania,

pričom jeho preskúmacia právomoc bola daná len odvolaním žalovaného.

Žalobca možnosť opravného prostriedku nevyužil a odvolanie nepodal.

Za situácie, keď prvostupňový súd priznal žalovanému náhradu trov konania v sume 260,31 €, ktorá
reprezentuje 1/3-inu z vyúčtovaných trov 780,94 €, nemohol odvolací súd (iba) na základe odvolania
žalovaného zmeniť rozhodnutie tak, že žalovanému prizná nižšiu sumu, než 260,31 €, lebo takýmto

rozhodnutím by zhoršil procesné postavenie žalovaného, čím by porušil zákaz reformácie in peius.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania postupoval podľa § 150 ods.
1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. odvolací súd napadnutú časť uznesenia súdu prvého
stupňa, t.j. vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania ako vecne správnu potvrdil.

Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ustanovení § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia §

142 ods. 1 O.s.p.. Žalovaný nemal úspech v odvolacom konaní a tak mu náhrada trov nepatrí. Žalobcovi
náhrada trov odvolacieho konania nevznikla, a preto odvolací súd rozhodol tak, že nepriznal účastníkom
náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák.č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.