Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 31, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/12/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4303899651
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4303899651.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávnených: 1/ Sociálna poisťovňa Bratislava, IČO: 30 807 484,
(pobočka Levice), so sídlom Sv. Michala 4, Levice, 2/ OMIKRON TRADING LIMITED, Nerine Chambers,
P.O.BOX 905, Road Town, Tortola, British Virgin Islands, zast.: verita, s.r.o., so sídlom Karpatská 18,
Bratislava, IČO: 35 940 875 (do 15.11.2012 Advokátska kancelária Máčaj a Novák, s.r.o., so sídlom
Karpatská 18, Bratislava, IČO: 35 940 875), proti povinnému: N. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, F.,

o vymoženie sumy 1.387,97 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného v 2. rade proti uzneseniu
Okresného súdu Levice č.k. 14Er/114/2003-49 zo dňa 28. septembra 2012, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č.k. 14Er/114/2003-49 zo dňa 28. septembra 2012 v
časti o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a oprávneným v 1. a 2. rade uložil

povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdnemu exekútorovi Mgr. Stanislavovi Polákovi, trovy
exekučného konania vo výške 49,56 eura do troch dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia.

Svoje rozhodnutie v časti o zastavení exekúcie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 58 ods.
1, § 57 ods. 1 písm. h) zákona č. 233/1955 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
„Exekučný poriadok“). O náhrade trov exekúcie súd prvého stupňa rozhodol s poukazom na ustanovenia

§ 196, § 200 ods. 1, § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 14 ods. 1, 2 a 3, § 15 ods. 1 a §
22 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“)
v znení účinnom do 30.06.2006 a § 160 ods. 1 a § 167 ods. 2 OSP.

Konštatoval, že dňa 27.01.2012 bol na súd súdnym exekútorom doručený podnet na zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, ku ktorému sa vyjadril aj právny zástupca

oprávneného v 2. rade a uviedol, že nesúhlasí so zastavením exekúcie. Na podklade uvedeného súd
prvého stupňa taktiež lustroval majetok povinného a zistil, že povinný nevlastní žiadny hnuteľný ani
nehnuteľný majetok, žiadne finančné prostriedky na účtoch v banke, nie je vlastníkom motorového
vozidla vhodného na exekúciu, žiadnych nehnuteľností, byt vlastní jeho manželka a teda nevlastní
majetok, ktorý by podliehal exekúcii. Voči povinnému je vedených viacero exekučných konaní.

Vzhľadom k vyššie uvedenému a v súlade s uvedenými ustanoveniami súd prvého stupňa exekúciu
zastavil a uložil oprávnenému v 1. a 2. rade povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne súdnemu
exekútorovi trovy exekučného konania v sume 49,56 eura v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia
podľa § 160 ods. 1 OSP.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v 2. rade v zákonom stanovenej lehote odvolanie.Namietal neúplné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa
a odňatie možnosti konať pred súdom. Uviedol, že v zmysle rozhodnutia I. ÚS 164/04, všeobecné súdy
musia dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konania, ktorý nie je

diskriminačný. Vzhľadom na skutočnosť, že povinný je fyzickou osobou, existuje reálny predpoklad, že
nadobudnemajetok,čiužprostredníctvompracovnoprávnehopomeru,darovaním,dedením,reštitúciou,
prípadne inou formou. Z uvedeného dôvodu, teda reálneho predpokladu uspokojenia pohľadávky
oprávneného mal za to, že zastaviť exekúciu by bolo predčasné. Predčasné zastavenie exekúcie
zo strany súdu by upieralo oprávnenému možnosť riadneho uplatnenia svojho ústavného práva na

súdnu a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane
súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku a takto oprávneného v jeho právach poškodzovalo a
diskriminovalo. Exekučné konanie ako konštatuje i rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. M Cdo 53/01 je ovládané dispozičnou zásadou, ktorá sa prejavuje aj v spôsobe jeho skončenia.
Pokiaľ teda existuje reálny predpoklad, že povinný, ktorý je fyzickou osobou nadobudne majetok a
oprávnený trvá na tom, že zastavenie exekúcie by bolo predčasné, jej zastavenie by bolo v rozpore s

dispozičnou zásadou exekučného konania. Na podklade uvedeného žiadal napadnuté uznesenie ako
nedôvodné a predčasné zrušiť.

K odvolaniu oprávneného v 2. rade sa vyjadril aj súdny exekútor, pričom uviedol, že exekučné konanie je
vedené od roku 2003 a vykonaným šetrením bola zistená nemajetnosť povinného. Ďalšie pokračovanie

v exekúcii by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti a účelnosti konania. S poukazom na judikatúru
Krajského súdu v Žiline a Nitre mal za to, že odvolanie oprávneného v 2. rade je nedôvodné.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa v medziach podaného odvolania a zistil, že je potrebné uznesenie súdu prvého stupňa podľa

§ 219 ods. 1 OSP potvrdiť ako vo výroku vecne správne. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 OSP.

Odvolací súd má z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 30.09.2003,
kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súd prvého

stupňa dňa 09.10.2003 udelil poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, na podklade
vykonateľného rozhodnutia - Sociálnej poisťovne Bratislava, pobočka Levice č. 700-376-4105/2002-3
zo dňa 16.04.2002 a č. 700-1310-4105/2002-3 zo dňa 12.08.2002. Následne písomným podaním,
ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 27.01.2012, podal súdny exekútor podnet na zastavenie
exekúcie, pričom zároveň špecifikoval trovy exekúcie vo výške 57,53 eura. Následne súd prvého stupňa

rozhodol napadnutým uznesením.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v zmysle vyššie citovaného ustanovenia konštatuje správnosť zistenia skutkového
stavu súdom prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí
ani na úhradu trov exekúcie.

Nazdôrazneniesprávnostinapadnutéhouznesenia,odvolacísúdkonštatuje,žeprávnaúpravavýslovne
nerieši situáciu, kedy oprávnený má záujem, aby exekúcia napriek nemajetnosti povinného nebola
zastavená. Jedná sa najmä o prípady, kedy oprávnený očakáva, že povinný nadobudne určitý majetok
v budúcnosti (napr. dedením, darovaním, reštitúciou alebo pracovným pomerom). V tomto smere je
potrebné poukázať najmä na zámer zákonodarcu, podľa ktorého účelom exekúcie nie je len úhrada

jej trov, ale predovšetkým uspokojenie pohľadávky oprávneného. V prípade zastavenia exekúcie pre
nedostatok majetku je nevyhnutné uvažovať o celom majetku povinného a nie iba o časti, ktorá sa v
konkrétnom prípade exekvuje. Preto je potrebné zabrániť nedôvodnému nárastu trov exekúcie, ktoré by
v konečnom dôsledku aj tak zaplatil oprávnený. Právny záujem na vymožení pohľadávky oprávnenéhototiž prevyšuje záujem na súdneho exekútora na vymožení trov exekúcie. Odvolací súd poukazuje
na skutočnosť, že práve nemajetnosť povinného je jedným z dôvodov zastavenia exekúcie podľa
ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Jedná sa o osobitný spôsob, kedy sa exekúcia

končí vydaním rozhodnutia exekučného súdu, ktorý existenciu dôvodov na jej zastavenie skúma na
návrh alebo aj bez návrhu a predmetom tejto prieskumnej činnosti súdu je zistenie, či existujú dôvody,
pre ktoré nemožno v exekúcii pokračovať. V prípade zistenia niektorého dôvodu na zastavenie exekúcie,
je súd povinný exekúciu zastaviť a to aj bez zreteľa na návrh účastníka konania. V predmetnom
exekučnom konaní súdny exekútor ako aj súd prvého stupňa vykonaným dostatočným šetrením zistil,

že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, teda zistil existenciu jedného z dôvodov
predpokladaných v ustanovení § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, čo je zároveň dôvodom na
zastavenie exekúcie. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené poznamenáva, že uskutočňovanie
ďalších úkonov exekučnej činnosti v prípade zistenia nemajetnosti povinného by neviedlo k účelnému
vymáhaniu pohľadávky a uspokojeniu oprávneného ale iba k zbytočnému navyšovaniu trov exekúcie,
čo by v konečnom dôsledku mohlo byť na ťarchu oprávneného. Pokračovanie v exekúcii by bolo v

rozpore aj so zásadou hospodárnosti konania a to najmä vzhľadom na dlhé časové obdobie od začatia
exekučného konania dňa 30.09.2003, pričom pohľadávka doposiaľ nebola ani len z časti vymožená, čo
svedčí o nemožnosti reálneho uspokojenia pohľadávky oprávneného počas dlhšieho časového obdobia
(viac ako 10 rokov od začatia exekučného konania).

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol, tak ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia a napadnuté uznesenie v časti o zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP
ako vo výroku vecne správne potvrdil.

V časti trov exekúcie odvolací súd bez toho, aby v tejto časti rozhodol, vracia vec súdu prvého stupňa

na postup podľa § 374 ods. 4 posledná veta OSP. Včas podané odvolanie oprávneného smeruje proti
rozhodnutiu aj v časti výroku o náhrade trov exekúcie (nakoľko súd v tomto prípade nie je viazaný
rozsahom podaného odvolania, napadnuté sú výroky aj odvolaním nenapadnuté, ak sú závislé od
hlavného výroku), ktoré sa podľa § 374 ods. 4 OSP v tejto časti zrušilo zo zákona podaním odvolania. O
náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku totiž v danom prípade napadnutým

uznesením rozhodol vyšší súdny úradník, pričom ide o rozhodnutie, proti ktorému odvolanie v zmysle
§ 202 ods. 2 OSP v spojení s § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v tejto časti nie je prípustné. O tomto
výroku tak musí meritórne rozhodnúť zákonný sudca súdu prvého stupňa s konečnou platnosťou s tým,
že proti jeho rozhodnutiu nebude prípustné odvolanie.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.