Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/20/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217194
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217194.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich.
PhD.,protižalovanému:Slovenskárepublika,vmenektorejkoná:MinisterstvospravodlivostiSlovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 19. novembra 2013, č. k.
25C/67/2013-70, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 19. novembra 2013, č. k. 25C/67/2013-70 zamietol návrh (správne žalobu,
lat. actio, keďže sa týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným) a odporcovi
(správne žalovanému) nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa
písomne podanou žalobou doručenou dňa 28. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej
škody v sume 2.561,20 eura a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 512,24 eura, dôvodiac tým, že

Okresný súd Levice o návrhu na vydanie poverenia rozhodol po 177 dňoch vo veci vedenej exekútorom
pod exekučným číslom EX 6464/2010, a to tak, že zamietol návrh na vydanie poverenia. Žalobca
namietal, že sa pre existenciu rozhodnutia rozhodcovského súdu nemôže domáhať pre prekážku
rozhodnutej veci nároku v civilnom konaní. Súd pritom rozhodol po veľmi dlhej dobe a nie v súlade
so zákonom a ústavou SR. Majetková škoda predstavuje istinu a príslušenstvo a nemajetková ujma a
nemajetková ujma 20 % z uplatnenej istiny a príslušenstva za nesprávny postup súdu. Žalovaný sa na
pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť ospravedlnil, preto súd pojednával v zmysle § 101 ods. 2 OSP

v jeho neprítomnosti. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca sa návrhom zo dňa
28. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody v sume 2.561,20 eura a nemajetkovej
ujmyvsume512,24eura.ŽalobcaakooprávnenýprostredníctvomsúdnehoexekútorapodalnaOkresný
súd Levice (ďalej len „exekučný súd“) návrh na vykonanie exekúcie voči povinnému Q. W.. V žalobe
uvádzal, že exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 177 dní. Nesprávny úradný
postup podľa žalobcu spočíval v nevydaní rozhodnutí v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom

čase a bez zbytočných prieťahov ako aj vykonaním úradného postupu, bez splnenia zákonných
podmienok. Exekučný súd preskúmaval žiadosť o vydanie poverenia spôsobom odporujúcim zákonom.
Všeobecnýsúdkonajúcivpozíciiexekučnéhosúduniejelegitímneschopnývykonávaťúkonysmerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci. Všeobecný súd by mohol preskúmavať rozhodnutielenvsúladesozákonomorozhodcovskomkonaní.Zhľadiskaprincípuprávnejistotynemôževšeobecný
súd zamedzovať účinky rozhodcovského rozsudku. Zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu na
preskúmanie rozhodcovského rozsudku. Po jej uplynutí existuje právne relevantný exekučný titul, ktorý

nie je možné zrušiť, ktorý je však z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej
strane nie je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu
práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je
vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Zároveň si uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 20 % z majetkovej škody z dôvodu, že exekučný súd nerozhodol včas, teda žalobca nemal

možnosť efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu zabezpečenia
a vymoženia pohľadávky. Ďalšími dôvodmi pre nemajetkovú ujmu bolo to, že žalobcovi pre nemožnosť
vymoženia pohľadávky a jej príslušenstva zanikli ďalšie plánované podnikateľské aktivity, vznikla mu
strata a uvedené skutočnosti vyvolali u žalobcu, resp. členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj
majiteľov spoločnosti pocity frustrácie, úzkosti a nespavosti. Súdna ochrana žalobcu v exekučnom
konaní nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite, v rozpore s Ústavou SR. Dodal, že

podaniami zo dňa 18. 02. 2009, 20. 05. 2009, 23. 09. 2010 a 27. 09. 2010 urgoval exekučný súd, aby
vydal rozhodnutie o podanej žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Žalobca predložil znalecký posudok U.. F.. P. X. F.., č. 1/2013 v odbore právne vzťahy k cudzine,
medzinárodné právo súkromné a procesné, európske právo, podľa ktorého jednotlivé záväzné pramene
práva Európskej únie a súvisiace nezáväzné pramene práva EÚ, ktoré obsahujú alebo odkazujú

na ustanovenia o rozhodcovskom konaní v takzvaných spotrebiteľských sporoch vrátane súvisiacej
judikatúry Súdneho dvora EÚ k 1. júlu 2013 neobsahujú výslovný zákaz rozhodcovského konania v
spotrebiteľských sporoch, tzn. právo EÚ všeobecne a bez splnenia osobitných podmienok ochrany
spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť
rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Žalobca na tento

posudok poukazoval, mal za to, že spotrebiteľské spory je možné riešiť rozhodcovským súdom, a ak
exekučný súd vyslovil iný názor, išlo z jeho strany o nesprávny úradný postup. Trval na tom, že išlo o
nesprávny úradný postup, poukazujúc na Nález ÚS ČR IV. Š 3377/12.
Zo spisu sp. zn. 12Er/506/2010 Okresného súdu Levice súd zistil, že návrh na začatie konania o
vydanie poverenia bol podaný dňa 16. 07. 2010. O návrhu na vydanie poverenia exekučný súd rozhodol

uznesením zo dňa 06. 10. 2010, právoplatným dňa 26. 01. 2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal odvolanie, Krajský súd
v Nitre napadnuté uznesenie potvrdil. Exekučné konanie je teda právoplatne skončené. Žalobca ako
oprávnený podal listom zo dňa 30. 08. 2010 sťažnosť na prieťah v konaní. Prípisom zo dňa 16. 09. 2010
bol vyzvaný na doplnenie návrhu, ktorý doplnil dňa 29. 09. 2010. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd

prvého stupňa žalobu zamietol. Považoval za preukázané, že žaloba bola dostatočne špecifikovaná,
v petite žaloby bolo uvedené, čoho sa žalobca domáha, voči komu a z akého dôvodu. Žalobca sa v
podaní zo dňa 25. 09. 2012 adresovaným priamo žalovanému domáhal uspokojenia nároku na náhradu
škody. Do podania návrhu neuplynula šesťmesačná lehota, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí
šesťmesačnej lehoty od prijatia žiadosti. Žalobca sa domáhal svojho nároku na náhradu škody za

nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote.
Súd neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z
akého dôvodu a či je dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Konštatoval, že
v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ EP bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať
poverenie na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,

ako exekučného titulu. Neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu je rozhodcovský rozsudok exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ EP. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41
ods. 2 písm. d/ EP novelou účinnou od 01. 06. 2011. Takáto novela by bola nadbytočná, ak by išlo
o exekučný titul podľa písmena i/. V zmysle komentára k § 44 ods. 2 EP, podľa ktorého k novele č.

144/2010 Z. z., účinnej od 01. 06. 2010 došlo k zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
rozhodcovského rozsudku z dôvodu potreby preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti
exekúcie, sa uvedená novela vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona. V súvislosti
s nárokom na náhradu škody, ktorú si žalobca uplatňoval z dôvodu, že súd svojím postupom porušil
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,

resp. bez zbytočných prieťahov v konaní, prvostupňový súd konštatoval, že o prieťahoch v konaní sa
neviedlo žiadne disciplinárne konanie, ani nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky
súd pre ľudské práva. Žalobca tvrdil, že exekučný súd rozhodol po 177 dňoch. Súd zistil, že uznesenie
o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo vydané za 82 dní od doručenia návrhu, z toho 13dní súd čakal na doplnenie návrhu na vydanie poverenia oprávneným. Podľa názoru súdu účastníkom
exekučného konania nevznikol stav právnej neistoty. Žalobcom uplatnená majetková škoda nebola
nijako preukázaná a nijako nedokladoval ani svoje tvrdenia o škode. Určenie výšky škody v návrhu nie

je dôkaz o jej vzniku. Pokiaľ žalobca tvrdil, že o škode sa dozvedel až doručením upovedomenia o
začatí exekúcie, nepochybne dovtedy nemal vedomosť o (ne)činnosti exekučného súdu pri vydávaní
poverenia na vykonanie exekúcie, preto doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia exekučnému súdu až do vydania poverenia, ale aj do doručenia upovedomenia
o začatí exekúcie, nemohla nijako negatívne zasiahnuť žalobcu, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako

morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, nemohla viesť k strate legitímnych
očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom a nemohla vyvolať ani
riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Exekučný súd vydal rozhodnutie v lehote 82 dní
od doručenia návrhu na súd a 69 dní od jeho doplnenia oprávneným, čo je časovo zanedbateľná,
priam krátka lehota na rozhodnutie. Z pohľadu súdnictva sa o uvedenej dobe dá hovoriť ako o
výrazne krátkom časovom intervale. Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci v danej lehote vydanie

poverenia nepresadzoval zákonnými možnosťami, nijako sa skoršieho rozhodnutia nedomáhal. Súd nie
je presvedčený, že by bol počas tejto doby žalobca v neistote a hrozila by mu akákoľvek škoda. Ani
nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS
16/2002). Je potrebné vyhodnotiť, či uvedená lehota súdu na vydanie poverenia mohla mať za následok
priznanie škody. Neboli konštatované zbytočné prieťahy v konaní, či nečinnosť súdu. Majetková ujma

nebola jasne špecifikovaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania
zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované, a
na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. O návrhu
na vydanie poverenia bolo rozhodnuté a konštatovanie, že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd
v tomto konaní oprávnený posudzovať. Neboli konštatované zbytočné prieťahy v konaní, či nečinnosť

súdu. Hromadná (opakovane podaná do množstva konaní) sťažnosť z 30. 08. 2010 bola reakciou
žalobcu na to, že exekučný súd v zhodných veciach žiadal o doplnenie návrhu na vydanie poverenia
s ktorým oprávnený nesúhlasil. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí,
ak je iba sprostredkovaný. Súd mal za to, že žiadna škoda nevznikla a ak by aj teoreticky žalobca

nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie
poverenia, teda že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Podľa súdu žalobca sa nemôže domáhať
nároku podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že podľa neho exekučný súd nesprávne
zdôvodnil rozhodnutie, resp. nesprávne aplikoval právne normy SR alebo EÚ. Ak sa súd opiera vo
svojomrozhodnutíonesprávneprávnenormy,ktorévrozhodnutíuvádza,alebosvojerozhodnutieopiera

odôvody,ktorésúuvedenévodôvodnenírozhodnutia,pričombyišlooporušenieprávnychnoriemalebo
porušenia postupu štátneho orgánu, nemožno tieto považovať za nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide
o predložený znalecký posudok súd prvého stupňa uviedol, že nič na tom nemôže zmeniť ani posudok
U.. F.. P. X., že právo EÚ bez splnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby
majetkové spory mohli byť rozhodované rozhodcovským súdom. Znalecký posudok v odvetví európske

právo nemôže zmeniť právoplatné rozhodnutie v exekučnom konaní. Takýto dôkaz je irelevantný
pre dané rozhodnutie. Záver znalca je všeobecný, nepoukazuje na osobitné podmienky konkrétnej
exekučnej veci. Exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia pre rozpor exekučného titulu nielen
podľa EÚ, ale aj pre rozpor s právom SR, pričom toto rozhodnutie je právoplatné. Vnútroštátny súd má
právo konštatovať nekalosť konkrétnych zmluvných podmienok. Súd nesúhlasil ani s právnym názorom

žalobcu, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou domáhania sa žalobcovho nároku voči dlžníkovi v
občianskoprávnomkonaní.Vprvomradeideoteoretickétvrdeniežalobcu,ktoréniejereálnepodložené.
Žalobca nepreukázal, že by podal návrh voči dlžníkovi na civilnom súde, ktorý by mu bol zastavený
pre prekážku res iudicata. Úvaha o vzniku škody je do podania resp. zastavenia uvádzaného konania
čistou fikciou. Rozhodnutie exekučného súdu nebolo nezákonné, išlo o spravodlivé a po právnej stránke

správnerozhodnutie,takétorozhodnutietaknemôžebyťdôvodomprevznikškody.Neexistujetakžiadna
súvislosť medzi postupom exekučného súdu a údajnou škodou navrhovateľa. Exekučný súd má právo
preskúmať, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade
so zákonom, t. j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v
príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z

pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov
práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Exekučný súd
je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútorana vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný titul bol
vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal
orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky.

Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe
nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Uznesenie exekučného súdu o zamietnutí poverenia
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zhodne ako uznesenie súdu o zastavení exekučného
konania prelamuje právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zaniká prekážka rozsúdenej veci.
Záverom prvostupňový súd uviedol, že nemožno skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu na okolnosti

veci. Všetky konštatované okolnosti veci ako sú zanedbateľná dĺžka konania od podania návrhu na
súd do vydania rozhodnutia exekučným súdom, neexistencia lehoty na vydanie poverenia v čase
podania návrhu ohľadne rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, neexistencia zákonnej
lehoty na rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, nepravdivé údaje žalobcu o dĺžke
nedodržania lehoty, nedodržiavanie lehôt exekútorom žalobcu, nemožnosť žalobcu spĺňať lehoty súdu,
reálne nepreukázanie škody, neexistencia konštatovania prieťahov v konaní, či porušenia povinnosti,

vykonávanie dokazovania ako podstata súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, nevyužitie všetkých
zákonných možností žalobcom ako oprávneným, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody, exekučný titul v rozpore so zákonom, možnosť žalobcu domáhať
sa nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní, viedli samostatne i vo vzájomnom kontexte súd
k zamietnutiu žalobného návrhu.

Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 4
ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom do 31. 12. 2012
aj od 01. 01. 2013), § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 41 ods.
1, ods. 2 písm. c/, d/, i/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len

„Exekučný poriadok“) v znení účinnom do 31. 05. 2011 aj od 01. 06. 2011, § 44 ods. 1 a 2 (v znení do
31. 05. 2010 aj od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011) Exekučného poriadku.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a ani mu žiadne nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a

vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval

novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného právneho
vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012

Z. z. Mal za to, že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Argumentoval tým, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je návrh navrhovateľa
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov.
Poukázal na to, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal

k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal
použiť v ňom obsiahnuté listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť
na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo
vydanévzákonomustanovenejlehote.Zároveňnamietal,žesúdvôbecnevysvetlil,prečozastávanázor,

že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto
legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž
nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej dôvodil

tým, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho
povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy
konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnejagendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty,
aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj
právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia

na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav
nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po

zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený

minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa a z obsahu spisu vyplýva, že žalobca

sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 2.561,20 eura,
predstavujúcej náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového
vzťahu založeného Zmluvou o úvere, a nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené
vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch v sume 512,24 eura, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup exekučného súdu podľa žalobcu spočíva v tom, že exekučný súd rozhodol

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to zamietnutím žiadosti, až po 177 dňoch od
doručenia návrhu, čo je podľa názoru žalobcu dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity,
ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu úradným postupom
súdu, v dôsledku nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez
zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok v konaní

vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej veci sp. zn. 12Er/506/2010. Sumu 512,24 eura
vyčíslil ako 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého
deformáciou), ktorú si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do
spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu
legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom stanovenom čase stav predpokladaný zákonom, stratu

dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie
(spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu).
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 13850/09 zo dňa 14. 09. 2009. Exekučné
konanie bolo vedené pod sp. zn. 12Er/506/2010, začalo spísaním návrhu u súdneho exekútora dňa 25.

05. 2010. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v predmetnej veci dňa 16. 07. 2010. Súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením č. k. 12Er/506/2010-17 zo dňa 06. 10. 2010,
právoplatným dňa 26. 01. 2011. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený,
o ktorom rozhodol odvolací súd uznesením č. k. 7CoE/54/2010-32 zo dňa 30. 11. 2010 tak, že

napadnuté uznesenie potvrdil. Následne exekučný súd exekúciu uznesením č. k. 12Er/506/2010-43 zo
dňa 15. 06. 2011, právoplatným dňa 08. 07. 2011 zastavil.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalejlen citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ods. 2, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná
v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia

(oznámenia) rozhodnutia.
Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide
o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Podľa ods. 3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania

žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2010, exekútor, ktorému
boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní skoro vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom

vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolacísúdsapriposudzovanídanejvecipretozaoberallennámietkamižalobcuuvedenýmivodvolaní

a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočnéprieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Nesprávny úradný
postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti medzi
vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú výkonom verejnej moci.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca ničím nenapadol podrobné skutkové a právne
závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a

preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým

na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne a aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v súdenej veci nemá právo
na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu nesprávneho úradného
postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003).

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.
Odvolací súd zastáva názor, že z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 EP, vyplýva, že 15-dňová lehota od

doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami
zachovávajúcimi autenticitu sledovaného zámeru, a to, že úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie
exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané
nečinnosťou exekučného súdu, a tým prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Uvedená požiadavka

stráca opodstatnenie v prípade, ak exekučný súd zistí neexistenciu exekučného titulu pre jeho rozpor
so zákonom, t. j. ak exekučný titul vykazuje nedostatky z formálnej alebo materiálnej stránky. To
však neznamená, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci
v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods.
1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného
súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust.
§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už
pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu vykonal.
Exekučným titulom v spornej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 16. 07. 2010 (v tejto súvislosti odvolací
súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce,
kedy začalo samotné exekučné konanie, lehota na vydanie poverenia plynie od doručenia žiadosti

o vydanie poverenia). Žalobca namietal, že exekučný súd neoprávnene preskúmaval exekučný titul,
ktorým bol rozhodcovský rozsudok. Uvedený postup a obdobie, ktoré uplynulo od doručenia žiadosti
súdneho exekútora exekučnému súdu až do vydania zamietajúceho rozhodnutia o podanej žiadosti,
nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože preskúmanie exekučného titulu je plne
odôvodnené potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu.

Ako už odvolací súd vyššie uviedol, lehota 15 dní je len procesná a platí len v pozitívnom zmysle,
teda vtedy, ak súd vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie v prípade, ak
vydáva iné rozhodnutie. Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje, je však
ústavne akceptovateľná aj dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie preskúmavacej činnosti
(pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.

12. 2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. 04. 2013). Túto skutočnosť treba osobitne
zdôrazniť najmä v prípadoch, keď titulom pre vykonanie exekúcie sú rozhodcovské rozhodnutia
(rozhodcovské rozsudky). Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi je vždy povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenieexekúcie. Je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky
zákonné atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). O návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať,

či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že
právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky)
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého
oprávnenémunevznikávočipovinnémunárok,vymoženiaktoréhosavkonanídomáha,atedaexekučný
titul je materiálne nevykonateľný.

Odvolací súd uvádza, že na vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup musia byť totiž
splnené i ďalšie dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť
medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie
ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve žalobcu. V danom prípade si žalobca svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Preto absentuje
príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca taktiež

nešpecifikoval a ničím nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny. Odvolací súd naviac dodáva, že
sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v čase rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenie neexistovala lehota 15 dní na vydanie poverenia.
V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok,

ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok je
exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného. Ustanovenie § 41 ods. 2 EP stanovuje
popri vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly. Do 31. 05. 2011 uvedené ustanovenie
neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v písm. d/ boli uvedené vykonateľné

rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až novelou EP zákonom č. 102/2011
Z. z. účinnou od 01. 06. 2011 boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ priamo uvedené rozhodcovské
rozsudky. Vzhľadom k tomu rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať ako exekučné tituly do 31. 05.
2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31. 05. 2010 stanovil 15- dňovú lehotu na vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o
vydanie poverenia. Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z., s účinnosťou od 01. 06. 2010,
bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota.
Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01. 06. 2011, lehota na

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola do 31. 05. 2011
a od 01. 06. 2011 lehota nie je.
Pokiaľ ide o odvolacie dôvody žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa nepostupoval v
merite veci podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým
bol novelizovaný. Súd prvého stupňa síce citoval okrem právnej úpravy platnej a účinnej v čase začatia

exekúcie aj novšiu právnu úpravu, avšak pri rozhodovaní vo veci samej postupoval podľa správnej
právnej úpravy platnej a účinnej v čase začatia exekúcie. Odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje,
že aj napriek citácii ust. § 9 ods. 2 v neskoršom znení nie je táto skutočnosť rozhodujúca na to, aby
ňou bola založená vada konania, ktorá by odôvodňovala zrušenie rozsudku v zmysle niektorého z
dôvodov uvedeného v ust. § 221 ods. 1 OSP. V súvislosti s ďalším dôvodom odvolania týkajúcim sa tej

skutočnosti, že súd prvého stupňa rozhodol na základe nedôveryhodných údajov, odvolací súd uvádza,
že prvostupňový súd mal k dispozícii exekučný spis Okresného súdu Levice sp. zn. 12Er/506/2010, čo
je zrejmé aj zo samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pričom pri preskúmavaní dôvodnosti
nárokužalobcuvychádzalzlistinnýchdôkazovvňomobsiahnutých.Zobsahuspisusúdzistil,žetvrdenia
žalobcu uvedené v žalobe, ktorými odôvodňoval svoj návrh, nie sú pravdivé. Na námietku žalobcu

týkajúcusastavuprávnejneistotyodvolacísúduvádza,žestavprávnejneistotytrváaždookamihu,kedy
súd rozhodne vo veci samej. Tým, že súd dňa 06. 10. 2010 vydal uznesenie, ktorým zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bol stav právnej neistoty účastníkov
konania odstránený. Stav právnej neistoty pri zamietnutí žiadosti súdneho exekútora podľa odvolacieho
súdu nezakladá nárok na náhradu škody, pretože v prípade vydania iného rozhodnutia ako vydania

poverenia nie je zákonom ustanovená lehota, ktorej nedodržanie by bolo možné charakterizovať ako
nesprávny úradný postup. Odvolací súd má v tomto smere za preukázané, že súd prvého stupňa nijakým
spôsobom v predmetnom konaní nepochybil. V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd polemizoval
nad dĺžkou zákonných lehôt, odvolací súd uvádza, že súd nielenže nepolemizoval, ale ani neskúmal,či v konaní došlo k akýmkoľvek prieťahom, pretože všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať
prieťahy v konaní. Prvostupňový súd len skúmal, či bola dodržaná zákonná lehota, ktorá by založila
zodpovednostný vzťah medzi účastníkmi konania, a teda či v skutočnosti došlo k vzniku škody, ktorej

sa žalobca v predmetnom konaní domáha. Odvolací súd má za preukázané, že súd prvého stupňa na
rozhodnutievovecisamejaplikovalsprávneprávnepredpisyvnútroštátnehoprávaazároveňrozhodolaj
vsúladesplatnoujudikatúrouEurópskehosúdupreľudskápráva,zachovávajúcpritomprávoúčastníkov
konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje
na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2011 a 6Cdo 105/2011.

Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.
1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.