Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 2, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/25/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204578
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3212204578.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa F., zastúpeného C. proti
odporcovi X., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudkuOkresnéhosúduBánovcenadBebravou,č.k.6C/199/2012-152zodňa25.augusta2014,takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal
odporcuzaplatiťmusumu175Eurztitulumajetkovejškodyasumu 110,64Eurztitulunemajetkovej
ujmyanáhradutrovkonaniaaodporcovináhradutrovkonanianepriznal.Zároveňnávrhnavrhovateľana
prerušeniekonaniazamietolzdôvodu,žeorovnakomnávrhunaprerušeniekonaniaboloužprávoplatne
rozhodnuté a podľa názoru súdu nedošlo k žiadnej zmene, ktorá by odôvodňovala rozhodnúť vo veci

inak.Okresnýsúdmalzvykonanéhodokazovaniazapreukázané,žesúdnyexekútorpožiadaloudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie dňa 17.03.2005 a dňa 16.05.2005 bolo exekútorovi udelené poverenie
na vykonanie exekúcie. Dňa 02.09.2010 bol Okresnému súdu Trenčín doručený návrh oprávneného na
zmenu exekútora, ktorý bol dňa 17.09.2010 doručený Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou. Súd
výzvouz26.10.2010vyzvalsúdnehoexekútoranapredloženiespisuzdôvodupodanianávrhunazmenu
exekútora. Exekučný spis exekútor predložil dňa 03.11.2010. Súd uznesením zo dňa 09.11.2010, č.k.

4Er/68/2008-21 návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel. Okresný súd po
právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku v znení účinnom od
01.12.2006, ďalej § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,
§ 17 ods. 1, 2, 3 písm. a), b), c), d) zákona č. 514/2003 Z .z., ako aj § 103, § 104 ods. 2, a § 154 ods. 1
O.s.p. Súd zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný.
V prvom rade súd skúmal, či sú splnené podmienky konania. Navrhovateľ namietal, že vo veci konajúci
súd nie je oprávnený skúmať prieťahy v konaní. Jednou z podmienok o náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je predbežné prerokovanie na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 15
zákona. V čase začatia konania nebola splnená podmienka na podanie žaloby, keďže od prijatia žiadosti
ministerstvom do podania žaloby neuplynula lehota 6 mesiacov. Ministerstvo však nárok žalobcu do 6-
tich mesiacov od prijatia žiadosti neuspokojilo, a tým bola splnená podmienka, aby súd mohol
vo veci konať a o predmete sporu vecne rozhodnúť, pričom pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase

jeho vyhlásenia. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdené porušenie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia
o návrhu na zmenu súdneho exekútora, súd dospel k záveru, že k tomuto porušeniu došlo, nie však
v rozsahu, ktorý tvrdil navrhovateľ. Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 8ustanovoval 30-dňovú lehotu pre rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu súdneho
exekútora. V danom prípade navrhovateľ podal návrh na zmenu súdneho exekútora na nepríslušnom
súde dňa 02.09.2010, tento súd bezodkladne postúpil jeho podanie príslušnému súdu dňa 17.09.2010,

ktorý uznesením zo dňa 09.11.2010 návrhu na zmenu súdneho exekútora vyhovel. Exekučný súd teda
rozhodol 23 dní po zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. V súlade s judikatúrou Ústavného
súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 16/02) však nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa
považuje automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a už vôbec neznamená automaticky nárok na náhradu škody. Rozhodnutie exekučného súdu

po zákonnej lehote je v danom prípade odôvodnené. Je totiž nielen zaužívaným modelom, ale priamo
Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 9 vyžaduje, aby súd zároveň s rozhodnutím o
zmene exekútora poveril vykonaním exekúcie nového exekútora a postúpil mu vec spolu s
exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Súčasne súd
musí umožniť pôvodnému exekútorovi, aby si vyčíslil trovy exekúcie. Tak tomu bolo aj v danom prípade:
exekučný súd po doručení návrhu oprávneného na zmenu exekútora konal, keď podanie oprávneného

poslal pôvodnému súdnemu exekútorovi spolu s výzvou na predloženie spisu a vyúčtovanie trov
exekúcie. Exekučný súd bezodkladne rozhodol o zmene súdneho exekútora, a to 53 dní od doručenia
návrhu na zmenu súdneho exekútora na príslušný súd, čo nemožno považovať za prieťahy
v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá. Okrem

toho žalobca vôbec nepreukázal vznik škody, jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi postupom súdu
(nedodržaním 30-dňovej lehoty) a údajnou škodou navrhovateľa. K výške majetkovej škody nepredložil,
ani nenavrhol žiadne relevantné dôkazy, pričom táto ani nevyplýva z pripojeného exekučného spisu.
Navrhovateľ uplatňoval nárok v časti majetkovej škody paušálnou sumou, avšak takéto paušalizovanie
výšky škody nie je možné akceptovať - v zmysle zákona sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk.

Neobstojí tvrdenie, že skutočnú škodu nie je možné vyčísliť, resp. je to možné len s nepomernými
ťažkosťami. Ak má byť odporca zaviazaný na náhradu škody, musí byť výška tejto škody
presne vyčíslená. Ďalej súd uviedol, že napriek porušeniu zákonnej 30-dňovej lehoty na rozhodnutie
exekučného súdu nebolo nijakým spôsobom preukázané, že navrhovateľovi vznikla akákoľvek škoda
v príčinnej súvislosti s týmto porušením. Keďže súd dospel k záveru, že porušenie 30-

dňovej procesnej lehoty na rozhodnutie v danom prípade nepredstavovalo prieťahy v konaní,
nemohol priznať žalobcovi ani náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Avšak aj v prípade, že by došlo
k porušeniu práva žalobcu, takúto náhradu by bolo možné žalobcovi priznať v prípade, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva by nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ však nepreukázal a ani

nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by mal preukázať, že samotné konštatovanie porušenia jeho práva by
nebolo dostatočným zadosťučinením. Okrem toho v danom prípade bola exekúcia napokon zastavená
samotným súdom vzhľadom na jej neprípustnosť, takže vymoženie akejkoľvek sumy ktorýmkoľvek
exekútorom je potrebné považovať takisto za neprípustné. Navrhovateľ založil do jedného z konaní v
obdobnej veci (6C/109/2012) znalecký posudok č. X/XXXX vypracovaný znalcom doc. U.. F.. P. X., F..

Súd oboznámil uvedený znalecký posudok aj v tomto konaní, hoci navrhovateľ nepredložil jeho kópiu,
naopak v sprievodnom liste zo dňa 02.09.2013 výslovne uviedol, že v každom konaní predloží podrobnú
právnu argumentáciu založenú na tomto znaleckom posudku, čo napokon v tomto konaní neurobil.
Tento posudok však nie je dôkazom, ktorý by mal význam v prejednávanej veci. Ide o znalecký posudok
vypracovaný znalcom z odboru právnych vzťahov k cudzine, odvetvia európskeho práva za účelom

zistenia, či je právom Európskej únie zakázané, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je
spotrebiteľ, boli rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom
konaní. Akákoľvek odpoveď na takto položenú otázku však nemá význam pre toto konanie, pretože v
danom prípade bolo na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica, vydané poverenie
na vykonanie exekúcie. Nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v exekučnom konaní možno

objektívne zistiť iba dôkazom, ktorým je oboznámenie exekučného spisu. Z ústavnej sťažnosti, ktorú
mal navrhovateľ v tejto veci podať, vyplýva, že mienil v tomto konaní navrhnúť vypočutie svedkov, a
to z osôb pôsobiacich na súde vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu súdu. Navrhovateľ však
v tomto konaní takýto dôkaz nenavrhol, no napriek tomu súd konštatoval, že v prejednávanej veci by
bolo nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov z uvedených osôb, keď jediným

objektívnym dôkazom o prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe
súdu a o prípadnom nezákonnom rozhodnutí môže byť iba exekučný spis, z ktorého sú zrejmé všetky
úkony a rozhodnutia súdu v danej veci, ako aj dĺžka konania a čas vykonávania jednotlivých úkonov.
Na pojednávaní rozhodol o trovách konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovipriznal náhradu trov konania ako budú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku. Keďže však odporca
trovy konania nevyčíslil v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú,
rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa

nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101

ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť,
pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu,ničnemení natom,ževočiachnavrhovateľaaobjektívnevočiachverejnostinemožnotohto

sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že
konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj
preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného

pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s

obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesom vyjadriť
a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že
v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd

vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal
tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej
iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej

z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia
poznateľnýaniejezrejmé,čiišloolistinyzaloženévexekučnomspise.Súdbeznariadeniapojednávania
doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal
vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia
zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju

ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka povinného. Súd však úplne
ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné
a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri

nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými
vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v

konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre
túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval

ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu,
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem

toho zdôraznil, že ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh
navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je
rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd prvého stupňa
povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v
súvislosti s čím poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby

krajský súd ako súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti
na § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku

navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku
ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd

nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal zo dvojmesačného omeškania exekučného súdu a
upozornil, že tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 68 dní.

Ako konštatoval súd prvého stupňa dňa 02.09.2010 bol Okresnému súdu Trenčín doručený návrh

oprávneného na zmenu exekútora, ktorý bol dňa 17.09.2010 doručený Okresnému súdu Bánovce nad
Bebravou ako príslušnému súdu. Súd výzvou z 26.10.2010 vyzval súdneho exekútora na predloženie
spisu z dôvodu podania návrhu na zmenu exekútora. Exekučný spis exekútor predložil dňa 03.11.2010.
Súd uznesením zo dňa 09.11.2010, č.k. 4Er/68/2008-21 návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora vyhovel a poveril vykonaním exekúcie nového súdneho exekútora.

Zo skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci tak síce vyplýva, že zo strany exekučného súdu
nebola dodržaná zákonná lehota v tom zmysle, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora na návrh
oprávneného nebolo vydané v 30-dňovej zákonnej lehote, keď bolo vydané v lehote 53 dní od doručenia
návrhu na príslušný exekučný súd. Právo na náhradu škodu spôsobenej nezákonným

rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávny úradným postupom však nie je absolútne, ale podlieha
zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem samotného nesprávneho
úradného postupu musia byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky a to vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval
takýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahy.Niekaždýzistený

prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu
potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora za stavu, kedy

exekučný súd pred vydaním rozhodnutia vyzval súdneho exekútora na predloženie spisu a vyúčtovanie
trov exekúcie, v lehote 53 dní od doručenia žiadosti oprávneného na zmenu súdneho
exekútora, avšak v lehote 6 dní od zabezpečenia všetkých potrebných podkladov pre
rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nemožno považovať
za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2

citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k

nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z

obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 18.10.2012 pod sp. zn. 17NcC/498/2012-16, kedy krajský súd rozhodol,
že sudca Okresného súdu Bánovce nad Bebravou JUDr. Radoslav Svitana, PhD. nie je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným

sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom
navylúčeniesudcuniejebezďalšiehoanito,ževykonávasúdnictvonasúde,ktorýúdajnepodľatvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na
to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal

porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd
nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného
súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti

navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2
O.s.p. s tým, že súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal
z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie
nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie
pojednávania, resp. zrušenie pojednávania a návrhu na prerušenie konania. V tomto smere

odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého
stupňa na strane 4 a 5 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 14.03.2013, termín

pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 05.06.2013, pričom tento
bol zrušený z dôvodu potreby rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania,
ktorý súd prvého stupňa uznesením zo dňa 24.07.2013 zamietol a toto rozhodnutie bolo potvrdené
Krajským súdom v Trenčíne uznesením zo dňa 15.01.2014. Zohľadniac uvedené nie je zrejmé, na
základe čoho navrhovateľ v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie konania,

ktorý navrhovateľ v priebehu konania podal celkovo štyrikrát v totožnom znení, nerozhodol osobitne,
keď uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania bolo navrhovateľovi riadne doručené a
navrhovateľprotinemupodalodvolanie.Vdanejsúvislostitedanedošlokodňatiumožnostinavrhovateľa
konať pred súdom, keď súd prvého stupňa rozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania
samostatne a poskytol navrhovateľovi možnosť podať proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok,
pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa nestotožňoval, čo navrhovateľ aj urobil. Okrem uvedeného

odvolací súd zdôrazňuje, že o totožnom návrhu navrhovateľa na prerušenie konania súd prvého stupňa
rozhodol jeho zamietnutím opakovane na pojednávaní dňa 25.08.2014, pričom návrh na prerušenie
konania opätovne zamietol, preto námietka navrhovateľa v tomto smere nemôže obstáť. Následne bol
druhý termín pojednávania vytýčený na 16.04.2014, ktoré bolo odročené na 02.06.2014, pričom toto
bolo opätovne odročené na 25.08.2014, na ktoré bol navrhovateľ opäť prostredníctvom svojho právneho

zástupcu riadne predvolaný, teda navrhovateľovi nebola súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o tom,
že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa
ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti

predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú
odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v ust. § 205a. Poučenie súdu prvého stupňa
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 14.03.2013, dňa
28.03.2014, dňa 28.04.2014 a dňa 04.06.2014, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Nedôvodne navrhovateľ v podanom odvolaní namieta, že súd doplnil skutkový stav dokazovaním
bez nariadenia pojednávania. Ako vyplýva z obsahu spisu, navrhovateľ sa nezúčastnil pojednávania
nariadeného na deň 25.08.2014, a to ani napriek mailovému podaniu, ktorým súd (č.l. 147 spisu)
navrhovateľovi oznámil, že jeho žiadosti o odročenie a prerušenie konania nemôže vyhovieť.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s

§ 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .