Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 4, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/95/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216706
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216706.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr.DarinyVargovejaJUDr.ViolyTakáčovej,PhD.,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,s.r.o.
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č. k. 9C/103/2013-43 zo dňa 9. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, týkajúci sa uplatneného
nároku na náhradu majetkovej ujmy v sume 498,33 eura a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 99,67 eur,
pričom o náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení
svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že v predmetnej veci navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd
napriektomu,ževecnímprejednávanánevykazovalaprvkynadmernejprávnejzložitostianevyžadovala
si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorý by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv
na čas potrebný k posúdeniu na rozhodnutie, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcieaždňa15.02.2011,pričomkonaniezačalo02.12.2010,atorozhodnutímozamietnutížiadosti
o udelení poverenia, t. j. s omeškaním viac ako 75 dní. Navrhovateľ uviedol, že v exekučnom konaní
je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie rozhodcovského súdu. Navrhovateľ nesprávny úradný postup charakterizoval a/ nevydaním
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a b/
vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Tiež tvrdil, že exekučný súd tým,

že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu
v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil
prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako
povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Súd prvého stupňa uviedol, že zo
spisu sp. zn. 11Er/36/2011 Okresného súdu Levice zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie podal súdny exekútor na súd dňa 17. 01. 2011. Okresný súd Levice súd rozhodol o žiadosti
súdneho exekútora na udelenie poverenia uznesením č. k. 11Er/36/2011-10 zo dňa 24. 01. 2011 tak,

že žiadosť zamietol.

V predmetnej veci súd prvého stupňa neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval, či
nebola dodržaná zákonom stanovená, resp. primeraná lehota, z akého dôvodu a či je to dôvod nanáhradu škody, resp., či vôbec nejaká škoda navrhovateľovi vznikla. Zo slovného a logického výkladu
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd dospel k názoru, že lehota 15 dní sa vzťahuje
len na rozhodnutie súdu, ktorým poverí súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. V ďalšej vete

tohto zákonného ustanovenia však uvádza, že v prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
na vykonanie exekúcie so zákonom, žiadosť zamietne, pričom na takéto rozhodnutie nie je stanovená
žiadna lehota. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 17. 01.
2011 a súd prvého stupňa o nej rozhodol dňa 24. 01. 2011. Údaj uvedený v návrhu navrhovateľa, že
exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelení poverenia s omeškaním viac ako 169 dní je

nepravdivý. Zároveň v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v článku 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať iba Ústavný súd Slovenskej republiky,
resp. predseda súdu na základe sťažnosti na prieťahy v konaní, ale nie je súd v konaní o náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. I prípadné nedodržanie primeranej lehoty

automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd
prvého stupňa poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je exekučný súd
ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, t. j. či bol vydaný orgánom,
ktorý mal na to právomoc a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok
označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia

orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánu. V prípade, ak exekučným titulom
má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna
teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné, teda z právneho hľadiska za neexistujúce
a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom

právomoci orgánu, ktorý ho vydal, nie je spôsobilé založiť ani prekážku res iudicata. V prípade, ak
je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, exekučný súd je
oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom, ktorý
znamená neúčinnosť, a teda i nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených

ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje
naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a
kvality života občanov. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát

poskytnúť z úradnej povinnosti spotrebiteľovi spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na
exekúciu rozhodcovského rozsudku. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že po podaní žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie
poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Súd
v tomto štádiu vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného

titulu a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 OSP) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce
nariadeniepojednávaniasmožnosťouúčastioprávnenéhoipovinného)vtejtočastiexekučnéhokonania
neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát

dozvedieť až doručením upovedomenia o začatí exekúcie. K takému právnemu záveru dospel aj
Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 5 MCdo 11/2012 zo dňa 29. 04. 2013.

Súd mal za to, že navrhovateľovi nemohla vzniknúť majetková škoda, akú si uplatňuje pre rozhodnutie
súdu s oneskorením, ale výška, akú si uplatňuje, by mohla vzniknúť v prípade nezákonne vydaného

rozhodnutia exekučného súdu, kde však pre vznik základu nároku musí byť nezákonné rozhodnutie
zrušené. V tomto prípade navrhovateľ nepodal proti rozhodnutiu súdu žiadny opravný prostriedok za
účelom zrušenia nezákonného rozhodnutia súdu. V takomto prípade by teda mohol byť daný jednak
základ nároku a jednak príčinná súvislosť so škodou, ak vznikla. Pretože súd dospel k názoru, že na
strane odporcu konajúceho cestou exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo

veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený
právnyzáklad,atozodpovednosťodporcuzaškodu.Nevyhnutnýmpredpokladomvznikuzodpovednosti
za škodu je protiprávny úkon, resp. škodová udalosť, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym
úkonom (škodovou udalosťou) a vznikom škody a v prípade subjektívnej zodpovednosti i zavinenie,pričom zodpovednosť za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je koncipovaná ako
zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať

zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda vznikla a že je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu. Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 ústavy.
V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa poukázal na ust. § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z., v zmysle ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Škodou sa rozumie majetková ujma, ktorá

vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení (úbytku)
existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to,
aby sa vec uviedla do predošlého stavu resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie
do predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou je vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený,
pričom nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik

zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa,
ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom, teda postupom, ktorý
by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, jeho majetok sa nezmenšil.

Odporca namietal premlčanie nároku navrhovateľa, pričom bolo zistené, že od podania žiadosti o
udelenie poverenia dňa 17. 01. 2011 do uplatnenia si náhrady škody priamo u odporcu dňa 25. 09.
2012 neuplynula trojročná doba. O škode, aj nemajetkovej ujme sa mohol navrhovateľ dozvedieť
doručením rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia jeho právnemu zástupcovi 28. 01.
2011. Predbežné prerokovanie nároku podal 25. 09. 2012 a jeho nárok sa tak nepremlčal,

lebo v uvedenej dobe bol podaný návrh na predbežné prerokovanie nároku, odkedy premlčacia doba
počas 6 mesiacov neplynula a dňa 28. 09. 2012 bola podaná žaloba. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa
na nemajetkovú ujmu, súd prvého stupňa zdôraznil, že táto nezávisí automaticky len od konštatovania
nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval
a na základe ktorých nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa

názoru súdu prvého stupňa sa navrhovateľ snaží predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke
svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite. O žiadosti súdneho
exekútora na udelenie poverenia bolo právoplatne rozhodnuté, pričom všeobecný súd nie je oprávnený
konštatovať, či v exekučnom konaní išlo o prieťah, pričom žiadne konanie, v ktorom by bol zistený
prieťah v predmetnom exekučnom konaní sa ani neviedlo. V prvom rade mal súd prvého stupňa za

to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky navrhovateľ nejakú škodu reálne
dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s prípadným nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie o
žiadosti o udelenie poverenia, teda že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak, keďže exekučné konanie
je právoplatne zastavené. Súd prvého stupňa zároveň uviedol, že prípadné priznanie nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi by bolo v rozpore s ust. § 1 OSP, nakoľko navrhovateľ sa snaží dosiahnuť zisk

a v dôsledku tvrdeného porušenia svojich práv sa domáha súdnej ochrany a nemajetkovej ujmy.
Zdôraznil, že základom podnikateľskej činnosti navrhovateľa je poskytovanie spotrebiteľských zmlúv
na základe formulárových zmlúv a všeobecných zmluvných podmienok tej najzraniteľnejšej skupine
obyvateľstva, ktorá zložito formulovaným zmluvným podmienkam nemôže ani nerozumieť. Z množstva
exekučných konaní, ktoré sú vedené na všetkých súdoch Slovenskej republiky, je súdu známe, že

navrhovateľ využíval práve rozhodcovské doložky a o jeho nárokoch rozhodovali rozhodcovské súdy,
ktoré nerešpektovali ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľov a navrhovateľovi priznávali
také plnenia, ktoré boli zjavne neplatné pre neprijateľné zmluvné podmienky. Po právnej stránke súd
prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,
§ 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov, v znení platnom v čase podania návrhu na vykonanie
exekúcie, § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/ a i/, § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov v znení platnom v čase začatia exekučného konania. O trovách konania súd prvého stupňa
rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech náhradu trov konania

nepriznal, keďže žiadne nešpecifikoval a taktiež zo spisu mu žiadne nevyplynuli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňanesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež bol toho názoru,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru navrhovateľa

možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení

účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej odvolateľ v podanom odvolaní namietal, že súd
vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku

nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov.
Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len
usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný
spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto,

že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Odvolateľ zároveň namietal, že súd
prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty.
Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V
danomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnej
lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul

trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s
čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. V ďalšej časti svojho
odvolania odvolateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní

zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda
boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše,
súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú "mimosúdne" faktory. Tento súd tiež uviedol, že
"dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote". Odvolateľ
uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o

rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa jeho názoru ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy
súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú
argumentáciu a vytknuté procesné chyby odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 <. OSP).W. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (ods. 2).

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuj
b)závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech
nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Žalobca v podanom odvolaní naďalej

tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
konania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v
exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s
omeškaním viac ako 75 dní.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Úlohou odvolacieho súdu bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval
príslušné právne predpisy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci a v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia uvedené súdom prvého stupňa.

Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola Okresnému súdu Levice

doručená dňa 17. 01. 2011 (exekútorovi 02. 12. 2010), k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie
spísaný formou zápisnice pred súdnym exekútorom dňa 02. 12. 2010. Exekučným titulom bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 17. 09. 2010 a o tejto žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 24. 01. 2011 tak, že žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol (právoplatné dňa14. 02. 2011, oprávnený odvolanie

nepodal). Exekučný súd uznesením zo dňa 01. 08. 2011 č. k. 11Er/36/2011-23 exekúciu zastavil
(uznesenie nadobudlo právoplatnosť 21. 11. 2011, oprávnený odvolanie nepodal). Ak teda súd vydal
uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia dňa 24. 01. 2011, rozhodol tak
v 15- dňovej lehote a súd prvého stupňa správne konštatoval, že nebolo preukázané tvrdenie žalobcu,
že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté s omeškaním až 75 dní od

jej podania, ale do 7 dní od podania žiadosti na súd.

Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver prečo tak rozhodol a vysvetlil
rozdiel právneho stavu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v čase rozhodovania v prípade, akexekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustálenú judikatúru rozhodovacej
činnosti súdov poukázal na konkrétne rozhodnutia, ktoré obdobné prípady riešili a z úradnej povinnosti
skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Tvrdenie odvolateľa o tom, že o žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie omeškanie viac ako 75 dní nebolo preukázané a toto tvrdenie
i odvolací súd považuje za nepravdivé. V danej veci i odvolací súd je toho názoru, že keby aj bolo
preukázané tvrdenie žalobcu v nedodržaní dĺžky lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia,
túto skutočnosť nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania s
dopadom na tvrdenie navrhovateľa, že nesprávny úradný postup bol v konaní preukázaný nedodržaním

zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri
napr. rozhodnutie II ÚS 471/2012, I ÚS 86/02). Žalobca mal možnosť proti uzneseniu exekučného súdu
v danej veci podať opravný prostriedok, čo nevyužil. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že
Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti
sťažností odvolateľa v týchto veciach (zastavenie exekúcie) a akceptoval právne závery všeobecných
súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, lebo rozhodcovský rozsudok (notárska zápisnica),

na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté) neboli z rôznych dôvodov spôsobilým
exekučným titulom na vedenia exekúcie ( napr. uznesenie ÚS SR sp. zn. III. 148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej
rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke

posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základe
úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom,
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie

na neprípustnej interpretácii, odvolací súd dospel k záveru, že ak nebol splnený základný predpoklad
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup),
nemal dôvod zaoberať sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími atribútmi vzniku škody (štyri
zákonné podmienky) a nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou žalobou. Naviac, v danej
veci odvolací súd považuje za potrené uviesť, že ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. malo rovnaký

text v čase začatia tohto konania na súde i v čase rozhodovania exekučného súdu, t. j. v čase podania
návrhu na vydanie poverenia. Súd prvého stupňa potom uviedol správne znenie ust. § 9 ods. 2 cit.
zákona a námietka.

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na

súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá
účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu, z Ústavy SR, ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že
súdy sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za
zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru), ktoré vylučujú
ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje

rozhodnutie náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na
ktorýchsavýrokrozhodnutiazakladá.Odvolacísúddávadopozornostiodvolateľa(žalobcu)rozhodnutie
ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný
súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa

špecifická odpoveď. Podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19.
decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v
princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné.

S poukazom na vyššie uvedený záver sudu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto
dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil a odvolanie navrhovateľa zamietol,

lebo súd prvého stupňa sa vecne správne vyporiadal s dôvodmi žaloby.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Vovecisenátodvolaciehosúdurozhodolpomeromhlasovčlenovsenátu3:0(§3ods.9zák.č.757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.