Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, June 2, 2014

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 15C/154/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712214104
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dalibor Miľan

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2014:6712214104.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom Mgr. Daliborom Miľanom v právnej veci žalobcu X. K., nar.

XX. XX. XXXX, bytom J., N. XXX/X, občana SR, zast. JUDr. Jánom Krnáčom, advokátom, AK Zvolen
so sídlom Nám. SNP č. 70/36, 960 01 Zvolen, proti žalovaným I.) Slovenskej republike Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, a II.) Slovenskej republike Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 111 Bratislava, o zaplatenie náhrady škody,
takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému II.) trovy konania vo výške 79,05 Eur na účet vedený v
Štátnej pokladnici č. účtu: IBAN: I. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, do 10 dní od jeho právoplatnosti.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa svojim žalobným návrhom domáhal voči žalovanému I.) náhrady škody o výške 120 000,-
Eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 16. 07. 2012 do zaplatenia, súčasne sa domáhal
voči žalovanému I.) a súbežne žalovanému II.) povinnosti nahradiť škodu za nemajetkovú ujmu vo výške
30 000 Eur spolu s 8,75% úrokom z omeškania ročne od 16. 07. 2012. Pre prípad úspechu v konaní si
uplatnil náhradu trov konania a právneho zastúpenia.

Žalovaný I.) žiadal žalobu zamietnuť.

Žalovaný II.) žiadal žalobu zamietnuť.

Súd výsluchom účastníkov konania, na základe skutočností obsiahnutých v odôvodnení žalobného
návrhu, listinnými dôkazmi: listom Ministerstva vnútra SR zo dňa 12. 03. 2012, uznesením Okresnej
prokuratúry Lučenec zo dňa 22. 07. 2009, uznesením Krajského súdu Banská Bystrica 2Tpo/2/2009

zo dňa 22. 01. 2009, uznesenie Okresného súdu Lučenec 0Tp 118/08 zo dňa 02. 01. 2009, uznesenia
Okresnej prokuratúry v Lučenci 1 Pv 1333/08-5, uznesenia ČVS: ORP-117/OVK-LC-2008, potvrdenie
ZŠ v J. zo dňa 13. 05. 2011, potvrdenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec zo dňa 30.
05. 2011, rodným listom K. K., nar. XX. XX. XXXX, rodným listom U. K., nar. XX. XX. XXXX, lekárskou
správou zo dňa 18. 04. 2011, správou Psychiatrickej ambulancie K.. O. K. I., písomných vyjadrení
účastníkov konaniam ako aj ďalších listinných a ostatných dôkazov, zistil tento skutkový stav:

Uznesením vyšetrovateľa ÚJKP OR PZ Lučenec bolo dňa 29. 12. 2008 pod sp. zn. ORP-1178/OVK-
LC-2008 postupom podľa § 199 os. 1 Tr. poriadku začaté trestné stíhanie vo veci a súčasne podľa § 206
ods. 1 Tr. poriadku vznesené obvinenie žalobcovi pre zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods.3 písm. a/, písm. d/ Tr. zákona za skutok, ku ktorému malo dôjsť v období od roku 2002 do novembra
2008 voči osobe W. U..

Trestné stíhanie začalo a obvinenie bolo vznesené na základe trestného oznámenia W. U. podaného
dňa 24. 11. 2008 a doplneného dňa 19. 12. 2008.

Žalobca, ako obvinený podal proti uzneseniu vyšetrovateľa sťažnosť pri svojom výsluchu s
odôvodnením, že skutočnosti uvedené v uznesení o vznesení obvinenia sa nezakladajú na pravde.

Okresný prokurátor v Lučenci uznesením zo dňa 31. 12. 2008 sťažnosť žalobcu zamietol. Uznesením
sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Lučenec zo dňa 02. 01. 2009 bol žalobca z dôvodov
podľa § 71 ods. 1 pís. c) Tr. poriadku vzatý do väzby. Väzba začala plynúť dňa 29. 12. 2008 od 15.45
hod. a vykonávala sa v ÚVV v Banskej Bystrici. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 2Tpo 2/09
zo dňa 22. 01. 2009 okrem iného zrušil napádané uznesenie okresného súdu a postupom podľa § 79
ods. 3, § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku väzbu žalobcu nahradil dohľadom probačného a mediačného

úradníka Okresného súdu Lučenec. Žalobca bol ihneď prepustený na slobodu. Väzba u žalobcu trvala
od 29. 12. 2008 do 22. 01. 2009.

Uznesením zo dňa 22. 07. 2009, prokurátor Okresnej prokuratúry v Lučenci trestné stíhanie žalobcu

zastavil, nakoľko bolo nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo voči nemu trestné stíhanie.
Uznesenie o zastavení trestného stíhania voči žalobcovi nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
03. 09. 2009.

Uznesenie o vznesení obvinenia, podľa žalobcu, je rozhodnutím výrazne zasahujúcim do súkromného a

osobnéhoživotaktorejkoľvekfyzickejosoby.Samotnétrestnéstíhanievýraznezasahujedosúkromného
a osobného života každého jednotlivca, zasahuje do jeho cti a dobrej povesti a to zvlášť v prípade, ak
ide o obvinenie nepravdivé, nezodpovedajúce skutočnosti, čo však vyjde najavo až neskôr.

Zástupca žalobcu uviedol, že žalobca zostal po smrti rodičov sám, pretože nemal ani súrodencov,

musel sa o celý chod domácnosti a hospodárstva starať len on. Bol priateľský, nekonfliktný, viedol riadny
usporiadaný život. Pobyt vo väzbe začal plynúť dňa 29. 12. 2008, teda dva dni pred koncom roka, kedy
koncoročné sviatky plánoval žalobca stráviť a osláviť v kruhu svojich najbližších, osobitne v kruhu svojich
dvoch maloletých detí. Žalobca tvrdil, že trestným stíhaním bolo zasiahnuté jeho súkromie, znížená
jeho ľudská dôstojnosť a poškodené dobré meno do takej miery, že mu to prinieslo vážne problémy, s

ktorými sa nedokáže vysporiadať ani v súčasnosti. Zvlášť zraňujúco a ponižujúco pôsobilo na žalobcu
vzatie do väzby, kde sa musel podrobiť viacerým obmedzeniam a zákazom výrazne zasahujúcim do
ľudských práv a základných slobôd. Odlučnosť od detí a najbližšej rodiny v čase novoročných sviatkov
a myšlienka na nejasnosť skončenia celej veci robila pobyt vo väzbe u žalobcu neznesiteľný. Zo strany
okolia, priateľov a známych mal údajne čeliť nevhodným vyjadreniam a prejavom, navyše sa jeho okolie

k nemu začalo správať so zvýšenou opatrnosťou, chladne s odstupom a opovrhovaním. Podľa slov
žalobcu trestné stíhanie negatívne zasiahlo aj jeho najbližších rodinných príslušníkov, ktorí bývajú v tej
istej obci a počas trestného stíhania boli vystavení rôznym atakom a invektívam zo strany občanov obce.

Zásadným spôsobom mala byť znevážená aj osobnosť a povesť poškodeného pred jeho známymi,

priateľmi a predovšetkým jeho družkou U. C., s ktorou mal v rozhodnom období harmonický a fungujúci
vzťah. Aj vplyvom okolností súvisiacich práve s jeho perzekúciou sa dôvera v tomto vzťahu narušila.
Maloletým deťom žalobcu sa mali spolužiaci v škole vysmievať, mali im vykrikovať že majú otca
kriminálnika a basistu. Pred vznesením obvinenia sa mal žalobca príkladne starať o svoju 90-ročnú,
zdravotne postihnutú starú matku, ktorej zdravotný stav bol vážny a vyžadoval si neustálu opateru. Po

prepustení z väzby sa táto osoba nachádzala v nepriaznivom stave, ktorého priamym vyústením bola
o necelý rok na to smrť. Tento prípad žalobcu bol aj medializovaný, o čom svedčia printové a televízne
výstupy v regionálnych i celoplošných médiách, prezentované tendenčne, nekriticky a povrchne, bez
náležitého overenia si širších súvislostí.

Žalobca mal za to, že nezákonné trestné stíhanie opísané v časti I.) vyvolalo u neho vznik nemajetkovej
ujmy značného rozsahu. V závere vyplýva zo samotného charakteru trestného stíhania ktoré sa
ukázalo ako nezákonné, postavenia poškodeného ako občana, obyvateľa, rodiča a druha a vyvolaných
následkov.Svoj nárok na náhradu škody si titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v súvislosti s trestným
konaním uplatnil u oboch žalovaných osobitnými písomnými podaniami zo dňa 20. 12. 2011 formou

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody s tým, že u žalovaného si uplatnil celú
nemajetkovú ujmu v rozsahu 150 000 Eur, v čítane ujmy na uvalenú nezákonnú väzbu a u žalovaného
II.) si z opatrnosti uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy za uvalenú väzbu vo výške 30 000 Eur.
Pretože žalovaný I.) zaujal k žiadosti odmietavé stanovisko vyjadrené v podaní zo dňa 12. 03. 2012,
takisto žalovaný II.) v reakcii na žiadosť žalobcu mu oznámil, že žiadosť bola predbežne prerokovaná s

výsledkom nepreukázania splnenia zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody.

Žalovaný I.) poukázal na zákonné ustanovenie § 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré striktne vymedzuje
za akých podmienok štát zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Podľa tohto
ustanovenia štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci sú:
a) nezákonné rozhodnutie, b) škoda a c) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Žalovaný
I.) zdôraznil, že ani jeden z príslušných orgánov neskonštatoval, že v trestnom konaní vedenom pod
sp. zn. ČVS: ORP-1178/OVK-LC-2008 došlo k porušeniu zákona. Uznesením vyšetrovateľa zo dňa
29. 12. 2008, ORP-1178/OVK-LC-2008 ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie zo spáchania

trestného činu, nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 6 zhora citovaného
zákona; vyšetrovateľ ktorý žalobcovi vzniesol obvinenie a vec následne realizoval, rozhodoval len
na základe dôkazov zabezpečených v trestnom konaní a jeho postup zakaždým odobril dozorujúci
prokurátor. Vyšetrovateľ postupoval v súlade so zákonom a včas zadovažoval dôkazy v prospech aj
v neprospech obvineného a to v súlade s príslušným ustanovením Trestného zákona a Trestného

poriadku. Aj samotné trestné konanie vedené proti žalobcovi, po analýze dôkazov skončilo zákonným
spôsobomafakt,žeuznesenímOkresnejprokuratúry vLučencibolo trestnéstíhaniežalobcuzastavené
nezakladá samo o sebe predpoklad uplatnenia si náhrady škody.

Žalovaný I.) poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Mcdo/7/2010,

5Mcdo/18/2010 zo dňa 23. 02. 2011, podľa ktorého nemožno opomenúť, že otázku nezákonnosti
rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. Súd vychádza z toho, že
rozhodnutie je nezákonným iba vtedy, ak rozhodnutie bolo príslušným rozhodnutím kompetentného
orgánu zrušené ako nezákonné.

Právo na náhradu škody v zmysle § 6 citovaného zákona sa zakladá na podmienke, že rozhodnutie
bolo zrušené ako nezákonné.

Podľa § 230 ods. 1 Tr. poriadku dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a
v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Podľa § 231 ods. 2 citovaného zákona pri výkone tohto dozoru je prokurátor oprávnený:

a) dávať záväzné pokyny na postup podľa § 197, vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie trestných činov
a určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú súčasťou spisu,

b) vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania vo veciach, v ktorých
bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje,
c) zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé
vyšetrovanie, alebo skrátené vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek veci; pritom postupujepodľa tohto zákona; proti takémuto rozhodnutiu prokurátora je prípustná sťažnosť rovnako ako proti
rozhodnutiu policajta,
d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania s pokynmi a určovať

lehotu na ich doplnenie; o vrátení veci upovedomí obvineného a poškodeného,
e) zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými
rozhodnutiami; pri uznesení o zastavení trestného stíhania, prerušení trestného stíhania alebo o
postúpení veci to môže urobiť do 30 dní od ich doručenia; ak rozhodnutie policajta nahradil vlastným
rozhodnutím inak, než na podklade sťažnosti oprávnenej osoby, proti jeho rozhodnutiu je prípustná

sťažnosť, rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,
f) odňať vec policajtovi a prikázať ju inému, a to aj miestne nepríslušnému policajtovi, alebo urobiť
opatrenie, aby vec bola prikázaná inému policajtovi alebo policajtom,
g) nariadiť, aby sa vo veciach uvedených v § 202 konalo vyšetrovanie.

Podľa§230ods.3citovanéhozákona,prokurátorpodľaods.2písm.e/rozhodujeuznesením,akzrušuje

uznesenie policajta, Toto uznesenie sa doručuje obvinenému a poškodenému.

Vyšetrovanie sa končí buď podaním obžaloby, ktorú môže podať jedine prokurátor, alebo zastavením
trestného stíhania, alebo postúpením veci inému orgánu.

Z uvedeného vyplýva, že zastavenie trestného stíhania je jedným z procesných spôsobov ukončenia
trestného konania. Samotné zastavenie trestného konania neznamená, že uznesenie o vznesení
obvinenia vyšetrovateľom bolo nezákonné a celé vyšetrovanie zbytočne vykonané.

Vznesenie obvinenia pre trestný čin konkrétnej osobe nie je rozhodnutie o vine, ale opatrenie smerujúce

k tomu, aby orgány činné v trestnom konaní v priebehu konania zistili skutkový stav. Až po vznesení
obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor pre dokazovanie v prípravnom konaní. Bolo by
nelogické predpokladať, že pri vznesení obvinenia musí byť trestný čin jednoznačne preukázaný,
pretože práve toto je cieľom následného vyšetrovania ako aj prípadného súdneho rozhodnutia.
Vyšetrovateľ v trestnom konaní pri rozhodovaní o začatí trestného stíhania vznesenie obvinenia

žalobcovi vychádzal z úrovni poznatkov, ktoré mal k dispozícii v čase, t. j ešte pred vykonaním úkonov
v trestnom konaní.

Podľa § 4ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona ak nemožno príslušný orgán určiť podľa ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru a

1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.

Na základe zhora uvedených skutočností žalovaný I.) namietol nedostatok procesnej spôsobilosti
vystupovať na strane pasívne legitimovaného účastníka, požadoval aby súd ustálil, že ústredným
orgánom príslušným konať vo veci na strane žalovaného je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Žalovaný II.) žiadal aby súd žalobu zamietol aj voči a taktiež poukázal na dikciu zákonného ustanovenia
§ 3 ods. 1 citovaného zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, kedy podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá
za škodu, ustanovuje zákon a možné je vymedziť na existenciu niektorého zo zásahov podľa § 3 ods. 1
citovaného zákona, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi namietaným zásahom a vzniknutou škodou.

Uvedené podmienky musia byť vždy splnené kumulatívne. Na podmienky zodpovednosti štátu za škodu
sa vzťahujú jednak zo základných povinností v civilnom procese zaťažujúca žalobcu - povinnosť
tvrdenia. Bez tvrdenia žalobcu že si uplatňuje právo na náhradu škody, ktorá mu mala byť spôsobená
niektorým zo zásahov podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona, nemožno uplatnený nárok priznať. Ďalej
uviedol, že z listinných dôkazov vyplýva, že žalobca výslovne neuviedol, na základe akého titulu si

uplatnil právo na náhradu škody, resp. zanedbal povinnosť tvrdenia ohľadom označenia niektorého zo
zásahov podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona, v súvislosti s ktorým mu mala byť škoda spôsobená. Túto
skutočnosť žalovaný II.) považoval za rozhodujúcu pre označenie žaloby za neopodstatnenú a nárok
za nedôvodný. Takisto za právne významnú žalovaný považoval aj tú skutočnosť, že žalobca označil
za žalovaného ten istý subjekt - Slovenskú republiku s tým, že u žalovaného I.) uviedol zastúpenie

Ministerstvom vnútra SR a u žalovaného II.) uviedol zastúpenie Ministerstvom spravodlivosti SR. Takéto
označenie považoval za de facto neprípustné konanie s tým istým účastníkom v dvojakom/rozdielnom
označení jeho zastúpenia.

Ďalej poukázal na ustanovenie § 17 ods. 2 citovaného zákona pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch sa predpokladá splnenie dvoch podmienok a to:

1) vzhľadom na spôsobenú ujmu samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením,
2) nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak.

Splnenietýchtopodmienokžalobcanepreukázal.Tvrdeniežalobcu,žeaknedôjdekpreukázaniutrestnej
činnosti právoplatným rozsudkom, automaticky vzniká nárok domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch považoval žalovaný II.) za účelové. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Co 15/97,
na ktorý žalobca poukazoval, bol v prejednávanej veci podľa názoru žalovaného II.) neaplikovateľný,

pretože Najvyšší súd SR v uvedenej veci rozhodoval o skutkovo úplne odlišnom nároku, ktorého
podstatou bol zásah do osobnostných práv televíznym vysielaním ktoré navodzovalo dojem, že
poškodený je páchateľom spoločensky odsúdeniahodnej činnosti.

V neposlednom rade uviedol, že vznesenie obvinenia žalobcovi malo dôjsť iba na základe trestného

oznámenia W. U., podaného dňa 24. 11. 2008 a doplneného dňa 19. 12. 2008. V súvislosti s týmto
trestným oznámením bol následne W.D. U. právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu krivého
obvinenia X. K. (žalobcu) a to v konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec, pod sp. zn. 3T/263/2009,
čo samé o sebe predstavuje pre žalobcu významnú satisfakciu a zadosťučinenie. V prípade ak by
žalobcaajpreukázalvzniknemajetkovejujmy,bolamuposkytnutádostatočnámierasatisfakcievoforme

odsúdenia páchateľa trestného činu jeho krivého obvinenia.

Pokiaľ žalobca v návrhu uvádza, že voči jeho osobe došlo k viacerým pochybným a neprocesným
úkonom a situáciám , kedy bola narušená a znížená jeho ľudská dôstojnosť, žalovaný II. uviedol, že
prípadnú náhradu nemajetkovej ujmy spojenú so zásahmi do jeho osobnostných práv si musí uplatniť

iným spôsobom; a nie žalobou v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z..

V konečnom dôsledku právoplatné odsúdenie W. U. z trestného činu krivého obvinenia zakladá priamo
nárok žalobcu voči nemu. Ak by bolo možné prijať záver, že žalobcovi vznikol bez ďalšieho aj nárokvoči štátu, vnikla by absurdná situácia, a síce žalobca by mal ten istý nárok voči dvom subjektom z
dvoch rôznych právnych dôvodov. Aj z tohto titulu sa žalovanému II.) javil nárok žalobcu ako nedôvodný.
Pretože žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ako aj splnenie podmienok nevyhnutých pre

možnosť priznania jej náhrady v peniazoch, považoval nárok žalobcu za nedôvodný a žiadal aby ju
súd v celom rozsahu voči nemu zamietol. Pre prípad úspechu v konaní si žalovaný II.) uplatnil náhradu
vzniknutých trov.

Svedok S. T. uviedol, že žalobcu pozná dlho, prakticky od malička, pričom sú veľmi dobrí kamaráti. Je

to jeho sused. Koncom roka 2008 bol nezamestnaný, pričom sa doma staral o starú matku, ako aj o
domácnosť. O tom, že žalobca bol vzatý do väzby, sa dozvedel z rozprávania ľudí v dedine. V ich malej
obci sa takéto reči rozchýria hneď. Hovorilo sa o tom aj v krčme. Svedok zbadal, že žalobcu táto udalosť
psychicky zmenila, pretože v súčasnosti sa tento javí ako človek utiahnutý, zamyslený, je na ňom aj
vidieť, že sa zrejme trápi, lebo aj pochudol. Náznaky výsmechu boli aj vo vzťahu k jeho žene. O tom,
že žalobca bol krivo obvinený sa v obci ľudia dozvedeli až po tom, ako bol prepustený z väzby. Svedok

vedel aj to, že osoba ktorá krivo obvinila žalobcu zo spáchania trestného činu bola neskôr právoplatne
odsúdená. Nevedel sa však vyjadriť k tomu, do akej miery sa meno žalobcu v dedine „očistilo“; či sa tak
stalo u všetkých občanov alebo len u niektorých, a ak u niektorých, tak u koho. Žalobcovu rodinu v obci
považujú za takú lepšiu strednú vrstvu, pretože žalobca bol schopný zarobiť peniaze pre seba aj pre
svoju rodinu. Svedok sám uviedol, že aj keď sa dozvedel o vzatí žalobcu do väzby, nemal pochybnosti

o tom, že došlo k nejakému nedorozumeniu, pričom jeho vzťah ani po vzatí žalobcu do väzby sa k
nemu nezmenil. Stále ho považuje za kamaráta. Žalobcu v súčasnosti označil za osobu uzavretejšiu
než tomu bolo pred spomínaným incidentom. Na otázku svedok uviedol, že aj iní ľudia v obci neverili
tomu, že žalobca mohol niečo také spáchať, z čoho bol obvinený. Aj po návrate z väzby sa k nemu
správali tak, ako predtým.

Svedok W. I. uviedol, že žalobcu pozná od útleho detstva, pretože spolu chodili do základnej školy a
spolu vyrastali. Vzájomne sa poznajú veľmi dobre. O tom, že žalobca bol vzatý do väzby sa svedok
dozvedel až večer v pohostinstve, kedy sa už viedli rôzne „debaty“ aj na túto tému. O dôvodoch väzby
sa obyvatelia obce dozvedeli asi o deň alebo dva neskôr. Družka žalobcu pracovala v inkriminovanom

období v malom obchodíku, kde predávala pekárenské výrobky, preto sa prakticky nemohla vyhnúť
kontaktusinýmiobyvateľmiobce,ktorípodľaslovsvedka,ňouopovrhovali,vyjadrovalisaonejnepekne,
čo žalobcova družka po psychickej stránke znášala zle. Nakoniec túto prácu aj „nechala“. Taktiež
svedok potvrdil, že aj deti žalobcu v škole trpeli, pretože sa im ostatní spolužiaci vysmievali. Tak ako
predchádzajúci svedok, aj tento uviedol, že žalobca sa po návrate z väzby zmenil. Prestal vykonávať

činnosť, kde by mal možnosť si zabezpečiť nejaké finančné prostriedky do rodiny a po ekonomickej
stránke sa o ňu postarať. Sám svedok má menšiu stavebnú firmu, snažil sa žalobcovi pomôcť ako
kamarát a ponúkol mu prácu. Nebola s ním však žiadna reč. Pred touto udalosťou mal žalobca v obci
dobrú povesť, bol ochotný pomôcť, dokonca pomáhal aj pri akciách konaných obecným úradom. V obci
boli ľudia, ktorí neverili, že žalobca bol schopný dopustiť sa činu z ktorého bol obvinený, samozrejme

bola aj skupina ľudí, ktorí tomu uverili a šírili po dedine klebety a práve táto skupina ľudí bola schopná
žalobcovi ublížiť. Aj v súčasnosti možno obec rozčleniť na dve skupiny, jedna skupina ktorá žalobcu
pozná a správa sa k nemu tak, ako tomu bolo pred spomínaným incidentom; a druhá skupina ktorá
šírila o žalobcovi po dedine klebety a nepravdy, a aj keď bolo zastavené trestné stíhanie a žalobca bol
prepustený na slobodu, stále si myslia že niečo za tým musí byť, buď bol žalobca informátorom a z toho

dôvodu ho z väzby prepustili, pretože nie je možné, aby to takto „dopadlo“ v prípade ak bol žalobca
obvinený z obzvlášť závažného zločinu alebo organizovanej trestnej činnosti.

S poukazom na vykonané dokazovanie, ako aj zhora citované zákonné ustanovenia, mal súd za to že
žaloba žalobcu nie je dôvodná a preto ju v celom rozsahu zamietol.

Súd mal v konaní za preukázané, že žalobca bol obvinený zo spáchania trestného činu, v dôsledku
čoho bol vzatý do väzby, ktorá trvala od 29. 12. 2008 do 29. 01. 2009. Taktiež súd mal preukázané, že
Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení 2Tpo 2/09 zo dňa 22. 01. 2009 zrušil uznesenie Okresného
súdu Lučenec 0Tp 118/2008 zo dňa 02. 01. 2009 a postupom podľa § 79 ods. 3, § 80 ods. 1 písm.

c/ Tr. poriadku väzbu žalobcu nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka Okresného súdu
Lučenec. Žalobca bol ihneď prepustený z väzby na slobodu.Podľa§3ods.1zákonač.514/2003Z.z.štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonomza
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Štát zodpovedá za škodu v prípade, ak bola preukázaná existencia niektorého zo zásahu podľa § 3 ods.
1 zhora citovaného zákona, bola preukázaná škoda a príčinná súvislosť medzi zásahom podľa § 3 ods.
1 a vzniknutou škodou, pričom tieto podmienky musia byť splnené súčasne.

Žalobca si uplatnil svoj nárok na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy u oboch žalovaných

osobitnými písomnými podaniami s tým, že u žalovaného I.) si uplatnil celú nemajetkovú ujmu a to vo
výške 150 000 Eur včítane ujmy za uvalenú nezákonnú väzbu. U žalovaného II.) si z opatrnosti uplatnil
náhradu nemajetkovej ujmy len z titulu uvalenej väzby.

Žalobca však v konaní nepreukázal, že mu vznikla škoda - ako jedna z podmienok zodpovednosti

štátu za škodu. Pokiaľ nebola preukázaná škoda, je zároveň neexistentná aj príčinná súvislosť medzi
namietaným zásahom podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona a vzniknutou škodou. Uvádza, že pred
vzatím do väzby sa príkladne staral o svoju takmer 90-ročnú, ťažko zdravotne postihnutú starú matku,
ktorej zdravotný stav bol vážny a vyžadoval neustálu opateru. Ďalej tvrdil, že po prepustení z väzby sa
nachádzala v nepriaznivom stave, pričom za necelý rok stará matka zomrela. Žalobca bol presvedčený o

tom, že smrť starej matky bola priamym vyústením jeho väzobným stíhaním a s tým spojené obmedzenie
osobnej slobody v mesiacoch december 2008 a január 2009.Tu je potrebné uviesť, že sám žalobca
na strane 10 svojho návrhu uvádza, že ide o ťažko zdravotne postihnutú osobu, ktorej zdravotný
stav je vážny a vyžaduje si neustálu opateru. Je potom ťažko preukázateľné, že následná smrť starej
matky bola v príčinnej súvislosti s obmedzením osobnej slobody žalobcu a jeho neprítomnosťou pri nej.

Takmer 90-ročný človek už môže trpieť rôznymi vnútornými, ako aj vonkajšími ochoreniami, pričom smrť
v takomto prípade môže prísť zo dňa na deň. Žalobca dokonca ani neuviedol, čo bolo príčinou smrti jeho
starej matky (záznam v úmrtnom liste, prípadne posledné lekárske záznamy v zdravotnej dokumentácii
nebohej). Uvedené súd preto bral bez právnej relevancie. Žalobca tvrdil, že sa mu rozpadol vzťah s
družkou a to tiež v príčinnej súvislosti s obmedzením jeho osobnej slobody a vznesením obvinenia, čo

tiež nebolo v konaní jednoznačne preukázané.

Právny zástupca žalobcu navrhol vypočuť ako svedkyňu U. C. - bývalú družku žalobcu s tým, že táto sa
mala vyjadriť k tomu, ako žalobca znášal trestné stíhanie, resp. väzobné zadržiavanie a podobne. Súd
tento dôkaz nepovažoval za potrebný vykonať, skôr by sa súdu javilo keby žalobca navrhol vykonať tento

dôkaz na preukázanie tvrdenia, že sa jeho vzťah s bývalou družkou vážnym spôsobom narušil práve
v súvislosti s jeho trestným stíhaním. Žalobca tvrdil túto skutočnosť, avšak v konaní na preukázanie
tohto tvrdenia nenavrhol vykonať žiaden dôkaz.

Žalobca tvrdil aj to, že v dôsledku trestného stíhania, ako aj výkonu väzby bola znížená jeho ľudská

dôstojnosť, zasiahnuté jeho súkromie a poškodené dobré meno do takej miery, že mu to prinieslo vážne
problémy, s ktorými sa nedokáže vysporiadať do dnešných dní. Aj v tomto prípade žalobca žiadnym
relevantným spôsobom nepreukázal, že má nejaké vážne problémy a že bolo vážnym spôsobom
poškodené jeho dobré meno.

Vypočutí svedkovia S. T. a W. I. uviedli, že žalobcu poznajú prakticky od malička. So svedkom
W. I. žalobca dokonca chodil do základnej školy. Obaja zhodne uviedli, že správanie žalobcu sa
po predmetnej udalosti zmenilo, žalobca sa stal uzavretým, nedôverčivým a sociálne neaktívnym.
Svedok W. I. okrem iného povedal aj to, že v dedine sú v podstate dva okruhy osôb. Do jedného
okruhu spadajú známi žalobcu, jeho dobrí priatelia a blízke osoby, ktorí od počiatku neverili, že

žalobca by bol schopný spáchať taký trestný čin, ktorý mu bol kladený za vinu. Po jeho návrate z
väzby sa k nemu táto skupina ľudí správala tak, ako sa k nemu správala pred dotknutou udalosťou.
Pokiaľ ide o druhú skupinu, je to skupina, ktorá šírila klebety hneď po vzatí žalobcu do väzby, išlo
o ľudí, ktorí fabulovali rôzne dôkazy, vymýšľali konštrukcie a dôvody pre ktoré bol žalobca vzatýdo väzby. Po návrate z väzby a zastavení trestného stíhania opätovne časť ľudí z tejto skupiny
nechcela veriť, že žalobca mohol byť len tak prepustený na slobodu a zastavené trestné stíhanie,
niektorí ho podozrievali za vedomého spolupracovníka polície, informátora. Tu je potrebné uviesť, že

mentalita Slováka, žijúceho predovšetkým v menších a uzavretých sociálnych skupinách (lazy, obce,
malé mestá) je taká, že potrebuje o niečom, o niekom rozprávať, rozoberať situácie, ľudí, udalosti a takto
uspokojiť svoju vnútornú potrebu individuálnej dôležitosti. Je všeobecne známe, že v obciach vie každý
o každom všetko, máloktorý obyvateľ obce je schopný sa „skryť“ pred očami a pozornosťou ostatných
spoluobyvateľov. To, že časť obyvateľov J. bola na strane žalobcu a od začiatku mu verila a časť

obyvateľov mu neverila a podozrieva ho i v súčasnosti, nie je právne relevantnou skutočnosťou, ktorá by
mohla bez všetkého zakladať právnu relevanciu škody ako takej. Spoluobčan takejto sociálnej skupiny
ľudí si musí byť vedomý toho, že sa pohybuje v úzkej komunite ľudí, kde každý z nich môže mať iné
vzdelanie, iný intelekt, iné právne vedomie.

W. U., ktorý krivo obvinil žalobcu zo spáchania trestného činu, bol následne Okresným súdom v Lučenci

v konaní pod sp. zn. 3T/263/2009 uznaný vinným zo spáchania trestného činu krivého obvinenia, čo
podľa názoru súdu pre žalobcu znamená určitú a to nie bezvýznamnú satisfakciu a zadosťučinenie a
to aj pre to, že sa o tomto dozvedeli aj obyvatelia obce, v ktorej žalobca žije. Nepodstatným je, či tomu
uverili všetci obyvatelia obce, alebo len ich časť. Podstatným je to, že táto informácia sa v obci rozšírila
a bola verejne známa. Príčinou začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia voči žalobcovi bola

práve výpoveď W.D. U., v ktorej žalobcu krivo obvinil zo spáchania trestného činu. Skutočnou príčinou
vzniku ujmy (ak by táto bola preukázaná) na strane žalobcu je správanie sa W. U. a jeho verbálny
prejav smerujúci k poškodeniu žalobcu. Ak by aj bola preukázaná jeho nemajetková ujma, rozhodujúcou
príčinou jej vzniku je práve správanie sa W. U.. Podľa názoru súdu si žalobca mal po práve uplatniť svoj
nárok z titulu ochrany osobnosti voči W. U. a mohol sa, okrem ospravedlnenia, domáhať aj relutárnej

náhrady, pretože právoplatné odsúdenie tejto osoby z trestného činu krivého obvinenia priamo zakladá
nárok voči nemu.

Pri medializácii celého prípadu audio, video a printovými médiami, sa súd stotožnil so žalovaným
II.), ktorý uviedol že samotná medializácia trestného stíhania nepredstavuje zásah do nemateriálnej

sféry osoby obvinenej z trestného činu automaticky, ak spôsob informovania verejnosti zodpovedá
podmienkam ustanoveným v § 6 zákona č. 301/2005. Z. z.

Žalobca svojimi všeobecnými a právne irelevantnými tvrdeniami nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy,
tvrdenia ním produkované boli len vo všeobecnej rovine bez právnej opodstatnenosti. Z tohto dôvodu

súd žalobu zamietol.

Súd mal za to, že pasívne legitimovaným v spore je Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky a to s poukazom na § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z.
z., pretože Okresný súd v Lučenci, rozhodnutím 0Tp 118/08 zo dňa 02. 01. 2009 vzal žalobcu do väzby

s tým, že väzba u neho začala plynúť dňa 29. 12. 2008 o 15.45 hod. Toto rozhodnutie súdu prvého
stupňa bolo neskôr odvolacím súdom uznesením 2Tpo 2/09 zrušené. U žalovaného I.) neboli splnené
podmienky v zmysle § 4 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona pretože v konaní nebolo preukázané, že
škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru; títo konali
v intenciách trestného poriadku a v súlade so zákonným ustanovením § 230 ods. 1 Tr. poriadku, kedy

dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva
prokurátor.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že priznal žalovanému II.) - v konaní
úspešnému náhradu trov konania vo výške 79,05 Eur, ktorá predstavovala vyčíslenie nákladov na

dopravu zamestnanca Ministerstva spravodlivosti SR do miesta sídla procesného súdu. Tieto náklady
spojenésúčasťounapojednávanídňa11.04.2013predstavujú37,51Eur(normovanáspotrebavmeste
8,7 l/100 km, normálna spotreba mimo mesto 6,43 l/100 km), vozidlo malo spotrebovať pri najazdení
35 km v meste a 390 km mimo mesta - 28,122 litra pohonných hmôt. Pri cene 1,334 Eur/1 liter potom
skutočné náklady na PHM predstavujú sumu 37,51 Eur. Účasť na pojednávaní dňa 02. 06. 2014 bola

vyčíslená nákladmi na dopravu sumou 41,54 Eur (normálna spotreba vozidla v meste 8,6 l/100 km,
normálna spotreba vozidla mimo mesta 6,76 l/100 km, pri najazdení 46 km v mestskej prevádzke a 390
km mimo mestskej prevádzky malo vozidlo spotrebovať 30,32 l pohonných hmôt. Pri cene 1,370 Eur za
liter potom skutočné náklady za PHM predstavovali sumu 41,54 Eur).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v troch vyhotoveniach (§ 204 ods. 1, prvá

veta OSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci

sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom
rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho rovy (§ 42 ods. 3 OSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 33/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251

ods. 1 OSP).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP t.j.
1) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
2) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
3) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený

4) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
5) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
6) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
7) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát

8) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností
d)súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a OSP), t.j.
1) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
2) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej
3) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 OSP,
4) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

OSP).