Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 13, 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 16C/83/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204118
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiana Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2113204118.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava samosudkyňou JUDr. Bibiánou Ťažiarovou, v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, zastúpený:
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o určenie,
že žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody
v sume 125 € a nemajetkovej ujmy v sume 550 €, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Súd žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Senica dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd určil
medzitýmnym rozsudkom, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo
Zmluvy o úvere č. 3240235 dlžníkom (povinným) B. S., narodenou XX. X. XXXX (kde po prijatí návrhu na
vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX 12606/2008) v zákonom stanovenej
lehote a rozsudkom aby rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody

sumu 125 € a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 550 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a zaplatiť žalobcovi aj trovy konania.

Žalobca vo svojom návrhu súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Senica
a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich vylúčenie z prejednávania a
rozhodovania veci a o prikázaní veci inému súdu.

Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 11NcC/53/2012-15 zo dňa 19.11.2012 rozhodol, že sudcovia
Okresného súdu Senica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na
prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava, ktorému táto napadla dňa 21. 2.2013.

Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a ods. 2 O. s. p. (jedná sa o
drobný spor), pričom vychádzal z predložených písomných dôkazov. Rozsudok bol verejne vyhlásený
(beznariadeniapojednávania)vzmysle§156ods.3O.s.p.Miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku

bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu v zákonnej lehote, účastníci konania na
verejnom vyhlásení rozsudku neboli prítomní.Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, najmä žalobou č.l. 4-7,
vyjadrením žalovanej č.l. 19-24, oznámením žalovanej č.l. 25-26 pripojeným exekučným spisom
Okresného súdu Senica sp. zn. 10Er/100/2009 a zistil tento skutkový stav veci:

Žalobca v žalobe uviedol, že žalobca v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným
podaním a to postupom podľa ust. § 38 Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.
3240235 dlžníkom (povinným) B. S., narodenou XX. X.. XXXX, pričom po prijatí návrhu na vykonanie

exekúciesúdnyexekútorpridelilexekučnejvecičísloEX12606/2008Exekučnýsúdneoznámilžalobcovi
spisovú značku, pod ktorou sa exekučné konanie na súde vedie, nakoľko však exekučný súd žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie,
došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej do 15
dní od doručenia tejto žiadosti, keďže exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
a nie rozhodnutie rozhodcovskej komisie, pre ktoré vtedy táto lehota neplatila. Exekučný súd napriek

tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až
dňa 21. 9. 2009 (konanie pritom začalo 6. 3. 2009) a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o žiadosti
oudeleniepovereniatakdošlopouplynutízákonomstanovenejdoby(omeškanieviacako10mesiacov).

Ako dôkaz označil príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce
právnevýznamnéskutočnosti.Uviedol,žepopísanýpostupexekučnéhosúduhodnotíakonesprávnyav
rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po

veľmi dlhej dobe. Uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že žalobca sa
dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po

doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Uviedol, že si z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú
vyčíslil tak, že mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím

o nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu IS 40 eur,
administratívne a iné poplatky 15 eur. Celkovo vynaložil žalobca vo veci správy a vymáhania svojej
pohľadávky v tomto období sumu 125 eur. Zároveň si žalobca uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a
došlo k vyvolaniu rizík - neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného,

k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného. Uviedol, že
nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym a
zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Uviedol, že žalobca mohol ak by došlo
k rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej

príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného
súdu zamedzil mu správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Uviedol, že náhradu nemajetkovej
ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a
základných práv a uviedol aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy
a to: - neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať

vzniknutú situáciu resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala u žalobcu resp.
u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo na rovnosť v spoločnosti, - vytvorenie absolútnej nemožnosti súdnehouplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej
príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených
podnikateľských plánov, vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu

na strane žalobcu, ale aj na strane jej majiteľov, - nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila
ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol
prijať. Uviedol, že všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy
Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný
aplikovaťústavnúpožiadavkujednoduchéhopráva,žekaždýmáprávonarozhodnutiepodľarelevantnej

právnej normy a realizácia základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho
konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite. Uviedol, že potreba náhrady
nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie
adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práva a princípov právneho štátu.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy použil žalobca možnú analógiu z doktríny prijatej
ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa

na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000 Sk, t. j. cca 660 eur. Ohľadom
primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu
vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.
Nemajetkovú ujmu vyčíslil sumou 550 eur. Výpočet nároku uskutočnil alikvotným pomerom 55 eur za
každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie uvedenej doktríny

ústavného súdu 660 eur za rok. Žalobca ďalej uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku
na náhradu škody, žalovaný však do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval, preto podal túto
žalobu.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobu navrhuje zamietnuť. V prvom
rade mala za to, že návrh je zmätočný, keď žalobca síce podal písomný návrh a poukazoval na
konkrétne dôkazy, najmä odkazuje na exekučný spis, žiadne dôkazy však sám nepredložil. Žalobca v
skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám.
Zo žaloby nie je ani zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z

dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu
nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Žalobca na odstránenie prieťahov v konaní podnikol to,
že podával Žiadosti o informáciu o stave konania, čo ale podľa žalovanej nie je možné považovať
za riadny prostriedok na zabránenie tvrdených prieťahov. Žalovaná uviedla, že dňa 23.4.2012 boli jej
doručenéprvéžiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodyzodňa23.4.2012,vzhľadom

na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby, je zrejmé , že žalobca
ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, pričom poškodený podľa § 16 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z., sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať
na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Uviedla,

že žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril
akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám
požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č.
514/2003 Z.z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. K nesprávnemu úradnému
postupu uviedla, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,

aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok. Od 01.06.2011 pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia pre uvedené
exekučné tituly neplatí. Zo samotného § 44 ods. 2 exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní
sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Žalovaná
označila judikáty Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR z ktorých vyplýva, že vnútroštátny

súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu
rozhodcovskej doložky rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Z rozhodnutia Ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Žalovaná ďalej uviedla, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného

súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca uvedené nepreukázal a preto nie je preukázaný nesprávny
úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má napr. predseda
súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedla, že zo skutkových tvrdení uvádzaných v niektorý žalobách žalobcu,

k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred marcom 2009, v prípade ak mala žalobcovi
vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie nároku uplynula po troch
rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, vzhľadom k uvedenému vzniesla žalovaná námietku premlčania tohto
nároku, ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenianavykonanieexekúciepreddňom23.4.2009.Žalobcanepreukázalexistenciuškodyanároky,
ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných
výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku
trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom

pracovných výkonov zamestnanca pomocou IS, udržiavanie a správu IS a administratívne spracovanie
textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nekonkretizoval, či
si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani
za zmenšenie majetku poškodeného ani za ušlý majetkový prospech. Naviac žalobca ako spoločnosť,
ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný

systém v období pred spornými exekúciami i po nich. Postup žalobcu je teda účelový. K uplatnenej
nemajetkovej ujme uviedla, že podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/závažnosť

následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy
u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu
škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na
zánikpodnikateľskýchaktivítaplánov,aletietoniesúbližšiekonkretizované,ataktiežžalobcanespresnil

v čom sa ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu. Uviedla, že pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcimzadosťučinením,čozuvedenýchžalôbnevyplýva,pretožalovanánemázapreukázanýtak
vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti
nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu

dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu
spojené s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. Upozornil na list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D/2010 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
SR pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami
žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia

na ochranu spotrebiteľov a bolo konštatované, že „Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú
predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných
podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich
zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa....“. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc

slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku
podnikateľskej činnosti žalobcu, považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi,
pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi
vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto
situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí

byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy voči štátu. Žalovaná uviedla, že na základe uvedených skutočností zastáva názor,
že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinnásúvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia exekútorovi po uplynutí 15-dňovej lehoty, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti,
uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou a má za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol si

zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a
najmä že si uplatňuje ničím nepreukázané čiastky, či už podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej
ujmy, preto pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v
celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Ministerstvo spravodlivosti SR súdu oznámilo, že v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 im
bolo doručených 43 597 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
vzhľadom na neobvyklé množstvo podaných žiadostí nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať,
disponujú však vlastnou databázu doručených žiadostí, na základe ktorej môžu potvrdiť, že žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku v predmetnej veci im doručená bola, žalobca však neposkytol v

rámci predbežného prerokovanie požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím
bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal
kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol. Podľa
priloženého zoznamu bola žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

doručená Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 25.09.2012.

Z exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn. 10Er/100/2009 súd zistil, že súdny exekútor dňa 6.
3.2009doručilsúdužiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,ktorékonaniebolouexekútora
vedené pod sp. zn. EX 12606/08. Dňa 24. 9. 4. 2009 vyzval Okresný súd Senica JUDr. Rudolfa Krutého

na upresnenenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ohľadom právneho zástupcu
oprávneného. Dňa 18. 5. 2009 JUDr. Rudolf Krutý doručil súdu opravenú žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Dňa 9. 9. 2009 doručil JUDr. Rudolf Krutý urgencii o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie. Dňa 21. 9. 2009 vydal Okresný súd Senica poverenie č. 52050497054 pre súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého proti povinnej B. S., narodenej XX. X.. XXXX, bytom F. XX, na

vymoženie sumy 608,11 eur s príslušenstvom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym

úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z, o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa
§ 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v
občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci ,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických

osôb a právnických osôb.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri

výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutiaEurópskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo

rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci Zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého

sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha.
V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú
výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,
že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu
len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak

súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína
príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo
uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia
neskôr.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel

o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/ rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania

žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného do 31. 5. 2010
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľaustanovenia§41ods.2písm.c,d),zákona č.233/1995Z.z.Exekučnéhoporiadkuplatnéhodo31.
5.2010podľatohtozákonamožnovykonaťexekúciuajnapodklade notárskychzápisníc,ktoréobsahujú
právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmeta čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a vzhľadom na zistené skutočnosti súd dospel k
záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Žalobca sa podaním adresovaným priamo žalovanému
a doručeným dňa 27. 4. 2012 domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd
šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od

prijatia predmetnej žiadosti žalovaným, žalobu tak súd nepovažoval za predčasnú.

Žalobca sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k rozhodnutiu o žiadosti
o vydanie poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal,
či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, a či
je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Zákon určoval lehotu na vydanie

poverenia a nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia. V prípade, že súd má za
to, že nie je zákonný dôvod pre vydanie poverenia, návrh zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno
považovať za jednoduché. Ani nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002).

Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď
podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v
konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9

ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie
náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd
však má za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri
skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie
poverenia a začatia tohto konania. Žalobca sa vo svojich žalobách v podstate domáha, aby okresný súd

opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné
súdy, pričom vecne príslušnými by v prvom stupni boli okresné súdy, preskúmavali postup iných
všeobecných súdov, mohol by tento postup smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve,
nakoľkovprípade,akbysaprieťahovdopustilsúdvyššiehostupňa,jehopostupbypreskúmavalokresný
súd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v
konaní.Absencioupredmetnéhorozhodnutiaoprávnenéhoorgánuoexistenciiprieťahovnebolasplnená
základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Žalobca tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenie s omeškaním viac ako 10 mesiacov.
Súd zistil, že poverenie bolo vydané dňa 21. 9. 2009, pričom žiadosť na vydanie poverenia bolo súdu
doručená dňa 6. 3. 2009. Z uvedené vyplýva, že poverenie bolo vydané 186 dní po uplynutí 15
dňovej zákonnej lehoty v zmysle ustanovenia, keď návrh na vydanie poverenie bol doručený súdu
dňa 6. 3. 2009. V tejto súvislosti však je potrebné konštatovať, že žiadosť exekútora doručená dňa 6.

3. 2009 nebolo kompletná. Až na výzvu súdu zo dňa 29. 4. 2009, súdny exekútor dňa 18. 5. 2009
doplnil žiadosť na vydanie poverenia. Až týmto dňom možno vychádzať zo skutočnosti, že žiadosť na
vydanie poverenia bola spôsobilá na to, aby súd mohol o žiadosti rozhodnúť. Zo spisového materiálu
ďalej vyplýva, že súdny exekútor urgoval podaním doručeným súdu dňa 9. 9. 2009 vydanie poverenia,
ktoré bolo následne súdom vydané dňa 21. 9. 2009. Podľa skutkových okolností uvedených v žalobe

tak malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v čase od začatia exekučného
konania dňa 6. 3. 2009 do vydania poverenie dňa 21. 9. 2009, ktorým vymedzením skutkového základu
uplatneného nároku je súd v prejednávanej veci viazaný. Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci
v danej lehote vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa jednou urgenciou domáhal skoršieho
vydania rozhodnutia (vychádzajúc z obsahu exekučného spisu). Pritom súd na jeho urgenciu reagoval

a na 11 deň vydal poverenie. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas tejto doby bol v
neistote a hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnako žalobca nepreukázal, že doba od doručenia žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o vydaní poverenia, viedla k strate
jeho legitímnych očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúcekonečnévymoženiepohľadávky,keďževmnohých inýchexekučnýchveciachžalobcuakooprávneného
bola spochybnená právomoc rozhodcovského súdu, resp. materiálna vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku. Nepochybne o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté. V

postupe Okresného súdu Senica s ohľadom na vyššie uvedené neboli zistené žiadne pochybenia, keď
konať mohol až potom ako bola žiadosť súdneho exekútora spôsobilá na rozhodnutie. Súd má za to, že
nebolo preukázané, že k vydaniu poverenia došlo až po uplynutí 10 mesiacov, tak ako to tvrdí žalobca.
Naopak bolo zistené, že po doplnení žiadosti súd rozhodol. Preto možno konštatovať, že sa nedopustil
nesprávnehoúradnéhopostupu.Vzhľadomkuvedenýmkonštatovaniamjezrejmé,žeabsentujeprvotná

podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý
nesprávny úradný postup nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh
žalobcu považoval za neopodstatnený. Predmetné exekučné konanie nie je právoplatne skončené.
Účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedených lehotách nevznikol stav právnej neistoty.
Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, pričom na žalobcovi je preukázať svoje
tvrdenia. Žalobca svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané nijako nedokladoval. Určenie

výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Súd sa nestotožňuje ani s názorom, že
možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia
s nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Súd však nevidel dôvod, aby sa
nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo. Taktiež nebola
preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného

súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a
oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť
do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca napriek

márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal ich vznik. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť
dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou
môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na
preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná,

nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa žalobcovi nepodarilo vôbec
preukázať, že by mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci vznikla akákoľvek
škoda, či ujma. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a udržateľnosťou
pohľadávky bez toho, aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému

spravovalo pohľadávky dlžníkov, aký počet pohľadávok spravoval pomocou informačného systému,
kto mu spravoval a udržiaval informačný systém a za akú odmenu, kedy a kú komunikáciu vyvíjal s
pôvodnýmsúdnymexekútorom,akéakedyposielalurgencieexekučnémusúdu),keďnutnosťspravovať
pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k
vymáhaniu formou exekúcie. Znamená to, že vznik nákladov žalobcu ako oprávneného v exekučnom

konaní na správu a udržateľnosť pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu
Senicavexekučnejveci.Žalobcasvojetvrdeniaovznikumajetkovejškodyvžalobevšeobecnepopísané
nijako nezdokladoval a určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku. V časti
uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba
prípadnékonštatovanieporušeniaprávaaniesúdanédôvodynapriznanienáhradynemajetkovejujmyv

peniazochsprihliadnutímnadôvodyuvedenévyššie.Samotnévedenieexekučnéhokonaniabezohľadu
na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora,
s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom
neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní.
Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Nepochybne žalobcovi

musela byť všeobecne známe vzhľadom na predmet jeho podnikania (poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov), a to ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov
v danej problematike rozhodcovských rozsudkov. Preto, ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda
a nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Senica v
exekučnej veci.

Ako už bolo konštatované, majetková ujma nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolnosti, ktoré sú
v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciuvoformenemajetkovejujmy.Podľasúdusažalobca snažípredmetnýmpodanímeliminovaťpofinančnej
stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa
súdnej praxi nie je v súlade s dobrými mravmi. O návrhu na vydanie poverenia bolo rozhodnuté.

Konštatovanie, že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať.
Ako už bolo uvádzané žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo.
Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V
prvom rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky žalobca nejakú
škodu reálne dokladoval, nepreukázal nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia, teda ani

príčinnú súvislosť, ani to, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Žalobca nepreukázal, že by povinný
subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom
prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,
pretožespravidladôvodomneplneniadlhupovinnéhojejehoinsolventnosťeštevčasepredrozhodnutím

v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe
riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, že
uprednostnil rozhodcovský (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zo
zákona č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe.

V § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je upravená subjektívna premlčacia lehota na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím ako aj nesprávnym úradným postupom, ktorá je 3 ročná a začína
plynúť odo dňa keď sa poškodený o škode dozvedel. Citované zákony však neupravujú objektívnu
premlčaciu lehotu pre náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným
postupom. Objektívnu premlčaciu lehotu je preto potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka. Podľa § 106 ods. 1, 2, OZ právo na náhradu škody sa premlčí za 2 roky odo dňa keď sa
poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody
premlčí za 3 roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z
ktorej škoda vznikla, to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia
žiadosti o vydanie poverenia pred dňom 23.4.2009. O takýto prípad v prejednávanej veci išlo, nakoľko
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 6. 3.
2009 a 15 dňová lehota na vydanie poverenia uplynula dňa 21. 3. 2009 t. j. pred dňom 23. 4. 2009. Súd
sa stotožnil so vznesenou námietkou premlčania a mal za to, že návrh bol podaný po uplynutí lehoty v

zmysle ustanovenia § 19 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedené je ďalším dôvodom na zamietnutie návrhu.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom
stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal svoj
nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a
preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej
žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a nepreukázala, že by jej trovy
konania vznikli.

Poučenie:

Protitomutorozhodnutiumožnopodaťodvolaniedo15dníodjehodoručeniaprostredníctvomtunajšieho

súdu na Krajský súd v Trnave.
Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby

jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
§ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

§ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
§ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
§ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
§ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
§ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

§ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
§ súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
§ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
§ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

§ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
§ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
§ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.