Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 4, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/63/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7010899373
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7010899373.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr.

LadislavaCakocihoaJUDr.AdrianyMurínovej,vprávnejvecižalobcuQ..K.K.-K.,E.G.J.,Y.Č..XXXX/
XX proti žalovanému Ž. C. B., so sídlom v E., R. Č.. X, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 26.11.2013 č.k. 34C 108/2002-709 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v zamietajúcich výrokoch.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu v časti o náhradu ušlého zisku za obdobie
od 1.8.1998 do 30.6.2000 ako aj v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej časti nárok
žalobcunanáhraduušléhoziskuvylúčilnasamostatnékonanieavyslovil,žeotrováchkonaniarozhodne
samostatným rozhodnutím.

Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o peňažnom nároku žalobcu titulom ušlého zisku a
nemajetkovej ujmy.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že účastníci uzatvorili dňa 21.12.1996 zmluvu

o nájme nebytových priestorov, predmetom ktorej bol nájom objektu zastávky J. - N., na základe ktorej
sa žalobcovi ako nájomcovi odovzdalo do prenájmu XXX,XX m2 podlahovej plochy objektu. Ďalej
žalobcovi sa dalo do bezplatného prenájmu parc.č. XXXX/X, I..Č.. XXXX/X. Žalovaný ako prenajímateľ
sa zaviazal, že uvedené nehnuteľností dá žalobcovi ako nájomcovi do prenájmu ihneď akonáhle budú
uvoľnené, t.j. po ich presťahovaní do vhodných priestorov, najneskôr do 30.6.1997. Svedok Q.. N.Á.
ktorý so žalobcom ako nájomca zmluvu uzavrel v konaní uviedol, že zmluva dňa 21.12.1996 bola
riadne uzavretá. Priestory, ktoré boli obsadené železničnými zložkami a majú byť predmetom prenájmu

najneskôr do 30.6.1997 boli bufet, sklad, manipulácia, predsieň, sprcha, predsieň, WC, sklad, šatňa
upratovačiek, dielňa, výmenníková stanica, strojovňa, upratovačka. Takto vymedzený nájomný vzťah
bol jeho účastníkmi rešpektovaný a nájomná zmluva bola platne uzavretá.

Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že
nebytové priestory mali byť v zmysle nájomnej zmluvy odovzdané žalobcovi do nájmu do 30.6.1997,

preto žalobcovi začala plynúť subjektívna premlčacia doba na náhradu ušlého zisku od 1.7.1997 a nárok
je premlčaný od 30.6.1999. Objektívna premlčacia doba začala plynúť od 1.7.1997 a nárok na náhradu
ušlého zisku je premlčaný od 30.6.2000. Žalobca uplatnil svoj nárok na súde dňa 22.7.2002 t.j. po
uplynutí objektívnej a subjektívnej premlčacej doby. Na vznesenú námietku premlčacia bol preto súdpovinný prihliadnuť. Žalobca požiadal ušlý zisk za obdobie od 1.8.1998 do 1.8.2002 v sume 1,589.744,-
Sk, za obdobie od 1.8.2002 v sume 33.119,70 Sk a úroky z omeškania vo výške 0,05% za každý deň
omeškania z celého ušlého zisku. Ušlý zisk za obdobie od 1.2.2001 do 1.8.2002 vo výške 2,439.222,-Sk

a za obdobie od 1.8.2002 sumu 135.546,-Sk a úroky z omeškania. Nárok žalobcu na zaplatenie ušlého
zisku za obdobie od 1.8.1998 do 30.6.2000 vo výške 761.752,-Sk t.j. v sume 25.285,53 eura (397.436,-
Sk : 12 = 33.120,-Sk za mesiac x 23 mesiacov) je premlčaný, preto súd žalobu čiastočne zamietol. V
prevyšujúcej časti o náhradu ušlého zisku súd vylúčil žalobu na samostatné konanie, lebo vo veci je
potrebné vykonať ďalšie dokazovanie.

Po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel súd prvého stupňa k záveru, že nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vyčíslený v sume 16.596,95 eura je nedôvodný. Podľa názoru súdu
žalobca nepreukázal, že došlo k poškodeniu jeho dobrého mena, ani dobrého mena firmy vo vzťahu k
okoliu ani vo vzťahu k úradu (štátnemu dráhovému úradu, pracovisko Košice). Zamestnanci úradu pre

reguláciuželezničnejdopravyašpeciálnehostavebnéhoúradu-úraduprereguláciuželezničnejdopravy
uviedli, že úrad ani neskúmal, či subjekt ktorý bol označený za neplatiča skutočne neplatičom bol. Úrad
z tohto nevyvodzoval žiadne závery a nebola to ani relevantná skutočnosť, pre posudzovanie zmeny
účelu prenajatých priestorov podľa nájomnej zmluvy. Pre zamestnancov úradu bolo podstatné to, že
prenajímateľ vyslovil nesúhlas so zmenou účelu prenajatých priestorov, lebo bolo na vlastníkovi stavby,

či súhlasí alebo nesúhlasí so zmenou. Úrad mal naďalej voči žalobcovi a jeho firme úctu a žiadnym
spôsobom to nespochybňoval. V tejto súvislosti poukázal súd na svedeckú výpoveď svedka Q.. K. N.,
ktorý na pojednávaní uviedol, že žalobca prestal uhrádzať niektoré záväzky voči žalovanému a to média,
preto im obom bola žalovaným doručená výpoveď z nájmu nebytových priestorov. Podľa jeho názoru,
ak by žalobca bol prejavil snahu so žalovaným riešiť nezaplatené média, žalovaný bol ochotný situáciu

riešiť a nemuseli z týchto priestorov odísť.

Z uvedených dôvodov súd žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol.

Proti tomuto rozsudku v zamietajúcich výrokoch podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd
v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady ušlého zisku rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a v napadnutej časti o nepriznaní mu majetkovej ujmy toto
zmenil a priznal mu nemajetkovú ujmu a zároveň aby zmenil rozsudok vo výroku ktorým súd vylúčil

časť jeho nároku o náhradu ušlého zisku na samostatné konanie. V odvolaní uviedol, že ak súd
prvého stupňa priznal premlčanie od 1.8.1998 do 30.6.2000 tak toto rozhodnutie súdu nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní - uvedenom písomnom prejave žalovaného zo dňa 1.8.2013. Je toho názoru,
že súd prvého stupňa nemal právo zmeniť vôľu žalovaného, ktorou sa domáhal premlčania za obdobie,
ktoré určil od 30.6.1999. Má za to, že v zmysle prejavu žalovaného došlo k premlčaniu jeho práva na

náhradu ušlého zisku v období od 1.7.1999 do 30.6.2000 a teda jeho žalobný návrh na náhradu ušlého
zisku nie je premlčaný za obdobie od 1.8.1998 do 30.6.1998 a za obdobie od 1.7.2000 do 31.3.2003.
Vylúčenie vo zvyšku jeho nároku na náhradu škody považuje za nielen za nedôvodné ale aj v rozpore s
platným procesným postupom, ktorým sa súd prvého stupňa neriadil. Keďže až do vyhlásenia uznesenia
skončenie dokazovania súd prvého stupňa sa zaoberal aj jeho nárokom na náhradu ušlého zisku, podľa

jeho názoru nie je právne možné, po uznesení o skončení dokazovania vylúčiť tento žalobný nárok na
samostatné konanie s odôvodnením, že vo veci je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Má za to, že
tento postup súdu prvého stupňa je v rozpore s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.4.2013
č.k. 4Co 223/2010, ktorým mu bolo uložené odstrániť vytýkané pochybenia. Ďalej bol toho názoru, že
súd prvého stupňa zamietol jeho žalobný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s odôvodnením, že

nebolo preukázané splnenie predpokladov na ochranu osobnosti, uvedené dôvody súdu prvého stupňa
nemajúoporuvovykonanomdokazovaní. Vtejtosúvislostipoukazuježalobcanalistžalovanéhozodňa
23.12.1999 adresovaný Štátnemu dráhovému úradu - pracovisko Košice ako Špeciálnemu stavebnému
úradu vo veci správneho konania pred týmto úradom. Bez akéhokoľvek dôvodu, mimo rámec tohto
správneho konania zaslal o ňom ako podnikateľskom subjekte nepravdivé a osočujúce údaje tým, že ho

v tomto liste označil za neplatiča, ktorý si neplní svoje povinnosti vyplývajúce mu z postavenia nájomcu -
že má finančné podlžnosti voči prenajímateľovi. V konaní pred súdom prvého stupňa žalovaný žiadnym
relevantným dôkazom nepreukázal, že ku dňu 23.12.1999 neplnil si svoje povinnosti nájomcu a že mal
nejaké finančné podlžnosti voči prenajímateľovi. V konaní predkladal rôzne faktúry mu adresované, aleani v jednom prípade nepreukázal, že do 23.12.1999 neuhradil nejakú relevantnú faktúru, t.j. faktúru
ktorú má žalovaný vedenú vo svojom účtovníctve. Je teda zrejmé, že žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno, že mal nejaký účtovný dlh voči nemu k 23.12.1999. V tejto súvislosti poukázal na výpovede

svedkov Mgr. Š. B. A. Q.. K. C.. Z výpovede dvoch svedkov je zrejmé, že takýto nepodložený útok voči
jeho osobe ako podnikateľovi nemohol a ani nemal negatívnu odozvu uvedením svedkov voči nemu
len preto, že ich vzťahy pred 23.12.1990 boli natoľko korektné a vo vzájomnej úcte, že takéto doslovné
osočovanienemohlootriasťichvzájomnúúctu.Uvedenáskutočnosťvšakničnemení,žetakýtozavinený
zásah do jeho osobnej integrity mohol aj naďalej môže znížiť jeho vážnosť u iných zamestnancov ŠDÚ,

teraz Úradu pre reguláciu železničnej dopravy. Má za to, že nepravdivé informácie o ňom ako fyzickej
osobe,žejeneplatičvočiinémupodnikateľskémusubjektu-žalovanémubolajnaďalejspôsobilývyvolať
ohrozenie alebo narušenie jeho práv na ochranu jeho osobností.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil. Uviedol, že v plnom rozsahu súhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa a
má za to, že tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní sú účelové, s cieľom zvrátiť rozhodnutie súdu vo svoj
prospech, avšak ničím nepodložené a neopodstatnené.

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zamietajúcich výrokoch
a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
postupom podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav
veci ak reagujúc na vznesenú námietku premlčania dospel k záveru, že nárok uplatnený žalobcom je
čiastočne premlčaný, ktorý následne aj správne právne posúdil ak v uvedenej časti žalobu zamietol.
Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na

skutkové zistenia a na právne normy ktoré v súvislosti s premlčaním uviedol súd prvého stupňa, súd
poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.

K odvolaniu žalobcu je potrebné uviesť, že súdna prax aj právna teória pod premlčaním rozumie márne

uplynutie doby stanovenej v zákone na vykonanie práva. Znamená výrazné oslabenie subjektívneho
práva účastníka, keďže premlčaním síce jeho nárok nezaniká, nemôže byť však súdom priznaný, ak
povinný pred súdom čelí uplatnenému právu námietkou premlčania. Nárok oprávneného účastníka trvá
ajnaďalej,stávasavšakprostredníctvomsúdunevymáhateľným.Právnaúpravapremlčaniatýmsleduje
cieľčeliťvznikuaexistenciídlhotrvajúcichprávapovinnostičastosprevádzanýchajichurčitouneistotou,

nejasnosťou a pochybnosťou. Možno teda povedať, že povinnému subjektu je poskytnutá námietka
premlčania ako účinná možnosť jeho ochrany pred uvedenými negatívnymi dopadmi dlhotrvajúcich
občianskych subjektívnych práv.

V prejednávanej veci žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania časti žalobcom uplatneného
nároku, preto správne postupoval súd prvého stupňa, ak na vznesenú námietku prihliadol a v časti
žalobcom uplatnený nárok od 1.8.1998 do 30.6.2000 zamietol. Niet pochýb o tom, že žalobca v uvedenej
časti nárok uplatnil po uplynutí subjektívnej premlčacej doby.

Za dôvodné nemožno považovať odvolanie žalobcu ani v časti zamietajúceho výroku, ktorým súd
zamietol jeho nárok na nemajetkovú ujmu.

K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej
osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka
existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení
alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite. Tento zásah musí byťneoprávnený (protiprávny) a musí tu byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a
neoprávnenosťou (protiprávnosťou) takého zásahu. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov
potom vylučuje možnosť nástupu sankcii podľa ust. § 13 Obč. zákonníka.

Ak je zásah do osobnosti fyzickej osoby, konkrétne zásah dojej cti, v skutkových tvrdeniach znevažujúci,
difamujúcej povahy, dôvod vylučujúci neoprávnenosť zásahu je spravidla daný (pôvodca tohto zásahu
nebude zodpovedať) vtedy, ak preukáže, že uvedené skutkové tvrdenia sú pravdivé - tzv. dôkaz pravdy.

V zásade nemôže byť preto poskytnutá občianskoprávna ochrana cti proti difamujúcim tvrdeniam,
ktoré sú pravdivé. Pre dôkaz pravdy vylučujúci neoprávnenosť postačuje, ak je preukázaná pravdivosť
podstatnej časti tvrdenia. V judikatúre sa presadil názor, že významné musí byť vždy to, aby celkové
vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde. Inak povedané, stačí aby pravdivá bola podstatná časť
tvrdenia.

Žalobca v konaní uplatňoval nárok na nemajetkovú ujmu, ktorý odôvodňoval tým, že žalovaný v rámci
správneho konania vedeného na Štátnom dráhovom úrade, pracovisko Košice vo svojom písomnom
podaní uviedol, že si neplní povinnosti vyplývajúce z uzatvorenej nájomnej zmluvy a má finančné
podlžnosti voči Železniciam Slovenskej republiky. Bolo preto povinnosťou žalovaného v konaní podať

dôkaz pravdy o tom, že žalobca má voči nemu podlžnosti. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd,
že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o tomto nároku žalobcu správne vychádzal z výpovede svedka
Q.. K. N., ktorý potvrdil žalovaným uvedenú skutočnosť, že žalobca prestal uhrádzať niektoré záväzky
voči žalovanému a bola im preto obom doručená výpoveď z nájmu nebytových priestorov. Za takejto
situácie je preto správny záver súdu prvého stupňa, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený

žalobcom je nedôvodný.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobcom uvádzané odvolacie dôvody, preto
odvolací súd napadnutý rozsudok v zamietajúcich výrokoch ako vecne správny potvrdil.

Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.