Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 19, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/704/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4110227725
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4110227725.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa: A.. E.
Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., G. XX, proti odporcom: 1. A. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., X. XX/XX,
2. H. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., X. XX/XX, obaja zastúpení JUDr. Cimrák, s. r. o. so sídlom Nitra,
Štefánikova 7, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 12. júna 2014 č. k. 25C/293/2013-348, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania k rukám ich
právneho zástupcu JUDr. CIMRÁK, s. r. o. v sume 132,60 eura do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania rozhodol
tak, že navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania k rukám ich
právneho zástupcu JUDr. Cimrák, s. r. o. v sume 475,76 eura do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 80 písm. c) OSP, § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 129 ods. 1,
§ 130 ods. 1, § 132 ods. 1, 2, § 136 ods. 1, 2, § 140, § 143, § 149 ods. 1, 4, § 588 Občianskeho
zákonníka, § 19 ods. 1, 2, § 26 ods. 1, 2, 3 zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, čl. 12 ods.
1, čl. 20 ods. 1 Ústavy SR č. 460/1992 Zb. a na základe vykonaného dokazovania zistil, že odporcovia
nadobudli nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14. 10. 2002, keď predávajúcim bola A.
Y. - G. v konkurze, zastúpená JUDr. Šimorom, správcom konkurznej podstaty. Správca konkurznej
podstaty mal na základe opatrenia konkurzného súdu právo predávať predmetné nehnuteľnosti, mal
oprávnenie na nakladanie s nehnuteľnosťami a odporcovia ako kupujúci neboli oprávnení hodnotiť
postup konkurzného súdu a správcu a ani pri odbornej starostlivosti by nezistili pochybenie, ktoré
bolo konštatované až Ústavným súdom. Z tohto pohľadu boli odporcovia pri nadobúdaní predmetných
nehnuteľností v dobrej viere, dobromyseľní a nehnuteľnosti nadobudli zákonným spôsobom. Na základe
rozhodnutia Ústavného súdu SR treba vychádzať z toho právneho názoru, že navrhovateľ nebol vyzvaný
v konkurznom konaní uznesením na podanie vylučovacej žaloby, pričom bolo potrebné, aby bol vyzvaný
uznesením, a nie len obyčajnou výzvou, na základe čoho podľa právneho názoru Ústavného súdu SR,
nebol postup konkurzného súdu v súlade so zákonom. Podľa názoru súdu by však táto skutočnosť,
vzhľadom na zdôvodnenie zamietnutia návrhu navrhovateľa, nemala vplyv na platnosť kúpnej zmluvy.
Súd poznamenal, že ak by tomu tak bolo, Ústavný súd SR alebo Krajský súd v Nitre by túto skutočnosť
automaticky vo svojich rozhodnutiach konštatovali. Uvedené súdy však neuviedli, že by automaticky
v prípade nedodržania zákonného postupu, pri speňažovaní majetku úpadcu, bola kúpna zmluva
neplatná, keď jednoznačne vedeli, že výzva navrhovateľovi nešla formou uznesenia, ale formou prípisu.

Súd skutočnosť, že nesprávny postup pri speňažovaní majetku nemal vplyv na platnosť kúpnej zmluvy,
videl aj v tom, že v podstate nebol pri speňažovaní majetku konkurzným súdom dodržaný procesný
postup, avšak sa dospelo k správnemu výsledku. Vzhľadom na to, že navrhovateľ a jeho manželka
mali pred vyhlásením konkurzu na manželku navrhovateľa zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo, mal
správca pristúpiť k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva. Toto konštatoval aj Ústavný súd SR.
Správca konkurznej podstaty zdôvodnil, že k vyporiadaniu BSM nepristúpil, keď na to podľa neho nebol
dôvod. Bola založená celá nehnuteľnosť úverom, ktorý si brala úpadkyňa spolu s navrhovateľom v čase,
keď ešte nemali zrušené BSM. Podľa názoru tohto súdu mal správca pristúpiť k vyporiadaniu BSM
úpadkyne a navrhovateľa, avšak výsledok by bol určite rovnaký v tom, že by bola celá nehnuteľnosť
úpadkyne a navrhovateľa predaná. Úpadkyňa si spolu s navrhovateľom ako ručiteľom brala úver, ktorý
bol zabezpečený celou nehnuteľnosťou, ktorej bol vlastníkom aj navrhovateľ, pričom dlh bol vyšší ako
hodnota samej nehnuteľnosti. Na predmetnú nehnuteľnosť sa pritom viazali pred jej predajom aj ďalšie
ťarchy vo forme exekúcií, ktoré sa vzťahovali na celú nehnuteľnosť. Dlhy, či už z uvádzaného úveru alebo
zo vzťahov, ku ktorým nasledovali exekúcie, vznikli v čase, keď ešte úpadkyňa a navrhovateľ nemali
zrušené BSM. V konečnom dôsledku mal správca konkurznej podstaty postup odobrený konkurzným
súdom. Konkurzné konanie voči úpadkyni bolo skončené. Aj keď podľa názoru Ústavného súdu SR
sa tento súd môže vyjadrovať k postupu konkurzného súdu a môže ho preskúmavať, nemôže meniť
právoplatné rozhodnutia konkurzného súdu (opatrenia). Nemôže ani rozhodnúť o pokračovaní, či
obnove konkurzného konania tak, aby sa pochybenie odstránilo a boli by dodržané práva veriteľov.
Navrhovateľ nebol priamym účastníkom konkurzného konania, celý čas však o tom, že sa predáva
celá nehnuteľnosť, vedel, dokonca k prihláseniu záujemcov prišlo až v piatom kole priameho predaja
nehnuteľností. Dovtedy s ním správca komunikoval. Dokonca navrhovateľ aj podal návrh na vylúčenie
veci z podstaty. Navrhovateľ bol účastníkom súdnych konaní spolu s odporcami, vedených pod sp. zn.
28S/4/2007 na Krajskom súde v Nitre a sp. zn. 9C/67/2005, kde sa riešila otázka zápisu kúpnej zmluvy do
katastra nehnuteľností, resp. neplatnosť kúpnej zmluvy a navrhovateľ v týchto konaniach úspešný nebol,
pričom v týchto konaniach bol riešený aj postup konkurzného súdu. Výsledky týchto konaní sú záväzné
pre tento súd, keďže účastníci tohto konania boli účastníkmi aj uvedených konaní. Uvedené skutočnosti
možno zhrnúť podľa súdu tak, že i keď prišlo k pochybeniu konkurzného súdu, toto pochybenie,
vzhľadom na správny výsledok, nemalo také následky, aby bolo možné považovať predmetnú kúpnu
zmluvu za neplatnú. Súd posudzoval vec aj z princípu základných ľudských a ústavných práv účastníkov
konania, či ďalších osôb (veriteľov). Podľa názoru súdu, vzhľadom na ústavné princípy právnej istoty
a ochrany nadobudnutých práv, vlastníci, ktorí nadobudli nehnuteľnosti v dobrej viere, požívajú vyššiu
ochranu svojho vlastníckeho práva ako navrhovateľ, ktorého vlastníctvo procesným pochybením nebolo
vyporiadané, avšak v konečnom dôsledku bol hmotnoprávne výsledok správny. Na danú vec sa možno
pozrieť aj z princípu elementárnej spravodlivosti, či tzv. „sedliackym rozumom". Odporcovia riadne
uzatvorili kúpnu zmluvu a splnili si svoju povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, keď k uzavretiu kúpnej zmluvy
došlo na základe rozhodnutí štátu prostredníctvom jeho orgánu - súdu. Tieto nehnuteľnosti nadobudli
na základe toho, že prišlo k ich predaju z dôvodu, že ich vlastníci, či už ako dlžníci alebo ručitelia, boli
predĺžení, teda ich dlhy boli väčšie ako ich majetok a vlastne ich jediným majetkom boli predmetné
nehnuteľnosti, k predaju ktorých došlo a na základe čoho sa uspokojovali veritelia. A to ani zďaleka nie
v celom rozsahu. Navrhovateľ sa domáhal vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti v 1/2 bez toho, aby
boli tieto nehnuteľnosti akokoľvek zaťažené. Toto bolo podľa názoru súdu nemysliteľné, pretože, ak by
čo i len teoreticky mal nadobudnúť vlastníctvo k polovičke nehnuteľností, k tejto časti by sa mali zapísať
aj ťarchy, ktoré tam boli pred jej predajom a ktoré boli neuspokojené, pričom to bolo v podstatne vyššom
rozsahu ako bola hodnota polovice nehnuteľností. Takýto výsledok by navrhovateľovi nič nepriniesol
a zásadne by boli porušené práva odporcov. Rozhodnutie, ktorého sa navrhovateľ domáhal, by tak
bolo krajne nespravodlivé, určite vo väčšom rozsahu porušujúce ústavné práva ako tie, ktoré boli
konštatované v rozhodnutí Ústavného súdu SR.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 OSP tak, že úspešným
odporcom priznal náhradu trov konania v sume 475,76 eura k rukám ich právneho zástupcu. Trovy
konania pozostávajú z dvoch úkonov právnej pomoci (prevzatie zastupovania, účasť na pojednávaní
dňa 25. 11. 2010) v sume 55,49 eura za jeden úkon a 7,21 eura za jeden režijný paušál spolu s 19% DPH,
z jedného úkonu právnej pomoci (účasť na pojednávaní dňa 11. 01. 2011) v sume 57 eur a 7,41 eura
za jeden režijný paušál, z jedného úkonu právnej pomoci (písomné vyjadrenie z 12. 12. 2013) v sume
60,07 eura a 7,81 eura za jeden režijný paušál, z dvoch úkonov právnej pomoci (účasť na pojednávaní
dňa 06. 03. 2014 a 12. 06. 2014) v sume 61,87 eura za jeden úkon a 8,04 eura za jeden režijný paušál

s 20% DPH v zmysle vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
č. 655/2004.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázal na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 531/2012-34 zo dňa 12. februára 2013 a na uznesenie Krajského
súdu v Nitre č. k. 25C/293/2013 zo dňa 30. septembra 2013 s tým, že citoval ich časti a uviedol, že
so záverom súdu prvého stupňa nesúhlasí. Súd sa neriadil povinnosťami mu uloženými Krajským súdom
v Nitre, ktorý sa riadil nálezom Ústavného súdu SR. Odporcovia nehnuteľnosť neužívajú, ale ho založili
už v roku 2003 pre kúpu rekreačného zariadenia VM AGROMEDA Veľký Meder, pričom ho kúpili od
konkurzného správcu JUDr. Jozefa Šimoru. Toto je v príkrom rozpore so zákonom, lebo záloh nemôže
byť zaťažený súdnym konaním. Záloh musí byť predajný na druhý deň. Uviedol, že sa domnieva, že o
znení rozsudku v ich prospech vedeli. Má výhrady voči zápisniciam z konaní, lebo sú menené výpovede
svedkov alebo doplnené tak, aby nepoškodzovali odporcov alebo im ešte prospeli, preto bude žiadať,
aby bol spis odobratý sudcovi JUDr. Petrovi Heinrichovi a za jeho účasti bol elektronicky vylosovaný
iný sudca. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Ak by odvolací súd dospel k rozhodnutiu, že rozsudok je potrebné zmeniť tak,
že žalobe vyhovie, žiadal priznať náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. Ak by odvolací
súd napadnutý rozsudok potvrdil, žiadal, aby vo výroku potvrdzujúceho rozsudku vyslovil prípustnosť
dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Odporcovia v 1. a 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedli, že navrhovateľ v odvolaní
na prvých dvoch stranách len cituje časti z rozhodnutí vydaných v danej veci a na záver uvádza, že
navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil na ďalšie konanie, avšak neobsahuje skoro
žiadne dôvody, v čom toto rozhodnutie považuje za nesprávne. Jediným dôvodom, ktorý sa dá v odvolaní
nájsť, je tvrdenie navrhovateľa, že Okresný súd Nitra sa neriadil povinnosťami mu uloženými Krajským
súdom v Nitre, ktorý sa riadil nálezom Ústavného súdu SR. Toto vyjadrenie je však len všeobecné.
Poukázal na ustanovenie § 212 ods. 1 OSP a uviedol, že ponecháva na zváženie súdu, či podané
odvolanie vôbec spĺňa náležitosti odvolania. Čo sa týka rozhodnutia samotného, mal za to, že súd sa
riadne vysporiadal s úlohami uloženými mu v zrušujúcom uznesení a svoje rozhodnutie na základe
zákonných ustanovení a s ohľadom na účel zákona presvedčivo odôvodnil. V konaní bolo zistené, že
navrhovateľ podal návrh na vyradenie majetkového podielu z konkurzu úpadkyne, avšak tento návrh bol
súdom odmietnutý z dôvodu na strane navrhovateľa, keď tento na základe výzvy súdu nedoplnil nejasne
podaný návrh. Z dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ nielenže mal vedomosť o možnosti podania
návrh na vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty, ale že takýto návrh aj reálne podal. Súd sa v
rozhodnutí s ohľadom na nález Ústavného súdu SR v rozsudku vyčerpávajúco vyjadril aj k predbežnej
otázke posúdenia platnosti zmluvy, k postupu konkurzného súdu, ako aj k otázke dobrej viery odporcov,
pričom ich posudzoval aj z princípu základných ľudských a ústavných práv účastníkov konania, či ďalších
osôb. Vo všetkých týchto skutočnostiach považuje predmetné rozhodnutie za dôkladne odôvodnené,
pričom s ním súhlasia. Súd prvého stupňa tak splnil všetky povinnosti určené mu nálezom Ústavného
súdu. Ústavný súd videl pochybenie v absencii posúdenia platnosti zmluvy, ale ponechal na zistenie
súdu, či je daná zmluva platná a či z tohto zistenia vyplynú alebo nevyplynú pre účastníkov nejaké iné
záväzky. Naopak, nezohľadnenie dobromyseľnosti kupujúcich by bolo v priamom rozpore s princípom
právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a nepochybne aj so všeobecnou predstavou spravodlivosti.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 2 OSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, keď súd prvého stupňa riadne
zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správny potvrdil.

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal, aby súd určil, že navrhovateľ je podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v kat. úz. P. F., obec X., okres X., ktoré sú v katastri
nehnuteľností zapísané na LV č. XXXX ako pozemok parc. reg. „C“ evidovaná na katastrálnej mape pod
parc. č. 208 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 659 m2, pozemok parc. reg. „C“ evidovaná na
katastrálnej mape pod parc. č. 210 - záhrady vo výmere 1680 m2 a stavba - dom súp. č. XX postavený na
parc. č. 208 s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 1 k celku. O návrhu navrhovateľa súd prvého stupňa

rozhodol napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) tak, že jeho návrh zamietol. Proti rozsudku súdu
prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie, odôvodniac ho tým, že súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaného
v tejto veci a na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25C/293/2013 zo dňa 30. septembra 2013 s
tým, že uviedol, že súd sa neriadil povinnosťami mu uloženými Krajským súdom v Nitre, ktorý sa riadil
nálezom Ústavného súdu SR.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní navrhovateľa, dospel k záveru, že súd
prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil, preto odvolací
súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 219 ods. 2 OSP odkazuje.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra
práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa po zrušení jeho skoršieho
rozhodnutia odvolacím súdom riadil záväzným pokynom odvolacieho súdu uvedenom v zrušujúcom
uznesení, následne doplnil dokazovanie výsluchom svedka JUDr. Jozefa Šimoru a oboznámením sa
so spismi Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Cbi/25/2003 a 12Cbi/24/2003 a po takto doplnenom
dokazovaní dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je potrebné zamietnuť, s čím sa odvolací súd
v plnom rozsahu stotožňuje. Vzhľadom k dôvodom odvolania, ktoré sú formulované len všeobecne,
odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí podrobne a riadne vyporiadal so
všetkými pre posúdenie veci podstatnými skutočnosťami, vo veci dostatočne zistil skutkový stav veci,
vec aj správne právne posúdil, jeho rozhodnutie je dostatočne odôvodnené, pričom dáva odpovede na
všetky skutkovo a právne relevantné otázky podstatné pre posúdenie tejto veci.

Čo sa týka viazanosťou súdu prvého stupňa názorom odvolacieho súdu, ktorým bol predchádzajúci
rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a tiež k viazanosti nálezu Ústavného súdu SR, odvolací súd
k tomu dodáva, že keďže po vydaní týchto rozhodnutí súd prvého stupňa doplnil dokazovanie, a to
jednak výsluchom svedka JUDr. Jozefa Šimoru a tiež oboznámením sa so spismi Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 14Cbi/25/2003 a 12Cbi/24/2003, pričom takto doplneným dokazovaním vyšli najavo
nové skutočnosti, súd prvého stupňa pri svojom rozhodnutí zohľadnil tak názor odvolacieho súdu, ako
aj tieto nové skutočnosti. Z doplneného dokazovania súdom prvého stupňa, zo spisu Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 14Cbi/25/2003 pritom vyplýva, že navrhovateľ dňa 03. 03. 2003 podal voči správcovi
JUDr. Jozefovi Šimorovi, správcovi konkurznej podstaty A. Y. - G. návrh, ktorým sa domáhal určenia,
že navrhovateľ ako ručiteľ neručí za zbytok, ktorý mal zaplatiť dlžník žiadnou formou. Podľa tvrdenia
navrhovateľa, navrhovateľ podal tento návrh z vlastného podnetu. Na podanie takéhoto návrhu bol
vyzvaný aj konkurzným súdom, avšak nie vo forme uznesenia, tak ako to vyžaduje zákon. V tomto
návrhu sám navrhovateľ uvádza, že jeho manželke bol poskytnutý úver, pričom on súhlasil s poskytnutím
určenia, t.j. ručí svojou polovicou založeného spoločného nehnuteľného majetku. V tomto spise sa
nachádza aj zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 12. 06. 1995, uzatvorená medzi
záložcom - navrhovateľom a jeho manželkou A. Y. a záložným veriteľom Ekoagrobanka a. s., Ústí
nad Labem, pobočka Piešťany, na základe ktorej došlo k zaisteniu úveru poskytnutého manželke
navrhovateľa - A. Y.-VEĽKOSKLAD ŠMIGURA, pričom záložné právo bolo zriadené na pohľadávku
vo výške 3.300.000 Sk. Predmetom záložného práva boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. P.
F., vedené na LV č. XXX ako parc. č. 208 - zast. plocha a dom s. č. XX vo výmere 659 m2 a parc.
č. 210 - záhrada vo výmere 1680 m2. Záložca - navrhovateľ výslovne súhlasil s tým, aby v prípade
nesplatnej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace alebo viac než dvoch nesplatených splátok, bolo
realizované záložné právo a záložný veriteľ predal založenú nehnuteľnosť prostredníctvom realitnej
kancelárie alebo priamo sám za cenu, ktorú určí záložný veriteľ. Toto konanie bolo uznesením zo dňa
29. 10. 2003 sp. zn. 14Cbi/25/2003-31, právoplatným dňa 25. 11. 2003 odmietnuté pre neupresnenie
petitu žaloby. Z uvedeného dôvodu potom JUDr. Jozef Šimora pri výsluchu na súde uviedol, že podľa
§ 26 ods. 3 Zákona o konkurze a vyrovnaní nepostupoval, nebol na dôvod, keď dôvodom, prečo mohol
predať predmetné nehnuteľnosti v celku, teda aj podiel navrhovateľa, bolo to, že nehnuteľnosti boli
založené, pričom navrhovateľ spolu s manželkou založili nehnuteľnosti v celku, v čase, keď ešte nemali
zrušené BSM. Z uvedeného potom vyplýva, zohľadniac aj názor, vyjadrený Ústavným súdom v náleze
zo dňa 12. februára 2013 sp. zn. III. ÚS 531/2012-34, že ak vo vzťahu k tretej osobe ustanovenie
podľa § 19 ods. 2 zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní nebolo vydané, nenastávajú právne
dôsledky podľa uvedeného ustanovenia, že v danej veci oprávnenie správcu konkurznej podstaty

predať celú nehnuteľnosť, vyplývalo z toho, že predmetné nehnuteľnosti boli založené na základe
záložnej zmluvy z roku 1995, ktorú uzavrel navrhovateľ ako záložca, v ktorej súhlasil so založením
celej nehnuteľnosti na zabezpečenie pohľadávky jeho manželky. Z uvedených dôvodov sa odvolací
súd stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že kúpnu zmluvu nemožno považovať za neplatnú,
preto, ak súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne. Súd
prvého stupňa pritom správne zohľadnil aj ústavné princípy právnej istoty ochrany nadobudnutých práv.
K dôvodom odvolania navrhovateľa a vyjadreniu odporcov odvolací súd ešte dodáva, že odvolanie
navrhovateľa bolo stručné, avšak dostatočne odôvodnené na to, aby na jeho základe odvolací súd
vec prejednal. K výhradám navrhovateľa k zápisniciam z konania odvolací súd dodáva, že pokiaľ s ich
znením navrhovateľ nesúhlasil, mohol v zmysle ustanovenia § 40 ods. 3 OSP požiadať o doplnenie
zápisnice alebo podať voči zneniu zápisnice námietky, čo však neurobil, preto je táto jeho námietka
nedôvodná. Pokiaľ tiež uviedol, že bude žiadať, aby bol spis odobratý sudcovi JUDr. Petrovi Heinrichovi
a za jeho účasti bol elektronicky vylosovaný iný sudca, k tomu odvolací súd dodáva, že toto vyjadrenie,
aj keby mohlo byť vznesenou námietkou zaujatosti voči sudcovi, ktorý vec prejednával na súde prvého
stupňa, nemá náležitosti námietky zaujatosti, preto sa naň v zmysle ustanovenia § 15a ods. 3 OSP
neprihliada. Keďže navrhovateľ v odvolaní otázku, ktorá by mala byť pripustená ako dovolacia otázka,
nešpecifikoval a odvolací súd pre položenie dovolacej otázky v danej veci nevidel dôvody, návrhu
navrhovateľa v tejto časti nevyhovel. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a v
odvolacom konaní úspešným odporcom v 1. a 2. rade priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume
132,60 eura. Trovy odvolacieho konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej
pomoci - vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa a účasť na verejnom vyhlásení rozhodnutia dňa 19. marca
2015, pričom hodnota jedného úkonu právnej pomoci (za vyjadrenie k odvolaniu) je 61,85 eura a hodnota
jedného úkonu právnej pomoci (za účasť na verejnom vyhlásení rozhodnutia dňa 19. marca 2015) je
32,27 eura podľa § 11 ods. 1, § 13 ods. 2 a § 13a ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb, z režijného paušálu za vyjadrenie k odvolaniu podľa §
16 ods. 3 citovanej vyhlášky v sume 8,04 eura a režijného paušálu za účasť na verejnom vyhlásení
rozhodnutia v sume je 8,34 eura, aj keď za tento úkon mali nárok na 8,39 eura, pretože právny zástupca
odporcov žiadal za tento úkon priznať len sumu 8,34 eura a DPH v sume 22,10 eura (20% zo sumy
110,50 eura = 61,85 + 32,27 + 8,04 + 8,34).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.