Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, September 14, 2010

Súd: Okresný súd Bratislava V
Spisová značka: 5C/173/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1509223417
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Ulacká

ECLI: ECLI:SK:OSBA5:2010:1509223417.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava V samosudkyňou JUDr. Vierou Ulackou v právnej veci navrhovateľa: T.. G.. Š.

P., I.., narodený X.X.XXXX, bytom v Bratislave, O. XX, zastúpený na základe plnej moci advokátom
Mgr. Miroslavom Fašungom, Bratislava, Gorkého 3, proti odporkyni: Slovenská republika - Národný
bezpečnostný úrad, so sídlom v Bratislave, Budatínska 30, o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci, takto

r o z h o d o l :

Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi 15.489,44 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku súd návrh zamieta.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, ktorý bol súdu doručený 10.12.2009, navrhovateľ žiadal, aby súd uložil odporkyni povinnosť

zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy 30.000 eur a náhradu škody 489,44 eur. Návrh odôvodnil
tým, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia vydaného Národným bezpečnostným úradom mu vznikla
škoda 489,44 eur, predstavujúca trovy konania, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, a keďže
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, požaduje aj náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Odporkyňa žiadala návrh zamietnuť. Argumentovala najmä tým, že medzi škodou, o ktorej navrhovateľ
tvrdí, že mu vznikla, a rozhodnutím Národného bezpečnostného úradu chýba príčinná súvislosť.

Dokazovanie bolo vykonané výsluchom navrhovateľa a svedkyne U. C. a oboznámením sa s obsahom

listinných dôkazov založených v súdnom spise. Vykonať iné dôkazy účastníci nenavrhli.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že so súhlasom navrhovateľa na návrh jeho vtedajšieho
zamestnávateľa - P. zahraničných vecí SR - zo dňa XX.X.XXXX, Národný bezpečnostný úrad vykonal
bezpečnostnú previerku III. stupňa na zistenie, či navrhovateľ spĺňa predpoklady na oboznamovanie
sa s utajovanými skutočnosťami pre stupeň utajenia „Tajné“. Navrhovateľ v tom čase pôsobil ako
veľvyslanec na zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v O. republike. Bezpečnostná previerka
bola ukončená bez vyjadrenia, o čom Národný bezpečnostný úrad (NBU) vydal dňa 22.11.2003
rozhodnutie č. PB-XXXX-XX/XXXX-Ž-XXXX. Rozhodnutie Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. X Sž

XXX/XXXX-XX z 22.3.2006 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní NBU vydal dňa
30.11.2006 rozhodnutie č. PB-XXXX-XX/XXXX-Ž-XXXX a bezpečnostnú previerku ukončil tým, že
navrhovateľa nie je možné považovať za bezpečnostne spoľahlivého, lebo vedome spolupracoval
so štruktúrami Štátnej bezpečnosti. Na odvolanie navrhovateľa sa vecou zaoberal Výbor Národnej
rady SR na preskúmavanie rozhodnutí NBU, ktorý odvolanie zamietol. Navrhovateľ preto podalnávrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia na Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom č. k. X Sž XX/
XXXX-XX z 29.7.2008 rozhodnutia zrušil a vec vrátil NBU na ďalšie konanie. Napriek tomu, že
NBU v ďalšom konaní pokračoval v bezpečnostnej previerke (navrhovateľa dokonca dňa 4.3.2009

s kladným výsledkom podrobil psychofyziologickému overeniu pravdovravnosti), o bezpečnostnej
previerke meritórne nerozhodol. Pri pohovore s navrhovateľom zistil, že od 1.8.2007 už na Ministerstve
zahraničných vecí SR nepracuje, a po jeho dopyte ministerstvo listom zo dňa 3.3.2009 požiadalo NBU
o zastavenie vykonávania bezpečnostnej previerky.

Navrhovateľ tvrdiac, že mu v dôsledku nezákonných rozhodnutí NBU vznikla škoda, písomne dňa

5.6.2009 požiadal NBU o predbežné prerokovanie jeho nároku. Keď NBU nárok do šiestich mesiacov
neuspokojil, podal návrh na súd.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v súčasnosti upravuje zákon č. 514/2003
Z. z., ale podľa § 27 ods. 1 sa zákon vzťahuje len na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané
odo dňa nadobudnutia jeho účinnosti, t.j. po 1. júli 2004. Prvé rozhodnutie vydal NBU už dňa 22.11.2003,
preto sa v zmysle § 27 ods. 2 zákona nároky uplatnené z nezákonnosti tohto rozhodnutia spravujú

doterajšími predpismi, t. j. zákonom č. 58/1969 Zb..

Navrhovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril na pojednávaní konanom dňa
15.3.2010 tak, že za rozhodujúce pre posúdenie uplatneného nároku považuje rozhodnutie vydané NBU
dňa 30.11.2006, ale keďže mu ujma vznikla z konania ako celku a nedá sa rozlíšiť aká ujma mu z
jednotlivých rozhodnutí vznikla, považoval za potrebné prihliadať k celému procesu.

Oba zákony, t.j. zákon č. 58/1969 Zb. a tiež aj zákon č. 514/2003 Z. z., vychádzajú z toho, že
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci je objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Navrhovateľ preto nemá povinnosť dokazovať
zavinenie, dôkazné bremeno ho zaťažuje len v tom, aby preukázal, že bolo vydané rozhodnutie, ktorým
mu bola spôsobená škoda a príslušný orgán toto rozhodnutie pre nezákonnosť zrušil.

Podľa oboch rozhodnutí, ktoré NBU vydal, bolo potrebné navrhovateľa považovať za bezpečnostne
nespoľahlivú osobu. Bezprostredným následkom prvého rozhodnutia bola skutočnosť, že navrhovateľ
stratil dovtedajšiu možnosť oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami. O vydaní rozhodnutia sa
navrhovateľ dozvedel z telegramu, ktorý Ministerstvo zahraničných vecí zaslalo na zastupiteľský úrad
v A. dňa 26.11.2003. Vo funkcii veľvyslanca napriek tomu pôsobil aj naďalej, funkcia mu zanikla až

16.12.2004. Po návrate ostal pracovať na ministerstve, nie už však na pozícii riaditeľa odboru, z ktorej
na zastupiteľský úrad do O. republiky dňa 11.6.2001 odchádzal. Od 16.12.2004 bol preložený na
funkciu hlavný radca na odbor E. a od 1.3.2005 na funkciu štátny radca a súčasne bol vymenovaný na
zastupovaniepredstavenéhovedúcehooddeleniamedzinárodnýchekonomickýchorganizáciinaodbore
E. až do vymenovania predstaveného, najdlhšie do 31.8.2005.

Špeciálnou požiadavkou na výkon takej funkcie na Ministerstve zahraničných vecí SR, ktorá by
zodpovedá služobnému veku, odbornosti, skúsenostiam a znalostiam navrhovateľa, bolo oprávnenie
oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami pre stupeň tajné a dôverné, ktoré oprávnenie navrhovateľ
vzhľadom na vydané rozhodnutia nezískal a ani nemal možnosť získať. Vychádzajúc z toho, že
navrhovateľ má vysokoškolské vzdelanie, vedecké hodnosti, ovláda 5 cudzích jazykov, má dlhoročné

skúsenostivdiplomatickejslužbeaokrempostuveľvyslancavU.O.vrokoch1993-1998 avO.republike
vrokoch2001-2004,zastávalnaMinisterstvezahraničnýchvecíSRvrokoch1999-2001funkciuriaditeľa
odboru medzinárodnej ekonomickej spolupráce (E.), treba objektívne považovať pracovné zaradenie
navrhovateľa po 16.12.2004 za jeho degradáciu, a to nie len po pracovnej, či odbornej stránke ale aj z
hľadiska morálneho a ľudského. Ujma v nemajetkovej sfére navrhovateľa sa prejavovala aj v tom, že sa

nemohol znovu uchádzať o post veľvyslanca, alebo o inú funkciu, zodpovedajúcu jeho schopnostiam.

Súd akceptuje argumentáciu odporkyne, že určenie okruhu funkcií, pre výkon ktorých sa vyžaduje
oprávnenie oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami určitého stupňa, bolo len v právomoci
Ministerstva zahraničných vecí a NBU ho ovplyvniť nemohol, aj s tým, že neumožnenie prístupu k
utajovaným skutočnostiam nie je zásahom do ústavou garantovaných práv a slobôd, keďže prístup k nim

je možno priznať len určitým osobám za presne ustanovených podmienok a na časovo ohraničenú dobu.
Rovnako sa súd stotožňuje aj s tým, že navrhovateľ nemal žalovateľný nárok na funkciu veľvyslanca,
ktorá je politickou funkciou, a že bolo len vecou ministerstva, aké požiadavky na výkon konkrétnejfunkcie v štátnej službe bude vyžadovať, včítane oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami.

Touto argumentáciou však odporkyňa považuje za preukázané, že medzi rozhodnutiami, ktoré NBU

vydalaujmou,ktorávzniklanavrhovateľovi,nieježiadnapríčinnásúvislosť.Odporkyňamápravduvtom,
že nie NBU ale zamestnávateľ navrhovateľa rozhodol o preradení navrhovateľa na funkciu hlavného,
resp. štátneho radcu a rovnako len on rozhodol o tom, že pre post veľvyslanca, či riaditeľa odboru sa
bude vyžadovať oprávnenie pre vyšší stupeň utajenia než „vyhradené“. Súhlasiť treba aj s tým, že
zamestnávateľmoholponúknuťnavrhovateľoviajvýznamnejšiufunkciu,kdebytentostupeňpostačoval.

Nie je však možné tvrdiť, že by navrhovateľovi nemajetková ujma vznikla aj v prípade, ak by NBU tieto
rozhodnutia nevydal. Zamestnávateľ navrhovateľa bol povinný rozhodnutia NBU rešpektovať, nemohol
navrhovateľazaradiťnafunkciu,vktorejbyprichádzaldostykusutajovanýmiskutočnosťami,sobsahom
ktorých nebol oprávnený sa oboznamovať, a nebolo možné od neho ani očakávať, že osobitne pre
navrhovateľa vytvorí funkciu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, na ktorú by sa nevyžadovala bezpečnostná
previerka III. stupňa. Zamestnávateľ navrhovateľa konal v presvedčení, že rozhodnutia NBU sú správne

a zákonné (inak ani konať nemohol), o ďalšom pracovnom zaradení rozhodoval s prihliadnutím na to, že
ide o osobu bezpečnostne nespoľahlivú. Nie je teda možné presúvať na zamestnávateľa zodpovednosť
za následky, ktoré rozhodnutia NBU vyvolali. Príčinnú súvislosť preto nie je možné vylúčiť.

Obe rozhodnutia NBU boli rozsudkami Najvyššieho súdu SR zrušené ako nezákonné. V prípade prvého
rozhodnutia z 22.11.2003 preto, že bolo vydané predčasne, pre ukončenie bezpečnostnej previerky

neboli splnené zákonné podmienky, keďže s navrhovateľom nebol vykonaný bezpečnostný pohovor.
V prípade druhého rozhodnutia z 30.11.2006 preto, že NBU vykladal zákon č. 215/2004 Z. z. ústavne
nekonformným spôsobom, a hoci skutkový stav, na ktorý sa má aplikovať právna norma nebol sporný
- navrhovateľ vedome spolupracoval so štruktúrami bývalej Štb - s poukazom na čl. 2 ods. 2 a čl. 13
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky bolo potrebné hodnotiť túto skutočnosť nie len z pohľadu informácií,

ktoré poskytla Štb, ale do úvahy brať aj osobu a činnosť navrhovateľa, ktorý bol v rokoch 1993-1998
veľvyslancom v U. O., v rokoch 1999-2001 riaditeľom odboru Medzinárodnej ekonomickej spolupráce,
zodpovedným za vstup Slovenska do E. a v rokoch 2001-2004 veľvyslancom v Kenskej republike a vo
všetkých týchto prípadoch prichádzal do styku s utajovanými skutočnosťami, takže bolo potrebné túto
jeho činnosť vyhodnotiť a konfrontovať s kvalitou a rozsahom informácií, ktoré poskytla Štb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla
škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní (§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., obdobne aj
§ 2 zákona č. 58/1969 Zb.). Súd považoval za preukázané, že navrhovateľovi vznikla škoda v príčinnej
súvislosti s rozhodnutiami NBU, ktoré Najvyšší súd SR zrušil pre ich nezákonnosť. Jeho rozhodnutiami
je súd viazaný.

Za škodu, ktorá navrhovateľovi vznikla, zodpovedá štát a je povinný mu ju nahradiť. Navrhovateľ
sa domáha náhrady škody, ktorá mu vznikla najmä v nemajetkovej sfére. Na rozdiel od súčasnej
právnej úpravy, zákon č. 58/1969 Zb. neriešil nároky poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy,
rozsah náhrady škody priamo neupravoval, preto sa v zmysle § 20 táto otázka posudzovala podľa
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (OZ) o náhrade škody. Poškodený má podľa § 442

ods. 1 OZ právo len na náhradu skutočnej škody a ušlého zisku, t.j. škody, ktorá sa prejavuje v
materiálnej sfére poškodeného, a nie na náhradu nemajetkovej ujmy. Vychádzajúc však z toho, že obe
rozhodnutia navzájom súvisia a ujmu, ktorá navrhovateľovi v nemajetkovej sfére vznikla ako následok
oboch rozhodnutí, nie je možné posudzovať a kvantifikovať oddelene, dospel súd k záveru, že vzhľadom
na konkrétne okolnosti tohto prípadu nie je možné pri určovaní rozsahu náhrady škody k následkom

prvého rozhodnutia neprihliadnuť.

Pri rozhodovaní o náhrade škody súd vychádzal z ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
(ďalej len zákon), v zmysle ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Samotné konštatovanie porušenia práva v tomto prípade súd nepovažoval za dostatočné
zadosťučinenie, a to najmä s prihliadnutím na dobu, po ktorú sa negatívne účinky rozhodnutí NBU
prejavovali v nemajetkovej sfére navrhovateľa, na skutočnosť, že boli v rovnakej veci vydané dve
nezákonné rozhodnutia a nakoniec nebola previerka ukončená meritórnym rozhodnutím. Nie je možnéjednoznačne tvrdiť, či by bol výsledok meritórneho rozhodnutia iný než dovtedajšie rozhodnutia, ale
vzhľadom na túto skutočnosť navrhovateľ definitívne stratil možnosť získať zadosťučinenie priamo od
orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutia vydal. To však neznamená, že by súd pripisoval zodpovednosť za

nemeritórne ukončenie previerky Národnému bezpečnostnému úradu, k tejto skutočnosti súd prihliadol
len ako k jednému z dôvodov, pre ktoré nepovažoval samotné konštatovanie porušenia práva za
dostačujúce.

Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal súd z kritérií uvedených v § 17 ods.
3 zákona. Navrhovateľ dlhodobo pôsobil ako vysokoškolský pedagóg, bol vedecky činný a od roku

1993 pracoval na ministerstve zahraničných vecí vo vysokých funkciách. Vzhľadom na doterajší život
navrhovateľa je strata možnosti naďalej zastávať funkcie, ktoré úspešne 10 rokov vykonával, závažnou
ujmou, ktorej následky sa prejavili nie len v jeho profesionálnom, ale aj osobnom a rodinnom živote. Z
jeho výpovede a svedeckej výpovede jeho dcéry U. C. je zrejmé, že zažíval psychickú traumu, povahovo
sa zmenil, rezignoval na ďalšie aktivity, na ďalšie profesijné uplatnenie v diplomacii aj na spoločenský
život, definitívne stratil nádej na predošlý spôsob uplatnenia sa.

Po vyhodnotení všetkých do úvahy prichádzajúcich okolností tohto prípadu dospel súd k záveru, že
vzhľadom na osobu navrhovateľa, na závažnosť vzniknutej ujmy, na okolnosti, za ktorých k nej došlo a
na závažnosť následkov, ktoré navrhovateľovi vznikli v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení,
je zodpovedajúcou náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch suma 15.000 eur. Výšku peňažnej sumy
súd určoval aj s prihliadnutím k tomu, že navrhovateľ za jeden z najzávažnejších zásahov považoval

zásah do jeho cti, ľudskej dôstojnosti, dobrej povesti a dobrého mena v súvislosti s tým, že bol
označený za vedomého spolupracovníka Štb. Ochrana osobnosti navrhovateľa presahuje, podľa názoru
súdu, rámec ochrany, poskytovanej zákonom č. 514/2003 Z. z. a za subjekt zodpovedný za takýto
zásah nie je možné považovať odporkyňu. V rozhodnutí z 30.11.2006 sa síce výslovne uvádza osoba
navrhovateľa v spojení s tým, že vedome spolupracoval s Štb, ale túto skutočnosť nie je možné

považovať za neoprávnený zásah do osobnosti navrhovateľa, neoprávneným zásahom by bolo len
neoprávnené evidovanie navrhovateľa v materiáloch Štb. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na vyššie
citovanú časť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu č. k. 3 Sž XX/XXXX-XX z 29.7.2008. Do úvahy
nemohol súd vziať ani ujmu, ktorá navrhovateľovi mala vzniknúť tým, že bol podľa neho v priebehu
konania na Národnom bezpečnostnom úrade šikanovaný arogantným a protiprávnym správaním sa jeho

pracovníkov a upieraním základných procesných práv. Takto vzniknutá ujma nie je v príčinnej súvislosti
s nezákonnými rozhodnutiami, mohla by zakladať len nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom (za nesprávny úradný postup sa podľa § 9 ods. 1 zákona okrem iného považuje
aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických osôb), ale takúto náhradu
navrhovateľ neuplatnil a ani nároky z nej predbežne s odporkyňou neprerokoval.

Okrem náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch priznal súd navrhovateľovi aj náhradu škody
predstavujúcej trovy konania v konaní vedenom na Najvyššom súde pod sp. zn. 3 Sž XX/XXXX,
ktorá mu vznikla vo výške 489,44 eur. Najvyšší súd navrhovateľovi náhradu trov nepriznal z dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Náhrada škody však podľa § 18 ods. 1 a 3 zákona zahŕňa aj náhradu trov
konania, ktoré poškodenému vznikli okrem iného v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené, pričom

súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom.
Navrhovateľovi v uvedenom konaní trovy vznikli zaplatením súdneho poplatku za návrh 10.000 Sk a
právnym zastupovaním 4.745 Sk za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava, spísanie návrhu a
účasť na pojednávaní). Advokát trovy vyčíslil vo výške jednej trinástiny výpočtového základu, t. j. vo
výške po 1.369 Sk za 2 úkony z roku 2007 a vo výške 1.461 Sk za úkon z roku 2008. Paušálna náhrada

výdavkov prislúchala po 178 Sk v roku 2007 a 190 Sk v roku 2008.

Vo zvyšnej časti, t.j. v sume 15.000 eur, súd návrh zamietol.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 OSP a vzhľadom na výsledok konania,
keď mali obe strany úspech približne v rovnakej miere, nepriznal súd náhradu trov konania žiadnemu
z účastníkov.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je možné podať do 15 dní odo dňa jeho

doručenia odvolanie, na tunajšom súde, písomne vo dvoch

vyhotoveniach.

V odvolaní sa má uviesť kto ho podáva, ktorej veci sa týka, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom

sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny

a čoho sa odvolateľ domáha, musí byť podpísané a datované.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť len

tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie

skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§

205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

Odvolanie, ktoré nebude mať tieto náležitosti odvolací súd

odmietne.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné

rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie

podľa zákona č. 233/1995 Z. z..