Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5CoE/75/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714200495
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Šramelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2714200495.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., 824 96 Bratislava,
Mliekarenská 10, IČO: 35 792 752, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s. r. o., 811 04 Bratislava, Kubániho 16, proti povinnému: P. W., nar. XX. Y. XXXX, bytom O.
XXX/XXX, O., za účasti súdneho exekútora: JUDr. Patricius Baďura, so sídlom Štefana Rosívala 2,
Bratislava, o vymoženie 893,68 Eur s príslušenstvom a ďalších trov exekúcie, o odvolaní oprávneného

proti uzneseniu Okresného súdu Skalica zo dňa 19. marca 2014, č. k. 1Er/66/2014-25, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (inak žiadosť JUDr. Patriciusa Baďuru, ďalej tiež len „exekútor“ zo dňa 28.1.2014,
v exekúcii vedenej týmto pod sp. zn. EX 18/2014). Súdny exekútor sa udelenia na vykonanie exekúcie

dožadoval na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcom
Slovenského arbitrážneho súdu, zradeného pri Slovak arbitration court, s.r.o. JUDr. Radoslavom
Semanom,PhD., sp sp.zn.sp.zn.223/07/13zodňa10.09.2013,ktorýnadobudolprávoplatnosťdňa
29.10.2013 a vykonateľnosť dňa 05.11.2013 (ďalej len „exekučný titul“). Svoje rozhodnutie odôvodnil
právne ust. § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien
a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 ods. 1písm. a/, § 45 ods. 1 až 3

zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“); § 2 písm. a/, písm. b/, § 3 ods.
2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej tiež „ZoSÚ“), § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods.
1, ods. 4 písm. r/ a ods. 5 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení
účinnom od 31.5.2010 do 30.6.2011) ako aj článkom 6 odsekom 1, článkom 2 písm. a) smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“).
Vecne mal predovšetkým za to, Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy

o revolvingovom úvere č. 850002634 uzatvorenej dňa 15.2.2011 (ďalej len „zmluva o úvere“), ktorú
povinnáriadneavčasneplnila.Zozmluvyoúveremaltunajšísúdmožnosťzistiť,žesavpredmetnejveci
jedná jednoznačne o úver spotrebiteľský. Obsah zmluvy spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti,
t.j. zákonné znaky spotrebiteľských úverov. V prípade takéhoto spotrebiteľského vzťahu je nutné riadiť
sa kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa účinnými v čase podpisu
zmluvy o úvere, t.j. ustanoveniami § 52 - § 62 účinnými od 31.5.2010 do 30.6.2011, ktoré sú súčasťou

obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Ich účelom je najmä uplatnenie občiansko-právnej zásady
vyjadrenej v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka určujúcej pre oblasť súkromného práva, ktorej porušenie
je v ostrom rozpore so zásadou ekvity (spravodlivosti) tak veľmi uplatňovanej v spotrebiteľských
vzťahoch, pri ktorých hrozí nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie
alebo má ťažkosti s ich uplatnením. Súd prvého stupňa mal za jednoznačne preukázané, že že
povinný nie je podnikateľským subjektom, nakoľko je označená menom, priezviskom, rodným číslom a

bydliskom ako základnými identifikačnými údajmi fyzickej osoby a v danej veci pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľských zmlúv preukázateľne nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inejpodnikateľskej činnosti na rozdiel od oprávnenej, ktorý má poskytovanie úverov ako predmet obchodnej
činnosti riadne zapísaný v Obchodnom registri. S poukazom na vyššie citované ustanovenia má teda
zmluva o úvere jednoznačne povahu spotrebiteľskej zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv

je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu
zmluvy alebo jej zmeny. Súd prvého stupňa sa zaoberal otázkou opodstatnenosti exekučného konania,
predovšetkým otázkou, či exekučný titul, ktorý bol podkladom na vykonanie exekúcie, naozaj spĺňa
všetky zákonom predpísané náležitosti stanovené pre takýto právny úkon a v neposlednom rade, či je
tento exekučný titul platný a vykonateľný. Predmetom skúmania tunajšieho súdu bola predovšetkým

rozhodcovská zmluva č. 85000263422 uzatvorenej dňa 15.2.2011 (ďalej len „rozhodcovská zmluva“).
Súd prvého stupňa zistil, že rozhodcovská zmluva sa síce nachádza na samostatnom predtlačenom
formulári tak, ako uviedla oprávnená vo svojom vyjadrení, avšak tento formulár bol vopred pripravený
pre povinnú a povinná ho podpísala súčasne so zmluvou o úvere. Súd prvého zistil, že v zmysle
bodu 5 rozhodcovskej zmluvy akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami,
vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy o úvere, budú riešené buď cestou príslušného súdu

vsúdnomkonaníalebovrozhodcovskomkonanípredniektorýmznasledujúcichrozhodcovskýchsúdov:
Slovenský arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court, s.r.o., IČO: 44 130 481, so sídlom Krížna
56, 821 08 Bratislava alebo Victoria rozhodcovský súd v Banskej Bystrici, zriadený Victoria legal arbiter
s.r.o.,IČO:44826460,sosídlomZvolenskácesta37,97401BanskáBystrica.Podľabodu3.druhejvety
môžu byť spory zo zmluvy o úvere riešené aj v súdnom konaní, pričom výber riešenia sporov spočíva

na žalobcovi. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že názoru, že preskúmavanú rozhodcovskú zmluvu
možnopovažovaťzaneprimeranú,nakoľkojeuzavretávtenistýdeňakooprávnenáuzavrelaspovinnou
zmluvu o úvere, bola uzavretá vo formulárovej podobe, ktorú predkladala oprávnená povinnej, nebola
individuálne vyjednaná, jej obsah nemohla povinná nijakým spôsobom ovplyvniť, dopĺňali sa len údaje o
povinnej ako meno, bydlisko a dátum narodenia, pričom o poučení povinnej ako spotrebiteľa o rozdiele

medzi štátnym a rozhodcovským súdnym procesom niet ani zmienky. Veriteľ mohol na základe takejto
rozhodcovskej zmluvy predložiť na prejednanie rozhodcovi, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý
by bol inak príslušný. V zmysle zmluvných dojednaní v rozhodcovskej zmluve si spotrebiteľ nemohol
nijakým spôsobom presadiť príslušnosť inak príslušného súdu v zmysle občianskoprávnych predpisov
bol už dopredu určený rozhodcovský súd. Na základe tejto rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľ ešte pred

vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste
svojho bydliska. Rozhodcovská zmluva v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný
titul v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu
tým,žeurčujenaprejednanierozhodcovskýsúd.Vžiadnomprípadenemožnopovažovaťzaindividuálne

dohodnutú zmluvu, ktorá je vopred naformulovaná dodávateľom a spotrebiteľ nemal možnosť jej obsah
ovplyvniť. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej zmluvy a následné
konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka vykladané v súlade so
smernicou. Neplatná rozhodcovská zmluva nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci

konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Pokiaľ
teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní je
nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani
sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol
nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Tým je daný rozpor exekučného

titulu so zákonom, čo je dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku.

Súd na základe vyššie uvedených skutočnosti zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie (uznesenia) a

vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (v ktorom by došlo k udeleniu poverenia). Súdu
prvého stupňa vytkla vadné právne posúdenie ním veci, namietajúc prekročenie oprávnení priznávaných
exekučnému súdu právom (keďže z ustanovení ZoRK uvádzaných napadnutým uznesením nevyplýva
možnosť preskúmať exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom inak než po stránke jeho
formálnej a materiálnej vykonateľnosti, resp. posúdenia možného rozporu takýmto titulom priznaného

plnenia s právom či dobrými mravmi). Dostupná judikatúra SD vo veciach ochrany spotrebiteľa taktiežnepodporuje záver o oprávnení exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú
nepodaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej
doložky) a napokon neobstojí ani názor o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy (pretože tú povinná mala

možnosť i neuzavrieť).

Povinný odvolací návrh nepodal.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O.s.p.“),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu proti ktorému
je možné podať odvolanie (§ 45 ods. 3 ZORK), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmiodvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.
2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho bolo dôvodné
vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej),

pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu
ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia jeho uznesenia. Práve
pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých
dôvodov (pričom objektívnou presvedčivosťou tu treba rozumieť nedostatok ambície presvedčiť aj
niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i

len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá
časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však až na vzácne výnimky je vždy aj potreba vyporiadania
sa (odvolacieho súdu) tiež s odvolacími námietkami, potrebné sa javí doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in
fine) toto :

Primárne nemožno akceptovať tú námietku z odvolania, podstatou ktorej je, že skúmanie platnosti

rozhodcovskej zmluvy a teda i právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským
rozsudkom výlučne v rámci procesu udeľovania poverenia exekútorovi (čiže najmä bez využitia
opravného prostriedku v tzv. základnom konaní reprezentovaného žalobou o zrušenie rozhodcovského
rozsudku) je postupom bez opory v zákone.

Je to totiž najmä súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého

paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát
v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly
zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej

účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by
práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej
súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň
žiadajúcemu, je možným len pri nezistení exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom
troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie

poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej
povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u
jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné,
či ide o žiadosť, návrh alebo titul a rovnako žiadnu úlohu tu nezohráva, či nesúlad do zákonom má
charakter porušenia predpisov procesného alebo i hmotného práva).

Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže tu
stále treba trvať na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd nemôže
rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto
je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným
je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijímažiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul
predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že
konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť z toho vynímajúc možnosť podania žaloby o

zrušenierozhodcovskéhorozsudku-zaoberaťnajskôrvštádiuudeľovaniapovereniaexekútorovi);môže
mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru
(formulovaného odvolaním prakticky tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudkutentonemalmaťoprávnenieskúmaťinaknežpostránkeformálnychnáležitostí)bypritommalo
za následok, že súdy by nevenovali exekučným titulom žiadnu pozornosť (ak by tieto nemali oprávnenie

skúmať či už vôbec alebo len formálne). Stále tu síce existuje ešte i možnosť zastavenia exekúcie
z dôvodov uvedených či už v E. p. alebo v ZoRK, tunajší odvolací súd však už v minulosti viackrát
zdôraznil, že zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú)
už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť,
pre ktorý dôvod alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia
exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len

tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania
poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej veci pritom
odtakéhotozáveru-predstavujúcehovýrazkonštantnejrozhodovacejpraxe(judikatúry)tunajšiehosúdu
nebol dôvod ustupovať (v tejto súvislosti por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 29.
februára 2012, č. k. 10CoE/223/2011-29, vydané inak práve vo veci súdu prvého stupňa z prejednávanej

veci, teda Okresného súdu Galanta sp. zn. 5Er/475/2010).

Za správnu však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ani tú interpretáciu ustanovenia
§ 53 ods. 4 písm. r/ O. z. (resp. tiež príslušnej Smernice a rozhodcovskej zmluvy č. 8100047085,
uzavretej účastníčkami konania z prejednávanej veci) predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo
presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy

a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné
vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej),
resp. i pojatie dojednaní o riešení prípadných sporov v rozhodcovskom konaní do samostatnej zmluvy
treba považovať za také, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany
spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať

znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Oprávnená totiž najmä (otázne či úmyselne alebo nevedomky) nepripisovala náležitý význam jednak
tomu, že už súčasťou rozhodného znenia hmotného práva pre túto vec (čiže O. z. pred nadobudnutím
účinnosti nielen zákona č. 568/2007 Z. z., ale i jemu predchádzajúceho zákona č. 335/2007 Z. z.)
bolo ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky

vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa;okremtohovšakani
ďalšiemu aspektu veci tkvejúcemu v tom (ako na to správne poukázal už súd prvého stupňa), že jednou
z určujúcich charakteristík výpočtu neprijateľných podmienok zahrnutých do ustanovenia § 53 ods. 4 O.
z. počas celej doterajšej existencie tejto úpravy je, že ide len o výpočet demonštratívny (príkladmý).

Taktoalesamozrejmemuselabyťcelkombeznádejenaúspechobhajobaexekučnéhotituluoprávnenou
založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach alebo presnejšie nedostatok
značenej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu
spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu
vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania).

Tunajší odvolací súd totiž už v minulosti opakovane zdôraznil, že možnosť iniciovania sporu zo
spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr akademickú (keďže tu spektrum
potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi
obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského
rozsudku - predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom). Predovšetkým

však treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie saprávomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia
sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať
ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad

záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať
žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).

Práve o takýto prípad nanútenia vôle dnešnej oprávnenej povinnému (spotrebiteľovi) šlo aj v tu
posudzovanej veci, pričom akceptovať nešlo ani odvolaciu námietku o možnosti slobodného rozhodnutia
saneskoršejpovinnej,čisamostatnúrozhodcovskúzmluvuuzavriealebonie.Vtomtoprípadetotižnešlo

ponechať bez povšimnutia, že rozhodcovská zmluva bola súčasťou tzv. balíka, ktorým prioritne došlo
k dojednaniu s povinnou tzv. splátkového kalendára; všetky listiny tvoriace súčasť takéhoto tzv. balíka
boli povinnej predložené na podpis (a touto i podpísané - viď č. l. 16-18 spisu) rovnaký deň (15.2.2011)
a oprávnená neprodukovala žiadne dôkazy spôsobilé presvedčiť o tom, že povinnej bol objasnený i
význam rozhodcovskej zmluvy alebo že v osobe takejto účastníčky zmluvy malo ísť o inú než priemernú
(tu rozumej nadpriemerne informovanú) spotrebiteľku; ako i o tom, že prípadný informovaný nesúhlas s

rozhodcovskou zmluvou by na povinnú nemal žiaden nepriaznivý dopad (teda že by aj v takom prípade
jej bola poskytnutá výhoda splátok).

Pri riadení sa opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku
ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej
zmluvy tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za

neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však bolo, že tu nebola platne založená právomoc rozhodcovského súdu
(rozhodcu) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať aj
náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým
podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Odvolací súd pritom nepovažoval za dôvodnú

ani námietku údajným nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia (to, že sa účastník s
poskytnutými dôvodmi súdneho rozhodnutia nestotožňuje, neznamená, že tam dôvody nie sú) a
napokon nesúhlasí ani s odvolaním podsúvaným názorom, žeby zamietnutie žiadosti o poverenie v
spojitosti s právoplatnosťou rozhodcovského rozsudku malo oprávnenú postaviť do tzv. patovej situácie
(v ktorej rozhodcovský rozsudok zakladá prekážku veci právoplatne rozsúdenej). Ak totiž dôjde k

zamietnutiu žiadosti o poverenie pre neprijateľnosť a neplatnosť rozhodcovskej zmluvy či doložky,
konštatuje sa tým v skutočnosti aj právna neúčinnosť (nulita alebo ničotnosť) rozhodcovského rozsudku,
ktorý samozrejme žiadnu prekážku právoplatne rozsúdenej veci založiť nemôže a nie je tu tak ani žiadna
(procesná) prekážka pre uplatnenie práva v konaní pred všeobecným súdom.

Odvolací súd preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania potom (obdobne ako pred súdom prvého stupňa o trovách konania
pred ním) rozhodnuté nebolo, keďže zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným
rozhodnutím, ale len podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 veta prvá E. p.) s
povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2, § 58 ods.

6 a § 203 E. p.). Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je
potom aj dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania
skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie