Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/100/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312214166
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1312214166.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej

a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.,
IČO: 36 864 421, Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody
a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, zo
dňa 03. novembra 2014, č. k. 7C/151/2012 - 292, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrhy vedené pôvodne pod sp. zn. 7C 151/2012,
7C 152/2012, 7C 153/2012, 7C 154/2012, 7C 155/2012, 7C 156/2012 a spojené na spoločné konanie
pod sp. zn. 7C 151/2012, ktorými sa žalobca domáhal medzitýmnym rozsudkom určiť, že žalovaný je
zodpovedný za vznik škody nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože
nerozhodol o jeho návrhoch na

zmenu súdneho exekútora v exekučných konaniach, v návrhoch vyšpecifikovaných, vedených pre
pohľadávky žalobcu, ktoré vznikli nesplnením záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv o úveroch jednotlivými
dlžníkmi (povinnými): 1/ Q. F., Z.. XX.XX.XXXX (zmluva o úvere č. XXXXXXX), 2/ D. Š., Z.. XX.XX.XXXX
(zmluva o úvere č. XXXXXXX), 3/ T. F., Z.. XX.XX.XXXX (zmluva o úvere č. XXXXXXX), 4/ T. E.C., Z..
XX.XX.XXXX (zmluva o úvere č. XXXXXXX), 5/ T. O., Z.. XX.XX.XXXX (zmluva o úvere č. XXXXXXX), 6/
U. O., Z.. XX.XX.XXXX (zmluva o úvere č. XXXXXXX) a zároveň rozsudkom žiadal uložiť žalovanému
povinnosť zaplatiť mu titulom majetkovej škody sumu 175 eur a nemajetkovej ujmy sumu 331, 92 eur.

Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, §
19 ods. 1 veta prvá, § 19 ods. 2, 3, časť IV zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 442 ods. 1,
3 Občianskeho zákonníka a vecne nedôvodnosťou podaného návrhu, nakoľko žalobca vo všetkých
návrhoch, spojných do tohto konania nepreukázal ani len základ sporu, t. j. zodpovednosť žalovaného
za vznik škody, keď síce z chronológie obsahu jednotlivých exekučných spisov vyplýva, že k čiastočne
oneskorenému vyhoveniu návrhom na zmenu exekútora došlo prevažne v dôsledku oneskoreného

postúpenia exekučného, avšak nie vinou konajúceho súdu a preto žalovaný zodpovednosť nenesie.
Uviedol, že sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že v danom konaní súd nie je oprávnený skúmať tzv.
prieťahy v konaní s tým, že podľa judikatúry i samotnej Ústavy SR je zrejmé, že „zbytočné prieťahy“
je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovenélehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu sudcu alebo iného štátneho orgánu a porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno vyvodzovať len
zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách a poukázal

na skutočnosť, že samotný žalobca bol nečinný, nakoľko nevyužil žiadne zákonné prostriedky na to,
aby zabránil tzv. škode (lustrum sťažností v spornom období), ku vzniku ktorej podľa jeho tvrdenia,
avšak ničím v konaní nepreukázaného, malo dôjsť, t. j. žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a ani jej vznik a nesprávnym úradným
postupom žalovaného. Uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal žiadnym dôkazným prostriedkom ním

vyčíslenú škodu, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti so správou pohľadávky, výkonov zamestnancov,
informačného systému, administratívy, urgencie a pod., keďže išlo len o všeobecné tvrdenia, ničím
nepodložené s tým, že sa nezaoberal ani námietkou premlčania vznesenou žalovaným paušálne vo
všetkých vyjadrenia v obdobných sporoch, nakoľko konkrétne tohto prípadu sa netýka. Rozhodnutie o
trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že úspešnému žalovanému
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), z dôvodu, že
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.

s. p.), z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a

nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené a napokon z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho posúdenia veci a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v

jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O. s. p.) a to napriek tomu, že požiadal riadne a včas o zrušenie
pojednávania, keď uviedol dôležité dôvody, čím mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. Poukázal
na skutočnosť, že už vo svojej žalobe upovedomil súd prvého stupňa o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť a napriek tomu, že krajský súd v uvedených skutočnostiach

nevzhliadol dôvody na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne aj v očiach
verejnosti,niejetohtosudcumožnépovažovaťzanestrannéhostým,žerozhodnutiekrajskéhosúdujev
rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach
(s poukazom na napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. októbra 2012, sp. zn. (správne
číslo konania) 11NcC/46/2012 - 24. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že nedostatok nestrannosti

sudcu je súčasťou pojmu "zákonný sudca" podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
zároveň, že základným právom na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným sudcom podľa čl. 36 ods.
1 Listiny a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je v občianskom súdnom konaní zabezpečené
vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až 16 O. s. p.). V
dôvodoch svojho odvolania poukázal na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho

práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu a preto nebolo
a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca s tým, že v konaní bolo možné uskutočniť iba také úkony, ktoré nepripúšťali odklad.
Uviedol, že meritórne rozhodnutie vo veci prvostupňovým súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí prvostupňový súd rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na

prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým,
že odvolanie podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase
podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo o zamietnutí návrhu na prerušenie konania právoplatne
rozhodnuté a dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti

sudcu, zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom.
Namietol, že sa súd prvého stupňa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) pojednávania ignoroval a to napriek tomu, že na svojej
osobnej účasti (resp. právneho zástupcu) na pojednávaní vedenom nestranným sudcom na nestrannomsúde, trval. Vytkol súdu prvého stupňa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých
prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal a na ktorých založil
svoje

rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti a porušeniu jeho práva na súdnu ochranu,
ako aj k odňatiu možnosti pred súdom konať. Uviedol, že sa prvostupňový súd dopustil viacerých omylov,
keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomuto tvrdeniu nenasvedčujú s tým, že

na splnenie zákonnej lehoty, resp. konania bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej
nečinnosti exekučného súdu, je dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol
o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Namietol, že
v rozpore so zásadou kontradiktórnosti prvostupňový súd rozhodol napadnutým rozsudkom bez toho,
aby mu bolo umožnené ovplyvniť dané rozhodnutie, nakoľko nebol oboznámený s obsahom dôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani možnosť na podporu svojich tvrdení dôkazy

navrhnúť. Žalobca ďalej súdu prvého stupňa vytkol, že porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, nakoľko vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia napadnutého
rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Ku skutočnosti, že
sa žalovaný k žalobe nevyjadril napriek výzve súdu v súlade s ust. § 114 ods. 3 O. s. p., žalobca
uviedol, že podľa § 153b O. s. p. mal prvostupňový súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, keď

skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav, avšak súd prvého stupňa bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si sám určil.
Namietol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou dospel súd prvého
stupňa jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu, že žalobcovi majetková škoda a nemajetková ujma
nevznikla a preto je v tejto časti prvostupňový rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a je

prejavom jeho svojvôle a je potrebné ho ako arbitrárny zrušiť. Nesúhlasil so záverom prvostupňového
súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil povinný (dlžník) nakoľko, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady
na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie
s tým, že právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník

nemôže niesť zodpovednosť. Poukázal na skutočnosť, že výšku škody presne špecifikoval, pričom
jej vyčíslenie vychádzalo z účtovnej agendy a vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného
tajomstva a dôverných informácií, nebolo možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp.
pracovné a obchodné zmluvy. Uviedol, že chcel v konaní pred súdom prvého stupňa prostredníctvom
vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody aj prostredníctvom znaleckého

posudku, ktorého vypracovanie zabezpečil, avšak prvostupňový súd dokazovanie neprípustne skrátil
iba na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu,
že mieni vo veci rozhodnúť. Uviedol, že predložil dôkaz o vzniku jeho škody, a to znalecký posudok
č. 1/2014, vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, z ktorého vyplýva
negatívny dopad a objektívne spôsobenie zníženia jeho majetku, vo výške v ňom určenej. Žalobca

namietol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje úvaha, na základe ktorej dospel súd prvého
stupňa k záveru, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prielohov
(pravdepodobne mal žalobca na mysli prieťahov) zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práv na prejedanie (pravdepodobne mal žalobca na mysli prejednanie) veci v primeranej

lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Žalobca ďalej namietol vnútornú rozpornosť
rozhodnutia prvostupňového súdu, keď síce zistil porušenie práva, avšak nekonštatoval ho a na tejto
chybepostavilsvojerozhodnutieonepriznanínemajetkovejujmyžalobcoviapretorozhodnutiezaložené
na skutkovej a právnej chybe, je v právnom štáte neudržateľné. Vytkol prvostupňovému súdu, že v

súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia, pričom tieto okolnosti
vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že všetky a akékoľvek problémy,
ktoré boli vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaní (pravdepodobne nerešpektovaním) zákonnej
lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej
satisfakcie za porušenie práva s tým, že jasne a zrozumiteľne opísal problémy, ktoré nastali.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 01.06.2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §

214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2015 podľa § 211
ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci,
ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157
ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd
uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada

na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov
súd v zásade nie je

obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité

obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a
z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil
skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo
odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti

a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový
nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s

jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvého stupňa za správne.Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že mu postupom súdu prvého
stupňa, ktorý vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O. s. p.

bola odňatá možnosť pred týmto súdom konať, nakoľko súd prvého stupňa v danej právnej veci nariadil
pojednávanie na deň 08. 11. 2013 (odročené na neurčito) a na 03. 11. 2014 (predvolanie doručené
právnemu zástupcovi žalobcu dňa 25. 09. 2014), pričom súdu prvého stupňa síce doručil dňa 08. 11.
2013 a dňa 30. 10. 2014 totožný návrh na zrušenie nariadeného pojednávania spojený s návrhom na
prerušenie konania, avšak o odročenie pojednávania nepožiadal a svoju neprítomnosť neospravedlnil.

Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcovi ako účastníkovi konania bola súdom prvého stupňa daná
možnosť sa vykonania procesných úkonov na pojednávaní zúčastniť a nakoľko sa žalobca na
pojednávania nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o ich odročenie, správne postupoval súd
prvého stupňa, keď vec v jeho neprítomnosti prejednal a s prihliadnutím na obsah spisu, aj vo veci

napadnutým rozsudkom rozhodol.

Tvrdenie žalobcu v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, že meritórne rozhodnutie vo
veci prvostupňovým súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom
rozhodnutí prvostupňový súd rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa §

109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie podáva aj
proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase podania odvolania
o zamietnutí žaloby nebolo o zamietnutí návrhu na prerušenie konania právoplatne rozhodnuté a
dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,

zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, je
nutné považovať za absolútne zmätočné a nesúladné s konaním súdu prvého stupňa, ktorý z obsahu
spisu vyplýva, keďže prvostupňový súd pojednávanie vytýčené na 08. 11. 2013 odročil na neurčito práve
z dôvodu potreby rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie konania, o ktorom rozhodol uznesením
zo dňa 20. novembra 2013, č. k. 7C/151/2012 - 108 tak, že návrhu žalobcu na prerušenie konania

nevyhovel a Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30. apríla 2014, č. k. 8Co/50/2014 - 130,
žalobcom odvolaním napadnuté prvostupňové uznesenie potvrdil.

Odvolací súd považuje za nutné uviesť, že uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým nevyhovel návrhu
žalobcu na prerušenie konania bolo doručené právnemu zástupcovi do vlastných rúk dňa 25. 11. 2013

a uznesenie Krajského súdu v Bratislave dňa 16. 07. 2014.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu, že vo veci nerozhodol zákonný sudca, nakoľko
z obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25. októbra 2012, č. k.
6NcC/278/2012 - 22 rozhodol tak, že sudcovia Okresného súdu Bratislava III nie sú z prejednávania a

rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 7C/151/2012 vylúčení, okrem
sudkyne Okresného súdu Bratislava III JUDr. Nadeždy Weisovej, ktorú z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej pod sp. zn. 7C/151/2012 vylúčil.

Zároveň považuje odvolací súd za potrebné upriamiť pozornosť žalobcu na skutočnosť, že o jeho

ústavnej sťažnosti proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6NcC/278/2012 rozhodol Ústavný Slovenskej republiky
uznesením zo dňa 23. septembra 2013, č. k. IV. ÚS 596/25013 - 11 tak, že sťažnosť žalobcu
odmietol pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie, takže aj daná námietka žalobcu
v podanom odvolaní je absolútne právne irelevantná.

Nebolo možné sa stotožniť ani s argumentáciou žalobcu, že nakoľko sa žalovaný k jeho žalobe

napriek výzve súdu nevyjadril, bolo povinnosťou prvostupňového súdu vo veci rozhodnúť rozsudkom
pre zmeškanie, keďže aj uvedená argumentácia žalobcu svedčí iba o tom, že mu priebeh tohto konania
vôbec nie je známy, resp. opätovne uniklo jeho pozornosti, že dňa 13. 08. 2013 (viď č. l. 41 spisu) prevzal
právny zástupca žalobcu nielen predvolanie na pojednávanie (na deň 08. 11. 2013), ale zároveň mu bolodoručené aj vyjadrenie žalovaného k žalobe, ktoré dňa 07. 08. 2013 žalovaný doručil prvostupňovému
súdu.

Súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď návrh žalobcu na doplnenie dokazovania
oboznámením sa s obsahom znaleckého posudku, ktorým má byť určená výška žalobcovej škody
zamietol z dôvodu nadbytočnosti tohto dokazovania, nakoľko v konaní žalobca dôkazné bremeno
neuniesol a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom štátu a vznikom škody na jeho
strane nepreukázal.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný,
resp. arbitrárny, keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenierozsudkuvust.§157ods.2O.s.p.stým,žepodľanázoruodvolaciehosúdubolozákladné
právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
jednoznačne zachované a preto je námietka žalobcu týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti
napadnutého rozsudku absolútne neopodstatnená.

Súd prvého stupňa zamietnutím žaloby žalobcu ako neopodstatnenej z dôvodu, že nie je daná

zodpovednosť štátu - žalovaného podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., vzhľadom na
nepreukázanie kumulatívnych zákonných predpokladov objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. popri
podmienke nesprávneho úradného postupu štátu, resp. jeho orgánu plniaceho si svoje úlohy v rámci
výkonu štátnej moci spočívajúcej v jeho nečinnosti, preukázanie vzniku škody, resp. nemajetkovej
ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, ako aj existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupomavznikomškodyakomajetkovejujmy,vyjadriteľnejvpeniazochanemajetkovejujmy,rozhodol
vecne správne a preto odvolací súd, plne sa stotožňujúc s jeho právnym záverom, napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142

ods. 1 O. s. p. a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní právo na
náhradu trov nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodal a v odvolacom konaní mu ani žiadne
trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.