Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 30, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/102/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220386
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220386.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu
Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 07.03.2014, č. k. 13C/572/2012-64,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 9, § 15, § 19 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 44 odsek 2 zákona
č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len „Exekučný poriadok“). Navrhovateľ sa svojím návrhom voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej

škody v sume 2.794,54 eur, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Komárno v súdnej veci 4Er/181/2011 tým, že rozhodnutie súdu o poverení súdneho
exekútora nebolo vydané v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov a že
súd vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok, pričom navrhovateľovi v dôsledku toho
vzniklaškodavovyššieuvedenejvýškeatiežsadomáhalnáhradynemajetkovejujmyvsume558,91eur
ako satisfakcie za porušenie nárokov navrhovateľa a jeho základných práv, pretože neexistuje žiaden

spôsob nápravy vzniknutého stavu. Na základe vykonaného dokazovania, mal zo spisu Okresného
súdu Komárno, sp. zn. 4Er/181/2011 preukázané, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia
na začatie exekúcie bola podaná na súd 14.02.2011 a uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa
15.03.2011 bola zamietnutá. Následne exekučný súd exekúciu uznesením zo dňa 28.07.2011 zastavil,
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.08.2011.
Uviedol, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie od začiatku uvedeného exekučného konania

nebol dôvodný, pretože oprávnený voči rozhodnutiam exekučného súdu odvolania nepodal, čím teda
akceptoval záver súdu a vznik akýchkoľvek trov spojených nielen s uplatnením svojho nároku na
súdu, ale aj spojených so správou a vymáhaním pohľadávky si navrhovateľ spôsobil sám podaním
nedôvodného návrhu na súde a to bez ohľadu na to, kedy súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia rozhodol.
Dospel k názoru, že 15 dňová lehota stanovená v § 44 odsek 2, veta druhá Exekučného poriadku sa

nevzťahuje na prípad, kedy súd žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na začatie exekúcie
zamietne, čo explicitne vyplýva už aj z toho, že uvedená 15 dňová lehota je uvedená iba v druhejvete § 44 odsek 2 Exekučného poriadku, nie však následne vo vete tretej, ktorá práve pojednáva o
rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia a teda zákon pre prípad, že súd
zaujme právny názor, že nie je na mieste vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale zamietnutie

jeho žiadosti, neurčuje súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o takejto žiadosti.
Konštatoval, že pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť, nie je jeho
nárok dôvody, pretože pokiaľ by aj navrhovateľovi nejaká ujma vznikla, nebola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu, ale výlučne podaním nedôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zo strany
samotného oprávneného (navrhovateľa).

Dospel preto k záveru, že nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné charakterizovať ako
nesprávny úradný postup a k žiadnej škode, ktorá by bola navrhovateľovi spôsobená postupom súdu
nedošlo a návrh navrhovateľa je v plnom rozsahu (či už ide o vynaložené náklady alebo nemajetkovú
ujmu) nedôvodný.
Ohľadne námietky, že konaním exekučného súdu, ktorá bola nad rámec jeho právomoci, boli
porušené práva navrhovateľa konštatoval, že takéto porušenie zistené nebolo a ani existencia posudku

vyhotoveného dňa 17.01.2014, ktorý dal vyhotoviť navrhovateľ, a ktorý súdu predložil, nemení nič na
tom, že exekučný súd v zmysle § 44 odsek 2 Exekučného poriadku oprávnene skúmal exekučný titul
a pokiaľ zistil rozpor so zákonom (k čomu aj došlo), v súlade so zákonom zamietol návrh súdneho
exekútora na vydanie poverenia, a preto tento argument navrhovateľa neobstojí, nech už je obsah
uvedeného posudku akýkoľvek.

Námietku premlčania, ktorú vzniesol odporca považoval za nedôvodnú, pretože oprávnený
prostredníctvom svojho právneho zástupcu prevzal uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti o vydanie
poverenia dňa 10.05.2011 a svoj návrh na náhradu škody navrhovateľ uplatnil na súde dňa 27.09.2012,
takže nedošlo k márnemu uplynutiu premlčacej 3 ročnej lehoty podľa § 19 odsek 1 zákona č. 514/2003
Z. z.

Uviedol tiež, že neobstojí ani tvrdenie navrhovateľa o nemožnosti výkonu predmetného rozhodcovského
rozsudku a tým absolútnej nemožnosti výkonu jeho práva, pretože stále je tu možnosť zrušenia
rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní.
O trovách konania rozhodol podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, že
odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, pretože si žiadne neuplatnil a súd

ani nezistil, že by mu nejaké trovy vôbec vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom

štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol

stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Namietal,

že súd na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal žiadne udržateľné dôvody. Ďalej poukázal na
to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a je jeho
povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplneneguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež

Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Záverom uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania

dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo
o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
2.794,54 eur z titulu náhrady škody a sumy 558,91 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 4Er/181/2011. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15
dňovej lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 119 dní a vykonaním
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie
práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť

istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom

škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Komárno sp. zn. 4Er/181/2011 vyplýva, že exekučnému súdu bola
dňa 14.02.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému M. S., o
vymoženie 701,32 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 08.11.2010, sp. zn. SR 10397/10. Uznesením Okresný súd
Komárno zo dňa 15.03.2011, č. k. 4Er/181/2011-10, právoplatným dňa 26.05.2011, zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia a uznesením zo dňa 28.07.2011, č. k. 4Er/181/2011-20, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 23.08.2011, exekučné konanie zastavil.
Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 119 dní, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 (teda v čase začatia
exekučného konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo

návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd preto tak, ako i súd prvého stupňa, poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora, sa pre exekučný súd
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu,

aby bola 15 dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol
by to explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku
(§ 44 odsek 8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie poverenia
(14.02.2011), po náležitom preskúmaní, vo veci rozhodol (15.03.2011) po 29 dňoch (nie 119 dní, ako

uvádzal navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť žiadne prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (07.03.2014)
právny zástupca navrhovateľa zúčastnil. K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo

vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti
súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný súd rozhodol o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na 29. deň od doručenia žiadosti, preto
odvolací súd konštatuje, že k rozhodnutiu došlo v primeranej lehote a teda k stavu právnej neistoty
namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Keďže navyše predmetné exekučné konanie bolo

následne právoplatne zastavené z dôvodu, že navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným
titulom, nemohlo dôjsť ku vzniku akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie
exekúcie. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003
Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého
stupňa vo veci správne aplikoval právny predpis v znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142

odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.