Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 30, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/100/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216900
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216900.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu
Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17.02.2014, č. k. 12C/323/2012-67, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov

konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 16
odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1, § 44 odsek 1, odsek 8,
odsek 9 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a
doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal

od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1.106,40
eur, z dôvodu, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenom
čase. Zo spisu Okresného súdu Levice, sp. zn. 6Er/152/2007 mal preukázané, že v tomto exekučnom
konaní oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol súdu doručený dňa 08.09.2010.
V zmysle dodatku č. 10/2010 k Rozvrhu práce na OS Levice bola vec pridelená zákonnému sudcovi dňa
18.03.2011. Exekučný súd po výzvach exekútorovi (17.06.2011, 27.09.2011) a po doručení žiadaného

exekučného spisu (20.10.2011), rozhodol uznesením zo dňa 27.04.2012 tak, že žiadosť oprávneného
na zmenu súdneho exekútora zamietol, zároveň exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Exekučný súd rozhodol v omeškaní 1 rok a 6 mesiacov, nie 603 dní a rozhodol po 6 mesiacoch od
doručenia požadovaných dokladov a odpovede pôvodného súdneho exekútora.
Návrh navrhovateľa súd nepovažoval za premlčaný, pretože návrh na zmenu exekútora bol podaný
dňa 08.09.2010, navrhovateľ sa mohol o škode dozvedieť po 30 dňoch od doručenia návrhu na zmenu

exekútora, teda 08.10.2010 a neuplynula lehota 3 rokov od podania žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, ktorá bola podaná v máji 2012.
Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného
postupu súdu z dôvodu, že rozhodnutie o zmene exekútora nebolo vydané v zákonnej stanovenej 30-
dňovej lehote. Súd neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, ale exekučný súd zisťoval, či bola alebo
nebola dodržaná zákonná 30-dňová lehota a či v súvislosti s prípadným nedodržaním lehoty mohla

vzniknúť navrhovateľovi škoda a nemajetková ujma.Uviedol, že navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ
nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom svoje tvrdenia o škode v návrhu
všeobecne popísané, ani v jednom prípade nijako nedokladoval. Preto mal súd preukázané, že k vzniku

škody nedošlo.
Navrhovateľ nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy, len formálne uviedol, že došlo k zániku jeho
podnikateľských aktivít a jeho podnikateľských plánov, čo nebolo bližšie odôvodnené ani preukázané.
Konštatoval, že vznik škody alebo nemajetkovej ujmy nezávisí automaticky len od zistenia nedodržania
zákonnej či primeranej lehoty a nestačí len konštatovanie prekročenia 30 dňovej lehoty, pretože

podstatné sú aj ďalšie relevantné okolnosti prípadu (súčinnosť exekútora, oprávneného...). Navyše v
priebehu exekúcie, aj keď je podaný návrh na zmenu exekútora, ku žiadnej škode nemôže dôjsť a
navrhovateľ vznik škody ani nepreukázal, pretože pôvodný exekútor je podľa exekučného poriadku
oprávnený a povinný vykonávať všetky úkony exekučného konania.
Dospel preto k záveru, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik škody,
anipríčinnúsúvislosťmedzinedodržanímlehotynarozhodnutieozmeneexekútoraaprípadnouškodou.

Návrh navrhovateľa, preto z uvedených dôvodov ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že v konaní úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne
mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
po tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie
na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v
nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením
§ 9 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a

nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu

sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z
hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Ďalej poukázal na
to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a je jeho
povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne

neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale

ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania

nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214

odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého

stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 175
eur z titulu majetkovej škody a sumy 1.106,40 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
6Er/152/2007, pretože tento nerozhodol o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom
konaní vedenom pre pohľadávku oprávneného, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo
Zmluvy o úvere č. 4370632 povinným. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní
rozhodnutia o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote a v

prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o tomto návrhu, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo až po veľmi
dlhej dobe.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich

predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Levice sp. zn. 6Er/152/2007 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa

26.03.2007 doručená žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Aleny Szalayovej o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému A. A., o
vymoženie 724,96 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 01.12.2006, sp. zn. SR 6057/06. Okresný súd Levice dňa
28.03.2007 vydal pod číslom 5402 039501* poverenie pre súdnu exekútorku na vykonanie predmetnej

exekúcie. Dňa 08.09.2010 bol exekučnému súdu doručený návrh navrhovateľa ako oprávneného
na zmenu súdneho exekútora tak, aby vykonávaním exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr.
Rudolf Krutý. Dňa 17.06.2011 exekučný súd vyzval súdnu exekútorku JUDr. Alenu Szalayovú na
vyjadrenie k návrhu na zmenu súdneho exekútora a oprávneného vyzval na predloženie zmluvy
o úvere. Oprávnený na výzvu súdu reagoval dňa 15.07.2011 a súdna exekútorka dňa 18.07.2011.

Dňa 05.10.2011 zaslala súdna exekútorka exekučný spis, následne exekučný súd uznesením zo
dňa 27.04.2012, č. k. 6Er/152/2007-24 zamietol žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnený proti uzneseniu podal odvolanie, ako i návrh
na prerušenie konania. Krajský súd v Nitre dňa 31.10.2014, č. k. 8CoE/166/82014-82, ako súd odvolací,
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh na prerušenie konania zamietol.

Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora došlo až po uplynutí
zákonnej 30 dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 8 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010 (v čase začatia exekučného
konania), oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podaťna príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa § 44 odsek 9 Exekučného poriadku súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň

vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že na rozhodnutie o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora sa pre exekučný súd vzťahovala 30 dňová lehota od doručenia
návrhu. S ohľadom na zhora uvedené skutkové zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota
dodržaná nebola.

I napriek tomuto zisteniu, odvolací súd zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli

preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, pretože po doručení návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora (08.09.2010) a po preskúmaní vo veci rozhodol o zamietnutí návrhu
na zmenu súdneho exekútora a exekúciu zastavil (27.04.2012). V jeho postupe s ohľadom na
okolnosti danej veci preto nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou
judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
sasíceprihliadanalehoty,ktorésúuvedenévústavealebovzákone,aleichnedodržaniesaautomaticky
nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať
len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto

prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy SR (viď II.
ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).

Samotné zistenie, že k rozhodnutiu o návrhu na zmenu exekútora exekučným súdom došlo po uplynutí

zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z..
Odvolací súd sa preto stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa a to, že nerozhodnutím o zmene
exekútora v zákonnej lehote nemohol navrhovateľovi ako účastníkovi exekučného konania vzniknúť stav
právnej neistoty a škoda, ktorú si uplatňuje.
K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa navrhovateľ a jeho
právny zástupca pojednávania (17.02.2014) nezúčastnili, svoju neúčasť neospravedlnili, pričom však
predvolanie právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo doručené v dostatočnom časovom predstihu
(09.01.2014). K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej

lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti súdom prvého stupňa, z
ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že nerozhodnutím o zmene exekútora v zákonnej lehote
nemohol navrhovateľovi ako účastníkovi exekučného konania vzniknúť stav právnej neistoty a škoda,
ktorú si uplatňuje. Keďže navyše predmetné exekučné konanie bolo právoplatne zastavené z dôvodu,
že navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohlo dôjsť ku vzniku akejkoľvek škody

oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané
navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu a preskúmavaného rozhodnutia sa vôbec
netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003
Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého
stupňa citoval právny predpis v správnom znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142

odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.