Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2Co/73/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220233
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Vanko
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220233.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a členov
senátu JUDr. Petra Kaňu a JUDr. Ľubice Medveckej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k.
4C/515/2012-111 zo dňa 11. novembra 2013, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní zamietol návrh
navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy XXX eur ako náhrady škody a sumy
XXX eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Komárno
sp. zn. 12Er/1008/2010.

Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2,
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 01.01.2013, § 41 ods. 1, 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku.
Zo spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 12Er/1008/2010 súd zistil, dňa 19.11.2010 bola začatá
exekúcia na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísaného vo forme zápisnice pred
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Dňa 21.12.2010 bola exekučnému súdu doručená žiadosť

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd vydal dňa 13.01.2011 poverenie
pre súdneho exekútora. Súd prvého stupňa mal za to, že návrh navrhovateľa je riadne špecifikovaný,
nie je predčasne podaný. Konštatoval, že žiadosť o udelenie poverenia bola doručená exekučnému
súdu dňa 21.12.2010, aj keď oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr.
Rudolfovi Krutému dňa 19.11.2010. Z tohto vyplýva, že súdny exekútor po uplynutí viac ako mesačnej
lehoty podal na súd žiadosť o udelenie poverenia. Mal preukázané, že exekučný súd vydal poverenie v

zákonnej lehote po doručení žiadosti na udelenie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie,
vzhľadom na tú skutočnosť, že po podaní žiadosti na udelenie poverenia boli dni pracovného voľna, teda
exekučný súd vydal poverenie v lehote na jeho vydanie. Konštatoval, že navrhovateľ žiadnym dôkazom
nepreukázal samotný vznik škody, ani skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody a príčinnú súvislosť medzi
vznikom škody a skutočnosťou, ktorá ju spôsobila, a to napriek tomu, že navrhovateľ je v konaní ten,
ktorý má preukázať svoje tvrdenia a predložiť o nich dôkazy. To, že navrhovateľ škodu vyčíslil, nie je

dôkazom toho, že naozaj škoda vznikla a tobôž nie dôkazom na to, že škoda vznikla v
súvislosti s výkonom nejakých úkonov zo strany navrhovateľa, ktoré presne neboli špecifikované. Knemajetkovej ujme uviedol, že táto nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej
lehoty na vydanie rozhodnutia, ale aj od okolností, ktoré v tejto veci záviseli od súdneho exekútora a
samotného navrhovateľa a na základe ktorých súd prvého stupňa nevidel dôvod pre priznanie finančnej

satisfakcie vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa názoru súdu prvého stupňa sa navrhovateľ snaží
predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo
svojej podnikateľskej aktivite. Navrhovateľovi pritom musela byť už pred podaným tohto návrhu známa
rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej problematike rozhodcovských doložiek. Z týchto
dôvodov rozhodnutia súdov nie sú prekvapivé a i dôvod prípadného dlhšieho rozhodovania po zákonnej

lehote, v prípade spravodlivého predvídateľného rozhodnutia, by mal byť akceptovateľný. Ďalej uviedol,
že všeobecný súd nie je oprávnený konštatovať, že vo veci išlo o prieťah v konaní, takéto oprávnenie
neprináleží ani samotnému navrhovateľovi. Navrhovateľ nepodal ústavnú sťažnosť na prieťah v konaní
v tomto konkrétnom konaní, žiadne iné konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa
neviedlo. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. V prvom rade dospel k záveru, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky

navrhovateľ nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty
na vydanie poverenia, keďže poverenie bolo vydané v zákonnej lehote. Z uvedených dôvodov preto súd
prvého stupňa návrh v celom rozsahu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
OSP, pričom odporcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko odporca si žiadne trovy v konaní neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.
Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal, že súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného

právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č.

412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže
založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol
niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite. Preto aj ako
dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej

lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna
neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však
ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny

proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s
čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súd zamietol znalecké
dokazovanie len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali
v tvrdení o výške škody. Súd teda znemožnil navrhovateľovi objektívnym spôsobom preukázať výšku

materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Mal za to, že výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť
jeden zo základov pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Keďže súd zamietol vykonanie znaleckého
dokazovania svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo aakékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv

vEurópe,tedaajprávanaspravodlivýsúdnyprocesaosobitneprávanaprerokovanievecivprimeranom
čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol,
žedohovorzaväzujezmluvnéštáty,abyorganizovalisvojprávnyporiadoktakýmspôsobom,abyvyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Záverom

uviedol, že navrhovateľ nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu,
kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na
uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie

navrhovateľa nie je dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil
skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V danej právnej veci sa navrhovateľ podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody
v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume XXX eur, ktorá mu mala vzniknúť
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 12Er/1008/2010, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote 15

dní. K vydaniu rozhodnutia podľa názoru navrhovateľa došlo s omeškaním viac ako 5 mesiacov.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní plne nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo

podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal

len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako

aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného
rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec

zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil
účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.
Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120
odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety

druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie účastníci) rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.
Preto ani nevykonanie navrhovaných dôkazov nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred
súdom.Odvolací súd je toho názoru, že podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota,
či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu

tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti
s konaním exekučného súdu.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Komárno vedeného pod sp. zn. 12Er/1008/2010 vyplýva,
že exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 19.11.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie

exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená Okresnému súdu Komárno dňa 21.12.2010. Následne exekučný súd dňa
13.01.2011 vydal poverenie č. 5401 050805 súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. V
súčasnosti exekúcia naďalej prebieha.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 do 01.06.2011, súd preskúma žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z exekučného spisu vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia bola podaná na súd 21.12.2010. Súd
vydal poverenie 13.01.2011.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že poverenie bolo vydané súdnemu
exekútorovi v zákonnej lehote 15 dní, a teda exekučný súd sa nedopustil nesprávneho úradného
postupu.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že exekučný súd vydal poverenie súdnemu

exekútorovi v zákonnej lehote 15 dní, pretože žiadosť o udelenie poverenia bola podaná na exekučný
súd dňa 21.12.2010 a tento súd vydal poverenie až dňa 13.01.2011, t.j. v lehote 23 dní. Teda je potrebné
konštatovať, že exekučný súd rozhodol 8 dní po uplynutí zákonnej lehoty podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného v čase začatia exekučného konania.

Odvolací súd sa však plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa v tom smere, že navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil súdu relevantné dôkazy
dokumentujúce skutočnú výšku škody, a preto jeho námietky uvádzané v odvolaní sú irelevantné.
Navrhovateľ taktiež nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej
tvrdil v návrhu. Keďže nebol preukázaný vznik škody, nebolo už potrebné ďalej sa zaoberať ani

príčinnou súvislosťou medzi postupom súdu v exekučnom konaní a eventuálnym vznikom škody alebo
nemajetkovej ujmy.

K jednotlivým odvolacím dôvodom navrhovateľa Krajský súd v Nitre udáva nasledovné:

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
citoval ust. § 9 ods. 1, ods. 2 do novely prijatej zák. č. 412/2012 Z. z. ako aj po nej.
Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013 a návrh na začatie konania bol podaný v roku 2012.
Predmetné ustanovenie novely citovaného zákona však bral do úvahy ako výklad pôvodného znenia pri

skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie
poverenia. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že na daný právny stav správne
aplikoval platnú normu, preto odvolanie navrhovateľa je v tejto časti nedôvodné. Odvolací súd v tejto
častizároveňpoukazujenadôvodovúsprávuk§9ods.2zák.č.412/2012Z.z.zktorejvyplýva,žesúdne
konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003

Z. z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci
súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov, znamenal by
to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom by to
mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v súdnom konaníje oprávnený len Ústavný súd SR. Aj novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy v konaní, odvolací
súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že ju použil výkladovo pri aplikácii pôvodného
znenia zákona.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní ďalej namietal, že súd založil odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Ako sám uviedol,
nemal k dispozícii súdny spis a niektoré skutočnosti usudzoval len podľa sekundárnych prejavov, ktoré
mali v realite. Súd prvého stupňa riadne vykonal dokazovanie najmä oboznámením sa s listinnými

dôkazmi nachádzajúcimi sa v exekučnom spise, správne zistil skutkový stav a použil aj správny predpis,
ktorý správne aj na daný prípad aplikoval. Svoje rozhodnutie teda nezaložil na uvedenom dôvode.

K navrhovateľom namietanej skutočnosti, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav tým, že
zamietol vykonať znalecké dokazovanie je potrebné konštatovať, že z obsahu spisu (z návrhu ani zo
žiadosti o odročenie) vôbec nevyplýva fakt, že by navrhovateľ písomne súdu prvého stupňa oznámil, že

žiada vykonať dokazovanie znaleckým posudkom, resp. že predloží súdu znalecký posudok ako dôkaz,
ktorým má byť preukázaná výška vzniknutej škody. Z obsahu spisu vyplýva len to, že navrhovateľ resp.
jeho právny zástupca pred pojednávaním, ktoré sa konalo dňa 13.09.2013 a následne aj dňa 08.11.2013
ospravedlnil svoju neúčasť na tomto úkone súdu a zároveň požiadal o odročenie pojednávania, pričom
ani z predmetných ospravedlnení nemožno vyvodiť žiadosť navrhovateľa na doplnenie dokazovania v

takom smere, v akom to namietal vo svojom odvolaní. Teda súd prvého stupňa ani nemohol zamietnuť
návrh na vykonanie znaleckého dokazovania, lebo takýto návrh vôbec nebol podaný. Odvolací súd je
však toho názoru, že aj keby bol takýto návrh navrhovateľom podaný a súdom prvého stupňa zamietnutý
s poukazom na vyššie právne závery, by bolo vykonávanie znaleckého dokazovania nadbytočné a
nehospodárne.

Čo sa týka ďalších odvolacích dôvodov navrhovateľa, týkajúcich sa otázky trvania stavu právnej neistoty,
k úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa svoje
rozhodnutie na takýchto dôvodoch nezaložil, preto takéto odvolacie dôvody sú z pohľadu odvolacieho
súdu irelevantné.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak,

že v konaní plne úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu
trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.