Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 24, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Sp/13/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200311
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7015200311.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou v právnej veci navrhovateľa: M.

V., O. XX.X.XXXX, Š. P. C. E. (E. F., O.. XX.X.XXXX), zastúpený: Advokátska kancelária Škamla,
s.r.o., Makovického 15, Žilina, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium
policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície
Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Košice - letisko, 041 75 Košice - letisko, o preskúmanie
rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-PO9-126-012/2015 zo dňa 2.3.2015, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO9-126-012/2015 zo dňa 2.3.2015.

Účastníkom sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ v zákonnej lehote podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu odporcu č. PPZ-HCP-
PO9-126-012/2015 zo dňa 2.3.2015, ktorým odporca ako orgán príslušný podľa ust. § 125 ods. 2 zák.č.

404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa podľa ust. § 88a ods. 1 písm. b/ cit. zákona
o pobyte cudzincov /ďalej len „ZoPC“/, dňom 2.3.2015, najviac do 2.8.2015, a umiestnil ho v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov v F. podľa § 88 ods.5 ZoPC.

Opravný prostriedok navrhovateľa proti tomuto rozhodnutiu bol podaný v zákonnej lehote.

Z dôvodov rozhodnutia odporcu o zaistení zo dňa 2.3.2015 vyplýva, že účastník konania bol dňa 02.
03. 2015 vrátený na územie Slovenskej republiky z územia Belgicka podľa Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na
určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym

príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov.

Lustráciou v Informačných systémoch Ministerstva vnútra SR bolo v evidencii IS MIGRA zistené, že
účastník konania bol dňa 30. 11. 2006 v čase o 04,30 hod. bol účastník konania zadržaný hliadkou
Železničnej polície a následne bol predvedený na OCP PZ Bratislava za účelom zistenia totožnosti. Dňa
30. 11. 2006 pri podaní vysvetlenia v zmysle § 17 ods. 1 zák. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore na OCP
PZ Bratislava požiadal účastník konania o udelenie azylu na území SR.Účastník konania sa týmto zdržiaval na území Slovenskej republiky bez cestovného dokladu a ako
vízový cudzinec sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného víza alebo platného povolenia
na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán, čím porušil

ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru.

Podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia Rady PS č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva
o pravidlách pohybu osôb cez hranice „na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý
nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní
predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny mať platný

cestovný doklad, ktorý držiteľa oprávňuje prekročiť hranicu, mať platné vízum, ktoré sa vyžaduje pri
zdržiavaní sa na území Slovenskej republiky štátnym príslušníkom tretích krajín a mať dostatočné
prostriedky na živobytie. "

Dňa 01. 12. 2006 bol účastník konania presunutý na Oddelenie azylu v E., kde pri spisovaní zápisnice č.
PPZ-6-1010/HCP-NR-OA-2006 požiadal o udelenie azylu na území SR z ekonomických dôvodov. Dňa
02. 12. 2006 bol účastník konania prijatý v K. Z. X. E.. Dňa 12. 12. 2006 bol zaznamenaný svojvoľný

odchod účastníka konania a následne bol účastník konania dňa 19. 12. 2006 vyradený z evidencie
záchytného tábora.

Konanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky viedol Migračný úrad MV SR pod č. k.
MU-2319/PO-Ž/2006. Konanie o udelenie azylu bolo po svojvoľnom odchode účastníka konania dňa 28.
12. 2006 zastavené v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1, písm. f/ zák. č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v platnom znení a právoplatne ukončené dňa 23. 01. 2007.

Dňa 02. 03. 2015 bol účastník konania v zmysle Dublinského dohovoru transferovaný s eskortou späť
na územie Slovenskej republiky z Belgicka.

Správny orgán sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z
roku 1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES,

ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl (ďalej len smernica). V samotnom
Dohovore v čl. 5 ods. 1 písm. f) je uvedené, že je prípustné: „zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha
konanie o vyhostenie alebo vydanie.".

Podľačl.7ods.3smerniceaksaukáže,žejetopotrebné,napríkladzprávnychdôvodovalebozdôvodov

verejného poriadku, členské štáty môžu držať žiadateľa na určitom mieste v súlade s ich vnútroštátnym
právom. Takýmto právnym dôvodom je podľa názoru správneho orgánu aj konanie o žiadosti o udelenie
azylu, najmä ak existuje riziko, že účastník konania ujde.

Správny orgán sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Smernicou Európskeho Parlamentu a Rady
2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú

ochranu (prepracované znenie). Podľa bodu 15 Preambuly predmetnej Smernice žiadatelia môžu byť
zaistení len za veľmi jasne vymedzených výnimočných okolností stanovených v tejto smernici a v súlade
so zásadou nevyhnutnosti a proporcionality, pokiaľ ide o spôsob a účel takéhoto zaistenia. Zaistený
žiadateľ by mal mať skutočný prístup k potrebným procesným zárukám, akými sú opravné prostriedky
pred vnútroštátnym súdnym orgánom.

Správny orgán pri rozhodovaní o zaistení taktiež prihliadol aj na Smernicu Európskeho Parlamentu a
Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely
návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. V súvislosti
s touto smernicou správny orgán zároveň poukazuje aj na výrok uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky pod č. 1 Sža 20/2014, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa

18. júna 2014, č. k. 3Sp/26/2014/-45 ako vecne správny ohľadom rozhodnutia o zaistení. Najvyšší súdkonštatuje, že „článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha
konanie o návrate a to bez ohľadu na to. či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení,
uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa

osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia.
V čl. 15 smernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či
bránenie procesu prípravy návratu alebo odsunu. V zmysle čl. 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty
zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom
prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä v prípadoch kde. hrozí nebezpečenstvo skrývania

alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho
inaksťažuje.Kzaisteniujemožnéprikročiťlenvtedy,pokiaľnemôžubyťvkonkrétnomprípadeuplatnené
iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia. "

Podľa čl. 18 Charty základných práv Európskej únie právo na azyl sa zaručuje dodržiavaním pravidiel
ženevského dohovoru z 28. júla 1951 a Protokolu z 31. januára 1967 týkajúcich sa postavenia utečencov
a v súlade so Zmluvou o Európskej únii a so Zmluvou o fungovaní Európskej únie. Správny orgán má

za to, že samotným zaistením účastníka konania mu nebolo odopreté právo na riadne a spravodlivé
konanie spojené s jeho žiadosťou o udelenie azylu.

Podľa článku 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951 je uvedené, že zmluvné štáty sa zaväzujú,
že nebudú stíhať pre nezákonný vstup alebo prítomnosť na území štátu takých utečencov, ktorí pri
príchode priamo z územia, kde ich život alebo sloboda boli ohrozené v zmysle čl. 1, vstúpia alebo sú

prítomní na území daného štátu bez povolenia, za predpokladu, že sa sami prihlásia bez meškania na
úradoch a odôvodnia svoj nezákonný vstup, alebo prítomnosť na území daného štátu. Ďalej je uvedené,
že zmluvné štáty nebudú na pohyb takýchto utečencov uplatňovať iba do tej doby než ich postavenie v
krajine bude upravené, alebo než obdržia povolenie vstupu do inej krajiny.

Správny orgán sa zaoberal aj článkom 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, v ktorom je

uvedené, že právo žiadať o azyl sa stalo uznaným základným ľudským právom. Aj v tomto prípade je
nutné konštatovať, že účastníkovi konania umiestnením do ÚPZC F. toto právo ostane zachované.

Správny orgán sa pritom riadil aj výrokom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 8 Sža 52/2008,
ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 32/Sp/87/200/-57 ako vecne správny ohľadom
rozhodnutia o zaistení. Najvyšší súd konštatuje, že žiadosť o udelenie azylu, nezakladá dôvod pre

zrušenie rozhodnutia o zaistení. Správny orgán preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené
podmienky uvedené v § 88a ods.1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a podanie žiadosti o udelenie
azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa
zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a s poukázaním na vyššie uvedený výrok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky nie je dotknuté.

Podľa Výboru pre ľudské práva skutočnosť, že osoba vstúpila na územie ilegálne môže ukazovať
na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti týkajúce sa dotyčnej osoby, ako
napr. pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenie na určitú dobu
ospravedlniť. Teda samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie predstavuje
dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá

je nevyhnutná. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že dotyčná osoba je žiadateľom o azyl, pretože ako
uvádza Výbor pre ľudské práva, zaistenie cudzinca žiadajúceho o azyl nie je v rozpore s Paktom o
občianskych a politických právach. (Větrovský, J.: Princíp proporcionality a jeho aplikace na případy
zajištění cizincu Výborem pro lidská práva a Evropským soudem pro lidská práva. In: Jílek, D., Pořízek.
P. Společný Evropský azylový systém: Zásahy do osobní svobody.)

Správny orgán prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t.j. či trvá riziko úteku účastníka
konania. Z uvedených skutočností vyplýva, že účastník konania porušil povinnosti vyplývajúce mu ako
žiadateľovi o azyl zo zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle ako aj ostatných príslušných právnych noriemspojených s azylovou procedúrou, pričom utiekol z územia Slovenskej republiky do Talianska a následne
do Belgicka.

Pri vydávaní rozhodnutia o zaistení sa správny orgán opieral o dôkazné prostriedky, ktoré vyplývali

najmä z informácie o Dublinskom transfere Č. p.: PPZ-HCP-OCP1- 2014/000997-022, zo zápisníc o
vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch MV SR a z rozhodnutia
Migračného úradu MV SR zo dňa 28. 12. 2006, kedy bolo konanie vo veci udelenia azylu na území
Slovenskej republiky podľa § 19 ods.l, písm. f) zákona o azyle zastavené, právoplatnosť nadobudlo dňa
23. 01. 2007. Správny orgán má za to, že existuje reálne vysoké riziko a dôvodná obava, že sa účastník

konania pokúsi opäť o útek z územia Slovenskej republiky.

Správny orgán sa pri vydávaní rozhodnutia zaoberal aj možnosťou uplatnenia alternatív zaistenia.
Správny orgán skúmal skutočnosti, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiadne
rodinné väzby. Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu účastníka konania a dospel k záveru,
že nemá dostatočné finančné prostriedky. Nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie
alebo zabezpečené zamestnanie, z tohto dôvodu mu policajný útvar neukladá povinnosť v zmysle §

89 zákona, nakoľko vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany
zložiť peňažnú záruku a nakoľko menovaný nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda
slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov nie je možné z jeho strany zabezpečiť si
ubytovanie a preto správny orgán neuložil alternatívu zaistenia.

Po preskúmaní všetkých skutočnosti a dôkazov správny orgán konštatuje, že je preukázané, že existuje

riziko opätovného úteku účastníka konania z územia Slovenskej republiky.

Podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie
azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel
zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia
nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo
priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo
ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas

nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. V zmysle § 20 zákona o azyle „Ministerstvo v
konaní o azyle rozhodne do 90 dní od začatia konania". Podľa § 20 zákona o azyle ,,Proti rozhodnutiu
ministerstva o neudelení azylu, o odňatí azylu, o nepredĺžení doplnkovej ochrany a o zrušení doplnkovej
ochrany možno podať opravný prostriedok na súd do 30 dní od jeho doručenia".

Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas

nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa ods. 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie
azylu podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov nesmie presiahnuť 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stanovuje správny orgán dĺžku doby zaistenia do 02.
08. 2015. Dobu zaistenia stanovil správny orgán po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania
ako aj aplikačnej praxe Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, kedy je táto doba

potrebná na rozhodnutie v žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Počas tejto doby
bude Migračný úrad Ministerstva vnútra skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje
svoju žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie
štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle") nie je zaistením štátneho
príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal v zákonnej lehote proti vyššie uvedenému
rozhodnutiu opravný prostriedok.

V opravnom prostriedku navrhovateľ uviedol tieto námietky:

1/ nesúhlas s postupom odporcu, že konal v zmysle čl.5 ods.1 písm.f/ Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd,

2/ podľa názoru navrhovateľa je jeho pobyt na území SR legálny,

3/ nezákonný postup pri zaistení, bez dotazu na MÚ MV SR, preto správny orgán ako mohol vedieť, že
navrhovateľa bolo potrebné zaistiť za účelom azylového konania,

4/ navrhovateľ sa snažil svoj pobyt legalizovať, chcel mať status nelegálneho migranta, má záujem na

tom, aby mu bola poskytnutá medzinárodná ochrana,

5/ rozhodnutie je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, navrhovateľ nemal možnosť sa vyjadriť k
podkladom rozhodnutia,

6/ nepreukázané riziko úteku navrhovateľa a iné.

Odporca sa vyjadril k opravnému prostriedku dňa 17.3.2015. Uviedol, že pri vydávaní rozhodnutia

o zaistení sa správny orgán opieral o dôkazné prostriedky, ktoré vyplývali najmä zo zápisnice o
vyjadrení účastníka konania spracovanej pod č. p.: PPZ-HCP-P09-126-011/2015, z výsledkov lustrácie
v informačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 28. 12. 2006, kedy
bolokonanievoveciudeleniaazylunaúzemíSlovenskejrepublikyzákonaoazylezastavenéMigračným
úradom MV SR v zmysle § 19 ods. 1 písm. f) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a právoplatne ukončené

dňa 23. 01. 2007.

Podľa čl. 7 ods. 3 smernice 2003/9/ES ak sa ukáže, že je to potrebné, napríklad z právnych dôvodov
alebo z dôvodov verejného poriadku, členské štáty môžu držať žiadateľa na určitom mieste v súlade s
ich vnútroštátnym právom. Takýmto právnym dôvodom je podľa názoru odporcu aj konanie o žiadosti o
udelenie azylu ak zároveň existuje dôvodná obava, že u žiadateľa o azyl existuje reálne riziko úteku a

žiadateľ opätovne opustí územie Slovenskej republiky a ujde do zahraničia, čím bude naďalej mariť a
sťažovať konanie spojené s rozhodovaním o jeho žiadosti o azyl.

Podľa čl. 18 Charty základných práv Európskej únie právo na azyl sa zaručuje dodržiavaním pravidiel
ženevského dohovoru z 28. júla 1951 a Protokolu z 31. januára 1967 týkajúcich sa postavenia utečencov
a v súlade so Zmluvou o Európskej únii a so Zmluvou o fungovaní Európskej únie. Odporca má za to, že

zaistením navrhovateľa nedošlo k porušeniu jeho práv na riadne a spravodlivé konanie o jeho žiadosti
o udelenie azylu.

Odporca uvádza, že navrhovateľ bol dňa 30. 11. 2006 zadržaný hliadkou Železničnej polície, kde bolo
zistené neoprávnené prekročenie ŠH. Následne navrhovateľ dňa 01. 12. 2006 požiadal o udelenie azyluna území Slovenskej republiky na Oddelení azylu v E.. Po presunutí do K. Z.V. X. E. navrhovateľ dňa
12.12.2006 z tohto zariadenia svojvoľne odišiel a do zariadenia sa viac nevrátil. Dňa 19. 12. 2006
bol navrhovateľ vyradený z evidencie K.B. Z. E.. Dňa 02. 03. 2015 bol navrhovateľ eskortovaný v

sprievode belgických policajných orgánov späť na územie Slovenskej republiky z územia Belgicka podľa
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členských štátov.

Odporca poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 147/2013-50, ktorý v bode 7.2 uviedol,
že „zaistený cudzinec nemusí byť z pohľadu článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru reálne a efektívne
vyhostiteľnýihneďvokamihuzaistenia,pretožepočaskonaniaovyhostenímôžekonajúciorgánverejnej
moci zistiť také okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia, ale v čase zaistenia známe neboli, rovnako ako
môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti, ktoré pôvodne neprípustné sa javiace vyhostenie umožnia.
Opačný výklad by robil zaistenie na účely konania o vyhostení podľa článku 5 ods. 1 písm.f/ Dohovoru

neprípustným."

Odporca sa zaoberal aj článkom 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, v ktorom je uvedené,
že právo žiadať o azyl sa stalo uznaným základným ľudským právom. Aj v tomto prípade je nutné
konštatovať, že účastníkovi konania umiestnením do ÚPZC F. toto právo ostane zachované.

Odporca sa pritom riadil aj výrokom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 8 Sža 52/2008, ktorým

potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 32/Sp/87/200/-57 ako vecne správny ohľadom rozhodnutia
o zaistení. Najvyšší súd konštatuje, že žiadosť o udelenie azylu, nezakladá dôvod pre zrušenie
rozhodnutia o zaistení. Odporca preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené podmienky uvedené v
§ 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a prebiehajúce konanie spojené so
žiadosťou o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny.

Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a s poukázaním na vyššie uvedený výrok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky nie je dotknuté.

Odporca pri rozhodovaní o zaistení taktiež prihliadol aj na Smernicu Európskeho Parlamentu a Rady
2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely
návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. V súvislosti

s touto smernicou odporca zároveň poukazuje aj na výrok uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky pod č. 1 Sža 20/2014, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo
dňa 18. júna 2014, č. k. 3Sp/26/2014/-45 ako vecne správny ohľadom rozhodnutia o zaistení.

Odporca sa zaoberal aj Smernicou Európskeho Parlamentu a Rady 2013/33/EU z 26. júna 2013,
ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie).

Podľa bodu 15 Preambuly predmetnej Smernice žiadatelia môžu byť zaistení len za veľmi jasne
vymedzených výnimočných okolností stanovených v tejto smernici a v súlade so zásadou nevyhnutnosti
a proporcionality, pokiaľ ide o spôsob a účel takéhoto zaistenia. Zaistený žiadateľ by mal mať skutočný
prístup k potrebným procesným zárukám, akými sú opravné prostriedky pred vnútroštátnym súdnym
orgánom. Podľa bodu 19 Preambuly predmetnej Smernice odchýlky by sa mali uplatňovať len za

výnimočných okolností a mali by byť riadne odôvodnené, pričom by sa mali zohľadňovať okolnosti
každého jednotlivého prípadu, a to vrátane stupňa závažnosti uplatnenej odchýlky, jej trvania a vplyvu
na dotknutého žiadateľa.

Odporca konštatuje, že zaistenie navrhovateľa je zároveň v súlade so Smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, kde podľa čl. 8 ods. 3 bod. b) „Žiadateľa možno zaistiť iba

na účely zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktoré
by bez zaistenia nebolo možné získať, ak existuje riziko úteku žiadateľa".Odporca ďalej zdôrazňuje, že informácia o Dublinskom transfere je súčasťou administratívneho
spisu (ČAS: PPZ-HCP-PO9-126/2015) a právny zástupca navrhovateľa sa s touto ako aj ostatnými
skutočnosťami mohol oboznámiť, ak by v zmysle § 23 ods. 1 Správneho poriadku využil svoje právo

nazrieť do spisu.

Odporca zároveň konštatuje, že pri vykonaní Dublinského transferu ide o namáhavý a náročný proces
nielen z finančnej stránky ale aj zo stránky logistiky a príprav. Komunikácia, ktorá predchádza samotnej
realizácii Dublinského transferu prebieha medzi žiadajúcim členským štátom EÚ (v tomto prípade
Belgicko),DublinskýmstrediskomSlovenskejrepubliky,MigračnýmúradomMVSRaPolicajnýmzborom

SR (v tomto prípade priamo s Prezídiom Policajného zboru Úradom hraničnej a cudzineckej polície
Oddelením cudzineckej polície). Táto komunikácia je jednak písomná, faxová, elektronická (email), ako
aj telefonická. Je preto zrejmé, že sú vopred prerokované a dohodnuté nielen podmienky ale aj spôsob
prevzatia cudzinca spolu s ďalšími postupmi.

Podľa názoru odporcu je tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľa, že odporca nie je orgánom,
ktorý by realizoval azylové konanie zavádzajúce a to z dôvodu, že odporca resp. Policajný zbor je

súčinným subjektom, ktorý sa veľmi úzko spolupodieľa na azylovej procedúre. Napriek skutočnosti, že
rozhodovanie v azylovom konaní o navrhovateľovej žiadosti o azyl nepatrí do kompetencií odporcu,
odporca do tohto procesu aktívne priamo vstupuje a vykonáva jednotlivé úkony. O čom svedčí napríklad
prijatie vyhlásenia cudzinca alebo aj aplikácia ustanovenia § 88a ZoPC, podľa ktorého navrhovateľa
zaistil.

Námietkaprávnehozástupcunavrhovateľa,žekopusteniuazylovéhotáboradošlopredtakmerdesiatimi
rokmi potvrdzuje ďalšiu skutočnosť, a to že navrhovateľ v skutočnosti nemal záujem požiadať o udelenie
azylu na území Slovenskej republiky a tento inštitút zneužil iba vo svoj prospech, s cieľom zlegalizovať
svoj pobyt s jeho následným útekom. Odporca ďalej konštatuje, že navrhovateľ sa od roku 2006 už
viac nezaujímal v akom štádiu sa jeho žiadosť o udelenie azylu na území SR nachádza. Navrhovateľ

v zápisnici spísanej dňa 02. 03. 2015, ktorá je súčasťou administratívneho spisu č. s.: PPZ-HCP-
P09-126/2015 uvádza, že sa viackrát pokúšal o zlegalizovanie jeho pobytu na území Belgicka. Ešte
v roku 2009 navrhovateľ žiadal o udelenie pobytu na území Belgicka a s touto žiadosťou mu údajne
pomáhal jeho zamestnávateľ, avšak s negatívnym výsledkom. V roku 2014 sa navrhovateľ opätovne
pokúsil o zlegalizovanie jeho pobytu na území Belgicka prostredníctvom organizácie Fedasil. V spísanej

zápisnici navrhovateľ opäť jednoznačne potvrdil tú skutočnosť, že sa na územie SR nechcel vrátiť. Túto
skutočnosť uviedol v predmetnej zápisnici a vyplynulo to aj z jeho konania, keď mal požiadať o udelenie
azyluvBelgicku,čomusabránil,lebovedelžebudevrátenýspäťnaúzemieSR.Navrhovateľpodalsvoju
žiadosť o udelenie azylu na území Belgicka až potom, čo ho tlmočník organizácie Fedasil ubezpečil, že
jeho odtlačky prstov už nie sú po piatich rokoch od podania žiadosti o udelenie azylu evidované, a z

tohto dôvodu už nebude možné jeho vrátenie späť na územie SR. Je preto nesporné, že navrhovateľ v
skutočnosti nechcel požiadať o udelenie azylu na území SR a jeho žiadosť o udelenie pobytu v roku 2006
bolapodanáúčelovo,scieľomzlegalizovaťjehopobytadostaťsadozariadeniasvoľnýmrežimom,ktorý
vzápätí využil na svoj útek. Túto skutočnosť potvrdzuje aj to, že navrhovateľ nemal záujem a ani snahu
od roku 2006 kontaktovať slovenské orgány zaujímať sa ohľadom jeho žiadosti o udelenie azylu na

území SR. V predmetnej zápisnici navrhovateľ zároveň jednoznačne uviedol, že jeho cieľovou krajinou
bolo Taliansko, z uvedeného preto jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ svojou žiadosťou o udelenie
azylu na území SR iba účelovo sledoval zlegalizovanie svojho pobytu na území SR s cieľom pokračovať
do pôvodne zamýšľanej cieľovej krajiny. Skutočnosť, že navrhovateľ podnikal také opatrenia, aby sa
vyhol jeho vráteniu na územie SR sú zaznamenané aj v prílohe spracovaného úradného záznamu pod č.

PPZ-HCP-P09-126-019 zo dňa 02. 03. 2015, kde je pod označením „Dublinské konanie" zaznamenané,
že sa proti transferu odvolal, čoho následkom bolo odloženie transferu. Vzhľadom na tieto skutočnosti
má odporca za to, že existuje dôvodné podozrenie, že navrhovateľ opätovne opustí územie Slovenskej
republiky a ujde do zahraničia, čím bude naďalej mariť a sťažovať konanie spojené s rozhodovaním o
jeho žiadosti o azyl.

Tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľa, že navrhovateľ sa snažil svoj pobyt neustále legalizovať z
čoho vyplýva, že navrhovateľ nechce mať status nelegálneho migranta je irelevantné. Toto samotnétvrdenie je pravdivé iba v tom rozsahu, že navrhovateľ mal túto snahu iba na území Belgicka a svojím
úmyselným konaním sa účelovo vyhýbal a bránil jeho vráteniu späť na územie Slovenskej republiky.

Odporca ďalej uvádza, že pre uplatnenie ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov,

podľa ktorého bol navrhovateľ zaistený, nie je podmienkou pre takéto zaistenie opätovný útek účastníka
konania, resp. opätovné porušenie tohto ustanovenia. Pre aplikáciu tohto ustanovenia stačí samotná
existencia rizika jeho úteku.

Odporcazdôrazňuje,žetýmženavrhovateľpodesiatichdňochušielzpobytovéhozariadeniaMVSRpre
azylantov, nebol s ním vykonaný ani vstupný pohovor pred povereným pracovníkom Migračného úradu.
Tento vstupný pohovor je prvým úkonom azylovej procedúry vedeným Migračným úradom a toto konanie

ďalej pokračuje ďalšími jednotlivými úkonmi. Odporca ďalej zdôrazňuje tú skutočnosť, že zisťovanie
skutočností, na ktorých je založená navrhovateľova žiadosť je prevádzané počas celého konania a
navrhovateľ je povinný byť aktívne súčinný v tomto konaní. Na základe zistenia všetkých skutočností
v azylovom konaní vie potom Migračný úrad vydať konečné rozhodnutie vo vzťahu k účastníkovi
konania. Odporca preto tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľa, že rozhodnutie je nezrozumiteľné a

nepreskúmateľné považuje za účelové, a za tvrdenie, ktoré sa nezakladá na pravde.

Odporca je toho názoru, že pri žiadateľoch, ktorí nespolupracujú alebo inak úmyselne maria azylovú
procedúru a to najmä tým, že utečú z územia Slovenskej republiky nemôže správny orgán (Migračný
úrad) vierohodne zistiť tie skutočnosti, na ktorých je založená žiadosť o azyl a to hlavne z dôvodu ich
neprítomnosti. Hlavným účelom pri zaistení žiadateľa u ktorého je dôvodná obava, že sa pokúsi o útek

je zabezpečiť prítomnosť žiadateľa o azyl a mať ho tak vo fyzickej dispozícii v rámci azylovej procedúry.
V nadväznosti na predmetné ustanovenie ďalej odporca vyslovuje názor, že účel zaistenia žiadateľa o
azyl v predmetnom paragrafovom znení musí byť spojený s rizikom jeho úteku. Zákonodarca pritom v
predmetnom paragrafovom ustanovení použil pojem „najmä ak existuje riziko jeho úteku", čím mal podľa
právneho názoru odporcu na mysli zásadný faktor, ktorý bude podmieňovať zaistenie žiadateľa o azyl.

Navrhovateľ v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zák. 71/1967 Zb. o správnom
konaní č. s.: PPZ-HCP-P09-126-011/2015 vzal na vedomie, že z dôvodu, že z územia Slovenskej
republiky počas konania u udelenie azylu ušiel, bude zaistený ako žiadateľ o azyl na území Slovenskej
republiky na účel zistenia tých skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu,
ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä že existuje riziko jeho úteku. Navrhovateľ mal

v uvedenej zápisnici neobmedzený priestor na vyjadrenie sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré tvorili
podklad pre vydanie napadnutého rozhodnutia o zaistení. Odporca položil navrhovateľovi otázky, na
ktoré navrhovateľ odpovedal a po prečítaní zápisnice svojim podpisom potvrdil, že nežiada ani opravu
ani doplnenie ďalších skutočností.

Na základe týchto uvedených skutočností odporca nemôže súhlasiť s názormi a tvrdeniami právneho

zástupcu navrhovateľa, a to že odporca opomenul skutočnosť, že medzinárodné zmluvy majú aplikačnú
prednosť pred sekundárnymi právnymi aktmi EÚ a vnútroštátnymi zákonmi, že odporca neodôvodnil
účel zaistenia a nepreukázal existenciu rizika úteku navrhovateľa.

K osobe navrhovateľa odporca uvádza, že je zrejmé, že navrhovateľ vlastne ani nemá záujem o udelenie
azylu na území Slovenskej republiky, čomu nasvedčuje aj to, že počas celej doby od 19. 12. 2006 do

02. 03. 2015 sa nezaujímal či už písomne alebo telefonicky, v akom stave sa jeho žiadosť o udelenie
azylu na území SR nachádza. Tomuto nasvedčujú aj skutočnosti, že navrhovateľ ušiel do zahraničia a
nečakal na území SR kým sa o jeho žiadosti rozhodne.

Súd preskúmal rozhodnutia o zaistení zo dňa 2.3.2015, podľa ust. § 250l a nasl., O.s.p. a zistil, že
opravný prostriedok nebol dôvodný.Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu v intenciách námietok
navrhovateľa uvedených v opravnom prostriedku, ktorými boli jeho námietky pod bodmi 1-6.

Podľa ust. § 3 ods. 1 Správneho poriadku /ďalej len „SP“/, správne orgány postupujú v konaní v súlade

so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy
fyzických a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa ust. § 3 ods. 4 prvá veta SP, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci.

Podľa ust. § 34 ods. 1 SP na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a
objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Vykonávanie dôkazov patrí

správnemu orgánu /§ 34 ods. 4 SP/.

Podľa ust. § 47 ods. 3 SP v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli
podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu
pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami
účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

V danom prípade podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia zo dňa 2.3.2015 bola zápisnica o
vyjadrení účastníka konania zo dňa 4.3.2014 č. PPZ-HCP-PO9-126-012/2015, z obsahu ktorej vyplýva,
že navrhovateľ bol štátnym príslušníkom C. E., nemal platný cestovný pas a bol na letisku v Košiciach
zaistený z dôvodu, že v predchádzajúcom konaní o udelenie azylu z pobytového tábora utiekol, bol
vrátený z Belgicka v zmysle Dublinského dohovoru. Už v Belgicku vedel, že bude vrátený na územie

SR. V skutočnosti nemal záujem sa vrátiť na územie SR. Migrovanie po členských štátoch EÚ bolo
uskutočňované prevádzačmi. Mal iba 70,- Eur finančnú hotovosť.

Podľa platnej právnej úpravy ZoPC účinnej ku dňu zaistenia - 2.3.2015, pre účely inštitútu zaistenia platí
ust. § 88a citovaného zákona o pobyte cudzincov.

Podľa ust. § 88a ods. 1 písm.b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na

dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých
skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné
získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Podľa ust. § 88 ods. 3 ZoPC podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka
tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho

príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej
krajiny dotknuté.

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že tvrdenia právneho zástupcu uvedené v opravnom
prostriedku neobstoja ani po skutkovej, ani po procesnej stránke.

Správnemu orgánu sa vytýka najmä to, že bez akéhokoľvek odôvodnenia v otázke žiadosti o udelenie

azylu a skúmania jeho obsahovej náležitosti nie je v rozhodnutí odôvodnená potreba zaistenia
navrhovateľa, ako aj v súvislosti s rizikom úteku, keď pôvodné azylové konanie bolo skončené v roku
2007.

V danom prípade ide o utečenca, ktorý migruje medzi členskými štátmi EÚ od roku 2006, prvýkrát
požiadal o azyl na území Slovenskej republiky, pričom azylové konanie bolo zastavené pre nesúčinnosť

navrhovateľa a v podstate ktorý nemal záujem ostať na území Slovenskej republiky. Z Belgickabol vrátený na územie Slovenskej republiky, kde nemá žiadne rodinné väzby, je bez peňažných
prostriedkov /iba hotovosť 70,- EUR/, čím nebola splnená podmienka na medzinárodnú ochranu podľa
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady /EÚ/ č. 604/2013.

Navrhovateľ má nepovolené pobyty na území štátov EÚ, pracuje nelegálne, krátkodobo, teda útekom
z krajiny pôvodu sú jeho ekonomické záujmy. Mení svoju identitu, čo potvrdzuje zápisnica o vyjadrení
účastníka konania č. PPZ-HCP-PO9-126-011/2015 zo dňa 2.3.2015, pas znel na údaje: M. V., nar.
XX.X.XXXX, C., C. E., posledné konanie sa viedlo pod údajom: E. F., O.. XX.X.XXXX, C., C. E.. V
uvedenej zápisnici tiež uviedol, že si je vedomý toho, že bude zaistený ako žiadateľ o azyl na území

Slovenskej republiky. Jeho cieľovou krajinou bolo Taliansko. Žiadateľ o azyl odmietal dobrovoľný návrat
do krajiny pôvodu.

Na rozdiel od nadnárodných aktov vymenovaných v opravnom prostriedku, ZoPC v ust. § 1 a 2 a §
88a ods. 1 písm. b/, sa vzťahuje na tretích štátnych príslušníkov, okrem iného aj v otázkach udeľovania
azylu. Z obsahu administratívneho spisu je preukázané, že v konkrétnom prípade ide o migranta, ktorý
bol na základe Dublinského dohovoru vrátený na územie Slovenskej republiky a preto ak odporca

navrhovateľa zaistil, konal podľa ust. § 88a ods. 1 písm.b/ ZoPC, v súlade s touto právnou úpravou.
Krátkodobé pozbavenia osobnej slobody navrhovateľa v zmysle citovanej právnej úpravy totiž plne
zodpovedá zisteniu správneho orgánu, že vzhľadom na konanie žiadateľa o azyl v predchádzajúcom
období,existujeturizikojehoútekuzúzemiaSlovenskejrepubliky,pretožesámnemázáujemlegalizovať
svoj pobyt na území Slovenskej republiky, ako to tvrdí zástupca navrhovateľa. Iné dôkazy zástupca

navrhovateľa v tomto konaní nepredložil. Žiadosť o azyl na území SR aj súd považoval za účelovú.

K samotnému azylovému konaniu súd zaujal neformálne stanovisko, že v prípade navrhovateľa, je
neopodstatnená námietka zástupcu navrhovateľa, že pobyt navrhovateľa na území SR je legálny, v
dôsledku toho, že vstup na územie SR bol realizovaný na základe Nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady /EÚ/ č. 604/2013 zo dňa 26.6.2013. Uvedeným nariadením sa iba stanovujú kritériá a

mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu
podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských
štátov. V tomto prípade zodpovedným členským štátom bola Slovenská republika, ktorá na základe
vnútroštátneho predpisu využila zákonný spôsob na zaistenie navrhovateľa, v dôsledku rizika jeho
úteku a súčasne zistenia okolností pre udelenie azylu. V dôsledku toho, nie je opodstatnená námietka

zástupcu navrhovateľa týkajúca sa Európskeho dohovoru o ľudských právach, čl. 5, bod. 1 písm.f/,
naviac v prípade, ak útek navrhovateľa z krajiny pôvodu nebol z dôvodov rasových, národnostných alebo
náboženských, zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a
vzhľadom na tieto obavy sa nemohol a nechce vrátiť do Indickej republiky alebo bol v tejto krajine
prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

V administratívnom spise je tiež zaevidovaná korešpondencia medzi MÚ MV SR, a policajným orgánom,
pričom samotný dublinský transfer bol uskutočnený na základe podkladu MÚ MV SR. Navrhovateľ bol
poučený o svojich právach a povinnostiach, bol mu ustanovený tlmočník a o podklade rozhodnutia bol
upovedomený pri spisovaní zápisnice dňa 2.3.2015, preto námietka právneho zástupcu navrhovateľa o
nemožnosti sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia je prinajmenšom klamlivá.

Navrhovateľ doposiaľ ani nepreukázal dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo nelegálnu
prítomnosť na území členských štátov EÚ v rozsahu čl.1 Ženevského dohovoru, v nadväznosti na článok
31, ods.1 a 2.

Z vyššie uvedených dôvodov, súd považoval námietky zástupcu navrhovateľa uvedenými pod bodmi
1-6/ za neopodstatnené.

Podľa ust. § 250q ods. 2 prvá veta O.s.p., o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým
preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.Na základe vyššie citovaného zákonného ustanovenia, súd rozhodnutie odporcu potvrdil.

Účastníkom súd nepriznal právo na náhradu trov konania, s poukazom na ust. § 250k ods. 1, § 250l
ods. 2 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.