Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/14/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112233231
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adriana Némethová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4112233231.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a členov senátu

JUDr. Zity Matyóovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 30.10.2013, č. k. 13C/778/2012-52, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 3 odsek 1 písmeno d/, odsek 2, § 4 odsek 1 písmeno a/ bod
1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 15 odsek 1, § 16 odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 5 č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 44 odsek 1, odsek 2,
odsek 8, odsek 9, § 46 odsek 1, odsek 2, § 47, § 60 písmeno d/, § 200 zákona č. 233/1995 o súdnych
exekútorochaexekučnejčinnostiaozmeneadoplneníďalšíchzákonov(ďalejlen„Exekučnýporiadok“).

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 175 eur
a nemajetkovej ujmy vo výške 1.659,60 eur, pretože exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu
exekútora v zákonom stanovenej lehote 30 dní. Zo spisu Okresného súdu Nitra, sp. zn. 10Er/208/2007
mal preukázané, že v tomto exekučnom konaní žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
doručilsúdnyexekútornasúd16.04.2007,spolusnávrhomnavykonanieexekúciearozsudkomStáleho
rozhodcovského súdu, ako exekučným titulom. Súd vydal dňa 23.04.2007, sp. zn. 10Er/208/2007-8
poverenie pre súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku. Dňa 14.10.2009 doručil oprávnený súdu návrh

na zmenu exekútora. Prípisom zo dňa 04.11.2009 exekučný súd vyzval súdneho exekútora JUDr.
Milana Striešku, aby sa k návrhu vyjadril a vyčíslil si trovy exekúcie. Exekútor zaslal súdu vyjadrenie
dňa 22.12.2009. Oprávnený elektronickou poštou dňa 24.05.2010 a 27.09.2010 žiadal o informáciu
o stave konania. Exekučný súd prípisom z 15.04.2011 vyzval právneho zástupcu oprávneného na
predloženie zmluvy o úvere so všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré oprávnený doručil súdu
11.05.2011. Uznesením zo dňa 17.04.2012 súd návrh na zmenu exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a túto zastavil. Následne oprávnený podal voči uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 30.04.2013, č. k. 6CoE/37/2013-39 tak, že potvrdil napadnuté
uznesenie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10.09.2013.Uviedol, že návrh navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovej ujmy nepovažoval za predčasný z
dôvodu, že do rozhodnutia súdu vo veci uplynula 6 mesačná lehota od prijatia žiadosti navrhovateľa o
predbežné prerokovanie (30.05.2012).

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nesprávnym
úradným postupom je popri nesprávnom úradnom postupe aj vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nimi, pričom uvedené podmienky zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne.
Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že exekučný súd návrh na zmenu súdneho exekútora
zamietol, pričom súčasne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Vzhľadom na právoplatné

zastavenie exekúcie pre jej neprípustnosť mal za to, že je bez významu, kedy exekučný súd rozhodol
o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.
Navrhovateľ si uplatnil majetkovú škodu, pričom v konaní, až do vyhlásenia dokazovania za skončené
nepreukázal vznik žiadnej skutočnej škody, keď nepreukázal zmenšenie svojho majetku v súvislosti s
tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Vo veci síce exekučný súd nerozhodol
o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v určenej 30 dňovej lehote ale nedodržanie zákonnej

lehoty automaticky nezakladá nárok oprávneného v procesnom postavení navrhovateľa na náhradu
škody. Navrhovateľ nepreukázal ani vznik skutočnej škody zmenšením svojho majetku o tvrdených ale
nepreukázaných 175 eur a nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu a prípadným zmenšením jeho majetku.
Poukázal na to, že prípadný nesprávny úradný postup exekučného súdu bez ďalšieho nemá za

následok vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Hoci uvedená exekúcia bola z dôvodu
jej neprípustnosti právoplatne zastavená, navrhovateľ v konaní nepreukázal, že skoršie rozhodnutie
exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekúcii, by viedlo k efektívnemu a
účinnému vymoženiu jeho pohľadávky, nepreukázal solventnosť svojho dlžníka ako povinného v dobe
do rozhodnutia súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Navrhovateľ v danom prípade nepreukázal

tvrdené následky, keď nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ako objektívne zistiteľného stavu, ktorého
existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti a ani jej závažnosť a okolnosti vzniku tvrdenej
ujmy a tak neuniesol dôkazné bremeno ani o tejto časti návrhu.
Mal za to, že s poukazom na vyššie uvedené závery a ich vzájomné súvislosti, navrhovateľovi nevznikol
aninároknanáhraduškodyaaninároknanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,apretonepovažoval

za hospodárne vykonať vo veci dôkaz oboznámením sa s obsahom a rozsahom žiadosti navrhovateľa
o predbežné prerokovanie návrhu.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože mu
žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo

platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
po tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie
na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v
nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením

§ 9 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a
nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru

tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale lensúdu exekučného. K zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania namietal, že súd mu tak
znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a na
zamietnutie nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Ďalej poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať

o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a je jeho povinnosťou aplikovať platné právo,
a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“

faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovalisvojprávnyporiadoktakýmspôsobom,abyvyhovelpožiadavkámčlánku6ods.1,zahrňujúc
aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne
opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za
vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie poverenia zákonnými možnosťami.
Uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje

presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav nesústredenej činnosti súdu,
kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Záverom vyjadril
nesúhlas s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania, uviedol dôvody, prečo k premlčaniu
práva nedošlo a poznamenal, že v tomto prípade mal byť aplikovaný všeobecný právny predpis a to
ustanovenie § 102 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov z dôvodu, že aj pri nesprávnom

úradnom postupe zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zakladá
podmienku uplatniť právo na náhradu škody voči zodpovednej osobe, a to formou písomnej žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (čo navrhovateľ aj učinil) a premlčacia lehota potom
bude plynúť až počnúc dňom uplatnenia tohto práva voči zodpovednému orgánu.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156

odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého

stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 175
eur z titulu majetkovej škody a sumy 1.659,60 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice, pretože tento nerozhodol o jeho návrhu na
zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku oprávneného, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 4281063 povinným. Nesprávny úradný postup
navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej 30 dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o tomto návrhu, pretože k vydaniu

rozhodnutia došlo až po veľmi dlhej dobe.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom

škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.Z obsahu Okresného súdu Nitra sp. zn. 10Er/208/2007 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
16.04.2007 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému R. W., o vymoženie

624,91 eur (18.826,- Sk) s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 18.12.2006, sp. zn. SR 6966/06. Exekučný súd dňa 23.04.2007, č. k.
10Er/208/2007-8, pod č. 5403028267* poveril súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku vykonaním
predmetnej exekúcie. Dňa 14.10.2009 bol exekučnému súdu doručený návrh navrhovateľa ako
oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby vykonávaním exekúcie bol poverený súdny

exekútor JUDr. Rudolf Krutý. Exekučný súd vyzval dňa 04.11.2009 JUDr. Milana Striešku na vyjadrenie
k návrhu, ktorý odpoveď spolu s originálom exekučného spisu súdu doručil 22.12.2009. Oprávnený sa
elektronickým podaním zo dňa 24.05.2010 a 27.09.2010 informoval o stave konania. Dňa 15.04.2011
exekučný súd vyzval oprávneného na doloženie zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, ktoré oprávnený súdu doručil 11.05.2011. Exekučný súd uznesením zo dňa 17.04.2012, č. k.
10Er/208/2007-23, návrh na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a

exekúciu zastavil. Proti rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie, ako i návrh na prerušenie konania,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 30.04.2013, č. k. 6CoE/37/2013-39 tak, že
potvrdil napadnuté uznesenie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10.09.2013.

Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,

keď k rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora došlo až po uplynutí
zákonnej 30 dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.12.2006 (v čase začatia exekučného

konania), oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa § 44 odsek 9 Exekučného poriadku súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným

spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že na rozhodnutie o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora sa pre exekučný súd vzťahovala 30 dňová lehota od doručenia

návrhu. S ohľadom na zhora uvedené skutkové zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota
dodržaná nebola.

I napriek tomuto zisteniu, odvolací súd zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli
preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, pretože po doručení návrhu oprávneného

na zmenu súdneho exekútora (16.07.2007), po vyžiadaní potrebných dokladov a po preskúmaní vo
veci rozhodol o zamietnutí návrhu na zmenu súdneho exekútora, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a
zastavil ju (17.04.2012). V jeho postupe s ohľadom na okolnosti danej veci preto nemožno vzhliadnuť
zbytočné prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej
pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené
v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
„zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené
v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého

štátnehoorgánunemusívyznačovaťtakýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťako
zbytočné prieťahy v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy SR (viď II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).

Samotné zistenie, že k rozhodnutiu o návrhu na zmenu exekútora exekučným súdom došlo po uplynutí
zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z..

Odvolací súd sa preto stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa a to, že nerozhodnutím o zmene
exekútora v zákonnej lehote nemohol navrhovateľovi ako účastníkovi exekučného konania vzniknúť stav
právnej neistoty a škoda, ktorú si uplatňuje.K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa navrhovateľ a jeho

právnyzástupcapojednávania(30.10.2013)nezúčastnili,svojuneúčasťprávnyzástupcaospravedlnilaž
dodatočne (15.11.2013), pričom však predvolanie mu bolo doručené v dostatočnom časovom predstihu
(25.09.2013). K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti súdom prvého stupňa, z
ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že nerozhodnutím o zmene exekútora v zákonnej lehote

nemohol navrhovateľovi ako účastníkovi exekučného konania vzniknúť stav právnej neistoty a škoda,
ktorú si uplatňuje. Keďže navyše predmetné exekučné konanie bolo právoplatne zastavené z dôvodu,
že navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohlo dôjsť ku vzniku akejkoľvek škody
oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané
navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu a preskúmavaného rozhodnutia sa vôbec
netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003

Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého
stupňa citoval právny predpis v správnom znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné