Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 28, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/77/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112233315
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4112233315.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Renáty Pátrovičovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná ako advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 15. októbra 2013, č. k.
13C/777/2012-57, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej
len „OSP“) rozsudkom zo dňa 15. októbra 2013, č. k. 14C/777/2012-57 zamietol návrh na náhradu
majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy (správne žalobu, keďže sa týka dvojstranných právnych
vzťahov medzi žalobcom a žalovaným) a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení
rozsudku uviedol, že žalobca sa písomne podanou žalobou doručenou dňa 27. 09. 2012 domáhal
vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd určil, že žalovaný je zodpovedný za škodu vzniknutú

žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nitra, pretože nerozhodol v zákonom
určenej lehote o žiadostiach o vydanie poverení na vykonanie exekúcie v exekučných konaniach
vedených pre pohľadávky žalobcu, ktoré vznikli nesplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.
4422771 dlžníkom - povinnou R. O.; zo Zmluvy o úvere č. 4033083 dlžníkom - povinným L. M.; zo Zmluvy
o úvere č. 4033008 dlžníkom - povinným W. W.. Žalobca si uplatnil aj nárok na náhradu škody vo výške
po 125,- eur v každej z uvedených vecí a nemajetkovú ujmu vo výške 250,78 eura, resp. 403,84 eura,
resp. 357,74 eura, ako aj náhradu trov konania. Žalobca svoje návrhy odôvodnil tým, že ako oprávnený

subjekt navrhol zvolenému exekútorovi vykonať exekúcie na vymoženie pohľadávok, ktoré mu vznikli
voči označeným dlžníkom z uvedených Zmlúv o úvere. Súdny exekútor pridelil každej z uvedených
exekučných vecí číslo, a to v prípade povinnej R. O. č. EX 16454/2010, v prípade povinného L. M. č.
EX11603/2010 a v prípade povinného W. W. č. EX12747/2010. Podľa žalobných návrhov exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci povinnej R. O. dňa 10. 03.
2011 rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (s omeškaním viac ako 136 dní, konanie
začalo 25. 10. 2010); vo veci povinného L. M. dňa 10. 03. 2011 rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o

udelenie poverenia (s omeškaním viac ako 219 dní, konanie začalo 03. 08. 2010); vo veci povinného
W. W. až dňa 15. 02. 2011 rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (s omeškaním
viac ako 194 dní, konanie začalo 05. 08. 2010). Žalobca tvrdil, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil
posun v exekučných konaniach, keď dňa 02. 07. 2009, 23. 09. 2009, 13. 11. 2009, 25. 02. 2010 podalžiadosť o informáciu o stave konania a dňa 30. 08. 2010, 23. 11. 2010 a 25. 05. 2011 podal sťažnosť
na prieťahy v konaní. Tvrdeným nesprávnym postupom exekučného súdu, ktorý mal byť v rozpore s
§ 44 ods. 2 EP, mala vzniknúť žalobcovi majetková škoda, ktorú paušálne v každej z uvedených vecí

žalobca vyčíslil sumou po 125,- eur s tým, že táto pozostáva z paušálnych nárokov špecifikovaných
v návrhu. O škode sa mal žalobca dozvedieť až po doručení upovedomení o začatí exekúcie. Taktiež
mu v každej z uvedených vecí vznikla aj nemajetková ujma, ktorú vyčíslil zo základu 660,- eur na
rok, a to jednotlivo sumou vo výške 250,78 eura, resp. 403,84 eura, resp. 357,74 eura. Žalobca svoj
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že márnym plynutím času boli reálne ohrozené

jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež
došlo k vyvolaniu rizík, a to rizika zániku povinného, zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným a insolvencie povinného, najmä v prípade skorého rozhodnutia exekučného súdu v zákonnej
lehote, mohol žalobca včas uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti
jeho pohľadávky a príslušenstva, lebo by vedel o zamietnutí žiadosti a potrebe uskutočniť náhradu
exekučného titulu. Súd vo veciach sp. zn. 13C/777/2012 a sp. zn. 13C/36/2013 vyzval žalobcu v súlade

s § 43 ods. 1 OSP na doplnenie jeho podania. Žalobca podaniami z 15. 02. 2013, resp. 06. 03. 2013
súdu oznámil, že nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Originál návrhu na predbežné prerokovanie podal osobne do podateľne žalovaného, ktorý potvrdil
jeho prijatie spolu s prijatím iných návrhov, označením ich súpisu a prezenčnou pečiatkou. Žalobca
navrhol súdu, aby v konaní vykonal dôkaz oboznámením sa s príslušným spisom žalovaného, keďže

on disponuje len jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme, a preto môže
poskytnúť len uvedenú databázu obsahujúcu 43.597 návrhov. Súčasne súdu oznámil, že Okresnému
súdu Nitra predložil prílohu - potvrdenie Ministerstva spravodlivosti SR o prijatí žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. V ďalšom poukazoval na absenciu odôvodnenia uznesenia,
ktorýmbolvyzvanýnadoplneniepodania.Súduznesenímč.k.13C/777/2012-28z12.07.2013rozhodol

o spojení vecí Okresného súdu Komárno vedených pod sp. zn. 13C/777/2012, sp. zn. 13C/36/2013
a sp. zn. 13C/93/2013 na spoločné konanie, ktoré bude vedené pod sp. zn. 13C/777/2012. Žalovaný
v písomnom vyjadrení uviedol, že žaloba žalobcu je zmätočná. Poukázal na nejasný titul nároku na
náhradu škody, keď nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok titulom nesprávneho úradného postupu
z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu

nerozhodnutia v zákonom určenej lehote. Konštatoval, že žiadosť o informáciu o stave konania nie je
možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov, pričom
poukázal na nález Ústavného súdu z 03. 05. 2011 č. k. III. ÚS 69/2011-25. Všeobecný súd v konaní
o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, pretože túto právomoc má iba
predsedasúdualeboÚstavnýsúdSR.Poznamenal,žeideopredčasneuplatnenýnároknasúde,keďod

doručenia žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody do podania žalobných návrhov
neuplynulo 6 mesiacov. Ministerstvo spravodlivosti SR v ďalšom informovalo, že žalobca napriek
výzve na doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie náhrady škody mu neposkytol žiadnu súčinnosť
na predbežné prerokovanie podaných žiadostí. Tým žalobca zmaril akúkoľvek možnosť predbežne
prerokovať nárok na náhradu škody, a tak nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. K

žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že lehota na poverenie exekútora je
výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak je exekučným
titulom notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Argumentoval tým, že 15 dňová lehota na
vydanie poverenia sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia. K
žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že vnútroštátny súd má povinnosť ex

offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky,
preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom
rozsahu, v akom mu to umožňujú procesné pravidlá. V súvislosti s posúdením, či došlo alebo nedošlo
k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov dodal, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Žalobca nepreukázal vznik

škody vo vyčíslenej paušálnej výške po 125,- eur a nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani
to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. V danom prípade nemožno tvrdiť, že žalobcovi
vznikla škoda postupom okresného súdu, ako následok priameho pôsobenia príčiny. S poukazom na
uvedené žalovaný navrhol žalobu žalobcu zamietnuť a uplatnil si náhradu trov konania. Súd v súlade
s § 101 ods. 2 OSP pojednával v neprítomnosti riadne predvolaného právneho zástupcu žalobcu,

ktorý svoju neprítomnosť na pojednávaní žiadal ospravedlniť mailovou správou odoslanou súdu po
skončení pracovnej doby súdu (o 18:23 hod.) deň pred pojednávaním a súčasne požiadal o odročenie
pojednávania z dôvodu kolízie pojednávania s pojednávaním vedeným pred Okresným súdom Nitra. S
poukazom na to, že právny zástupca žalobcu bol dostatočne vopred predvolaný, súd nemal preukázanýžiadny vážny dôvod na odročenie pojednávania, najmä keď žalobca v plnomocenstvách z 20. 09. 2012
súhlasil so substitúciou. Súd pojednával aj v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neprítomnosť na
pojednávaní žiadal ospravedlniť s tým, že nežiadal o odročenie pojednávania. Súd vo veci vykonal

dokazovanie najmä oboznámením sa s obsahom pripojených exekučných spisov Okresného súdu
Nitra sp. zn. 23Er/997/2010, sp. zn. 23Er/783/2010 a sp. zn. 12Er/783/2010. Zo skutkových tvrdení
žalobcu vyplýva, že predmetom konania je nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny úradný postup Okresného súdu Nitra ako exekučného
súdu. Žalobca za nesprávny úradný postup považuje skutočnosť, že exekučný súd rozhodol o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX16454/2010 až dňa 10.
03. 2011 rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (s omeškaním viac ako 136 dní),
sp. zn. EX11603/2010 až dňa 10. 03. 2011 rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (s
omeškaním viac ako 219 dní), sp. zn. EX12747/2010 až dňa 15. 02. 2011 rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia (s omeškaním viac ako 194 dní). Z pripojeného exekučného spisu
Okresného súdu Nitra sp. zn. 23Er/997/2010 vyplýva, že dňa 25. 10. 2010 bol súdnym exekútorom

JUDr. Rudolfom Krutým spísaný so žalobcom ako oprávneným návrh na vykonanie exekúcie proti
povinnej R. O., na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava zo dňa 17. 09. 2010, sp. zn. SR 07976/10.
Súdny exekútor dňa 21. 12. 2010 doručil Okresnému súdu Nitra žiadosť o udelenie poverenia, o ktorej
exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 21. 02. 2011 tak, že ju zamietol. Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 18. 03. 2011. Následne uznesením z 09. 01. 2012, právoplatným dňa 15. 05.
2012, exekučný súd zastavil exekučné konanie. Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu
Nitra sp. zn. 23Er/783/2010 vyplýva, že dňa 03. 08. 2010 bol súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým spísaný so žalobcom ako oprávneným návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému L. M.,
na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou

Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava zo dňa 13. 05. 2010, sp. zn. SR 03566/10. Súdny exekútor dňa
13. 10. 2010 doručil Okresnému súdu Nitra žiadosť o udelenie poverenia, o ktorej exekučný súd rozhodol
uznesením z 21. 02. 2011 tak, že ju zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 03. 2011.
Následne uznesením z 09. 01. 2012, právoplatným dňa 12. 05. 2012, exekučný súd zastavil exekučné
konanie. Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 12Er/783/2010 vyplýva, že dňa

05. 08. 2010 bol súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaný so žalobcom ako oprávneným
návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému W. W., na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava zo dňa 31.
05. 2010, sp. zn. SR 04206/10. Súdny exekútor dňa 13. 10. 2010 doručil Okresnému súdu Nitra
žiadosť o udelenie, o ktorej exekučný súd rozhodol uznesením z 21. 02. 2011 tak, že ju zamietol.

Predmetné uznesenie napadol žalobca ako oprávnený odvolaním a Krajský súd v Nitre uznesením č.
k. 26CoE/146/2011-25 z 30. 06. 2011 uznesenie Okresného súdu Nitra potvrdil. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 28. 09. 2011. Následne uznesením zo dňa 04. 09. 2012, právoplatným dňa 15.
02. 2013, exekučný súd zastavil exekučné konanie. Podľa názoru súdu návrh žalobcu v danej veci
obsahuje všetky podstatné náležitosti návrhu, preto nič nebránilo jeho vecnému prejednaniu. Z dôvodu,

že do rozhodnutia súdu vo veci uplynula šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné
prerokovanie (25. 09. 2012), súd návrh žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy nepovažoval
za predčasný. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že v danom
prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie ním tvrdeného nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu spočívajúceho v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom určenej doby, s tvrdeným omeškaním, keď z pripojených
exekučných spisov Okresného súdu Nitra vyplýva, že súdnym exekútorom nebola dodržaná lehota
určená v § 44 ods. 1 EP na predloženie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie exekučnému
súdu spolu s exekučným titulom a žiadosťou o vydanie poverenia, od ktorej žalobca neodvodzuje svoj
nárok. Okresný súd Nitra ako exekučný súd dňa 21. 02. 2011 rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie č. EX 16454/10 sp. zn. 23Er/997/2010, preto
žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že o žiadosti bolo rozhodnuté dňa 10.
03. 2011. Rovnako tak ako v exekúcii č. EX 11603/10 sp. zn. 23Er/783/2010 súd rozhodol o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 21. 02. 2011 a nie dňa 10. 03. 2011 a
taktiež v exekúcii č. EX12747/10 sp. zn. 12Er/783/2010 rozhodol exekučný súd o zamietnutí žiadosti

uznesením zo dňa 21. 02. 2011, ktoré bolo potvrdené uznesením odvolacieho súdu dňa 30. 06. 2011
a žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že o žiadosti súd rozhodol dňa
15. 02. 2011. V daných exekučných veciach súd rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora v
primeranej lehote, zodpovedajúcej obvyklej rozhodovacej praxi súdov, a to zákonom predpokladanýmspôsobom, keď bol opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal charakter zmluvného
vzťahu oprávneného a povinného a skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený

postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a
nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho
súdu. Exekučný súd skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným
exekučným titulom a či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Aj v rámci
daných exekučných konaní bol exekučný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom

konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne
účinky. V predmetných exekučných veciach bolo rozhodnuté o žiadostiach súdneho exekútora v súlade
s § 44 ods. 2 veta tretia EP v znení účinnom od 01. 06. 2010, a preto žalobca neuniesol dôkazné
bremeno tvrdenia o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu, keď v konaní nepreukázal,
že k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo
v dôsledku nečinnosti exekučného súdu s omeškaním. Podľa názoru súdu od účinnosti zákona č.

144/2010 Z. z. dňa 01. 06. 2010 neexistovala žiadna zákonná lehota ani na vydanie poverenia súdnemu
exekútorovi na základe exekučného titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu (§ 41 ods. 2 písm. d/
EP), pričom s účinnosťou od 01. 06. 2010 novelizované ustanovenie § 44 ods. 2 EP veta druhá sa
vzťahuje aj na exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z. Žalobca si v danom
prípade v každej zo spojených vecí uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody vo výške po 125,-

eur pozostávajúcej z nákladov žalobcu vynaložených v období medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia a vydaním zamietajúceho rozhodnutia. Žalobca si uplatnenú náhradu škody vo výške po 125,-
eur vyčíslil za omeškania exekučného súdu v jednotlivých prípadoch, a to titulom správy pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,-
eur, titulom nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- eur ako aj titulom

administratívneho spracovania urgencií exekučného súdu, poštovného a telekomunikačných výdajov
vo výške 15,- eur, avšak žalobca v konaní až do vyhlásenia dokazovania za skončené nepreukázal
vznik žiadnej skutočnej škody, keď nepreukázal zmenšenie svojho majetku. Napriek tvrdeniu o rôznej
dĺžke omeškania exekučného súdu s rozhodnutím o zamietnutí žiadosti, žalobca si v každej zo
spojených vecí uplatnil rovnakú náhradu majetkovej škody po 125,- eur bez toho, aby špecifikoval

koľko zamestnancov pomocou informačného systému spravovalo pohľadávky jeho dlžníkov, aký počet
pohľadávokspravovalpomocouinformačnéhosystému,ktomuspravovalaudržiavalinformačnýsystém
a za akú odmenu. Taktiež ani v jednej z uvedených exekučných vecí nepreukázal existenciu žiadnej
svojej urgencie exekučného súdu. Tvrdenie žalobcu, že dňa 02. 07. 2009, 23. 09. 2009, 13. 11. 2009,
25. 02. 2010 podal žiadosť o informáciu o stave konania a dňa 30. 08. 2010, 23. 11. 2010 a 25.

05. 2011 podal sťažnosť na prieťahy v konaní je zavádzajúce, keďže v žalobnom návrhu tvrdí, že
exekučné konanie sa začalo dňa 25. 10. 2010 (žiadosť súdneho exekútora doručená exekučnému
súdu 21. 12. 2010), resp. 03. 08. 2010 (žiadosť súdneho exekútora doručená exekučnému súdu 13.
10. 2010), resp. 05. 08. 2010 (žiadosť súdneho exekútora doručená exekučnému súdu 13. 10. 2010).
Vzhľadom k tomu je vylúčené, aby sa žalobca ako oprávnený vopred informoval na stav exekučného

konania, ktoré ani nezačalo. Žalobca existenciu tvrdených žiadostí a sťažností nepreukázal a ani z
pripojených exekučných spisov Okresného súdu Nitra. V súvislosti s uvedeným nemožno prehliadnuť,
že prípadný nesprávny procesný postup exekučného súdu môže mať za následok vznik zodpovednosti
štátu len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku oprávneného z exekučného konania, ktoré by
bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom. Žalobca v konaní nepreukázal

ani vznik skutočnej škody zmenšením svojho majetku o tvrdených, ale nepreukázaných 125,- eur v
každej zo spojených vecí a nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu a prípadným zmenšením jeho majetku. Keďže podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú určené kumulatívne,
nesplnenie čo i len jednej z nich vylučuje zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Vzhľadom

k uvedenému súd návrh žalobcu v časti náhrady materiálnej škody zamietol. S poukazom na absenciu
predpokladov zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., žalobcovi nevznikol ani nárok na
náhradu škody ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rovnako ako pri nároku na
náhraduškodyjepoškodenýpovinnýnielentvrdiť,aleajpreukázaťvzniknemajetkovejujmy,resp.uviesť
skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah

ujmy. Pokiaľ žalobca v danom prípade tvrdí, že o škode sa dozvedel až doručením upovedomenia o
začatí exekúcie, ktoré však v uvedených exekučných veciach vôbec nebolo a nemohlo byť vydané,
nepochybne žalobca nemal vedomosť o (ne)činnosti exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti
súdneho exekútora, resp. o nečinnosti súdneho exekútora pri doručovaní žiadostí o vydanie povereníexekučnému súdu. Preto doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia exekučnému súdu spolu s návrhom na vykonanie exekúcie a exekučným titulom, až do
samotného vydania uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora exekučným súdom, ale aj

do doručenia neexistujúceho upovedomenia o začatí exekúcie, nemohla nijako negatívne zasiahnuť
žalobcu, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a
rozhodovanie, nemohlo viesť k strate legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane
stav predpokladaný zákonom a nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky.
Exekučným titulom boli rozsudky rozhodcovského súdu v spotrebiteľských veciach, pričom v iných

exekučných veciach žalobcu ako oprávneného bola už spochybnená právomoc rozhodcovského súdu
na vydanie takéhoto rozsudku, resp. bola spochybnená materiálna vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku.Exekučnýsúdnepochybnevkaždejzuvedenýchexekučnýchvecírealizovalsvojeoprávnenie
vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul
- rozhodcovský rozsudok vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny
vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou, nie je v rozpore so zákonom. Toto

posúdenie, podľa právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, je nepochybne časovo náročné, čo
viedlo aj zákonodarcu k vylúčeniu aplikácie 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi
v prípade rozhodcovských rozsudkov (§ 44 ods. 2 EP v spojení s § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP) s
účinnosťou od 01. 06. 2010. Aj pre prípadný stav neistoty účastníka neprimerane dlhého konania je
tento povinný tvrdením rozhodujúcich skutočností dostatočne vysvetliť motiváciu k uplatneniu nároku

na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má slúžiť ku kompenzácii stavu neistoty, do ktorej by
bol poškodený v dôsledku neprimeranej dĺžky konania uvedený. Žalobca v danom prípade nepreukázal
nielen tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu, ale ani tvrdené následky, keď nepreukázal
vznik nemajetkovej ujmy, ako objektívne zistiteľného stavu, ktorého existencia musí byť preukázaná
nad všetky pochybnosti a ani jej závažnosť a okolnosti vzniku tvrdenej ujmy, a tak neuniesol dôkazné

bremeno ani o tejto časti návrhu. S poukazom na všetky uvedené závery súdu a ich vzájomné súvislosti,
žalobcovi nevznikol ani nárok na náhradu ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v
zmysle § 17 ods. 2 citovaného zákona. Súd preto nepovažoval za hospodárne vykonať vo veci dôkaz
oboznámením sa s obsahom a rozsahom žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie návrhu, ktoré
Ministerstvu spravodlivosti SR doručil žalobca dňa 25. 09. 2012 pod číslami 4102, 3943 a 3923. Súd

návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný.

Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 3
ods. 1 písm. d/, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/ 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2,
5, ako aj § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Zb. (ďalej len EP) a § 45 ods. 1, 2 EP.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému
žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože si žiadne trovy neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi

konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval
novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou

právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného právneho
vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z.
z. Mal za to, že súd mu svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,

čo je neprípustné. Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a
posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť

odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej poznamenal, že súdu
neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou
je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajúnáležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy,
nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj

právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia
na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav
nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v

zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v jednotlivých
exekučných konaniach v sume 125 eur (náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej a náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 250,78 eura (sp. zn. 23Er/997/2010), resp. 403,84 eura (sp. zn.

23Er/783/2010), 357,74 eura (sp. zn. 12Er/783/2010), ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom súdu, v dôsledku nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok v
konanívedenomnaOkresnomsúdeNitravexekučnejvecisp.zn.23Er/997/2010,sp.zn.23Er/783/2010
a sp. zn. 12Er/783/2010. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložil v tomto období na správu

pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 250,78 eura (sp. zn. 23Er/997/2010), resp. 403,84 eura (sp. zn.
23Er/783/2010), 357,74 eura (sp. zn. 12Er/783/2010), pretože samotné konštatovanie porušenia práva
na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v
spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySRaprávanaprejednanievecivprimeranomčasezaručenéhočl.6ods.1Európskehodohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je dôsledkom
nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca
tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym

a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca tvrdil, že mohol vďaka
skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky
a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. V skutočnosti,
že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní

podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca považoval za nesprávny úradný postup
exekučného súdu.
Exekučným titulom v exekučnej veci sp. zn. 23Er/997/2010 bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 07976/10zo dňa 17. 09. 2010. Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 23Er/997/2010, začalo spísaním
návrhu u súdneho exekútora dňa 25. 10. 2010. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Nitra žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 21. 12. 2010. Súd prvého stupňa

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením č. k.
23Er/997/2010-10 zo dňa 21. 02. 2011, právoplatným dňa 18. 03. 2011. Následne Okresný súd Nitra
uznesením č. k. 23Er/997/2010-17 zo dňa 09. 01. 2012, právoplatným dňa 15. 05. 2012, exekúciu
zastavil.
Exekučným titulom v exekučnej veci sp. zn. 23Er/783/2010 bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 03566/10
zo dňa 13. 05. 2010. Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 23Er/783/2010, začalo spísaním
návrhu u súdneho exekútora dňa 03. 08. 2010. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Nitra žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 13. 10. 2010. Súd prvého stupňa
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením č. k.
23Er/783/2010-9 zo dňa 21. 02. 2011, právoplatným dňa 18. 03. 2011. Následne Okresný súd Nitra

uznesením č. k. 23Er/783/2010-16 zo dňa 09. 01. 2012, právoplatným dňa 12. 05. 2012, exekúciu
zastavil.
Exekučným titulom v exekučnej veci sp. zn. 12Er/783/2010 bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 04206/10
zo dňa 31. 05. 2010. Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 12Er/783/2010, začalo

spísaním návrhu u súdneho exekútora dňa 05. 08. 2010. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Nitra
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 13. 10. 2010. Súd prvého
stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
č. k. 12Er/783/2010-9 zo dňa 21. 01. 2011, právoplatným dňa 28. 09. 2011, ktoré napadol
oprávnený odvolaním. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne

potvrdil uznesením č. k. 26CoE/146/2011-25 zo dňa 30. 06. 2011. Následne Okresný súd
Nitra uznesením č. k. 12Er/783/2010-36 zo dňa 04. 09. 2012, právoplatným dňa 12. 05.
2013, exekúciu zastavil.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej

len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ods. 2, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná

v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide
o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.Podľa ods. 3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011, exekútor, ktorému

boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú

s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež

zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o

výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolacísúdsapriposudzovanídanejvecipretozaoberallennámietkamižalobcuuvedenýmivodvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Nesprávny úradný
postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti medzi
vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú výkonom verejnej moci.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca ničím nenapadol podrobné skutkové a právne
závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a

preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, pretože v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.

Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým
na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne a aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v súdenej veci nemá právo
na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu nesprávneho úradného

postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003).
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.
06. 2010 do 31. 05. 2011, teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,

ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní, ako aj z dôvodu, že exekučný súd preskúmaval exekučný titul v rozpore so zákonom.Odvolací súd zastáva názor, že z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 EP vyplýva, že 15-dňová lehota od
doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami

zachovávajúcimi autenticitu sledovaného zámeru, a to, že úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie
exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané
nečinnosťou exekučného súdu, a tým prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Uvedená požiadavka
stráca opodstatnenie v prípade, ak exekučný súd zistí neexistenciu exekučného titulu pre jeho rozpor
so zákonom, t. j. ak exekučný titul vykazuje nedostatky z formálnej alebo materiálnej stránky. To

však neznamená, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci
v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods.
1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného
súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust.

§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už
pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu vykonal.
Exekučným titulom v spornej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená v konaní sp. zn. 23Er/997/2010 dňa 21. 12.

2010,vkonanísp.zn.23Er/783/2010dňa13.10.2010avkonanísp.zn.12Er/783/2010dňa13.10.2010
(v tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie, lehota na vydanie poverenia plynie od
doručenia žiadosti o vydanie poverenia). Žalobca namietal, že exekučný súd neoprávnene preskúmaval
exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok. Uvedený postup a obdobie, ktoré uplynulo od

doručenia žiadosti súdneho exekútora exekučnému súdu až do vydania zamietajúceho rozhodnutia o
podanej žiadosti, nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože preskúmanie exekučného
titulu je plne odôvodnené potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého
exekučného titulu. Ako už odvolací súd vyššie uviedol, lehota 15 dní je len procesná a platí len v
pozitívnom zmysle, teda vtedy, ak súd vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie

v prípade, ak vydáva iné rozhodnutie. Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje,
je však ústavne akceptovateľná aj dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie preskúmavacej
činnosti (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012
zo dňa 14. 12. 2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. 04. 2013). Túto skutočnosť treba
osobitne zdôrazniť najmä v prípadoch, keď titulom pre vykonanie exekúcie sú rozhodcovské rozhodnutia

(rozhodcovské rozsudky). Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi je vždy povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie. Je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky
zákonné atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). O návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať,

či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že
právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky)
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého
oprávnenémunevznikávočipovinnémunárok,vymoženiaktoréhosavkonanídomáha,atedaexekučný
titul je materiálne nevykonateľný.

Odvolací súd uvádza, že na vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup musia byť totiž
splnené i ďalšie dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť
medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie
ktorýchpredpokladovzaťažujedôkaznébremenoprávenavrhovateľa.Vdanomprípadesižalobcasvoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Preto absentuje

príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca taktiež
nešpecifikoval a ničím nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny. Odvolací súd navyše dodáva, že
sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v čase rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenie neexistovala lehota 15 dní na vydanie poverenia.

V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok je
exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného. Ustanovenie § 41 ods. 2 EP stanovujepopri vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly. Do 31. 05. 2011 uvedené ustanovenie
neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v písm. d/ boli uvedené vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až novelou EP zákonom č. 102/2011

Z. z. účinnou od 01. 06. 2011 boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ priamo uvedené rozhodcovské
rozsudky. Vzhľadom k tomu rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať ako exekučné tituly do 31. 05.
2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31. 05. 2010 stanovil 15- dňovú lehotu na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o

vydanie poverenia. Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z., s účinnosťou od 01. 06. 2010,
bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota.
Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01. 06. 2011, lehota na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola do 31. 05. 2011
a od 01. 06. 2011 lehota nie je.

V súvislosti so žalobcom namietaným preskúmaním exekučného titulu, ktorý považuje za rozporný
so zákonom, odvolací súd uvádza, že exekučný súd je v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj
pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť,

pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (uznesenie
Ústavného súdu SR z 09. 12. 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15.
Exekučný súd teda po doručení žiadosti o udelenie poverenia následne skúma, či má návrh predpísané
náležitosti (§ 38 - 39), či je exekučný titul vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej (§ 41), či sú
oprávnený a povinný hmotnoprávnymi nositeľmi práv a povinností z exekučného titulu, prípadne že na

nich prešlo právo či povinnosť z exekučného titulu (§ 37), či je splnená podmienka alebo vzájomná
povinnosť, na ktorú sa povinnosť povinného viaže (§ 43), či sú splnené podmienky konania podľa
Občianskeho súdneho poriadku, či bol zaplatený súdny poplatok zo žiadosti o udelenie poverenia.
Ak súd nezistí rozpor so zákonom, v lehote 15 dní od doručenia žiadosti vydá poverenie na vykonanie
exekúcie a toto doručí (iba) exekútorovi. Uvedená 15-dňová lehota neplatí, ak je ako exekučný titul

predložená notárska zápisnica podľa § 41 ods. 2 písm. c/ alebo rozhodnutie rozhodcovskej komisie,
alebo ňou schválený zmier podľa § 41 ods. 1 písm. d/, a to z dôvodu, že oproti iným exekučným titulom
v týchto prípadoch exekučný súd je povinný preskúmavať exekučné tituly aj z hľadiska rozhodnutia vo
veci samej (s poukazom na § 41 ods. 3 EP a § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).
Vydaním poverenia exekučné konanie prechádza do štádia exekúcie. Na základe doručeného poverenia

exekútor môže prikročiť k vykonávaniu exekúcie a týmto poverením sa pri výkone exekúcie aj preukazuje
tretím osobám.
V prípade, ak súd zistí nesúlad návrhu, exekučného titulu alebo žiadosti so zákonom (Exekučným
poriadkom alebo iným osobitným predpisom), žiadosť o udelenie poverenia zamietne. Uznesenie sa
doručuje účastníkom konania (i exekútorovi) a je voči nemu prípustné odvolanie; exekútor však nie je

oprávnenou osobou na podanie odvolania proti tomu rozhodnutiu. Po právoplatnosti uznesenia, ktorým
bola žiadosť zamietnutá, súd zastaví exekučné konanie a rozhodne o trovách exekúcie.
Pokiaľ ide o odvolacie dôvody žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa nepostupoval
v merite veci podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z, ktorým
bol novelizovaný. Súd prvého stupňa správne citoval § 9 ods. 1 zákona č. 514/2004 Z. z. v znení

platnom a účinnom v čase začatia exekúcie. Súd prvého stupňa správne uviedol, že vo veci vychádza z
aplikácie ust. § 9 ods. 1 a ods. 2 predmetného zákona, pričom ods. 2 necitoval. Vzhľadom k uvedenému
odvolaciemu súdu nie je zrejmé, z akých skutočností žalobca vyvodil predmetný odvolací argument. Ak
by však súd aj citoval novšiu právnu úpravu ako platnú a účinnú v čase začatia exekúcie, táto skutočnosť
by nemala vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, pretože s ohľadom na zistený skutkový

stav a odôvodnenie napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa vychádzal zo správnej
právnej úpravy, a teda odvolací súd nemôže konštatovať, že by konanie trpelo vadou, ktorá by v tomto
smere odôvodňovala zrušenie rozsudku v zmysle niektorého z dôvodov uvedeného v ust. § 221 ods. 1
OSP.Konanímsúdujednoznačnenedošlokinterpretáciihmotnéhoprávaplatnéhovčasevznikuprávnej
skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu. V súvislosti s ďalším dôvodom odvolania

týkajúcim sa stavu právnej neistoty pri zamietnutí žiadosti súdneho exekútora podľa odvolacieho súdu
nezakladá nárok na náhradu škody, pretože v prípade vydania iného rozhodnutia ako vydania poverenia
nie je zákonom ustanovená lehota, ktorej nedodržanie by bolo možné charakterizovať ako nesprávny
úradný postup. Odvolací súd má v tomto smere za preukázané, že súd prvého stupňa nijakým spôsobomv predmetnom konaní nepochybil. V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd polemizoval nad dĺžkou
zákonných lehôt, odvolací súd uvádza, že súd nielenže nepolemizoval, ale ani neskúmal, či v konaní
došlo k akýmkoľvek prieťahom, pretože všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní.

Prvostupňový súd len skúmal, či bola dodržaná zákonná lehota, ktorá by založila zodpovednostný
vzťah medzi účastníkmi konania, a teda či v skutočnosti došlo k vzniku škody, ktorej sa žalobca v
predmetnom konaní domáha. Odvolací súd má za preukázané, že súd prvého stupňa na rozhodnutie
vo veci samej aplikoval správne právne predpisy vnútroštátneho práva a zároveň rozhodol aj v súlade s
platnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudská práva, zachovávajúc pritom právo účastníkov konania

na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na
rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2011 a 6Cdo 105/2011.
Záverom odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nesúvisia s právnymi
dôvodmi a skutkovými zisteniami uvedenými v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa. Žalobca
podal množstvo žalôb, v ktorých sa domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (teda s
rovnakým predmetom konania), pričom vo všetkých konaniach podáva paušálne odvolania, ktoré sú

charakteristické totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne prejednávanú vec.
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP v celom rozsahu
potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich

náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.