Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 14, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/195/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221934
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221934.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná ako advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom v sume 400 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 29.
novembra 2013, č. k. 6C/670/2012-46, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej
len „OSP“) rozsudkom zo dňa 29. novembra 2013, č. k. 6C/670/2012-46 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení
rozsudku uviedol, že žalobkyňa dňa 27. 09. 2012 súdu doručila žalobu, ktorou sa domáha, aby súd
žalovanú zaviazal zaplatiť jej 400 Euro titulom škody (275 Eur nemajetková ujma + 125 Eur majetková

škoda) a to podľa zákona 514/2003 Z. z., ktorá škoda jej vznikla v dôsledku nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnej veci vedenej na tomto súde medzi oprávnenou:
POHOTOVOSŤ, s.r.o. a povinným: J. R.. V žalobe uviedla, že súdny exekútor predložil návrh žalobkyne
na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu Nové Zámky. Prijatím tejto žiadosti
došlo k založeniu zákonnej povinnosti tohto súdu zaoberať sa s danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v
rámci priznanej právomoci a to zákonom ustanovenej dobe. Podľa zákona č. 233/1995 Z. z. exekučný
súd bol povinný o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie do 15

dní od doručenia takejto žiadosti. Exekučný súd však o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol až
dňa 29. 01. 2009, a to rozhodnutím o udelenie poverenia čo znamená, že k rozhodnutiu o žiadosti
udelenia poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 5 mesiacov).
Tieto skutočnosti žalobkyňa považuje za nesprávny úradný postup preto, že nebolo vydané rozhodnutie
zákonom stanovenej lehote. V dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu jej vznikla škoda, a to: 1.
majetková škoda v sume 125 Eur, ktorá predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s
jej činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo

medzi doručením žiadosti a o udelení poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej (na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému suma
70 Eur, udržiavanie a správa informačného systému 40 Eur, na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgenciíadresovaných exekučnému súdu, sumu na poštovné a telekomunikačné výdaja spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde 15 Eur, pričom táto suma by ju nezaťažila, ak by exekučný
súd pri rozhodovaní o žiadosti na udelenie poverenia dodržal zákonnú lehotu. 2. Nemajetková ujma

náhrady ktorej sa domáha v sume 175 Eur (zrejme 275 eur - pozn. odvolacieho súdu), ktorú vyčíslila v
súladesjudikatúrouÚstavnéhosúduSR,podľaktorejzakaždýmesiaczbytočnéhoprieťahudotknutému
účastníkovi prináleží 55 Eur, pričom v predmetnej exekučnej veci exekučný súd bol nečinný 5 mesiacov.
Z výsledkov vykonaného dokazovania, a to oboznámením obsahu exekučného spisu Okresného súdu
Nové Zámky sp. značka 14Er/12/2009 prvostupňový súd skutkovo zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf

Krutý dňa 09. 01. 2009 doručil Okresnému súdu Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598,
proti povinnému: R. J., o vymoženie 361,71 Eura s prísl. Dňa 29. 01. 2009 vydal súd poverenie pre
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o vymoženie pohľadávky oprávnenej v sume 306,71 Eura
s prísl. a trov exekúcie.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa ustanovení § 1, § 2, § 3 ods. 1 písm. d/, § 6, § 9, §

17, § 25 zákona č. 514/2003 Z. z. Poukázal na to, že zákon pojem nesprávneho úradného postupu
vymedzuje len uvedením príkladov, čo sa má považovať za nesprávny úradný postup, avšak úradný
postup spravidla nie je možné právnym predpisom upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal
všetko, čo je potrebné pri výkone verejnej moci. Všeobecne možno nesprávnosť úradného postupu
charakterizovať ako porušenie postupu stanoveného právnymi normami. Z vyše uvedeného vyplýva, že

ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou tých orgánov (ktoré zákon uvádza) než
rozhodovacou činnosťou. Škodu vo všeobecnosti treba chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým peňažného. Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu
poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba

vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené. Nemajetková ujma je ujma,
ktorásavmajetkovejsférepoškodenéhosíceneprejavuje,alesaprejavujevrôznychskutočnostiachpre
poškodeného negatívnych. Pojem príčinnej súvislosti občiansky zákonník nijako nevymedzuje, a preto
treba ju chápať ako súhrn príčin, ktoré viedli k určitému výsledku (k vzniku škody). O vzťah príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku

nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda.
Súd pri posudzovaní dôvodnosti žaloby vychádzal z týchto vyššie uvedených zásad a predovšetkým
zisťoval, či všetky zákonné podmienky vzniku takejto zodpovednosti sú dané. Žalobkyňa sa domáha
jednak náhrady skutočnej škody ako aj nemajetkovej ujmy, ktoré podľa jej tvrdenia vznikli v dôsledku

toho, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti exekútora na udelenie poverenia v 15 dňovej lehote.
Uplatnený nárok žalobkyne na náhradu škody treba posudzovať podľa §-u 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov

vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V konaní nebolo ani tvrdené ani preukázané, že by tieto
podklady potrebné pre ustálenie nesprávneho úradného postupu boli dané v predmetnej exekučnej veci
Okresného súdu Nové Zámky. Pri absencii týchto podkladov nie je možné konštatovať nesprávny úradný
postup spočívajúci v nevykonaní úkonu v zákonnej lehote. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd konštatuje,

že k nesprávnemu úradnému postupu podľa zákona 514/2003 nedošlo v predmetnej exekučnej veci
Okresného súdu Nové Zámky.
Na základe vyššie uvedených súd uzavrel, že žiaden nesprávny úradný postup podľa zákona 514/2003
Z. z. zo strany exekučného súdu - Okresného súdu v Nových Zámkoch vo veci sp. zn. 14Er 12/2009
uskutočnený nebol, preto v dôsledku neexistujúceho nesprávneho úradného postupu a v príčinnej

súvislosti s ním žalobkyni žiadna škoda nemohla vzniknúť. Súd teda uzavrel, že nie sú dané základne
zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z. z., preto žalobu ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.O trovách konania súd rozhodol podľa ust. §-u 142 ods. 1 OSP keď v konaní úspešnej žalovanej
nepriznal náhradu trov konania, pretože ich nevyčíslila.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že: a/ v konaní došlo k

vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ OSP), b/ v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (ust. § 205 ods. 2
písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ OSP), c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový

stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (ust.
§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), d/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP).
Žalobca zásadne namietal, že súd rozhodol v merite na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou
právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a
osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v

čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom

rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení účinnom pred prijatím zák. č.
412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Žalobca namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok
žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou

údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. To
však žiadal už pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody pred Ministerstvom spravodlivosti

SR, ktoré jeho opakované žiadosti a návrhy ignorovalo, čím ho utvrdilo v správnosti jeho postupu.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom

prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť

odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení
o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie a žalobcovi tak znemožnil objektívnym spôsobom
preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku, pričom na zamietnutie znaleckého
dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Je predsa zrejmé, že znalecké dokazovanie je

namieste nariadiť tam, kde je výšku škody nutné určiť s použitím odborných znalostí, ktoré právna veda
neposkytuje. Žalobca pred súdom uviedol, že zadal vypracovanie znaleckého posudku, a teda predložil
znaleckému ústavu dôkazy o ekonomickej podstate veci. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal
tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie
na nedostatočne zistenom skutkovom stave.

Súdu taktiež neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho
povinnosťou je aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami plne neguje
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovanie uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď., a tiež
uviedol, že „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahŕňajúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.“
Pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento
nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania

dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o
prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. V závere odvolania uviedol, že nesúhlasí s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú
námietku premlčania. Žalobca tvrdí, že k premlčaniu práva nedošlo. Uviedol, že súd ako zásadný pri
posudzovaní námietky premlčania zvažuje moment, kedy sa poškodený o škode dozvedel, avšak vôbec

nepriradil pojmu „škoda“ reálny význam a nespojil ho s konkrétnou škodou, ktorú uplatňuje žalovaný
(zrejme žalobca - pozn. odvolacieho súdu) v tomto konaní. O škode sa žalobca nemohol dozvedieť
ani v deň spísania podania, v ktorom poukazuje na prieťahy, pretože v tento deň neboli uzatvorené
všetky skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné
určiť výšku škody v peniazoch. Škodu nebolo možné vyčísliť ani len odhadom, pretože nebolo možné
objektívne stanoviť, kedy súd vydá rozhodnutie, ktorým nesprávny úradný postup ukončí. Moment, kedy

sa poškodený dozvedel o škode je nutné pre účely posúdenia premlčania spájať s momentom, kedy sa
poškodený dozvedel o vydaní rozhodnutia súdom, ktoré ukončilo nesprávny úradný postup a kedy už
viac nebolo mysliteľné, aby mu v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vznikala majetková škoda.
Počiatok plynutia premlčacej doby pri nemajetkovej ujme určuje samotný súd, pretože ten konštatuje
v rozsudku samotné porušenie práva a až v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté
procesné chyby žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2
vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie
v zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym

úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ods. 2, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná
v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia

(oznámenia) rozhodnutia.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo
dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa §
15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2010, exekútor, ktorému
boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní skoro vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa, keď napríklad argumentuje premlčaním, pričom súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku
sa vôbec nezaoberal premlčaním, a teda ani nárok žalobcu nezamietol pre premlčanie. Žalobca podal
množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých konaniach podáva odvolania s

totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj

dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.

Odvolacísúdsapriposudzovanídanejvecipretozaoberallennámietkamižalobcuuvedenýmivodvolaní
aprocesnýmpostupomsúduprvéhostupňapredchádzajúcimvydaniunapadnutéhorozsudkuzhľadiska
toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 nemožno
stotožňovať porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

stanovenej lehote a zbytočné prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného
postupu. Ak zákonodarca explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek
extenzívny výklad by bol v rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota
na vydanie poverenia (ak bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny

úradný postup súdu.
Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej
súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov

vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca právne relevantným spôsobom nenapadol
podrobné skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku
zodpovednostištátuzaškoduavrozporesodôvodnenímnapadnutéhorozsudkuuvádzal,žesúdprvéhostupňa rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou
v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., hoci súd prvého stupňa v predmetnej kauze správne aplikoval
ustanovenia § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, a preto uvedené

úvahy odvolateľa ani nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, keďže v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj správne vyhodnotil, jeho úvahy a dôvody podporujú
príslušný záver o nedôvodnosti nárokov žalobcu, rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v

rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú
prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v súdenej veci nemá
právonanáhradumajetkovejanemajetkovejujmypodľazák.č.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu nesprávneho úradného
postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003).
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Jednou zo základných podmienok zodpovednosti štátu je, aby bola škoda spôsobená pri výkone verejnej
moci orgánom, ktorý verejnú moc vykonáva niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným. Druhým

predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola

škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). Aj keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný
postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa

dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je

závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému
výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti
štátu ide teda o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak
je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť

vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie, či oneskorené vydanie

rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,

bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu
orgánuštátunezakladajúvadykonania(napr.prizhromažďovanípodkladovprerozhodnutie,hodnotenie
zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok nesprávne rozhodnutie.
Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti
s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní

ako dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni a nie
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky alebo Európskym súdom pre ľudské práva. Vnútroštátny
prostriedok nápravy musí byť podľa judikatúry ESĽP teoreticky a prakticky efektívnym prostriedkom,musí byť dostupný, musí byť v stave zabezpečiť nápravu vo veci sťažovateľa a poskytnúť mu dostatočnú
nádej na úspech (Akdivaris and others v. Turecko, rozsudok zo 16. septembra 1996).
Odvolací súd zdôrazňuje, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená

charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov
súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa
zúčastňujú na súdnom konaní. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný
postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa
osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Podľa zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa tohto zákona až v prípade, ak o existencii prieťahov v konaní
bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní, a to buď v rámci disciplinárneho konania, v konaní pred
Európskym súdom pre ľudské práva, alebo v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné

prieťahy v konaní, keďže ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca
explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v
rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak
bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.

Právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím štátnehoorgánualebojehonesprávnym
úradným postupom nie je absolútne, ale v záujme právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. V súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny
úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu
štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý nenašiel svoj bezprostredný

výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod slovo „postup“ možno podriadiť ako konanie (činnosť) štátneho
orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, omisívnosť, alebo opomenutie). Nesprávnym
úradným postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri jeho činnosti
a spravidla ide o postup, ktorý nesúvisí s rozhodovacou činnosťou. Podľa konkrétnych okolností môže
ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri nej alebo v jej dôsledku

dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre správanie sa štátneho orgánu alebo k
porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu.
Nesprávnym úradným postupom je aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom určenej lehote. Správnosť úradného postupu je treba posudzovať aj z hľadiska účelu, k
dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

Zodpovednosť podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 je
jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie).
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
súčasné (kumulatívne) splnenie troch základných predpokladov: 1./ nesprávny úradný postup, 2./ vznik
škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a 3./ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti by išlo vtedy, ak škoda vznikla
následkom nesprávneho úradného postupu, t. j. vtedy, ak nesprávny úradný postup a škoda by boli
vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, ku škode by nebolo bývalo došlo.
Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (Občiansky zákonník, skr. „OZ“)

uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Právna teória i prax považujú škodu za ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a
je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým
majetkovým prospechom spočívajúcim v tom, že nenastalo zväčšenie (rozmnoženie) majetku
poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, pokiaľ by

nebolo došlo k škodnej udalosti (pozri stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR Cpj 87/70).
Spôsob zisťovania ušlého zisku podnikateľa závisí v každom jednotlivom prípade na skutkových
tvrdeniach poškodeného, ktorými je uplatnený nárok na náhradu škody odôvodnený (NS ČR sp. zn.
25 Cdo 1920/99). Okolnosť, že žalobca v exekučnom súdnom konaní pre nečinnosť súdu nedosiahol
v zákonom stanovenej lehote vydanie požadovaného súdneho rozhodnutia, prípadne poverenia na

vykonanie exekúcie ešte nezaručuje samo osebe dôvodnosť a priznanie nároku na náhradu škody.
Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky
len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druháveta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po uplynutí zákonnej lehoty, však ešte

samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
Príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom je daná vtedy, ak je škoda
podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúsenosti adekvátnym dôsledkom protiprávneho
úkonu alebo škodnej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny.
Pre zodpovednosť za škodu nie je nevyhnutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho (škodcu)

konkrétne predvídateľný, ale je postačujúce, že pre optimálneho pozorovateľa nie je vznik škody vysoko
nepravdepodobný (ČR I.ÚS 3438/11).
Právne posúdenie príčinnej súvislosti môže iba spočívať v stanovení toho, medzi akými skutkovými
okolnosťami má byť jej existencia stanovená, prípadne určenie, či a aké okolnosti sú spôsobilé
tento vzťah vylúčiť. Vzťah príčinnej súvislosti musí preukázať poškodený, ktorému je treba poskytnúť
dostatočný dôkazný priestor, t.j. príležitosť preukázať existenciu takých skutkových tvrdení, ktoré sú z

hľadiska potencionálnej príčinnej súvislosti relevantné.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca relevantným spôsobom nenapadol podrobné
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti

štátu za škodu, a preto ani nemohli byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Žalobca si svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup exekučného súdu, žalované sumy bližšie nešpecifikoval a ani ich
ničím nepreukázal, pričom jeho tvrdenia o vzniku škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období

medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného
súdu o tejto žiadosti, sa javia ako účelové. Žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti
je práve vymáhanie pohľadávok, nesporne na zabezpečenie svojej činnosti musí viesť databázu
vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne
zániku iným spôsobom. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok,

administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému a pod. tak nepredstavujú zmenšenie
majetku žalobcu v čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Preto absentuje príčinná súvislosť
medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca taktiež nešpecifikoval a ničím
nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
Súdprvéhostupňavdanejvecivzásadesprávneaplikovalplatnéprávoarozhodolvsúladesjudikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s
právom na prerokovanie veci v primeranom čase. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd
sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že nároky žalobcu vo všetkých troch spojených veciach nie
sú dôvodné, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.

1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná
veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.