Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/78/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222153
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412222153.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná advokát a konateľ
Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 29. októbra
2013 č. k. 13C/862/2012-41, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 29. 10. 2013 č. k. 13C/862/2012-41 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol
žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že
žalobca sa žalobou doručenou dňa 27. 09. 2012 domáhal vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým by
súd určil, že žalovaný je zodpovedný za škodu vzniknutú žalobcovi nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Nové Zámky ako exekučného súdu z dôvodu, že tento nerozhodol v zákonom určenej

lehote o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku
žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 4190749 dlžníkom -
povinným H. M.. Uviedol, že žalobca si uplatnil aj nárok na náhradu škody vo výške 175 eur a na
nemajetkovú ujmu vo výške 608,52 eura ako aj náhradu trov konania. Majetková škoda pozostáva z
paušálnych nárokov špecifikovaných v návrhu a nemajetkovú ujmu žalobca vyčíslil zo základu 663,88
eura na rok, a to sumou 608,52 eura, keď márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne
očakávania žalobcu, že správnym postupom dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k

efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávnym úradným postupom exekučný súd
vystavil oprávnené záujmy žalobcu k riziku zániku povinného, k riziku zmarenia účelu konania pre
stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencie povinného. Uvedeným postupom exekučného súdu
došlo k vnútorným zásahom do spoločnosti, ovplyvňovaniu podnikateľského plánovania a rozhodovania,
porušeniu jeho práv, k strate legitímnych očakávaní, strate dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci
a k vyvolaniu rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Žalobca súčasne vzniesol námietku
zaujatosti sudcov miestne a vecne príslušného Okresného súdu Nové Zámky.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky
sp. zn. 10Er/381/2005 vyplýva, že dňa 12. 04. 2005 súdna exekútorka Mgr. Katarína Baňarová doručila
Okresnému súdu Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia spolu s návrhom na vykonanie exekúcie
z 24. 03. 2005, notárskou zápisnicou ako exekučným titulom a zmluvou o úvere. Okresný súd NovéZámky ako exekučný súd dňa 26. 04. 2005 vydal poverenie sp. zn. 10Er 381/05-10. Žalobca dňa 25.
05. 2009 doručil exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Prípisom z 27. 01. 2010 exekučný
súd zaslal súdnej exekútorke Mgr. Kataríne Baňarovej návrh na zmenu exekútora s výzvou, aby sa

k návrhu na zmenu súdneho exekútora vyjadrila a zaslala vyúčtovanie trov exekúcie. Exekútorka dňa
15. 02. 2009 doručila exekučnému súdu originál exekučného spisu, pričom si súčasne vyčíslila trovy
exekúcie. Exekučný súd uznesením z 10. 05. 2010 návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel.
Uznesením z 12. 12. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. 06. 2013, exekučný súd exekúciu zastavil,
čo odôvodnil aj tým, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým vykonateľným

exekučným titulom.
Poukázal na to, že právna úprava obsiahnutá v § 44 ods. 6 EP v znení účinnom do 31. 08. 2005
neurčovala lehotu, v ktorej je exekučný súd povinný rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora. K určeniu lehoty na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora (30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora) došlo až s účinnosťou od 01. 09. 2005, pričom
táto zmenená úprava nedopadá na konania začaté pred 01. 09. 2005. Tieto konania sa s poukazom na

§ 238 ods. 1, 2 EP dokončia podľa práva platného do 31. 08. 2005. Úprava obsiahnutá v § 44 ods. 8 EP
v znení účinnom od 01. 12. 2006 sa nevzťahuje na konania začaté pred 01. 12. 2006, ako to vyplýva
z § 240 ods. 1, 2 EP.
Vzhľadom k tomu dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal ani nesprávny úradný postup
a ani vznik skutočnej škody zmenšením svojho majetku o tvrdených, ale nepreukázaných 175 eur

a nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu a prípadným zmenšením jeho majetku. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú určené kumulatívne, nesplnenie čo i
len jednej z nich vylučuje zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Vzhľadom na uvedené
súd návrh žalobcu v časti náhrady materiálnej škody zamietol. Keďže žalobcovi nevznikol nárok na

náhradu škody podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 citovaného zákona, nepovažoval za hospodárne vykonať vo veci
dôkaz oboznámením sa s obsahom a rozsahom žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie návrhu,
ktorú Ministerstvu spravodlivosti SR, ako ústrednému orgánu konajúcemu v mene štátu, doručil žalobca
dňa 30. 05. 2012 pod číslom 1716. Súd návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný.

Rozhodnutie zdôvodnil ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z., a to najmä § 3 ods. 1 písm. d/, § 3 ods.
2, § 4 ods. 1 písm. a/ 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 5, ako aj § 44 ods. 1,
2, 8, 9 zákona č. 233/1995 Zb. (ďalej len EP), § 46 ods. 1, 2 EP, § 47 EP, § 60 písm. d/ EP, § 200 EP,
§ 238 ods. 1, 2 EP.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 OSP, v zmysle ktorých v

konaní úspešný žalovaný má nárok na náhradu trov konania, avšak žalovaný si v lehote určenej v § 151
ods. 1 O.s.p. nevyčíslil žiadne trovy konania a ani zo spisu nevyplýva, že by mu nejaké trovy konania
vznikli, preto mu náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd

založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo

je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučnéhosúdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo

k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal

oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
Okrem toho mal za to, že na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody.
Bolo predsa zrejmé, že znalecké dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku škody nutné určiť s

použitímodbornýchznalostí,ktoréprávnavedaneposkytuje.Predsúdomuviedol,žezadalvypracovanie
znaleckého posudku a teda predložil znaleckému ústavu dôkazy o ekonomickej podstate veci. Keďže
výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu
vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. V poslednej
časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní

zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda
boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše,
súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaný sa o odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,

že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v

elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej
škody v sume 175 eur ako majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy v sume 608,52 eura,

ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania rozhodnutia
o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez
zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok v exekučnom
konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 10Er/381/2005. Majetková škoda
predstavuje účelne vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy

a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu
exekútora a rozhodnutím o ňom. Vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie
a správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodnýmsúdnym exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na

exekučnom súde sumu 15 eur, spolu sumu 175 eur. Nemajetkovú ujmu požadoval ako primeranú
náhraduzavnútornézásahydospoločnosti,ovplyvňovaniepodnikateľskéhoplánovaniaarozhodovania,
za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky vo výške 608,52 eura, pričom pri výpočte vychádzal z alikvotného pomeru

55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to na základe aplikácie doktríny
ústavného súdu, teda 663,88 eura za rok (12 mesiacov).
Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 10Er/381/2005 na základe návrhu oprávneného podaného
dňa 24. 03. 2005. Dňa 25. 05. 2009 doručil oprávnený súdu návrh na zmenu exekútora a žiadal, aby
súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Listom zo dňa 27. 01. 2010
požiadal exekučný súd súdnu exekútorku Mgr. Katarínu Baňarovú o vyčíslenie trov exekúcie a zaslanie

exekučného spisu. Dňa 15. 02. 2010 zaslala exekútorka vyčíslenie trov exekúcie a exekučný spis.
Súd uznesením č. k. 10Er/381/2005-17 zo dňa 10. 05. 2010 návrhu oprávneného na zmenu exekútora
vyhovel.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací

súd viazaný vždy.
Odvolacísúdsapriposudzovanídanejvecipretozaoberallennámietkamižalobcuuvedenýmivodvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.Podľa ods. 2, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná
v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide
o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Podľa ods. 3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 6 EP v znení účinnom od 01. 03. 2004 do 31. 08. 2005, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však

vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 EP, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do
31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca
explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v

rozpore s účelom zákona.
Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej
súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.
Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného

skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.
Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa po podaní návrhu
na zmenu súdneho exekútora vykonával úkony potrebné k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho

exekútora a následne o zmene súdneho exekútora aj rozhodol, pričom tieto úkony vykonával v
akceptovateľnej lehote. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom
platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie
základného práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Avšak v
danom prípade podľa ustanovenia § 44 v znení účinnom v čase začatia exekúcie v danej veci, zmena

súdneho exekútora bola upravená v § 44 ods. 6 EP a v tom čase nebola určená lehota na rozhodnutie
o návrhu na zmenu exekútora.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že
žalobca nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle
§9ods.1zák.č.514/2002Z.z.,čímnebolnaplnenýzákladnýpredpokladprezodpovednosťžalovaného

na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak,
že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože si žiadne
trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.