Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/180/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7911202459
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7911202459.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.

Petra Tutka a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu N.. N. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., B. Č..
XXX/X, proti žalovanej G. X C. G..M..B.. G. G. D. H., C. Č.. X, IČO: XX XXX XXX, zastúpenej N.. M. Z.,
advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v H., W. X/A, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 11.12.2012 č.k. 2C 32/2011-373 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch a vo výrokoch o trovách konania.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovanú v lehote do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku na svoje náklady uverejniť v týždenníku Plus 7 dní následovné ospravedlnenie:

"V našom týždenníku číslo 7 zo dňa 10.02.2011 sme uverejnili na stranách 70 - 72 článok

"Ovplyvňovač?", v ktorom sme okrem iného uviedli, že posadenie advokáta G. na lavicu obžalovaných
nie je takým prekvapením, pretože ako klamár v službách nájomného vraha sa už prejavil verejne.
AdvokátG.Z.kosvedokpredsúdnymsenátomposkytolH.Z.falošnéalibinačasvraždypodnikateľaI.Y..
Spravil tak dokonca dvakrát. V roku 2003 a v roku 2005 opäť jednoznačne potvrdil, že Z. sa 27.06.2000
zdržiaval v budove súdu v Trebišove, čo je 260 km od miesta, kde Y. telo zasiahla dávka zo samopalu.
Práve G. výpoveď výrazne prispela k tomu, že prvostupňový súd opakovane vyhlásil Z. za nevinného
a tento nebezpečný človek sa mohol pohybovať na slobode a opätovne vraždiť. Za krivú výpoveď C.

G. nestíhala a on ďalej využíval postavenie advokáta na to, aby manipuloval konanie proti obávanej
skupine Z..

Tieto naše tvrdenia nie sú pravdivé. Naša redaktorka pri získavaní informácií k napísaniu tohto článku
si pravdivosť vyššie uvedených tvrdení neoverila.

Touto cestou sa za uverejnenie vyššie uvedených nepravdivých skutočností advokátovi JUDr. N. G.
ospravedlňujeme.

Žalovanú zároveň zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 10.000,-eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v
lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

Žalovanú zaviazal nahradiť trovy štátu v sume 52,27 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a
štátu nepriznal právo na náhradu trov konania titulom súdneho poplatku.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu, ktorý sa domáhal uložiť žalovanej
povinnosť ospravedlniť sa, ako aj nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 150.000,-eur. Žalobca
svoj nárok odôvodňoval tým, že žalovaná v týždenníku Plus 7 dní č. 7 zo dňa 10.2.2011 ktorého je
vydavateľkou uverejnila článok pod názvom „Ovplyvňovač“ a to na stranách 70-72. Poukázal na to, že
v uvedenom článku je uvedených viacero nepravdivých tvrdení dávaných do súvislosti s jeho menom a
priezviskom. Za nepravdivé informácie označil časti článku, v ktorých je uvedené:

- že posadenie advokáta G. T.a lavicu obžalovaných nie je takým prekvapením, pretože ako klamár v
službách nájomného vraha sa už prejavil verejne

- advokát G. ako svedok pred súdnym senátom poskytol H. Z. falošné alibi na čas vraždy podnikateľa
I.T. Y.,

- spravil tak dokonca 2x a to v roku 2003 a v roku 2005,

- práve G. výpoveď výrazne prispela k tomu, že prvostupňový súd opätovne vyhlásil Z. za nevinného a
tento nebezpečný človek sa mohol pohybovať na slobode a opätovne vraždiť,

- za krivú výpoveď prokuratúra G. nestíhala a on ďalej využíval postavenie advokáta na to, aby
manipuloval konanie proti obávanej skupine Z.,

- následne vraj G. Č. odovzdal text novej výpovede, ktorú musel podpísať pred notárom ako čestné

vyhlásenie a odovzdal ju vyšetrovateľovi,

- Z. advokát pochopil, že zrazu už nie je v úlohe sprostredkovateľa, že voda tečie rovno do jeho topánok.
Zdá sa, že si zase nedal pokoj a neobozretne zopakoval už raz odhalenú stratégiu. Ako inak sa dá
vysvetliť, že ovplyvňovaných svedkov ktosi ovplyvňoval znovu, tentoraz v prospech G..

- zmeniť výpovede mali za slušnú sumu, poniektorí neodolali a za prítomnosti vyšetrovateľa sa G.

ospravedlnili, že mu spôsobili nepríjemnosti,

- keďže o ovplyvňovaní sú pomerne silné, na svete je ďalšie trestné stíhanie za marenie spravodlivosti.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že z rozhodnutia Slovenskej advokátskej komory -
uznesenia č. 4067/09 zo dňa 4.12.2009 zistil, že Predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory
pozastavilo výkon advokácie žalobcovi. Z písomného podania Slovenskej advokátskej komory zo

dňa 30.9.2010 konštatoval, že predsedníctvo na zasadnutí 6.9.2010 prerokovalo žiadosť žalobcu o
preskúmanie dôvodov pozastavenie výkonu advokácie a nezmenilo uznesenie zo dňa 4.12.2009,
ktorým mu bol pozastavený výkon advokácie.

Z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 2T/31/2001 zo dňa 14.11.2003 súd zistil, že
v predmetnej veci bol obžalovaný H. Z. oslobodený spod obžaloby pre trestný čin vraždy ako

spolupáchateľa; súd na strane 4 citovaného rozsudku skonštatoval, že „obranu obžalovaného ohľadne
jeho pobytu a miest, kde sa nachádzal v dopoludňajších hodinách dňa 27.06.2000, sa nepodarilodôkazmi, ktoré boli vo veci vykonané ani potvrdiť, ale ani vyvrátiť. Navrhované dôkazy obžalovaným
ohľadnetejtoskutočnostisújehoblízkipriateliaaztohtopohľadunemožnovysloviťistotu,žeobžalovaný
v kritické dopoludnie sa nachádzal v Meste U..

Z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 2T/31/2001 zo dňa 21.06.2005 vo veci obžalovaného
H. Z. súd zistil, že súd na strane 7 rozsudku skonštatoval, že „svedkovia N. Y. Z. N.. N. G. potvrdili,
že obžalovaný bol na tomto pojednávaní a jeho prítomnosť nevylúčili ani svedkovia N.. Z. I. Z. C. D..
Obhajobu obžalovaného ohľadne jeho pobytu v dopoludňajších hodinách dňa 27.06.2000 v Trebišove
nebolo možné vyvrátiť, ale ani potvrdiť vzhľadom na to, že jeho obranu v tomto smere potvrdili len jeho
blízki priatelia“.

Z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 2T/31/2001 zo dňa 28.06.2007 vo veci obžalovaného
H. Z. súd zistil, že súd na strane 25 citovaného rozsudku skonštatoval, že „na druhej strane prítomnosť
obžalovaného na Okresnom súde v Trebišove kritického dňa jednoznačne potvrdil len N.. N. G.,
pričom svedok N. Y. sa nevedel vyjadriť s určitosťou, kde vôbec obžalovaného na súde videl, t.j., či
v pojednávacej sieni, na chodbe alebo v bufete. Nakoniec pri hodnotení tvrdení týchto svedkov súd

nemohol neprehliadnuť, že N.. G. bol obhajcom obžalovaného a N. Y. je jeho blízky priateľ a ani sám
obžalovaný sa nevedel jednoznačne vyjadriť, či v kritický deň bol v budove okresného súdu alebo v
reštaurácii ( čl. 1706)“.

Z vyjadrenia N.. C. X. predsedu senátu Krajského súdu Banská Bystrica súd zistil, že N.. N. G. v trestnej
veci 2T/31/2001 nebol predvolaný na hlavné pojednávanie a tým nebol ani vypočutý ako svedok v

súdnom konaní. Jeho výpovede z prípravného konania (čl. 717 - 720) boli totiž na hlavnom pojednávaní
21.06.2005 so súhlasom prokurátora a obžalovaného prečítané.

Súd sa oboznámil so zápisnicou o výsluchu svedka N.. N. G. zo dňa 15.03.2001 a 26.06.2001
vykonanom Ministerstvom vnútra SR, Sekciou vyšetrovania kriminalisticko-expertíznych činností PZ,
odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, oddelenie vyšetrovania Banská Bystrica.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní č.k. 2T/31/2001 zo dňa 20. a 21.06.2005 strana 10 súd zistil, že
podľa § 211 ods. 1 Trestného poriadku so súhlasom obžalovaného a prokurátora boli čítané výpovede
svedkov okrem iného aj N.. N. G. čl. 717 - 721 bez pripomienok.

Z výpovede svedkyne Ľ. W. súd zistil, že je autorkou článku, ktorý je napádaný a je predmetom tohto
konania. Uviedla, že nebola prítomná na pojednávaní na Okresnom súde v Rožňave vo veci C.. G.,

pojednávanie bolo uzavreté, čakala, kým pojednávanie skončí; boli zabezpečované fotografie, boli tam
predvádzaní svedkovia väčšinou z výkonu väzby alebo trestu, ktorí boli predvádzaní a pri písaní článku
vychádzala z obžaloby a z informácii policajných orgánov, prokuratúry a z prostredia súdu. Mala k
dispozícii aj obžalobu, videla ju. Tvrdenia, ktoré uviedla v článku vychádzali z rozsudkov, ktoré boli
vydané v tejto veci, tieto rozsudky mala v rukách a čítala ich. Vyjadrenia sa opierali aj o vyjadrenia

sudcov, ktorí v tejto veci rozhodovali, jednalo sa o kuloárne rozhovory. Tvrdenia, ktoré uviedla vychádzali
z tých kuloárnych rozhovorov so sudcami, ktorí to odôvodňovali tým, že vyjadrenia advokáta považovali
za veľmi dôležitý dôkaz a pri tom oslobodzujúcom rozsudku určite nehral hlavnú úlohu, ale bol jedným
z týchto dôležitých vecí na ktorých to bolo postavené. Ďalšie tvrdenia uvedené v článku vychádzali z
obžaloby, kde bol navrhovateľ obžalovaný z marenia spravodlivosti a v jeho neprospech vypovedali

svedkovia, čiže ho usvedčovali svedkovia a potom jeden z nich zmenil výpoveď a polícia zistila, že
aj tohto svedka niekto ovplyvňoval a bol to p. Č.. Čiže dané tvrdenia uvedené v článku pochádzali z
obžaloby voči p. Č.. Tvrdenie, že advokát G. ako svedok pred súdnym senátom poskytol Z. falošné
alibi čerpala z rozsudku, kde bolo uvedené, že svedok N.. G. povedal to a to, presnú formuláciu
uviesť nevedela. Uviedla, že čítala oslobodzujúce rozsudky z roku 2003 a 2005. Rovnako vychádzala

aj z obžaloby voči navrhovateľovi, kde konanie je vedené na Okresnom súde v Rožňave. Ohľadneskutočností, prečo sa nespýtala na vyjadrenie k daným tvrdeniam navrhovateľa uviedla, že považovala
za dostačujúce to, čo bolo uvedené v obžalobe, že sa necíti vinný.

Ďalej súd prvého stupňa konštatoval, že v rámci dokazovania sa oboznámil s uznesením Krajského súdu

v Košiciach č. 6To 54/2011 zo dňa 14.3.2012 vo veci odvolania obžalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Rožňava zo dňa 20.4.2011 sp.zn. 3T 161/2010, s obžalobou Generálnej prokuratúry SR zo dňa
3.12.2010 voči obvinenému I. Č.B., I. Č. Z. K. D., s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 8To 69/2011
zodňa16.1.2012voveciobžalovanéhoI.Č.akoajodvolanímprokurátoraaobžalovanýchprotirozsudku
Okresného súdu v Michalovciach sp.zn. 1T 45/2010 zo dňa 12.5.2011, s rozsudkom Okresného súdu
Michalovce 1T 45/2010 zo dňa 12.5.2011 vo veci obžalovaného I. Č.Š., K. D. Z. I. Č., zápisnicou o

pojednávaní zo dňa 31.5.2012 vo veci 10C 241/2010 Okresného súdu Trebišov ohľadne výpovede I..
J. Y. Z. I. G. ako aj zápisnicou z hlavného pojednávania vo veci Krajského súdu v Banskej Bystrici 2T
31/2001 zo dňa 21. a 22.1.2003 a zo dňa 28. a 20.4.2003, ako aj svedeckými výpoveďami I. G., I.. F.
G.B., I.. H. H. a na základe toho s poukazom na článok 154c ods. 1 a 2 zákona č. 460/1992 Zb., článku
10 ods. 1 a 2 zákona č. 23/1991 Zb. Listiny základných práv a slobôd a článku 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR

uzavrel, že čo sa týka existencie zásahu spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení
alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby, neoprávnenosť takéhoto zásahu a existencia príčinnej
súvislosti: nebolo v konaní sporné, že žalovaná ako vydávateľ uverejnila v týždenníku Plus 7 dní č. 7
zo dňa 10.2.2011 článok s názvom „OVPLYVŇOVAČ“.

Konštatoval, že pri posudzovaní primeranosti zásahu do slobody prejavu vo vzťahu k zásahu do

osobnosti fyzickej osoby je potrebné rozlišovať, či obsahom prejavu boli fakty alebo hodnotiace úsudky.
Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj
tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti a to na základe vlastných - subjektívnych
kritérií. Fakty - skutkové tvrdenia sa opierajú o objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou
dokazovania - pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Kým existencia faktov môže byť preukázaná,

pravdivosť hodnotiacich úsudkov dokazovaniu nepodlieha. Je potrebné poukázať na to, že i tam, kde
vyhlásenie prerastie do hodnotiaceho úsudku, môže primeranosť zásahu závisieť od toho, či existuje
dostatočný skutkový základ pre napadnuté vyhlásenie, pretože aj hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek
skutkového základu na jeho podporu môže byť prehnaný. Otázka posúdenia, či sa jedná o uverejnenie
faktov alebo hodnotiacich úsudkov závisí od celkového kontextu jednotlivého prípadu, pričom hranica

vymedzujúca toto posúdenie nie je jednoznačná.

Čo sa týka jednotlivých tvrdení uvedených v článku, súd dospel k záveru, že za fakty možno označiť
nasledovné vyjadrenia:

1-advokátSabóakosvedokpredsúdnymsenátomposkytolH.Z.falošnéalibinačasvraždypodnikateľa
I. Y.;

2 -spravil tak dokonca dvakrát a to v roku 2003 a v roku 2005;

Obidve vyjadrenia súd vyhodnotil ako pravduskresľujúce, nakoľko z pripojeného súdneho spisu
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2T/31/2001 súd zistil, že navrhovateľ nebol v predmetnom
konaní vôbec vypočutý ako svedok pred súdnym senátom, čo vyplynulo aj z písomného vyjadrenia N..
X., faktom je, že navrhovateľ bol vypočutý ako svedok v rámci prípravného konania a jeho výpovede

boli na hlavnom pojednávaní 21.06.2005 so súhlasom prokurátora a obžalovaného prečítané. Výsluch
navrhovateľa bol realizovaný MV SR sekciou vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ,
odborom vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, oddelenie vyšetrovania Banská Bystrica dňa
15.03.2001 a 26.06.2001 teda v čase, keď ešte neprebiehalo konanie pred súdnym senátom, keď boli
zabezpečované výpovede o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie. Posúdenie, či sa jedná o alibi

falošné, nie je predmetom tohto konania, riešiť danú otázku bolo v právomoci súdu v spomínanom
trestnom konaní, kde sa senát vo svojom rozhodnutí vysporiadal s vyhodnotením všetkých dôkazovjednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že v roku 2003 navrhovateľ
vystupoval v konaní ako obhajca obvineného a zo zápisnice z hlavných pojednávaní v roku 2003
nevyplýva,žebybolavýpoveďnavrhovateľazprípravnéhokonaniapoužitáakodôkaz.Zuvedenéhosúd

vyvodil, že navrhovateľ ako svedok nemohol v roku 2003 niečo pred súdnym senátom tvrdiť ako svedok.
Rovnako aj v roku 2005 zo žiadnej zápisnice z hlavného pojednávania nevyplýva, že by bol navrhovateľ
vypočutý ako svedok a niečo pred súdnym senátom tvrdil. Ako bolo spomenuté vyššie, jeho výpoveď z
prípravného konania v r. 2001 bola prečítaná ako dôkaz na hlavnom pojednávaní až dňa 21.06.2005.

Vyjadrenia v článku boli podané takým spôsobom, že umožnili čitateľovi vytvoriť si absolútne skreslený

obraz o tom, ako a kedy navrhovateľ vypovedal, spôsobom, ktorý evokuje záver, že navrhovateľ podľa
potreby a okolností vypovedal v tom ktorom štádiu súdneho konania tak, aby ovplyvnil priebeh súdneho
konania v prospech obvineného. Súd sa v jednotlivých rozhodnutiach vysporiadal so všetkými dôkazmi,
keď ich vyhodnotil jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, a nakoľko v trestnom konaní ešte stále
platí zásada in dubio pre reo - v pochybnostiach v prospech obžalovaného, súd aj náležite rozhodol.
Nikdy v žiadnom štádiu trestného konania nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že sa zo

strany navrhovateľa jednalo o „falošné alibi“ ako to označila autorka. Nebolo totiž preukázané, že by bol
navrhovateľ stíhaný pre trestným čin krivej výpovede (§175 zák. č. 140/1961 Zb) alebo bolo v súvislosti
s jeho výpoveďou iniciované iné konanie. Toto tvrdenie autorky bolo bez akéhokoľvek skutkového
základu na jeho podporu a bolo prehnané, so špekulatívnym a verejnosti podsúvaným názorom. Navyše
samotná autorka vo svojej výpovedi uviedla, že tieto tvrdenia vychádzali z rozsudkov, ktoré boli vydané

v trestnej veci, avšak v žiadnom z rozsudkov nebola výpoveď navrhovateľa označená za krivú výpoveď
alebo falošné alibi, iba samotná autorka z vlastnej iniciatívy bez znalosti práva vyhodnotila výpoveď
navrhovateľa ako falošné alibi. Ako autorka uviedla, tieto vyjadrenia sa opierali aj o kuloárne rozhovory,
ktorémalasosudcami,ktoríprejednávalidanúvec.Jepotrebnépoukázaťnato,žejepotrebnérozlišovať
medzi subjektívnym názorom sudcu ako súkromnej osoby a názorom sudcu prezentovaným v súdnom

rozhodnutí, kde sa rozhoduje v senáte na základe objektívne preukázateľných dôkazov.

3 -za krivú výpoveď prokuratúra G. nestíhala a on ďalej využíval postavenie advokáta na to, aby
manipuloval konanie proti obávanej skupine Z.;

V tomto vyjadrení sa jedná o skresľujúce informácie, nakoľko je pravdou, že navrhovateľ nebol stíhaný
za krivú výpoveď avšak na strane druhej jeho výpoveď nikdy a nikým nebola označená za krivú, preto

ani stíhaný nemohol byť. Čo sa týka tvrdenia, že svoje postavenie advokáta ďalej využíval na to,
aby manipuloval konanie, autorka vo svojej výpovedi uviedla, že vychádzala z obžaloby voči osobe
navrhovateľa a Č..

4 -následne vraj G. Č. odovzdal text novej výpovede, ktorú musel podpísať pred notárom ako čestné
vyhlásenie a odovzdal ju vyšetrovateľovi;

Autorka vo svojej výpovedi uviedla, že vychádzala z obžaloby voči osobe navrhovateľa a Č..

Za hodnotiace úsudky možno označiť nasledovné vyjadrenia:

5 -posadenia advokáta G. na lavicu obžalovaných nie je takým prekvapením, pretože ako klamár v
službách nájomného vraha sa už prejavil verejne;

Tento hodnotiaci úsudok autorky nadväzuje na fakty pod bodom 1 a 2. Autorka vo svojej výpovedi

poukázala na to, že vychádzala z jednotlivých rozsudkov. V danom prípade mal súd za to, že tento
hodnotiaci úsudok nemá akýkoľvek skutkový základ na svoju podporu, je prehnaný, pričom k pravdivosti
tvrdenia č. 1 a 2 súd zaujal svoje stanovisko vyššie.

6 -práve G. výpoveď výrazne prispela k tomu, že prvostupňový súd opakovane vyhlásil Z. za nevinného
a tento nebezpečný človek sa mohol pohybovať na slobode a opätovne vraždiť;Tento hodnotiaci úsudok súd vyhodnotil ako prehnaný, nakoľko ako bolo uvedené vyššie, v trestnom
konaní bolo vykonané množstvo dôkazov, na základe ktorých súd rozhodoval a ktoré svedčili v
prospech alebo v neprospech obvineného, pri prvom oslobodzujúcom rozhodnutí nebola výpoveď

navrhovateľa použitá ako dôkaz vôbec, preto nemohla prispieť k vyhláseniu obvineného za nevinného a
ohľadne druhého oslobodzujúceho rozsudku, v rozsudku na strane 7 je výslovne uvedené, že obhajobu
obžalovaného ohľadne jeho pobytu v dopoludňajších hodinách dňa 27.06.2000 v Trebišove nebolo
možné vyvrátiť ale ani potvrdiť, vzhľadom na to, že jeho obranu v tomto smere potvrdili len jeho blízky
priatelia. Nebol teda v rozhodnutí vyslovený jednoznačný a nepochybný záver, že obvinený nebol na

mieste činu, a výpoveď navrhovateľa z prípravného konania nebola jediným dôkazom na preukázanie
tohto tvrdenia, avšak nakoľko obžaloba neoznačila také dôkazy, ktorými by tieto tvrdenia vyvrátila, súd,
nakoľko vznikli pochybnosti, rozhodol v prospech obžalovaného.

Toto tvrdenie autorky bolo bez akéhokoľvek skutkového základu na jeho podporu a bolo prehnané, s
verejnosti podsúvaným názorom.

7 - Z. advokát pochopil, že zrazu už nie je v úlohe sprostredkovateľa, že voda tečie rovno do jeho

topánok. Zdá sa, že si zase nedal pokoj a neobozretne zopakoval už raz odhalenú stratégiu. Ako inak
sa dá vysvetliť, že ovplyvňovaných svedkov ktosi ovplyvňoval znovu, tentoraz v prospech G.?;

8 -zmeniť výpovede mali za slušnú sumu, poniektorí neodolali a za prítomnosti vyšetrovateľa sa G.
ospravedlnili, že mu spôsobili nepríjemnosti;

9 -keďže dôkazy o ovplyvňovaní sú pomerne silné na svete je ďalšie trestné stíhanie za marenie

spravodlivosti.

K uverejneným faktom pod č. 3,4 a hodnotiacim úsudkom pod č. 7,8,9 autorka uviedla, že vychádzala
z obžaloby voči navrhovateľovi a voči Č.Š.. Navrhovateľ poukázal na zásadu prezumpcie neviny. Súd
sa oboznámil s obžalobou voči obom obvineným, zároveň v rámci vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že trestné konanie voči I. Č. a spol. bolo vedené na Okresnom súde v Michalovciach č.

k. 1T/45/2010, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č. 8To/69/2011 bolo právoplatne
ukončenéatotak,ževovzťahukuskutkuzločinumareniaspravodlivostiboliI.Č.,I.Č.aK.D.oslobodení
spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú obžalovaní stíhaní.

Trestné konanie voči navrhovateľovi je vedené na Okresnom súde v Rožňave č. k. 3T/161/2010, dňa
23.11.2012 bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že sa

skutok nestal; rozhodnutie nie je doposiaľ právoplatné.

Zásada prezumpcie neviny chráni každého pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho
vina preukázaná v súlade so zákonom. Prezumpcia neviny však nemôže zabrániť tomu, aby verejnosť
bola informovaná o trestnom vyšetrovaní, vyžaduje sa ale, aby informácie boli podávané so všetkou
uvážlivosťou a opatrnosťou. Inkriminovaný článok neprezentoval navrhovateľa iba ako osobu podozrivú

zo spáchania trestného činu, čo by nebolo porušením prezumpcie neviny, ale ho v rozpore s touto
zásadou prezentoval priamo ako páchateľa trestnej činnosti.

Čitateľovi v predmetnom článku bol priamo predložený názor, že navrhovateľ sa dopustil protiprávneho a
amorálneho správania, ktoré je v rozpore s verejnou mienkou a etikou advokáta. Absencia dostatočného
spôsobu poskytnutia informácií do takej miery, že to čitateľovi neumožňuje urobiť si vlastný úsudok

vychádzajúci z pravdivých skutočností, a tieto čitateľovi neznáme okolnosti, môžu mať vplyv na právo
chránené ustanovením § 11 a nasl. OZ, majú za následok, že v skutkovom deji opísané skutočnosti sú
nepravdivé. Pre zachovanie práva na slobodu prejavu je dôležité, aby osoba, ktorá publikuje hodnotiaci
úsudok o určitej skutočnosti, okrem vyslovenia svojho úsudku, zároveň poskytla čitateľom dostatok
informácií pre vytvorenie objektívneho názoru na danú skutočnosť.S poukazom na ust. čl. 26 ods. 1,2 Ústavy konštatoval, že sloboda prejavu a právo na informácie
sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným
spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice

štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa
môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa ust. čl. 19 ods. 1,2 Ústavy, Každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.

V danom prípade podľa názoru súdu dochádza ku stretu dvoch základných práv rovnakej úrovne

teda základného politického práva na slobodu prejavu a práva na informácie a ich šírenie zaručeného
v čl. 26 ods. 1,2 Ústavy a práva na ochranu osobnosti zaručeného v čl. 19 ods. 1 Ústavy. Je
vždy vecou nezávislých súdov, aby s prihliadnutím na okolnosti každého jednotlivého (konkrétneho)
prípadu starostlivo zvážili, či jednému právu nebola neodôvodnene daná prednosť pred druhým právom.
Vyplýva to aj z imperatívu, ktorý obsahuje čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého pri

obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.

Súd dospel k záveru, že v predmetnom prípade boli publikované neprimerane zasahujúce skutkové
tvrdenia a neprimerané hodnotiace úsudky, ktoré mali difamačný charakter, preto boli objektívne
spôsobilézasiahnuťdoosobnostnýchprávnavrhovateľaaobjektívnespôsobiléprivodiťujmunaintegrite
navrhovateľa tým, že znížili vážnosť navrhovateľa a jeho dôstojnosť v očiach rodiny, známych a

spoluobčanov a boli spôsobilé ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti, teda bolo porušené
jeho právo garantované čl. 19 Ústavy.

Súd prihliadol aj na tú skutočnosť, že autorka neposkytla žiaden priestor aj odlišným názorom priamym
rozhovorom s navrhovateľom, aby sa k predmetným skutočnostiam vyjadril, pričom musela mať
vedomosť o tom, že navrhovateľ považuje tvrdenia tam uvedené za nepravdivé, nakoľko navrhovateľ

už na prvý článok obdobného obsahu v predmetnom týždenníku, ktorý bol uverejnený dňa 21.11.2008
reagoval výzvou na zverejnenie ospravedlnenia. Vydavateľ a ani samotná autorka na predmetnú výzvu
nereagovali uverejnením ospravedlnenia, ale naopak vydavateľ reagoval uverejnením ďalších článkov
na adresu navrhovateľa (článok zo dňa 18.03.2010 a dňa 10.02.2011, ktorý je predmetom tohto
konania). Dané skutočnosti mal súd za preukázané z pripojeného súdneho spisu tunajšieho súdu č. k.

10C/241/2010.

Následne s poukazom na ust. § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka konštatoval, že čo sa týka
morálneho zadosťučinenia formou uverejnenia formou uverejnenia ospravedlnenia súd v tejto časti
návrhu vyhovel iba v rozsahu uvedenom vo výroku rozsudku, nakoľko má za to, že v návrhu uvedenom v
petite nebolo špecifikované presné znenie druhej časti článku o nepravdivých skutočnostiach v súvislosti

s trestným stíhaním žalobcu za zločin marenia spravodlivosti čo sa týka ovplyvňovania svedkov v
jeho trestnej veci a ospravedlnenie v rozsahu uvedenom v návrhu nespĺňalo zásady primeranosti, keď
žalobca žiadal uverejniť, že jeho výpoveď keďže neexistovala, nemohla mať vplyv na oslobodzujúce
rozsudky a na prepustenie z väzby obvineného. Z vykonaného dokazovania mal za to, že žalobca
vypovedal ako svedok, jeho svedecká výpoveď bola pri rozhodovaní v roku 2005 použitá ako dôkaz

a to či bola alebo nebola táto svedecká výpoveď použitá zákonným spôsobom nie je súd oprávnený
posudzovať v prebiehajúcom konaní. Z tohto dôvodu súd návrh v časti uverejnenia ospravedlnenia v
prevyšujúcej časti nad rámec znenia uvedeného vo výroku rozsudku zamietol.

Pre ustálenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch považoval za podstatné dve kritéria a to
závažnosť vzniknutej ujmy a okolností za ktorých ku konkrétnemu zásahu do osobnosti fyzickej osoby

došlo. Mal za to, že neoprávnený zásah v osobnostnej sfére sa prejavil tak, že žalobca musel čeliť
nepríjemným situáciám v rodine vo vzťahu k priateľom a vo vzťahu k osobám z pracovného prostredia.
Poukázal na to, že žije v malom meste, kde ho každý pozná a dlhé roky pracoval na rôznych stupňoch
prokuratúry a teraz pôsobí ako advokát. V tomto smere súd prvého stupňa konštatoval, že § 13 ods. 2Obč.zákonníka počíta s možnosťou primeraného peňažného zadosťučinenia, keď morálna satisfakcia
v konkrétnom prípade nepostačuje, pričom zároveň neoprávneným zásahom došlo k zníženiu ľudskej
dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Zadosťučinenie v peniazoch

predstavuje inštitút, ktorý nemožno použiť k vyváženiu a zmierneniu bežnej či len krátkodobo pôsobiacej
nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby. Možnosť súbehu zadosťučinenia v morálnom plnení
a v peňažnom plnení nemusí byť v konkrétnom prípade vylúčená. Možnosť priznania primeraného
peňažného zadosťučinenia predpokladá, že morálne zadosťučinenie ako primárna forma sa javí v
konkrétnom prípade ako nedostatočné, čiže stráca svoju účinnosť a funkčnosť alebo ako nepostačujúce

z hľadiska intenzity trvania rozsahu a ohlasu nepriaznivých dôsledkov na postavenie fyzickej osoby v
rodine, v zamestnaní, pri podnikaní, v spoločnosti a pod. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie
výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadať aj na okolností, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolností môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u
osoby, ktorá neoprávnený zásad spôsobila. Poukázal v tomto smere na rozhodovaciu prax Najvyššieho

súdu SR v konkrétne označených rozhodnutiach. S poukazom na obsah svedeckých výpovedí svedkov
z rodinného prostredia žalobcu, z prostredia jeho známych, ako aj z pracovného prostredia dospel k
záveru, že medializáciou osoby žalobcu došlo k zásahu do jeho osobnostných práv a článok uverejnený
žalovaným v roku 2011 bol príčinou, ktorá vyvolala následky v podobe prerušenia vzťahu žalobcu tak
so svedkyňou I.. G. a ako dlhodobo narušené vyhodnotil následne aj vzťahy celej rodiny žalobcu z čoho

vyvodil, že bola znížená dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti. Konštatoval, že nie je nevyhnutné,
aby k zníženiu vážnosti postihnutej osoby došlo u všetkých osôb, ktoré si článok prečítajú. Postačuje,
ak článok je spôsobilý znížiť vážnosť a dôstojnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Od čitateľa nemožno
požadovať, aby jednotlivé články študoval od slova do slova, či dokonca používal metódy právnického
výkladu. Predpokladá sa, že informácie v informačných prostriedkov vníma bežným, často aj celkom

povrchným spôsobom. Na základe toho uzavrel, že uverejnením článku došlo k takým zásahom, ktoré
boli objektívne spôsobilé privolať ujmu na integrite žalobcu tým, že znížili jeho vážnosť a dôstojnosť v
očiach rodiny, priateľom či známych a navyše aj spoluobčanov a boli spôsobilé ohroziť jeho postavenie
a uplatnenie v spoločnosti. Vzhľadom na spôsob zásahu, ktorý bol vykonaný prostredníctvom tlače
mal za to, že tento zásah mal širokú publicitu. Čitateľovi bol v článku priamo predložený názor, že

žalobca sa dopustil protiprávneho a amorálneho správania, ktoré je v rozpore s verejnou mienkou, etikou
advokáta a aj právom. Informácie v článku boli poskytnuté čitateľom takým spôsobom, ktorým čitateľovi
nebola daná možnosť urobiť si vlastný a objektívny úsudok vo veci. Vzhľadom na okolností za akých k
zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo a tvrdenia žalovaného v článkoch, sa nejednalo o zásah
bežnej povahy, pričom žalobca nie je verejnou osobou a teda nemusí znášať tzv. znížený prah kritiky

svojej osobnosti a zásahu do chránených osobnostných práv, práve naopak už titulom výkonu svojho
povolania potrebuje požívať určitý stupeň dôvery zo strany obyvateľstva. Súd teda dospel k záveru, že
práve priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje účinný vyvážovací právny prostriedok proti
nežiadúcim a vo verejnosti široko pôsobiacim neoprávneným zásahom do osobnosti fyzických osôb.
Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby spoločnosti,

súdvychádzalznáslednejreakcie,ktorúzásahvyvolalvrodinnom,pracovnomčiinomprostredížalobcu.
Mal za preukázané, že uverejnenie článku sa negatívne prejavilo v rodinnom a aj v inom prostredí
žalobcu, že všetky osoby uverili tvrdeniam uverejneným v článku a to spôsobilo naštrbenie dôvery nielen
v rodinnom prostredí, ale aj v blízkom prostredí. Svedkovia poukázali na to, že boli svedkami, ako sa o
osobe žalobcu rozpráva napr. v škole, na pracovisku, v reštauráciách, v obchode a pod. S poukazom

na tieto závery považoval za primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 10.000,-
euro. Na základe toho nárok v prevyšujúcej časti ako nedôvodný zamietol.

Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 3 O.s.p.. Prihliadol pritom na skutočnosť, že
žalobca mal v konaní čiastočný úspech, mal však za to, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od
úvahy súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si náhradu trov konania uplatnil, avšak túto v zákonom

stanovenej lehote nevyčíslil, mu náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Táto žiadala napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcich
výrokoch zmeniť a žalobu zamietnuť a žalovanej priznať náhradu trov konania. Svoje odvolanie
zakladala na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p., teda na tvrdení, že súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.Ohľadne tvrdených nesprávnych skutkových zistení súdom prvého stupňa uviedla, že považuje za
nenáležité závery súdu, pokiaľ tento dospel k zisteniu, že vyjadrenia v článku boli podané takým
spôsobom, že umožnili čitateľovi vytvoriť si absolútne skreslený obraz o tom, ako a kedy žalobca

vypovedal v tom ktorom štádiu súdneho konania tak, aby ovplyvnil priebeh súdneho konania v prospech
obvineného. Má za to, že skutočnosť, že žalobca poskytol H. Z. „falošné alibi“ je preukázaná z obsahu
jeho svedeckých výpovedí. Pripustila, že za nepravdivý údaj v článku možno považovať iba tvrdenie, že
žalobca svedčil ako svedok pre súdom. Má však za to, že tento vedel, že jeho svedectvo z prípravného
konania bude vykonané ako dôkaz aj pred súdom, lebo na ňom obžalovaný zakladal svoju obranu.

Za nesprávne považoval aj skutkové závery súdu prvého stupňa, ktoré tento vyvodil zo svedeckých

výpovedí svedkyne I.. J. Y. Z. I. G.. Poukázal na značné nezrovnalosti v ich výpovediach, ktoré
konštatoval aj súd prvého stupňa. Má za to, že tieto nezrovnalosti v spojení so skutočnosťou, že sa
jedná o deti žalobcu majú za následok takú nedôveryhodnosť celého ich svedectva, že z nich nemožno
dôvodiť ani zistenia prvostupňového súdu. Nepovažoval za správne ani závery o tom, že mediálizácia
osoby žalobcu negatívne vplývala na jeho dôveryhodnosť a česť a negatívnym spôsobom ovplyvnila

jeho vzájomné vzťahy s osobami z blízkeho prostredia. Má totiž za to, že z oboznámenia sa s obsahom
samotného článku nemožno zistiť konkrétnu ujmu na strane žalobcu. Pripustila, že z obsahu článku
by bolo možné dôvodiť prípadnú spôsobilosť adresátovi zásahu spôsobiť ujmu, ale nepreukazuje jej
samotnú existenciu, keďže táto otázka musí byť predmetom dokazovania.

Za nesprávne právne posúdenie považuje žalovaná záver súdu prvého stupňa, v ktorom tento

konštatoval, že mal za to, že bola preukázaná znížená dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti
a ďalej konštatoval, že stačí ak článok je spôsobilý znížiť vážnosť a dôstojnosť fyzickej osoby v
spoločnosti. Má za to, že posúdenie spôsobilosti zásahu privodiť adresátovi ujmu je právna otázka od
vyhodnotenia ktorej závisí vznik práva na primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ. Samotná
spôsobilosť však ešte nepreukazuje skutočnosť, že došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti adresáta

zásahu. Takéto skutočnosti môžu vyplývať len z dokazovania, pričom musí byť preukázaná aj príčinná
súvislosť medzi zásahom a následkami. Zotrvala na tom, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že
žalobca v prípravnom konaní poskytol vo svojich svedeckých výpovediach H. Z. falošné alibi. Uvedenú
skutočnosť vyvodzuje z obsahu rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn.2T 31/2011 zo dňa
28.6.2007 v ktorom bol H. Z. uznaný vinným zo spáchania trestného činu vraždy I. Y., ktorú vykonal

27.6.2000 v Banskej Bystrici a nemohol a teda v rovnaký deň nachádzať na Okresnom súde v Trebišove,
ako o tom svedčil žalobca.

Nestotožňoval sa so záverom súdu o tom, že žalobca nie je verejnou osobou a nemusí znášať tzv.
znížený prah kritiky svojej osobnosti. Má za to, že tento nepochybne je osobou verejného záujmu ako
advokát obžalovaný z trestného činu marenia spravodlivosti. Na pojednávanie v jeho veci prišli média,

ktoré však do súdnej siene sa nedostali, keďže sa pojednávalo s vylúčením verejnosti. Má za to, že
vecou verejnou je všetká agenda štátnych inštitúcií ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napr.
politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov na čakateľov na tieto funkcie. Vecou verejnou
je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a šoubiznisu a taktiež všetko, čo na seba upútava verejnú
pozornosť. Tento záver vyvodzoval z nálezu Ústavného súdu ČR sp.zn. 1.ÚS 453/03.

Zaneprimeranépovažuježalovanáajsúdompriznanézadosťučinenievoformeospravedlnenia,pretože
označuje tvrdenia paušálne za nepravdivé, čo sa však nezhoduje so skutočnosťou, ktorá vyplynula z
dokazovania. Následne konkretizovala, ktoré tvrdenia uvedené v článku, považuje za pravdivé.

Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých vyhovujúcich výrokoch, ako

aj vo výroku o trovách konania podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávaniapostupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je
dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p. keď vykonal všetky

účastníkmi označené dôkazy, tieto aj vyhodnotil postupom podľa § 132 O.s.p., keď jednotlivé dôkazy
hodnotil tak osobitne, ako aj vo vzájomnej súvislosti, vec aj správne právne posúdil a aj vecne správne
vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvého stupňa.

Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvostupňového rozsudku na ktoré
poukazuje v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. a k týmto s ohľadom na obsah odvolacích námietok a

žalovanej považuje za potrebné dodať:

Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou, spočívajúcou v tvrdení o nesprávnych skutkových
zisteniach súdu prvého stupňa, pokiaľ má žalovaná za to, že bolo v konaní preukázané, že žalobca
poskytol H. Z. falošné alibi, aj keď pripustila, že takéto tvrdenia neboli zo strany žalobcu tvrdené pred
súdom ako to vyplýva z obsahu článku alebo iba pred vyšetrovateľom.

Odvolací súd sa zhoduje so záverom súdu prvého stupňa v tom, že pravdivosť, resp. nepravdivosť
jednotlivých tvrdení uverejnených v článku nemožno vyhodnocovať spôsobom, ktorým by jednotlivé
slová boli vytrhnuté z kontextu celej vety resp. obsahu celého článku napr. v tom, že výpoveď žalobcu
pred vyšetrovateľom, v ktorej tento uviedol, že podľa toho, ako si spomína, videl v označený deň osobu
H. Z. v budove Okresného súdu v Trebišove, žalovaná v článku vyhodnotila ako vytváranie falošného

alibi, teda ako závažné úmyselné konanie vykonané v snahe o pomoc inej osobe obvinenej
zo závažnej násilnej trestnej činnosti. Odvolací súd sa zhoduje so záverom súdu prvého stupňa, že
výpoveď žalobcu o tejto okolnosti nedáva základ pre takýto hodnotiaci úsudok.

Súdprvéhostupňavdôvodochrozsudkupodrobnehodnotiljednotlivéčastiuvedenéhočlánkuzhľadiska
jednak preukázania pravdivosti v ňom uvedených tvrdení, ako aj z hľadiska vyhodnotenia správnosti tých

častí,ktoréobsahujútzv.hodnotiace úsudky.Vyhodnotenietýchtozáverovjepotrebnévnímaťvkontexte
celého článku, ktorého podstatou je označenie žalobcu ako klamára v službách nájomného vraha,
poskytujúceho tomuto falošné alibi. Žalobca bol takto označený ako osoba, ktorá v pozícií advokáta
aktívne a úmyselne klame a vytvára alibi osobe obvinenej zo závažnej trestnej činnosti, ktorá je v očiach
širokej verejnosti vnímaná ako mimoriadne negatívna.

Odvolací súd sa zhoduje so závermi súdu prvého stupňa, v ktorých tento poukázal na skutočnosť, že z
tých skutkových tvrdení tvoriacich obsah článku, ktoré možno považovať za pravdivé, nemožno vyvodiť
ako logický taký hodnotiaci úsudok aký z týchto skutočností vyvodila autorka článku.

Odvolacísúdpovažujezapravdivétvrdeniežalovanejvodvolanívtom,že činnosťžalobcuakoadvokáta
zastupujúcehoobžalovanéhozozávažnejprotispoločenskejčinnostivtrestnomkonaní,ktorédoznačnej

miery púta pozornosť širokej verejnosti, je činnosťou, ktorú možno považovať za vec verejnú. Ani takéto
jeho postavenie však nemôže byť bez ochrany pred označením ako klamára v službách nájomného
vraha.K odvolacej námietke žalovanej ohľadne závažnosti následkov vyvolaných obsahom článku a v
náväznosti na to aj o primeranej forme zadosťučinenia odvolací súd udáva, že považuje za správne
dôvody rozsudku súdu prvého stupňa v ktorých tento s poukazom na spôsob zásahov vykonaných

prostredníctvom tlače vyvodil záver o tom, že tento mal širokú publicitu. Takýto záver zodpovedá súdnej
praxi v ktorej táto zaujala k obdobnej situácii názor, že „ak k neoprávnenému zásahu do chránených práv
dôjde elektronickým médiom, treba vždy vychádzať z toho, že tento mal širokú publicitu a tento zakladá
nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (rozsudok Najvyššieho
súdu SR 1Co 15/97).

Časopis Plus 7 dní je najčítanejším spoločenským týždenníkom s celoštátnou pôsobnosťou. Obsah

sporného článku v ňom uverejnený mal preto nesporne širokú publicitu a v takomto prípade treba mať
za to, že ak takýto zásah bol vzhľadom na jeho obsah, spôsobilý znížiť dôstojnosť fyzickej osoby alebo
jej vážnosti v spoločnosti, zakladá nárok domáhať sa nemajetkovej ujmy v peniazoch a to bez toho, aby
bolo povinnosťou žalobcu osobitnými dôkazmi preukazovať tieto následky.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa v správnej výške ustálil aj výšku nemajetkovej ujmy.

Táto zodpovedá miere zníženia dôstojnosti osoby žalobcu a jej vážnosti v spoločnosti a to v značnej
miere. Možno mať totiž za to, že vzhľadom k povahe, intenzite a šírke okruhu pôsobenia nepriaznivého
následku, mohol tento nesporne žalobca pociťovať ako závažnú ujmu. Pri posudzovaní primeranosti
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že časť
zadosťučinenia je žalobcovi poskytnutá aj uverejnením samotného ospravedlňujúceho článku.

V súvislosti s vyhodnocovaním otázky dobrého mena žalobcu, považuje odvolací súd za potrebné
poukázať na to, že uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 6To 24/2013-1665 ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 29.5.2013 bolo zamietnuté odvolanie prokurátora Generálnej prokuratúry proti
rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 23.11.2012 sp.zn. 3T 161/2010 ktorým bol žalovaný
oslobodený spod obžaloby prokuratúry odboru osobitného určenia Generálnej prokuratúry SR zo dňa

15.11.2010 sp.zn. XIV Gv 15/09 pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti podľa
§ 344 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že najneskôr od mesiaca mája
2008 do 11.9.2008 v G. Z. C. ovplyvňoval výpovede svedka I. Č. a obžalovaného R. R. v konaní
vedenom na Špeciálnom súde v Pezinku pod sp.zn. BB-3T 3/2008 pre trestný čin založenia zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona. Týmto uznesením bol teda žalobca

právoplatne oslobodený aj v súvislosti s konaním, ktoré bolo v spornom článku popísané v časti pod
podnadpisom „pripravený scenár pre svedkov“.

S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcich výrokoch
ako aj vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Neúspešnej

žalovanej v odvolacom konaní náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a úspešný žalobca si náhradu
trov konania neuplatnil, preto odvolací súd nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.