Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 19, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2S/25/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200571
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8013200571.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej

a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu ST
OMEGA, s.r.o. so sídlom Nám. gen. Štefánika 3, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 31 702 791, DIČ:
2020525848, zastúpeného konateľkou M. K., trvale bytom E. XX, Q. K., právne zastúpeného JUDr.
Bohumilom Novákom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Horná 27, 974 01 Banská Bystrica,
proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 05. apríla 2013 č.:
1100305/1/156197/2013 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 05. apríla 2013 č. 1100305/1/156197/2013 v
spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Prešov zo dňa 17. decembra 2012 č.
9714301/5/3751572/2012podľa§250jods.2písm.a)O.s.p.avecvraciažalovanémunaďalšiekonanie.

Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 497,30 Eur, ktoré je povinný
žalovaný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Bohumilovi Novákovi, s.r.o. do 15 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia a postupu žalovaného uvedeného
v úvodnej časti rozsudku, ktoré v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Prešov,
pobočky Stará Ľubovňa zo dňa 17. decembra 2012 pod č. 9714301/5/3751572/2012 žiadal zrušiť a vec

vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať trovy konania.

V žalobe žalobca dôvodil tým, že napadnuté rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné a tvrdí,
že bol týmto rozhodnutím ukrátený na svojich právach a žiada preto súd po preskúmaní zákonnosti
uvedenéhorozhodnutiarozhodolatonazákladedôvodov,ktoréďalejuviedol.Žalobcaakohlavnýdôvod
žaloby poukázal na tú skutočnosť, že by mu mal byť zaplatený sankčný úrok za obdobie neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa § 35b ods. 6, resp. 7 zákona č. 511/1992 Zb. a nie
úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH podľa § 63 ods. 6 citovaného zákona. Podľa

žalobcu žalovaný zjavne nepochopil podstatu jeho odvolania a preto v plnom rozsahu zotrváva na
svojich dôvodoch uvedených v odvolaní, z ktorých jednoznačne vyplýva, že sankčný úrok podľa § 35b
a úrok z omeškania podľa § 63 zákona č. 511/1992 Zb. sú dve samostatné kategórie, ktoré nemožno
stotožňovať. Žalobca tvrdí, že sa nedomáha zaplatenia úroku z omeškania podľa § 63, ktorý mu už bol
zákonne vyplatený, ale sa domáha vyplatenia sankčného úroku podľa § 35b ods. 6, ktoré vyplatenie je
nezávislé na vyplatení úroku z omeškania. Žalobca ďalej argumentuje tým, že žalovaný na svoju obranu
v dôvodoch rozhodnutia o nevyplatení sankčného úroku úmyselne uvádza zavádzajúce skutočnosti

snažiac sa preukázať, že nevyplatením nadmerného odpočtu v lehote stanovenej zákonom nejde oneoprávnene zadržiavané finančné prostriedky, pričom tento názor nemá žiadnu oporu v zákone, práve
naopak, je v úplnom rozpore s ním, pričom žalobca poukazuje v celom rozsahu na bod II. a III. svojho
odvolania, kde podrobne rozviedol zákonom stanovené podmienky určujúce kedy ide o neoprávnené

zadržiavanie finančných prostriedkov, ako aj lehoty a postupy pre vyplatenie sankčného úroku.

Pokiaľ žalovaný uviedol nové skutočnosti v odvolacom konaní, nemal žalobca možnosť sa k týmto
právnym „nezmyslom“ vyjadriť, takže bolo žalobcovi odňaté postupom žalovaného ústavné právo s
poukazom na článok 48 ods. 2 Ústavy SR, t.j. vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú podkladom
pre rozhodnutie. Tento postup žalovaného je v rozpore s Judikatúrou Európskeho súdnu pre ľudské

práva, konkrétne článok 6 Dohody o ľudských právach a základných slobodách, podľa ktorého účastníci
musia mať príležitosť nie len predložiť dôkazy na obhájenie svojich názorov a nárokov, ale musia
byť oboznámený s každým dôkazom alebo stanoviskom alebo stanoviskom, ktoré účelom je ovplyvniť
rozhodnutie a musí mať možnosť sa k ním vyjadriť ( rozsudok ESĽP vo veci Nideröst-HUber proti
švajčiarsku zo dňa 18.12.1997, Reports 1997 - I, s. 108 § 24 a rozsudok Mantovanelli proti Francúzsku
zo dňa 18.03.1997 ). V súvislosti s pojmom a obsahom sankčného úroku poukázal žalobca na obsah

rozsudku Najvyššieho súdu SR z 29.05.2012 sp. zn. 4Sžf 18/2012.

Naďalej žalobca trval na námietke uvedenej v odvolaní, podľa ktorej správca dane má vydať rozhodnutie
o potvrdení zaplatenia sankčného úroku potom, ako sankčný úrok zaplatí tak, ako mu to určuje postup
stanovený zákonom. Správca dane je povinný vyplatiť sankčný úrok a v rozhodnutí vydať potvrdenie
o jeho zaplatení. V zmysle uvedeného preto žalobca žiadal, aby žalovanému bola určená povinnosť

zaplatiť žalobcovi sankčný úrok podľa § 35b ods. 6 zákona za obdobie od 10. júla 2011 do 19. októbra
2011.

Žalobca opätovne trval aj na námietke uvedenej v odvolaní v tom zmysle, že rozhodnutie vydal
niekto neexistujúci, a preto rozhodnutie je nulitné a nevyvoláva žiadne právne účinky. Žalovaný na túto
námietku reagoval tým, že v zákone nie je určené kde má byť umiestnené označenie orgánu, ktorý

rozhodnutie vydal. Podľa žalobcu sa žalovaný vyjadruje ku skutočnosti, ktorú žalobca vôbec nenamietal.

V tejto súvislosti žalobca poukázal na obsah ustanovenia § 63 od. 3 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. v
zmysle ktorého ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať
označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Pod označením orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, podľa
žalobcu treba rozumieť názov tohto orgánu a jeho sídlo, t.j. také označenie, aby nedošlo k zámene alebo

k pochybnostiam pri identifikácii tohto orgánu. V tomto prípade je však ako orgán vydávajúci rozhodnutie
označený Daňový úrad Prešov, pobočka Stará Ľubovňa, pričom daňový úrad s takýmto označením
neexistuje. V ďalšom texte je spomínaný len Daňový úrad Prešov bez akéhokoľvek označenia jeho sídla,
a preto podľa žalobcu ide o zmätočné označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal a tým nie je splnená
zákonom predpísaná náležitosť rozhodnutia. Podľa žalobcu je táto skutočnosť sama o sebe dôvodom

na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.

K žalobe sa písomným podaním zo dňa 09. augusta 2013 vyjadril žalovaný, ktorý poukázal v celom
rozsahu na dôvody uvedené v rozhodnutí a navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Z administratívneho spisu predloženého žalovaným mal súd preukázané, že Daňový úrad Prešov,
pobočka Stará Ľubovňa, Prešovská 1, 064 01 Stará Ľubovňa vydal rozhodnutie ako príslušný daňový

orgán podľa zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva
v znení neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a
poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákona č. 511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých

zákonovvzneníneskoršíchpredpisovvydalrozhodnutie,ktorýmDaňovýúradPrešovpodľa§35bods.7
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) nepriznáva daňovému subjektu ST OMEGA s.r.o., Nám. gen.
Štefánika 3, 06401 Stará Ľubovňa sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2011.Výrok rozhodnutia odôvodnil správca dane tým, že na základe podaného daňového priznania k dani z
pridanej hodnoty za mesiac apríl 2011 vznikol daňovému subjektu dňa 10.7.2011 v zmysle § 79 ods.
1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov nárok na vrátenie

nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2011, ktorý si nemohol odpočítať od vlastnej daňovej
povinnosti v mesiaci máj 2011. Kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu za mesiac apríl 2011 však nebola začatá podľa § 79 ods. 4 zákona v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu, ale až dňa 21.07.2011, teda po zákonom stanovenej lehote a správca dane vrátil
nadmernýodpočetvovýške292303,67Euradňa19.10.2011.Následnesprávcadanevydalrozhodnutie

dňa 19.10.2011 o priznaní úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 8 088,40 Eura
v zmysle § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Správca dane ďalej citoval ustanovenie § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z., ustanovenie § 35b ods. 5
zákona č. 511/1992 Zb., ako aj ustanovenie § 35b ods. 6 citovaného zákona a poukázal v celom obsahu
na ustanovenie § 63 ods. 6 citovaného zákona. Podľa správcu dane v zmysle § 35b ods. 5 zákona č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového

subjektu sa považuje rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo
rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím. Rovnako sa považuje za neoprávnene zadržiavané
peňažné prostriedky daňového subjektu aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom znížením podľa
ods. 4 novým rozhodnutím. Správca dane argumentoval ďalej tým, že pojmovým znakom zadržiavania

peňažných prostriedkov daňového subjektu je teda podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov jeho neoprávnenosť spočívajúca v tom, že neskorším rozhodnutím správcu dane
dôjde k zníženiu dane alebo rozdielu, prípadne sankčného úroku, alebo naopak k zvýšeniu rozdielu
nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti oproti pôvodnému právoplatnému rozhodnutiu
daňového orgánu. Zo skutkového stavu však vyplýva, že správca dane začal kontrolu na zistenie

oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu po zákonom stanovenej lehote a Finančné riaditeľstvo SR
rozhodnutímzodňa8.11.2011napodnetsprávcudanezrušilojehorozhodnutieoprerušenítejtokontroly
v zmysle § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. a správca dane teda v danej veci nevykonal daňovú
kontrolu a nevydal žiadne právoplatné rozhodnutie.

Na základe vyššie uvedených ustanovení možno konštatovať, že zákon presne definuje v

hmotnoprávnom predpise pojem „nadmerný odpočet“ a v procesnoprávnom predpise pojem
„neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky" daňového subjektu.

Keďže správca dane bol povinný vrátiť nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2011 do
10.07.2011, ten mu bol však vrátený až dňa 19.10.2011, správca dane v súlade s ustanovením § 63 ods.
6 zákona č. 511/1992 Zb. vydal rozhodnutie dňa 19.10.2011 o priznaní úroku za oneskorené vrátenie

nadmerného odpočtu vo výške, ktorú ustanovuje zákon. Ak daňový subjekt v žiadosti poukazuje na
rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 3 Sžf 97/2008, v predmetnom rozsudku bolo riešený postup správcu
dane, ktorý rozhodoval podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v roku 2005, v ktorom
ale nebola procesné riešená situácia zaplatenia úroku daňovému subjektu aj v prípadoch oneskoreného
vrátenia nadmerného odpočtu. Zároveň správca dane zdôraznil, že do ustanovenia § 63 ods. 6 zákona č.

511/1992 Zb. účinného od 01.09.2007 bola doplnená povinnosť správcovi dane zaplatiť úrok v prípadoch
oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie. Zaplatenie úroku
podľa§63ods.6citovanéhozákonajejednoznačnévprípadoch,keďnebolidodržanélehotynavrátenie
nadmerného odpočtu, ktoré sú stanovené zákonom o DPH. V predmetnom prípade nebola dodržaná
lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2011 v zmysle § 79 ods. 1 zákona

o DPH, preto správca dane v súlade s § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. priznal daňovému subjektu
úrok za oneskorené vrátenie tohto nadmerného odpočtu rozhodnutím zo dňa 19.10.2011.

Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade vrátenia nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2011
išlo o oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a nie o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky,
správca dane nepriznáva daňovému subjektu sankčný úrok za neoprávnené zadržiavané peňažné

prostriedky za zdaňovacie obdobie apríl 2011, ktorý si daňový subjekt nárokuje podľa § 35b zákona č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.O odvolaní, ktoré obsahuje identické skutočnosti ako sú uvádzané v žalobe rozhodol žalovaný ako
odvolací orgán podľa § podľa § 74 ods. 4 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.
z. o správe daní tak, že rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 9714301/5/3751572/2012 zo dňa

17.12.2012, ktorým podľa § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v
nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov nepriznal sankčný
úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie apríl 2011 daňovému subjektu potvrdil.

Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný tým, že poukázal v celom rozsahu na dôvody odvolania daňového

subjektu, ako aj na prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu v Prešove, na ktoré súd vyššie v
odôvodnení tohto rozsudku detailne poukázal, ktoré odvolací orgán preskúmal v zmysle § 74 ods.
2 zákona č. 563/2009 Z.z. a na základe zisteného stavu správcom dane argumentoval v rozhodnutí
tým, že poukázal aj na skutkový stav, ktorý predchádzal vydaniu samotného rozhodnutia o nepriznaní
sankčnéhoúroku. Dôvodiltým,že správcadanevrátilnadmernýodpočetvovýške292.303,67Euradňa
19.10.2011.Zároveňvtentodeňvydalrozhodnutieopriznaníúrokuzaoneskorenévrátenienadmerného

odpočtu v sume 8. 088,40 eura v zmysle § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Daňový subjekt podal dňa
09.11.2011 proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, ktoré správca dane zamietol s tým, že v zmysle § 47
ods. 5 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie neprípustné. Daňový subjekt podal návrh na Krajský súd v Prešove o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia správcu dane zo dňa 19.10.2011, pričom Krajský súd v Prešove vydal uznesenie

sp. zn. 3S/79/2011 - 47 zo dňa 19.04.2012, ktorým konanie zastavil a vec postúpil Finančnému
riaditeľstvu Slovenskej republiky ako príslušnému správnemu orgánu, keďže prvostupňový správny
orgán v tomto prípade pochybil tým. že nesprávne poučil daňový subjekt o práve podať odvolanie, a
napriek včas podanému odvolaniu ho nepostúpil v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov odvolaciemu orgánu. Rešpektujúc právny názor súdu odvolací orgán toto podanie

vybavil rozhodnutím zo dňa 31.7.2012, ktorým rozhodnutie správcu dane potvrdil. Daňový subjekt zaslal
správcovi dane žiadosť o vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2011 zo dňa
11.10.2011 a opätovnú žiadosť o poukázanie sankčného úroku zo dňa 27.10.2011 s tým, že Daňový
úrad Stará Ľubovňa mu mal vrátiť nadmerný odpočet v lehote do 10.07.2011, pričom ku dňu vrátenia
nadmerného odpočtu, t. j. 19.10.2011, mu správca dane 101 dní neoprávnene zadržiaval jeho peňažné

prostriedky, preto je povinný mu v zmysle § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov zaplatiť sankčný úrok v sume 12. 132,60 Eura. Správca dane v odpovedi zo dňa 10.11.201
1 na opätovnú žiadosť o poukázanie úroku uviedol, že dňa 19.10.2011 Daňový úrad Stará Ľubovňa
vydal rozhodnutie o priznaní úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie
apríl 2011. Úrok bol poukázaný na účet daňového subjektu dňa 03.11.2011. Rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 25.10.2011. Daňový subjekt podal na Krajský súd v Prešove návrh na ochranu
pred nečinnosťou orgánu verejnej správy a domáhal sa uložiť správcovi dane povinnosť, aby v konaní
konal a rozhodol o zaplatení sankčného úroku za neoprávnene zadržiavaný nadmerný odpočet za
zdaňovacie obdobie apríl 2011. Krajský súd v Prešove vydal uznesenie pod č.k. 1 S/158/2011 - 59
zo dňa 30.10.2012, ktorým uložil Daňovému úradu Stará Ľubovňa konať vo veci a v lehote do 15 dní

od právoplatnosti uznesenia rozhodol o žiadosti daňového subjektu o zaplatenie sankčného úroku za
neoprávnene zadržiavaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2011.

Správca dane na základe tohto uznesenia Krajského súdu v Prešove vydal rozhodnutie zo dňa
17.12.2012, ktorým nepriznal daňovému subjektu sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné
prostriedky na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2011. Proti tomuto rozhodnutiu podal

daňový subjekt odvolanie, ktoré je predmetom tohto konania.

Odvolací orgán ďalej sa v rozhodnutí vyporiadal s námietkami daňového subjektu, pričom citoval v
rozhodnutí ustanovenie § 79 ods. 1, 4 zákona č. 222/2004 Z.z., § 35b ods. 2,4,5,6 a 7 zákona č. 511/1992
Zb., ako aj ustanovenie § 63 ods. 1, 2,3 a 4,6,7,8 zákona č. 511/1992 Zb. a § 3 ods. 1, § 63 ods. 2, 3
písm. a), § 165 ods. 2 a § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní.

Odvolací orgán po preskúmaní spisového materiálu konštatoval, že podstatou odvolania je skutočnosť,
že podľa daňového subjektu mu mal byť správcom dane jednoznačne zaplatený sankčný úrok za
obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa § 35b ods. 6, resp. 7 zákona č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, nie úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane
z pridanej hodnoty podľa § 63 ods. 6 citovaného zákona.K námietkam daňového subjektu odvolací orgán uviedol, že lehoty, dokedy si môže daňový subjekt
odpočítať nadmerný odpočet a dokedy ho má daňový úrad vrátiť daňovému subjektu, sú uvedené v
ustanovení § 79 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Zároveň poukázal na obsah

ustanovenia § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a konštatoval, že z uvedeného vyplýva, že daňovému
subjektu vznikne nárok na sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky vtedy, ak sú
splnené tieto podmienky:

- daňovému subjektu bola rozhodnutím správcu dane alebo odvolacieho orgánu vyrubená daň alebo
rozdiel dane,

- daňový subjekt daň alebo rozdiel dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia
zaplatil,

- daň alebo rozdiel dane vyrubený rozhodnutím bol novým rozhodnutím následne znížený.

Podľa žalovaného vyplýva, že zo skutkového stavu vyplýva, že u daňového subjektu tieto podmienky
neboli splnené. Správca dane začal kontrolu na zistenie oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu za
zdaňovacie obdobie apríl 2011 po zákonom stanovenej lehote a Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím

zo dňa 8.11.2011 na podnet správcu dane zrušilo jeho rozhodnutie o prerušení tejto kontroly v zmysle
§ 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Správca dane teda v danej veci
nevykonal daňovú kontrolu a nevydal žiadne právoplatné rozhodnutie. Podľa žalovaného, tvrdenie
daňového subjektu, že z ustanovenia § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. je zrejmé, že sankčný úrok
sa vypláca za akékoľvek zadržiavanie peňažných prostriedkov, nemôže odvolací orgán akceptovať.

Prípady, kedy ide o neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov, za ktoré správca dane zaplatí
sankčnýúrok,súuvedenév§35bods.5citovanéhozákona;postup,akopoužijesprávcadanepreplatky,
je uvedený v § 63 tohto zákona. Medzi tieto preplatky patrí aj nadmerný odpočet, ako to ustanovuje §
63 ods. 8 citovaného zákona. Z § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že správca dane zaplatí
daňovému subjektu v prípade vrátenia preplatku po lehote úrok. Z uvedeného je zrejmé, že v danom

prípade išlo o oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu ako preplatku a následné zaplatenie úroku,
ktoré nepatrí do kategórie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov a nevzniká povinnosť
zaplatenia sankčného úroku.

Keďže správca dane bol povinný vrátiť nadmerný odpočet za zdaňovacie apríl 2011 do 10.07.2011 a ten
mu bol vrátený až dňa 19.10.2011 v súlade s ustanovením § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení

neskorších predpisov vydal rozhodnutie o priznaní úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu.

K námietke daňového subjektu, že nebol dodržaný postup správcu dane pri uplatnení § 35b ods. 7
zákona č. 51 1/1992 Zb. odvolací orgán uviedol, že na základe vyššie uvedeného skutkového stavu v
tomtoprípadeideooneskorenévrátenienadmernéhoodpočtu,nieoneoprávnenezadržiavanépeňažné
prostriedky. Zákon jednoznačne stanovuje, ako postupovať pri oneskorenom vrátení nadmerného

odpočtu, čo správca dane aj rešpektoval. Námietku daňového subjektu preto nemožno akceptovať.
Odvolaciemu orgánu je známe, že ustanovenia § 35b a § 63 zákona č. 511/1992 Zb. predstavujú
samostatné kategórie a nemožno ich zamieňať, ako to uvádza daňový subjekt v odvolaní. Z rozhodnutia
správcu dane jednoznačne vyplýva, na základe akých ustanovení a z akých dôvodov vychádzal pri
svojom závere. Tvrdenie daňového subjektu, že z ustanovenia § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v

zneníneskoršíchpredpisovjezrejmé,žesankčnýúroksavyplácazaakékoľvekzadržiavaniepeňažných
prostriedkov, sa nezakladá na pravde. Prípady, kedy ide o neoprávnene zadržiavanie prostriedkov, za
ktoré správca dane zaplatí sankčný úrok, sú uvedené v § 35b ods. 5 citovaného zákona; ako použije
správca dane preplatky, sú uvedené v § 63 tohto zákona. Medzi tieto preplatky patrí aj nadmerný
odpočet, ako to ustanovuje § 63 ods. 8 citovaného zákona. Z § 63 ods. 6 zákona č. 51 1/1992 Zb. v

znení neskorších predpisov vyplýva, že správca dane zaplatí daňovému subjektu v prípade vrátenia
preplatku po lehote úrok. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade išlo o oneskorené vrátenie
nadmerného odpočtu ako preplatku, teda nespadá do kategórie neoprávnene zadržiavaných peňažných
prostriedkov a následného zaplatenia sankčného úroku. Daňový subjekt uviedol, že správca dane nemá
čo rozhodovať o tom, či priznáva alebo nepriznáva sankčný úrok, pretože to stanovuje priamo zákon.

Odvolací orgán nesúhlasí s týmto tvrdením daňového subjektu. Na základe uznesenia Krajského súdu
v Prešove pod č.k. 1 S/158/2011 -59 zo dňa 30.10.2012 bol správca dane povinný o žiadosti daňového
subjektu na zaplatenie sankčného úroku rozhodnúť. Keďže, ako už bolo uvedené, v prípade daňového
subjektu nešlo o neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov, ale zo strany správcu dane došlok oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, správcovi dane nevznikla
zákonná povinnosť vydať rozhodnutie o zaplatení sankčného úroku. O žiadosti daňového subjektu
správnerozhodolrozhodnutímzodňa17.12.2012,ktorýmnepriznaldaňovémusubjektusankčnýúrokza

neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl
2011. Odvolací orgán tiež považuje za neopodstatnenú námietku daňového subjektu, že rozhodnutie
je nulitné, pretože ho vydal neexistujúci správca dane. Zákon č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších
predpisov neobsahuje ustanovenia, ktoré stanovujú náležitosti záhlavia rozhodnutia. Z uvedeného
dôvodu sa hlavička rozhodnutia môže prispôsobovať potrebám podľa interných predpisov a smerníc

príslušného orgánu, z čoho vyplýva, že nemôže byť meradlom zákonnosti. Za orgán, ktorý rozhodnutie
vo veci skutočne vydal, sa má správne považovať ten, ktorý je podľa ustanovenia § 63 ods. 3 písm.
a) citovaného zákona uvedený vo výrokovej časti rozhodnutia, preto žalovaný konštatoval, že správca
dane v tomto prípade postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi a so základnými zásadami
daňového konania.

Z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia

a postupu žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane podľa druhej hlavy piatej
časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správneho orgánu.

Podľa § 244 ods. 1,2 a 3, O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov

územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie a postup správneho orgánu"). Rozhodnutiami
správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia,
ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo

ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom
konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych
opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p., vyplýva, že súd sa v tomto konaní riadi dispozičnou zásadou.

Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení neskorších predpisov, ak v zdaňovacom

období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej
povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže
odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období,
daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania
daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný

odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol
povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom
období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumieprevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou
dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

Podľa § 79 ods. 4 citovaného zákona, ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1

alebo 2 je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom daňovom priznaní, lehota na vrátenie
nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov.

Podľa § 35b ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane vyrubí sankčný úrok z dlžnej sumy vo výške
štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového
nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo
odvedený alebo splátka dane zaplatená alebo v deň vrátenia nadmerného odpočtu, ktorý správca

dane vrátil daňovému subjektu. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky
nedosiahne 15 %, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí sankčný úrok za
každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti dane alebo rozdielu
dane až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa §

63; ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie, sankčný úrok sa
vyrubí do dňa podania dodatočného daňového priznania alebo dodatočného hlásenia z dlžnej sumy
uvedenej v daňovom priznaní alebo hlásení alebo v poslednom opravnom daňovom priznaní, alebo v
predchádzajúcom dodatočnom daňovom priznaní, alebo v dodatočnom hlásení. Sankčný úrok sa počíta
najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou s výnimkou uvedenou v odseku 1 písm. e). Sankčný úrok

sa nevyrubuje zo sankčného úroku, úroku a pokuty.

Podľa § 35b ods. 4 citovaného zákona, ak daň alebo rozdiel dane vyrubený správcom dane bol novým
rozhodnutím znížený, zníži sa z úradnej moci v pomernej výške aj sankčný úrok, ak bol vyrubený podľa
odseku 1 písm. d) a f).

V zmysle § 35b ods. 5 citovaného zákona, rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom

dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu
a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané
peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky
daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím
správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným

rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet11ad)
alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo
jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol
právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie
uplatneného vrátenia dane, 1b) považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané

peňažné prostriedky daňového subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných
peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového
rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v
lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo
jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.

Podľa § 35b ods. 6 citovaného zákona, správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných
peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok
vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový
subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu v lehote podľa osobitného zákona11ad) alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného

zákona.1b) Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15
%, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej
centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď
daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmernéhoodpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona11ad) alebo nárok na vrátenie
spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, 1b) do dňa, keď správca dane neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní

nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane.

Podľa § 35b ods. 7 citovaného zákona, správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok.
O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto
rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok,
správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63,

o čom vyrozumie daňový subjekt.

Podľa § 63 ods. 6 citovaného zákona, ak správca dane vráti preplatok po lehote ustanovenej v
odseku 4, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma preplatku podľa tohto
zákona vrátená, pričom úrok sa vypočíta zo sumy preplatku a počtu dní jeho zadržania. Ak trojnásobok

základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto
trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10
%. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia
nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet
a spotrebná daň nepoužijú podľa odsekov 8 a 10.

Podľa § 63 ods. 7 citovaného zákona, proti rozhodnutiu správcu dane o žiadosti o vrátenie preplatku
môže daňový subjekt podať odvolanie do pätnástich dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie nemá
odkladný účinok.

Podľa § 63 ods. 8 citovaného zákona, nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty alebo spotrebná
daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie podľa osobitných predpisov, 13d) sa použije na kompenzáciu

daňovýchnedoplatkovdanezpridanejhodnotyaspotrebnýchdanítohoistéhodaňovéhosubjektu.Aksa
nadmerný odpočet alebo spotrebná daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, nevyužije na kompenzáciu
daňových nedoplatkov dane z pridanej hodnoty alebo spotrebných daní toho istého daňového subjektu
alebo sa použije čiastočne, použije sa pred jeho vrátením na kompenzáciu jeho daňových nedoplatkov
na iných daniach1 alebo na úhradu jeho preddavku na daň nezaplateného v lehote splatnosti. Nadmerný

odpočet dane z pridanej hodnoty uplatnený skupinou podľa osobitného predpisu možno použiť na
kompenzáciu daňových nedoplatkov na iných daniach u jednotlivých členov skupiny. O vykonaní
kompenzácie je správca dane povinný písomne upovedomiť daňový subjekt. Nadmerný odpočet dane
z pridanej hodnoty sa takto použije v posledný deň lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu dane z
pridanej hodnoty. Spotrebnú daň, ktorá má byť vrátená na základe uplatnenia jej vrátenia, správca dane

použije na kompenzáciu v posledný deň lehoty na vrátenie podľa osobitných predpisov.

Podľa § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní ( daňového poriadku ) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, daňové konania začaté a právoplatne neukončené
pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona
Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie
sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.

V zmysle § 165b ods. 1 citovaného zákona, daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej
rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.Senát krajského súdu preskúmal zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, ako aj postup, ktorý ich
vydaniu predchádzal v rozsahu a z dôvodov uvádzaných v žalobe a jednohlasne dospel k záveru, že
žaloba je dôvodná, preto rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému z dôvodu toho, že daňové orgány

prijali vo veci nesprávny právny záver, čo sa týka výkladu ustanovenia § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992
Zb.

Aj súd je toho názoru, že v spornej veci išlo o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky za obdobie
od 10.07.2011 do 19.10.2011 daňového subjektu, t.j. žalobcu a preto mal správca dane postupovať v
súlade s ustanovením § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a na základe
žiadosti žalobcu rozhodnúť o priznaní sankčného úroku a tento vypočítať za príslušné vyššie uvedené

obdobie.

Pokiaľ žalobca uvádza v žalobe, že mu bol vyplatený úrok za oneskorene vrátený nadmerný odpočet
podľa § 63 ods. 6 za obdobie apríl 2013 vo výške 8 088,40 Eura, avšak táto skutočnosť nemá podľa
neho vplyv na priznanie sankčného úroku, je táto námietka zo strany žalobcu oprávnená, pretože na
rozhodnutie o priznaní sankčného úroku mal žalobca nárok, tak ako to vyplýva z obsahu ustanovenia

§ 35b ods. 6 citovaného zákona.

Aj podľa názoru súdu, chybným postupom správcu dane, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých
rozhodnutídošlokporušeniuprávžalobcuuvedenýchvustanovení§35bods.4,5a6citovanéhozákona
a preto bolo povinnosťou správcu dane vydať rozhodnutie o priznaní sankčného úroku v súlade s vyššie
citovanými ustanoveniami Zákona o správe daní a poplatkov.

Neobstoja tvrdenia správcu dane ako aj žalovaného v rozhodnutiach správnych orgánov v tom zmysle,
že nešlo o neoprávnené zadržiavané peňažné prostriedky, ale o oneskorene vrátený nadmerný odpočet,
resp. že k tomuto došlo k akémusi započítaniu nedoplatkov podľa § 63 ods. 8 zákona č. 511/1992
Zb., nakoľko z predloženého spisu žalovaného táto skutočnosť jednoznačne nevyplýva a ani samotný
žalobca o tomto postupe nebol písomne upovedomený. O samotnom započítaní argumentuje až

žalovaný v rozhodnutí, ktoré bolo napadnuté predmetnou žalobou.

Ako teda vyplýva nesporne z ustanovenia § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom od
01.09.2007, správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňovému
subjektu podľa ods. 5 zaplatí sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky platnej v deň keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku

dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona
alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. Sankčný úrok sa vypočítava zo sumy
neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo
dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o vyrúbení tejto dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného

odpočtu alebo jeho neodpočítateľnej časti v lehote podľa osobitného zákona alebo nárok na vrátenie
spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané
peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za
tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane.

Aj súd v prejednávanej veci konštatuje, že ide o otázku vzájomného vzťahu dvoch inštitútov podľa

zákona č. 511/1992 Zb. a to neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu
podľa § 35b ods. 5 v spojení so sankčným úrokom podľa § 35b ods. 6 na jednej strane a daňového
preplatku podľa § 63 s úrokov podľa § 63 ods. 6 citovaného zákona na strane druhej. Uvedené
skutočnosti sú aj obsahom nálezu Ústavného súdu SR vydaného pod sp. zn. III. ÚS 305/08 z 28.
10.2008, v ktorej Ústavný súd SR uviedol: „ustanovenia § 35b a § 63 zákona č. 511/1992 Zb. upravujú

dva samostatné právne inštitúty. Zatiaľ čo § 63 zákona č. 511/1992 Zb. upravuje práva a povinnosti
daňových subjektov a daňových orgánov týkajúce sa vrátenia (prípadne iného použitia) súm platieb
daňových subjektov daňovým orgánom prevyšujúcich splatnú daň (daňovú povinnosť), § 35b ods. 5,6, a 7 zákona č. 511/1992 Zb. upravuje naproti tomu sankčnú povinnosť kompenzačného charakteru
uloženú daňovým orgánom zaplatiť daňovému subjektu po poukázaní peňažných prostriedkov sankčný
úrok v prípadoch, ak bolo ich zadržanie v období od ich zaplatenia daňovým subjektom až po ich

vráteniedaňovýmorgánomneoprávnené.Neoprávnenosťzadržiavaniapeňažnýchprostriedkovvyplýva
v zmysle § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. z následného vydania právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia daňového orgánu, na základe ktorého boli daň alebo vyrubený rozdiel dane zaplatené, a
z neskoršieho vydania nového rozhodnutia, ktorým boli (hoci aj čiastočne) zaplatená daň alebo rozdiel
dane znížené (samozrejme, pokiaľ je rozdiel medzi sumou už zaplatenej dane a sumou zníženej dane

kladný)“.

Uvedeným výkladom ustanovenia § 35b zákona č. 511/1992 Zb. sa venuje aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v jednotlivých svojich rozhodnutiach, konkrétne v rozhodnutí 4Sžf 18/2012 zo dňa 29.05.2012,
ako aj rozhodnutia 5Sžf 55/2011 zo dňa 19.07.2012 a 3Sžf/37/2011 zo dňa 03. apríla 2012, v ktorých
vyslovený právny názor je pre krajský súd záväzný.

Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s námietkami žalobcu, že rozhodnutia správnych orgánov sú z

dôvodu prijatého nesprávneho právneho záveru nezákonné a preto tieto v súlade s ustanovením § 250j
ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Čo sa týka ostatných námietok žalobcu uvádzaných v žalobe, konkrétne vydania nulitného rozhodnutia,
v tomto ohľade sa súd nestotožňuje s námietkou žalobcu a poukazuje pritom na zákon č. 150/2001 Z.z. o
daňovýchorgánoch,ktorýmbolzmenenýadoplnenýzákonč.440/200Z.z.osprávachfinančnejkontroly

v ustanovení § 2 ods. 1 upravoval, že daňovými orgánmi sú Daňové riaditeľstvo SR a daňové úrady a v
zmysle ods. 2 na zabezpečenie výkonu niektorých činností daňového riaditeľstva, daňového riaditeľstvo
vytvára pracoviská daňového riaditeľstva, určuje rozsah ich činností a územný obvod pôsobností. Na
zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov môže daňové riaditeľstvo vytvoriť pracoviská daňových
úradov. S poukazom na obsah ustanovenia § 4 ods. 1 citovaného zákona, daňové úrady sa zriaďujú

pre územný obvod, obce, časti obce alebo viacerých obcí ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa
ods. 3 daňový úrad

a) vykonáva správu daní podľa osobitného predpisu, 5) v rámci ktorej najmä

1. eviduje a registruje daňové subjekty,

2. eviduje a účtuje daňové príjmy,

3. vyhľadáva neregistrované daňové subjekty,

4. vymáha daňové nedoplatky vrátane nedoplatkov na zrušených daniach a na odvodoch platných do
31. decembra 1992,

5. vypracúva metodiku daňovej kontroly a plán daňovej kontroly,

6. riadi pracovisko daňového úradu,

7. kontroluje daňové subjekty,

b) vykonáva na žiadosť daňového riaditeľstva analýzu uplatňovania osobitných predpisov,

c) rozhoduje v daňovom konaní podľa osobitného predpisu, a to aj v prípadoch, keď sa daň vyrubuje na
základekontrolyvykonanejdožiadanýmdaňovýmúradomalebodaňovýmriaditeľstvomalebovykonanej
spoločne,

d) rozhoduje v správnom konaní,

e) kontroluje vyberanie poplatkov a vymáha ich podľa osobitného predpisu; vykonáva správu súdnych
poplatkov súvisiacu s ich evidovaním a vysporiadaním podľa osobitného predpisu,f) informuje daňové subjekty o ich právach a povinnostiach vo veciach daní a o osobitných predpisoch,

g) oznamuje orgánom činným v trestnom konaní podozrenia zo spáchania trestných činov v súvislosti s
porušovaním osobitných predpisov, o čom podáva informáciu daňovému riaditeľstvu,

h) vykonáva vzájomnú medzinárodnú spoluprácu vo veciach daní podľa medzinárodných zmlúv na
základe poverenia ministerstva,

i) vykonáva štátny dozor nad prevádzkovaním lotérií a iných podobných hier podľa osobitného predpisu,

j) vytvára, udržiava, prevádzkuje a aktualizuje bázu dát daňového informačného systému a poskytuje
informácie podľa osobitného predpisu,

k) zabezpečuje spracovanie súhrnných účtovných výkazov predkladaných obcami.

Podľa ods. 5, daňové úrady pôsobia v týchto sídlach: Bratislava I, Bratislava II, Bratislava III, Bratislava
IV, Bratislava V, Bratislava VI, Malacky, Pezinok, Senec, Trnava, Dunajská Streda, Šamorín, Veľký
Meder, Galanta, Sereď, Sládkovičovo, Hlohovec, Piešťany, Senica, Šaštín-Stráže, Skalica, Trenčín,
Bánovce nad Bebravou, Dubnica nad Váhom, Myjava, Nové Mesto nad Váhom, Stará Turá, Partizánske,
Považská Bystrica, Prievidza, Nováky, Púchov, Nitra I, Nitra II, Vráble, Komárno, Hurbanovo, Kolárovo,

Levice, Šahy, Želiezovce, Nové Zámky, Štúrovo, Šurany, Šaľa, Topoľčany, Zlaté Moravce, Žilina I,
Žilina II, Bytča, Čadca, Dolný Kubín, Kysucké Nové Mesto, Liptovský Mikuláš, Martin, Námestovo,
Ružomberok, Turčianske Teplice, Banská Bystrica I, Banská Bystrica II, Banská Štiavnica, Brezno,
Detva, Krupina, Lučenec, Fiľakovo, Revúca, Rimavská Sobota, Tornaľa, Veľký Krtíš, Zvolen, Nová Baňa,
Žiar nad Hronom, Prešov I, Prešov II, Bardejov, Humenné, Kežmarok, Levoča, Poprad, Svit, Sabinov,

Snina, Stará Ľubovňa, Stropkov, Svidník, Vranov nad Topľou, Košice I, Košice II, Košice III, Košice IV,
Košice V, Moldava nad Bodvou, Gelnica, Michalovce, Veľké Kapušany, Rožňava, Sobrance, Spišská
Nová Ves, Trebišov, Kráľovský Chlmec.

V zmysle ods. 6 citovaného ustanovenia, územné obvody v pôsobnosti daňových úradov sú uvedené v
prílohe č. 1. Pôsobnosť daňových úradov pre oblasť hazardných hier je uvedená v prílohe č. 1.

Zároveň súd poukazuje na to, že dňom 01.01.2012 nadobudol účinnosť zákon č. 479/2009 Z.z. o
orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ktorý upravil postavenie organizácií, právomoc a pôsobnosť orgánov štátnej
správy v oblasti daní a poplatkov. V zmysle § 2 citovaného zákona, orgány štátnej správy v oblasti daní
a poplatkov podľa ods. 1 orgánmi štátnej správy v oblasti daní a poplatkov sú:

a) Ministerstvo financií Slovenskej republiky

b) Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky

c) daňové úrady.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, Finančné riaditeľstvo a daňové úrady sú súčasťou finančnej
správy.

Ako vyplýva z ods. 3 citovaného ustanovenia, na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov
môže prezident finančnej správy na návrh riaditeľa daňového úradu zriadiť pobočky daňového úradu
a kontaktné miesta daňového úradu; pobočky daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident finančnej
správy so súhlasom ministra financií Slovenskej republiky. Pobočka daňového úradu a kontaktné miesto
daňového úradu sú organizačnou zložkou daňového úradu.

Ako vyplýva z obsahu § 5 ods. 1 citovaného zákona, daňový úrad vykonáva pôsobnosť v územnom
obvode kraja, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.Ak teda daňovú kontrolu začal a vykonával Daňový úrad Stará Ľubovňa ako miestne príslušný správca
dane a v ďalšom konaní kontrolu realizoval ako pobočka Daňového úradu Prešov a následne vydal ak
rozhodnutie Daňový úrad Prešov a preto nemožno konštatovať, že vo veci konali a rozhodli nepríslušné

orgány štátnej správy v oblasti daní a poplatkov. Z toho dôvodu sa preto súd nestotožňuje s názorom
žalobcu, že bol vydané nulitné rozhodnutie s poukazom na to, že ich vydal neexistujúci správca dane.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech,
priznal náhradu trov konania podľa vyčíslenia trov právnym zástupcom v tomto rozsahu:

- prevzatie a príprava zastupovania vo výške 58,69 €

- podanie žaloby vo výške 60,07 €

- účasť na pojednávaní dňa 9.12. 2013 vo výške 60,07 €

- režijný paušál 1 x 7,63 €,

- režijný paušál 2 x 7,81 €, spolu 15,62 €

- 20 % DPH vo výške 40,42 €

Spolu trovy právneho zastúpenia vo výške 242,50 €.

Náhrada hotových výdavkov podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. cestovné výdavky advokáta:

- za zastupovanie pre KS v Prešove dňa 19.12. 2013 B. B. - X. - B. B. na použité vozidlo Mercedes
Benz, EVČ: BB - 701 DD, priemerná spotreba 9,3 l/100km, cena diesel 1,414/1 l, spotreba benzínu 9,3
x 1,141 €/l = 13,15 €/100 km, 1 km 0,1315 € x 416 km vo výške 54,70 €.

- za náhradu za čas trávený cestou B. B. - X., X. - B. B. ( 2,5 hod. x 2 = 10 polhodín ), á 13,01 € za

každú aj začatú polhodinu, 13,01 € x 10 polhodín, spolu 130,10 €.

- za náhradu výdavkov za premeškaný čas podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. - A. - X. - A.,
19. júna 2013 ( 2 polhodín ), suma za každú aj začatú polhodinu za čas stratený na ceste je 13,01 Eur,
suma za 2 polhodín predstavuje 26,02 €.

- za súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 70 €.

Krajský súd na základe predloženého vyúčtovania trov konania dospel k záveru, že jednotlivé úkony
účtoval právny zástupca žalobcu súlade s ustanoveniami vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb a priznal žalobcovi trovy konania vo výške
497,30 €, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Bohumilovi Novákovi
advokátovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Senát krajského súdu sa na rozhodnutí uzniesol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd
Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch
vyhotoveniach.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.